Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. máj 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/79/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615200656
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615200656.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, v konaní právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: L. U., nar. XX. XX. XXXX,
bytom I., Z. 217, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu
Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 31730/14, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške

3.826,60 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.
k. 4Er/26/2015-62 zo dňa 29. 4. 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o
udeleniepoverenianavykonanieexekúcievedenejpodspisovouznačkouEX31730/14.Rozhodolpodľa

ustanovenia§44ods.2zákonač.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(Exekučný
poriadok) v nadväznosti na ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (v
texte aj ako „OZ“), s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských
zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa. Zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo Zmluvy o
poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby zo dňa 4. 2. 2005 (ďalej aj „Zmluva o
úvere“) posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve

o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných obchodných
podmienok Tatra banky, a. s. (ďalej aj „VOP“), ako súčasti formulárovej Zmluvy o úvere. Spotrebiteľ
nemal pri podpise zmluvy možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach s dodávateľom, mohol
len celú zmluvu odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam, a teda aj rozhodcovskej doložke.
Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že veriteľ od počiatku takýmto koncipovaním rozhodcovskej
doložky sledoval to, aby v prípade vzniku sporov zo Zmluvy o úvere, boli tieto vždy riešené na

rozhodcovskom súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov
a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa, ktorý vzhľadom na svoje majetkové pomery nemá
možnosť relevantne sa voči návrhu navrhovateľa brániť. K závažnému narušeniu rovnováhy pritom
dochádza už len tým, že spotrebiteľovi zo zákona nie je daná možnosť v prípade podania žaloby
voči nemu na rozhodcovskom súde, domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde civilnom v
mieste jeho bydliska, ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa tak podpisom

Zmluvy o úvere, obsahom ktorej je takéto rozhodcovská doložka, reálne vopred vzdáva svojho práva
na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo z nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo
je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Na základe uvedeného mal okresný súd za
to, že rozhodcovská doložka v Zmluve o úvere už v čase jej uzavretia bola neprijateľná zmluvná
podmienka a preto od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzavretia zmluvy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nakoľko rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez

riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, exekučný súd považoval exekučný titul za materiálnenevykonateľnýaabsenciutejtojehovlastnostizaneodstrániteľnúprekážkubrániacuvykonaniuexekúcie
a tým aj vydaniu poverenia pre súdneho exekútora.
Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieval

sa, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z Exekučného poriadku
v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Súd si nesprávne vyložil závery
vyplývajúce z rozhodnutia ASTURCOM, pričom táto nesprávna interpretácia vychádza z nesprávneho
prekladu tohto rozhodnutia. Správny preklad je taký, že exekučný súd má vtedy povinnosť „posúdiť“,
resp. „vyhodnotiť“, či je rozhodcovská doložka nekalá, ak má pre takéto posúdenie skutkové okolnosti

k dispozícii. Exekučný súd teda nie je povinný vykonať cielenú procesnú aktivitu smerujúcu k
zisťovaniuapreskúmavaniuokolnostíprípadu.Právoplatnýrozhodcovskýrozsudokmátieistévlastnosti
ako právoplatný rozsudok, čo je prekážkou pre opätovné prejednanie veci. Preskúmanie správnosti
rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom, je možné len z dôvodu § 45 ods. 1 písm. c)
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Rozpor s dobrými mravmi je však viazaný na plnenie,
nienaskutočnosť,čispotrebiteľskázmluvaobsahujeneprijateľnúpodmienku.Vtejtosúvislosti poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2011. V závere odvolania poukázal na to, že
pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na Smernicu 93/13/EHS, nepostupoval
správne, keď slovenská verzia prekladu textu písmena q/ bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje,
čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne
chybná. Na základe uvedeného navrhol odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
Krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal podľa § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom
konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného
pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe
návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie

exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do
31. decembra 2014 (§ 243d ods. 2 Exekučného poriadku).

Poznámka „4ead)“ k ustanoveniu § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku znie: Zákon č. 335/2014 Z.z.
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu
podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.
Oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného

titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, spisovej
značky : II/2011-341, vydaný dňa 16. 2. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 5. 4. 2012 a
vykonateľnosť dňa 8. 4. 2012. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom
bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinným. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie -

oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy o úvere, ako aj VOP obsahujúcich rozhodcovskú doložku
- vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný
zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj
vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací
súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou

Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08,
C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Navyše
právne posúdenie vzťahu medzi oprávneným a povinným ako vzťahu spotrebiteľského nespochybnil vo
svojom odvolaní ani sám oprávnený.
Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný

dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnenépodmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v

rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a
stanovísksúdovSlovenskejrepublikyvozväzku5-6,ročník1997nastrane188)tak,že:„súdnaexekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Námietku oprávneného, že exekučný súd nie je

súdom „treťostupňovým“, ale vykonávacím, a teda nebol oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského
rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú aj s poukazom na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, v
ktorom tento uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné

už začaté exekučné konanie zastaviť“. Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom
obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny
dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou

dotknutéhovnútroštátnehosúduurčiť,čisamápodmienkazmluvyoúverepovažovaťzanekalúvzmysle
článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento
spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti

s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia
sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura
scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú

písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura
sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť

tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z
tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány
účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe

rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym
konaním.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať
a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu
je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej

zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 v spojení s § 44 ods. 1
Exekučného poriadku zisťovať či je exekučným titulom rozhodnutie vykonateľné, je logické, že exekučný
súd musí pri tomto skúmaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami
vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť

právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Uvedený záver pritom vyplýva aj z oprávneným citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3
M Cdo /11/2010 zo dňa 26. 9. 2011, v ktorom Najvyšší súd SR okrem toho že uviedol, že „rozsudkomrozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu“,
ďalej poukázal na to, že: „Exekučný súd je v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný
preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. Toto

zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku. Ak exekučný súd zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona č. 244/2002
Z. z., je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu (fáze) sa exekučné konanie
nachádza; vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia
o začatí exekučného konania, či vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie

jednotlivými spôsobmi uvedenými v § 63 Exekučného poriadku sú z tohto pohľadu právne irelevantné.
Ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. však nie je vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť
exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Exekučného poriadku.“ V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R
47/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie

označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako
aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39
ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v
návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské

konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu
(platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani
nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o

akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Nulitný rozhodcovský rozsudok
pritom nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci tak, ako to namietal oprávnený.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného
súdu, ktorý skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu
nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu" tohto

rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd
viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom

konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne
účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra
2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra
2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky).

Rozhodcovskúdoložkukoncipovanúvtakomznení,akovyplývazčlánku4.9VOP,vzmyslektorejvšetky
spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou, budú rozhodované s konečnou
platnosťouvýlučnev rozhodcovskomkonaní,čímsaspotrebiteľvzdalvopredsvojhoústavnéhoprávana
spravodlivý proces pred nezávislým všeobecným súdom, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a
s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku

obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Spornosť

vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i
skutočnosť, že priamo v predtlači VOP je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou
rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia
či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a súdom rozhodcovským, no aj právo

slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Nemožno navyše opomínať, že ak je rozhodcovská doložka
súčasťou formulárových zmluvných podmienok, navyše uzatvorená nie v čase „zvýšenej bdelosti“
spotrebiteľa ale na začiatku zmluvného vzťahu, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľnepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa
preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať
všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Odvolací súd - reagujúc na dôvody odvolania - len pre úplnosť podotýka, že argument oprávneného
poukazujúci na „chybnú“ verziu slovenského prekladu bodu 1 písmena q/ Prílohy Smernice Rady
93/13/EHS nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu
zásadný. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola
individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za
nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že
Smernica Rady 93/13/EHS v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto smernice. Z

uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá
v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,
bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto smernici. Preto aj v prípade, ak skutočne došlo k

chybe slovenského prekladu písmena q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS, a toto ustanovenie
má iný obsah ako prezentoval exekučný súd, uvedené nič nemení na správnosti jeho záveru, že
rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. Navyše exekučný súd v napadnutom rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu

právnu úpravu (platnú v čase uzatvorenie zmluvy o úvere) dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a len
podporne poukázal na znenie článkov Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na
výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.
Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a

nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom

hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.