Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. apríl 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/227/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4207200483
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4207200483.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO:
35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej
koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnej: I. C., nar. XX. XX. XXXX,
bytom G., Z. XXXX/X, t. č. A., U Z. XXXX/XX, T. republika, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo
výške 1 306,51 eura, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 21.

júna 2012, č. k. 9Er/37/2007-22, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a
v časti jej zastavenia p o t v r d z u j e .
Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 21. 06. 2012,

č. k. 9Er/37/2007-22 vyhlásil exekučné konanie sp. zn. 9Er/37/2007 vedené súdnym exekútorom JUDr.
Katarínou Baňárovou, so sídlom exekútorského úradu Dunajská Streda, Kukučínova 1211/17, pod Ex
20/07 za neprípustné a zároveň ho zastavil. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol
a súdnemu exekútorovi JUDr. Kataríne Baňárovej priznal trovy exekúcie vo výške 91,18 eura, náhradu
ktorých uložil oprávnenému, a to do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie právne odôvodnil
s poukazom na ust. § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 39, §

52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 57 ods. 1, 2, § 58 ods.
1, § 196, § 200 ods. 1, § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (,,Exekučný poriadok"), § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii, § 5 ods. 1, § 14 ods. 1, 2, 3, § 22 ods. 1, 2, § 27a vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách

a náhradách súdnych exekútorov v exekučných konaniach a § 103 Občianskeho súdneho poriadku.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal exekučný súd na to, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie,
ktorý bol doručený na exekútorsky úrad Mgr. Kataríny Baňárovej dňa 09. 01. 2007 sa oprávnený
domáhal voči povinnej vymoženia pohľadávky vo výške 1 306,51 eura (39 360,- Sk) s príslušenstvom,
trov konania a trov exekúcie. Oprávnený predložil ako exekučný titul rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu sp. zn. SR 3471/06 zo dňa 25. 08. 2006, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., IČO: 35 922 761, so sídlom v Bratislave, Karloveské
rameno 8 a ktorý nadobudol vykonateľnosť dňa 05. 10. 2006. Súdny exekútor Mgr. Katarína Baňárová
(EX 18/2007) požiadala dňa 11. 01. 2007 exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Dňa 19. 01. 2007 súd vydal pre súdneho exekútora poverenie pod č. 5401 017345.
Dňa 25. 05. 2009 doručil oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora s pôvodného exekútora na
JUDr.RudolfaKrutého.Dňa29.10.2009doručilpôvodnýexekútorsúduvyúčtovanietrovexekúciespolu

s originálom exekučného spisu. Súd preskúmal úverovú zmluvu č. 4180729 zo dňa 15. 03. 2006, ako
aj predložené všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v čl. 17 obsahujú rozhodcovskú doložku.Podľa tejto doložky všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., Karlovské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (rozhodcovský súd), ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných poriadkov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu; b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie

akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Exekučný súd mal za to, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať

za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo rozhodcovskú doložku. Takto formulovaná doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým,
že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne
na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou
doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší

spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán,

a preto je občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň súd poukázal na to, že nešlo o individuálne
dojednanie tejto doložky, na ktoré by povinná, teda spotrebiteľ, bola zvlášť upozornená, ktoré by bolo
s povinnou zvlášť dojednané, ona by bola s týmto ustanovením zmluvy súhlasila a prejavila by svoj
súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve nemožno považovať zároveň aj za prejav súhlasu s
rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny prejav

vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Povinná sa tak bez
vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdala vopred svojich práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1
OZ. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok
nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na

nútenývýkonrozhodnutia.Pripreskúmavanítoho,čijepreloženérozhodnutievykonateľnýmexekučným
titulom, sa súd zameral najmä na zistenie, či bol predložený rozsudok vydaný orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie
vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke. S poukazom na uvedené skutočnosti súd zistil, že
rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného

rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať.
Vzhľadom k tomu je možné vychádzať z toho, že ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je
spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je
neprípustná. Zároveň súd rozhodol o zamietnutí návrhu na zmenu exekútora vzhľadom na zastavenie
exekučného konania. Súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. b) a § 14 ods.

3 v spojení s § 15 ods. 1 Vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, za každé ďalšie
zisťovanie majetku povinnej (žiadosť o súčinnosť - DU, OR PZ 2x, soc. poisťovňa 3x, správa katastra,
banka, exekútor 2x), každé zisťovanie bydliska povinnej 1x, celkovo v sume 3,32 eura x 11 + DPH,
spolu v sume 43,82 eura vrátane 20% DPH. Ďalej súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu podľa
§ 14 ods. 1 písm. a) § 14 ods. 2 v sume 15,94 eura vrátane 20 % DPH. Súdny exekútor požadoval

odmenu podľa počtu hodín v celkovom trvaní 5 hodín x 6,64 eura, teda celkovo 39,51 eura vrátane
19 % DPH. Účelne boli vynaložené na exekúciu podľa názoru exekučného súdu celkovo 2 hodiny, preto
súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu (za 2 hodiny) v sume 2 x 6,64 eura. Po nahliadnutí do časovej
špecifikácie súd zistil, že súdny exekútor si sumu 39,51 eura vrátane DPH, t. j. (5 začatých hodín)
nevyúčtoval správne v súlade s ustanovením § 14 ods. 1a). Účelne bolo vynaložených na exekúciu,

podľa názoru exekučného súdu, celkovo 110 minút. Súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu za všetky
úkony, ktoré si exekútor vyúčtoval odmenu, avšak nie v celej hodine za každý jednotlivý úkon. Pri prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie, vyúčtovanie exekúcie a vypracovanie vrátenia poverenia, súd považoval
za primeranú dobu čas v trvaní 3 x 20 min. Ďalej pri vypracovaní upovedomenia o začatí exekúcie súdpovažoval za čas primeraný 40 min. a pri zaslaní exekučného spisu 10 min. Spolu bolo teda účelne
vynaložených 110 min. čo zodpovedá 2 hodinám, preto súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu (za
2 hodiny) v sume 2 x 6,64 eura + 20% DPH, pretože súd rozhoduje o priznaní odmeny v roku 2012.

Ďalej si súdny exekútor uplatnil aj náhradu hotových výdavkov celkovo v sume 26,19 eura bez DPH,
titulom poštovných nákladov, ktoré mu súd priznal v celej výške, pretože boli uplatnené v súlade s
vyhláškou o odmenách súdnych exekútorov. Exekútor si uplatnil sumu 33,19 eura (1 000,- Sk) titulom
faktúry za poskytnutie súčinnosti, za ktorú mu súd odmenu nepriznal, pretože v predmetnom exekučnom
spise sa žiadna faktúra nenachádza. Celkovo teda súd priznal exekútorovi odmenu v sume 91,18

eura vrátane 20% DPH a na jej úhradu zaviazal oprávneného, pretože v zmysle § 203 ods. 1 EP, ak
dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných
trov exekúcie. Exekučný súd uviedol, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, a to tým, že podal návrh
na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý nie je vykonateľný. Vzhľadom k uvedeným
skutočnostiam súd rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti uznesenia.
Proti tomuto uzneseniu v časti vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, v časti jej zastavenia a v časti

náhrady trov exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol,
že súd odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §
237písm.f/OSP),rozhodolnadrámeczverenejprávomoci(ust.§205ods.2písm.b/OSP),odňalsvojim
postupom účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods.

1 písm. d/ OSP), nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal náležité dokazovanie a že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/
OSP). Odvolanie podáva pre odňatie možnosti konať pred súdom, pretože exekučný súd neumožnil
účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie. Uviedol, že mu exekučný súd neumožnil
konať pred súdom a viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohol uplatňovať svoje stanoviská k

skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom súvisiacich s neprijateľnosťou zmluvnej
podmienky. Uviedol, že nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii
povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Tvrdil, že ak exekučný súd založil svoje rozhodnutie
na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii

uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Spolkového súdneho dvora,
Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Bratislave.
Súdu prvého stupňa oprávnený vytýkal, že svojím rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné
pravidlo obsiahnuté v ust. § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. rozhodnutím, ktoré v konečnom
dôsledku vyvolalo účinok zastavenia konania a založilo prekážku veci rozhodnutej bez možnosti ústneho

prejednania, právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, a
preto je nutné, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a
procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Súd prvého stupňa
nevytýčil vo veci ústne pojednávanie aj keď bol podľa zákona povinný učiniť. Uviedol, že exekučný
súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie

skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na
skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci samej.
Exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou vyššie uvedeného ustanovenia sa
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Všeobecný
súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce

k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je
úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako keby bol
exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k uvedenému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už
exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti
(ust. § 44 ods. 2 EP). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 ZoRK, nekoná o zrušení

tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v
žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí
dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán (všeobecný súd) dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a

v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového
obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom
je v právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochranydôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje
lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Podotkol, že
všeobecným súdom je daná právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba

v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku a nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné
deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Súdy nie
sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Uviedol, že ak
sa súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiada, aby

všeobecný súd procesným postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a zároveň
aby podal návrh na konanie Ústavnému súdu SR o súlade ust. 44 ods. 2 EP s čl. 1 ods. 1 prvá veta
Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej prvostupňový súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2
zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v
rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky (§ 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ZoRK). Uvedené ustanovenie
explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a

nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd môže zastaviť konanie o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia
len na návrh účastníka konania. Tvrdil, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského
súdu mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom
štáte spojené s exekučnou vecou (princíp legality, zásada rovnosti, kontradiktórnosti súdneho konania,

právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie, dvojinštančnosť súdneho konania). Súd
v napadnutom uznesení viackrát konštatoval skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie.
Exekučný súd však žiadne dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok,
bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvahy v tomto smere nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie.
V prípade, ak by akceptovali názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, tak by

nebola bez obmedzení a poukázal na ust. § 35 a § 37 ZoRK. Súd v napadnutom uznesení konštatoval,
že je oprávnený ex offo preskúmať, a to s poukazom na ust. § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku. V odôvodení odvolania poukázal na tvrdenie súdu, že rozhodcovská doložka rozhodcovského
súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a aj jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi.
Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade

s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si
povinnosť nesplnil spotrebiteľ, žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu
nie je spotrebiteľom. Na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi
rozhodujúcimorgánomjelenfiktívna,resp.môžepatriťlenspotrebiteľovi.Takétozdôvodneniebynemalo
logický, právny ani faktický základ. Nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o

spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukazoval na nesprávne posúdenie
neprimeranosti úrokov z omeškania, keďže tieto úroky majú len sankčný charakter a dlžníkovi sa účtujú
len v prípade, že by porušil zmluvné podmienky. Tvrdí, že súd sa zaoberal otázkou úrokov z omeškania
a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany
odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v

pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či zmluvu uzatvorí a či je schopný svoj záväzok splácať. Zdôraznil,
že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie
začatej na základe rozsudku ako exekučného titulu. Samostatným podaním doručeným exekučnému
súdu dňa 09. 08. 2012 doručil oprávnený návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c.) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorým žiadal predložiť prejudiciálne otázky

Súdnemu dvoru EÚ v znení: 1. či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2. či v prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú
otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred

príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že
ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornýmipredpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu; 3. či je v súlade s čl. 17
a č. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti

reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa §
219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 45 ods. 3 proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok v
znení účinnom do 31. 12. 2014.
Podľa § 243d ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v znení

účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade
rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci
podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy
účinné do 31. decembra 2014.
Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený sa návrhom doručeným súdnemu

exekútorovi dňa 09. 01. 2007 domáhal vykonania exekúcie znejúcej na sumu 1 306,51 eura s
príslušenstvom voči povinnej. Exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., vedený pod sp. zn. SR
3471/06 zo dňa 25. 08. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02. 10. 2006 a vykonateľnosť dňa 05.
10. 2006 vydaný rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom. Exekučný súd poveril dňa 19. 01. 2007 súdneho

exekútora JUDr. Katarínu Baňárovú vykonaním predmetnej exekúcie. Dňa 25. 05. 2009 oprávnený
doručil exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorým žiadal poveriť vykonaním
exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Dňa 29. 10. 2009 doručil súdu stanovisko
poverenýsúdnyexekútorJUDr.KatarínaBaňárováspolusvyčíslenímtrovexekúcie.Následneexekučný
súd po preskúmaní úverovej zmluvy spolu so všeobecnými obchodnými podmienkami rozhodol vo

veci napadnutým uznesením, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol a poverenému súdnemu exekútorovi JUDr.
Kataríne Baňárovej priznal náhradu trov exekúcie vo výške 91,18 eura.
Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví podľa Exekučného

poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu
právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej
časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dôvody, na základe ktorých
súd exekúciu zastaví sú uvedené v § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takého konania, pričom jedným z predpokladov je aj relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd môže kedykoľvek v priebehu
konania exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil správny
právny záver a svoje rozhodnutie správne odôvodnil. Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom

rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v odôvodnení
rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa §
219 ods. 2 OSP.
V danej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení spotrebiteľa
a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu sankcie

obsiahnutú v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať rozpor
rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, aj bez návrhu musí
preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/EHS.
Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu. Právnym základom ochrany spotrebiteľa je článok
153 Zmluvy o založení Európskej únie, ktorý sa aplikuje na našom území a smernica Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Občiansky zákonník v ust. § 52 definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posúdenie spotrebiteľskej zmluvy
je najmä skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom
je, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky ovplyvniť. Zmluvy majú charakter formulárov,

pričom nie je priestor na individuálne dojednanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.
Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré
medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v
rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve
§ 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Pri posudzovaní rozhodcovskej zmluvy

alebo doložky treba skúmať, či nemá charakter neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, t. j.
spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, rovnako ako v tomto prípade. Odvolací súd uvádza aj to,
že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
pretože rozhodcovská doložka vylúčila možnosť spotrebiteľa domáhať sa ochrany na všeobecnom

súde. Rozhodcovská doložka nútila spotrebiteľa podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu, čím boli
zneužité práva spotrebiteľa dodávateľom.
Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma, či zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa a má za to,

že exekučný titul je v rozpore so zákonom, nakoľko zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právne
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi, preto v ďalšom odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí ako na svoje vlastné. Cieľom legislatívy európskej únie a členských
štátov je zvýšenie ochrany spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti. Zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy, pričom dôvodom
zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je
zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno
hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu
potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od zmluvnej

strany v postavení nespotrebiteľa a iná od spotrebiteľa. Súdnu ochranu nemožno uprieť ani menej
bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom
upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak zákon stanovuje,
že neprijateľnou podmienkou s dôsledkom neplatnosti je práve ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci
dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,

potom stanovenie konkrétneho rozhodcu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach.
Odvolací súd konštatuje, že je potrebné rozhodcovskú doložku so svojimi dôsledkami ozrejmiť
spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ uvedomil vážne dôsledky
založenia právomoci rozhodcovského orgánu, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť
vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské alebo súdne konanie sa

musí javiť naplnená vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Exekučný titul v tomto prípade je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej
doložky až po vydanie rozhodcovského rozsudku je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si týmto
spôsobom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Odvolacísúd považuje výkon práv oprávneného za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo správne aplikované ust. § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Toto ustanovenie malo byť aplikované už v štádiu, keď exekučný súd rozhodoval o žiadosti súdneho

exekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,nakoľkosúdnyexekútoržiadalvykonaťexekúciu
na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť
vydaný. V tomto prípade rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd
prvého stupňa správne rozhodol o zastavení exekúcie.
Oprávnený v odvolaní žiadal prerušiť konanie, preto odvolací súd preskúmal prípustnosť takéhoto

postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ OSP. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j.
súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok, zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť
SúdnemudvoruESnávrhnarozhodnutieoprejudiciálnejotázkeovýkladeprávnehoaktuEurópskejúnie

len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. Októbra 2010). Súdny

dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
OSP má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania, keďže
okresný a krajský súd aplikovali a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne práve predpisy (Občiansky

zákonník, Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.).
S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté
na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky
oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je

vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval
odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a
irelevantné, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109
ods. 1 písm. c/ OSP zamietol.
Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu,

aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.
Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v
rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,
čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm.

b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval.
Záverom odvolací súd uvádza, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku vyhlasujúcej
exekúciu za neprípustnú a v časti upravujúcej zastavenie exekúcie podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vecne správne potvrdil. Posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti výroku o trovách
exekúcie nebolo predmetom odvolacieho konania v zmysle ust. § 374 ods. 4 OSP.

Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní došlo k zmene
Exekučného poriadku zákonom č. 299/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233//1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré
zákony, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2013, okrem čl. I bodov 55 a 56, ktoré nadobúdajú

účinnosť1.januára2014,odvolacísúdnemoholpreskúmavaťajvýroknapadnutéhouzneseniaotrovách
konania, keďže v Exekučnom poriadku sa v ustanovení § 58 ods. 6 slová „je odvolanie prípustné“
nahradili slovami „nemožno podať mimoriadne dovolanie“. Od 1. novembra 2013 teda ustanovenie § 58ods. 6 znie: Proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne
dovolanie.
V ustanovení § 243b ods. 1 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2013

citovaného zákona č. 299/2013 Z. z.) exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia
podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
Podľa § 243b ods. 3 o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré
bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013;
to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ

nerozhodol sudca.
Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa
osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o
vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.
Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný

čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu
prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak
odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka
alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Napadnuté uznesenie, v ktorom bolo rozhodnuté aj o trovách konania (trovách exekúcie) vydal vyšší
súdny úradník pred 1. novembrom 2013, pričom ním došlo k zastaveniu exekúcie podľa ust. § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a Exekučný poriadok od 1. novembra 2013 v takomto prípade
neumožňuje o podanom odvolaní proti takémuto uzneseniu rozhodovať podľa predpisov účinných do
31. októbra 2013. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní

je treba pri rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzať z platného a účinného ustanovenia § 58 ods. 6
Exekučného poriadku, ktoré neumožňuje podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania (teda aj
trov exekúcie), takže o podanom odvolaní v časti výroku o trovách exekúcie rozhodne sudca Okresného
súdu Komárno. Od 1. novembra 2013 totiž zákon nepripúšťa odvolanie proti výroku o náhrade trov
konania, teda aj trov exekúcie a už nie je možné, aby o takomto odvolaní rozhodoval krajský súd ako

súd odvolací.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti
vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a v časti jej zastavenia podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne
potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4

a ustanovenie § 142 ods. 1 OSP.
Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.