Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/67/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225394
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225394.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci
žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne
zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k.
14C/237/2012-104 zo dňa 7. januára 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
majetkovej škody vo výške 551,08 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 110,22 Eur
ažalovanémunáhradutrovkonanianepriznal.Uplatnenienárokunanáhraduškodyanemajetkovejujmy
žalobca odôvodnil nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní sp.zn.
62Er/984/2010,ktorýspočívalvtom,žeožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie

exekúcie nerozhodol exekučný súd v zákonnej lehote podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
v čase podania tejto žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a
nevyžadovala rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o tejto žiadosti
po uplynutí zákonom stanovenej doby. Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Uplatnenie
nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenie práva na

rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Jej výšku stanovil žalobca ako 20 %
z uplatňovanej istiny s príslušenstvom a táto predstavuje nemajetkovú ujmu za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v
právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené
v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu). Podľa § 15 ods. 1

zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci žalobca písomne
požiadal o predbežné prerokovanie náhradu na náhradu škody. Do podania žaloby žalovaný pozitívne
nereagoval. Žalobca navrhol zrušiť pojednávanie nariadené súdom prvého stupňa (07.01.2015) zdôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu až do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia

krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.. Z uvedených dôvodov navrhol
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podľa
§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Zároveň bolo súdu prvého stupňa doručené podanie žalobcu, ktorým
sa ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní spolu so žiadosťou o jeho odročenie na neurčito z
dôvodu podania návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. do právoplatného

skončeniakonaniaoprejudiciálnychotázkach,ktorénavrhlapredložiťSlovenskárepublika-Ministerstvo
spravodlivosti SR Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov sp.zn.
7C/6/2010. Súdprvéhostupňatietodôvodyneuznalzarelevantnépreprerušeniekonaniaaozamietnutí
návrhu na prerušenie konania rozhodol samostatným rozhodnutím. Z vykonaného dokazovania súd
prvého stupňa zistil, že exekučnému súdu, Okresnému súdu Trenčín, bola dňa 26.04.2010 doručená
žiadosť súdneho exekútora

JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu, proti
povinnému W. pre vymoženie 90,28 Eur istiny s príslušenstvom. Uznesením č.k. 62 Er/984/2010-10
zo dňa 16.03.2011, právoplatným dňa 08.04.2011 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora zamietol.
V odôvodnení exekučný súd uviedol, že exekučný titul - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. sp.zn. SR 19829/09 zo dňa 09.12.2009 vznikol na

základe spotrebiteľskej zmluvy o úvere obsahujúcej neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú neplatné
(neprijateľný poplatok za úver, neprijateľné úroky z omeškania vo výške 0,25 % denne, rozhodcovská
doložka). Uznesením č.k. 62 Er/984/2010-12 zo dňa 06.07.2011 exekučný súd exekúciu zastavil podľa
§ 44 ods. 3 Exekučného poriadku. Od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do vydania uznesenia exekučným súdom o zamietnutí tejto žiadosti uplynula doba cca 11 mesiacov.

Na zistený skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, 7 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993,
§ 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 druhá veta, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona
č. 514/2003 Z.z., § 44 ods. 2, 3, § 45 ods. 1,2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania
návrhu, § 19 ods. 2, § 31 ods. 1 - 3, § 44 ods. 1, 2, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o

rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a dospel k záveru, že nie je právne dôvodné
priznať uplatňované peňažné plnenia na žalobcom tvrdenom skutkovom základe. Základné podmienky
pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené
kumulatívne. V danej veci nebola splnená podmienky existencie nesprávneho úradného postupu,
preto žalobcovi nemohol vzniknúť uplatnený nárok a nadväzne nemôžu byť splnené ani podmienky

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy.
Súd prvého stupňa nepovažoval za potrebné, a aj nadbytočné, v rozpore so zásadou hospodárnosti
konania skúmať existenciu škody, nemajetkovej ujmy, ako aj rozsah a námietku premlčania. Za
nedôvodné a nadbytočné považoval súd prvého stupňa vysporiadavať sa s ďalšou argumentáciou
žalobcu. Podľa názoru súdu prvého stupňa exekučný súd nebol povinný udeliť (vydať) poverenie, resp.

rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti
vzhľadom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania žiadosti, pretože táto
lehota platila len v prípadoch, v ktorých exekučný súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti zákon žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Súd prvého stupňa

konštatoval, že postupom súdu v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ ide o
posúdenie nesprávneho úradného postupu, ktoré malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch
pri rozhodovaní, súd prvého stupňa poukázal na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu
náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté
oprávnenýmorgánom.Námietkužalobcu,žemupostupomsúdubolaodňatámožnosťsvojupohľadávku

ďalej vymáhať považoval súd prvého stupňa za nepravdivú. Poukázal na to, že zmluva o úvere, ktorú
uzavrel žalobca s dlžníkom je zmluvou spotrebiteľskou. So vstupom Slovenskej republiky do európskeho
hospodárskeho a právneho systému boli s účinnosťou od 01.04.2004 začlenené do Občianskeho
zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ktorá právna úprava má základ v Smernici Rady
93/13/EHS. Súd prvého stupňa poukázal na znenie § 897f ods. 3 Občianskeho zákonníka o tom, že ak

ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s tam citovanými ustanoveniami, sú
neplatné po uplynutí 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti zákona č. 150/2004 Z.z. Žalobca uzatvoril
s dlžníkom zmluvu o úvere, ktorá obsahovala neplatné zmluvné dojednania v neprospech spotrebiteľa.
Exekučné konanie bolo zastavené z dôvodu, že žalobca si z dvoch možných alternatív v základnomkonaní vybral rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním a dal tak prednosť
pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú
v základnom konaní skúma súd ex offo. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res

iudicatae pre uplatnenie pohľadávky žalobcu na súde, žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul
v súdnom konaní, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú namieta v žalobe.
Žalobca nepreukázal, že jeho pohľadávky sú nevymožiteľné z dôvodu pochybenia okresného súdu, t.j.
nebyť nesprávneho úradného postupu, došlo by k riadnemu vymoženiu jeho pohľadávky. Rozhodnutie
o náhrade trov konania úspešného žalovaného odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Žalovanému súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal z dôvodu jej nevyčíslenia.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),

súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom
konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§
12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl. 48

ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,III.ÚS16/2000).Neobstojínázorkrajskéhosúduvovecinestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a
Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto okolností nie
je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval

vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej
procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva. V čase podania odvolania o

zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Správanie
súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Žalobca taktiež poukázal na to,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a

nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj k
odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo
na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,

ktýmtosavyjadriťscieľomovplyvniťsúdnerozhodnutie. Žalobcaakostranakonanianeboloboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým bolo porušené. Súd prvého
stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal dokazovanie listinami,

ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené
v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise,
pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný
nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle § 114ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu prvého
stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s titulu
udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdavkov. V tejto časti považoval

žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi

nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca predložil ako

dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny
úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej
posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvého stupňa
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na vznik
škody a jej príčinnú súvislosť. Podľa žalobcu súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,

že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v
zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko
súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie

o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté
procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a
vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými

žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvého stupňa
aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania

z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho vydaním súd prvého
stupňa predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie súdu prvého stupňa zakladá porušenie
práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vyhodnotil
túto námietku žalobcu ako nedôvodnú. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania je rozhodnutie o
procesnom návrhu účastníka konania a nie je rozhodnutím vo veci samej. Aj v prípade, že sa súd prvého

stupňa s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí samostatným výrokom
rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania vždy účinky uznesenia.
V danej veci rozhodoval súd prvého stupňa o návrhoch žalobcu na prerušenie konania samostatným
uznesením, proti ktorému podal žalobca aj samostatné odvolanie. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v
prípade existencie podmienok pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p. (fakultatívne prerušenie

konania), by zamietavé rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania bolo dôvodom nielen zrušenia tohto
rozhodnutia, ale aj rozhodnutia o veci samej, nakoľko o veci samej rozhodol súd prvého stupňa v čase,
keď uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nebolo právoplatné.Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny

záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku a zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní žalobu zamietol a žalovanému ako úspešnému účastníkovi
konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods.
1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s

požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého
rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval

odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj články 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého stupňa nebola
účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221
ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje
len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v
spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby

bol pritom viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého
rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená
na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu Trenčín JUDr. Miline Jánoškovej. Krajský súd v
Trenčíne ako nadriadený súd uznesením č.k. 17NcC/141/2012-9 zo dňa 18.10.2012 rozhodol, že táto
sudkyňa nie je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu

spisu konštatuje, že tou istou námietkou zaujatosti a z tých istých dôvodov, ktorú vzniesol žalobca v
predchádzajúcom odvolacom konaní sp.zn. 19Co/725/2013, sa odvolací súd zaoberal ako odvolacím
dôvodom podľa citovaných zákonných ustanovení a po ich posúdení nezistil z hľadiska § 14 ods.
1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nebolo
možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Odvolací súd opätovným preskúmaním dôvodnosti uplatneného

odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k opätovnému záveru, že na strane zákonnej sudkyne
nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z obsahu spisu
vyplýva, že v exekučnej veci sp.zn. 62Er/984/2010 vedenej na Okresnom súde Trenčín nebola JUDr.
Milina Jánošková zákonnou sudkyňou. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p.

žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nie je možné odvodiť
ani z údajov žalobcu. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti
namietanej sudkyne nemôžu byť úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa
svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu,
pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k účastníkom a

k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov
odvolací súd vyhodnotil opätovne uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú. Naviac za
situácie, že o ústavnej sťažnosti žalobcu (uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17NcC/141/2012-9
zo dňa 18.10.2012 ) Ústavný súd Slovenskej republiky už rozhodol uznesením zo dňa 12.09.2013 pod
č.k. II.ÚS 436/2013-11, ktorým sťažnosť odmietol, je námietka zaujatosti vznesená žalobcom z tých

istých dôvodov účelová so snahou žalobcu predlžovať konanie námietkou, ktorej bezdôvodnosť bola v
konaní posudzovaná nadriadeným a odvolacím súdom.Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na
deň 07.01.2015, na ktorom vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu
žalobcu.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto

pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov

podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi. Odvolací súd
po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá všetkým
stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého
stupňa riadne doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril. Vyjadrenie
žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 14.11.2014. Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. vykonal súd

prvého stupňa písomne a toto doručil právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému dňa 18.11.2014.
Vyjadrenie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 26.11.2014. Predvolanie
na pojednávanie dňa 07.01.2015 prevzal právny zástupca žalobcu a žalovaný dňa 18.11.2014.
Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania, odkázal na svoje
písomné vyjadrenie vo veci. Právny zástupca žalobcu sa z neúčasti ospravedlnil, žiadal o odročenie

pojednávania, navrhol, ako je vyššie uvedené, zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Odvolací
súd konštatuje, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa
07.01.2015 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na
pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na

kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Odvolacísúdzistil,žežalobcamalobjektívnumožnosťvyjadriťsakuvšetkýmskutočnostiamadôkazom,

ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení. Vyjadrenie žalovaného spolu s pripojenými
prílohami k vyjadreniu mal právny zástupca vo svojej faktickej dispozícii v dostatočnom časovom
predstihu pred začiatkom pojednávania vo veci samej dňa 07.01.2015. V tomto smere nie je tvrdenie
žalobcu pravdivé. Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1
O.s.p. pri zachovaní lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114

ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho
zástupcu žalobcu postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Na strane právneho zástupcu žalobcu absentoval
dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný toto pojednávanie zrušiť alebo odročiť. Z
doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie Krajského
súdu v Trenčíne o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dňa 14.11.2012.

Toto vykonateľné uznesenie je v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého
stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods.
1 O.s.p. aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti sťažnosťou
napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo. Ústavný súd
Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu rozhodol uznesením tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2
zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postaveníjehosudcovvzneníneskoršíchpredpisov(zákonoústavnomsúde).Včasepojednávaniadňa
07.01.2015nastranežalobcuaanijehoprávnehozástupcuneexistovaldôvodnazrušeniepojednávaniaa prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v
neprítomnosti účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré
spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný

so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania
alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Dôležitý
dôvod, pre povahu ktorého sa nemôže pojednávania zúčastniť sa musí týkať predovšetkým jeho osoby
a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom
alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlnitosti. Dôležitosť dôvodu treba

hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Za daného
procesného stavu súd prvého stupňa umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania veci vrátane
možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§
123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods.
4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti
veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre

prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného splnené všetky podmienky
podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu
na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov
konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Odvolaciu

námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil
odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že nebol poučený
podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Vychádzajúc z jednotlivých ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho

úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ
nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trenčín v konaní sp.zn. 62Er/984/2010. Nesprávny úradný postup

žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov. Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a
bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi
oprávneným - žalobcom a povinným W. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením

záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX (EX 2381/2010). V danom prípade
bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní
(sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca
nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou
a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa
stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods. 1
O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia

a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a

dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tietopodmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

Napriek vyššie uvedenému odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa žalobca domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.

z. o rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 06.10.2009
„Asturcom“) . V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,
pričom uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR
a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn.
3Cdo/50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola
daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na

to nemal právomoc.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že zo znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora stanovuje zákon na poverenie
exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna prax usmerňuje exekučné súdy

pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna nedovolenosť alebo rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu.
V prípade materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo
je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo

ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ. A práve preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani
na zastavenie exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek
rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom,

aby sa lehota 15 dní vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o
udeleniepoverenianavykonanieexekúcie,výslovnebytoupravilspôsobomakopriinýchustanoveniach
Exekučného poriadku teda s použitím slova „rozhodne.“ Z uvedených viacerých druhov výkladov zákona
(gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad žalobcu, podľa ktorého je zákonom
daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15

dní od doručenia takej žiadosti.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov
v súdnom konaní určuje Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných

práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR
( I ÚS 27/02, IÚS 197/03, I ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž
postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že
dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno považovať
za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane

žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu
ochranu.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo

k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z..V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáustanovenie§17ods.1,2,3zákonač.514/2003
Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej

premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez právneho významu aj znalecký posudok

č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014, ktorý predložil žalobca.

Žalobca, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov, vo svojom odvolaní neuviedol
(nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy), aké konkrétne
nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, vecnému dôvodu zamietnutia návrhu,
vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania, ktoré uvádzal aj

v žalobe. Žalobca v odvolaní nenapadol podrobné skutkové a právne závery súdu prvého
stupňa o nepreukázanom naplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu
(neexistenciu škody a príčinnej súvislosti). Rovnako v odvolaní žiadnou odvolacou námietkou
nenapadol hmotnoprávne dôvody zamietnutia návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolacie dôvody
prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani v právnom posúdení

veci súdom prvého stupňa. Za splnenia všetkých procesných povinností, ktoré vykonal súd prvého
stupňa v súlade s príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o konaní, prejednaní a
rozhodnutí veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a predkladať dôkazy a na pojednávaní
dňa 07.01.2015 vyhlásil dokazovanie za skončené, nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred
súdom a ani k porušeniu práva na kontradiktórny súdny proces.

Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej

republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky, či nedodržal postup podľa § 123 O.s.p.. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti

konkrétnej procesnej situácie v postupe súdu prvého stupňa v danej veci.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o
náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolsúdprvéhostupňazaaplikácie§142ods.1O.s.p.vychádzajúc
zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224
ods.1 O.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.
Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne

správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule
(§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.