Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoP/18/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714205487
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5714205487.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa R. Y.,
nar.XX.X.XXXX, bytom u matky, v konaní zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Martin, dieťa rodičov: matka - S. Y., rod. Q., nar.XX.X.XXXX, bytom P., T. XX, právne
zastúpená advokátom JUDr. Jánom Repáňom, so sídlom v R., M. R. L. XX; otec - R. Y., nar.X.XX.XXXX,
bytom R., L. XXX, právne zastúpený advokátom JUDr. Danielom Malikom, so sídlom R., I. XXXX/X, o
návrhu otca o zníženie výživného, na základe odvolania otca proti rozsudku Okresného súdu Martin č.
k. 20P/91/2014-222 zo dňa 18. decembra 2015 takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok okresného súdu tak, že v období od 1.8.2014 do 31.10.2014 z n i ž u j e
vyživovaciu povinnosť otca na maloletú R. Y., nar. XX.X.XXXX, na sumu 300 eur mesačne, ktorú je otec
povinný platiť vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky.

Vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Týmto sa na obdobie od 1.8.2014 do 31.10.2014 mení rozsudok Okresného súdu Martin č. k.

22P/137/2013 - 73 z 18.9.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6CoP/102/2013
z 11.12.2013

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh otca na zníženie výživného
na maloletú R., lebo nezistil takú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu rozsahu určenej
vyživovacej povinnosti. Za preukázané síce považoval opätovné (dočasné) zaradenie otca na miesto
výkonu práce Martin a s tým spojené (prechodné) zníženie príjmu, ktoré však nespôsobilo nemožnosť

a neschopnosť otca platiť doteraz určené výživné - 600 eur mesačne (300 eur k rukám matky a 300
eur na tvorbu úspor). Okresný súd zdôraznil, že otec za roky 2012, 2013 a 2015, ako aj časť roka 2014
dosahoval nadštandardný príjem (neporovnateľný s príjmom na Slovensku), a teda si mohol zabezpečiť
úspory finančných prostriedkov, ktoré by využil v situácii, ktorá nastala od júla 2014 (dočasný návrat
do Martina). Zároveň otec poberá počas práce v Nemecku od zamestnávateľa ďalšie príjmy; napríklad
úhradu nákladov na bývanie.
V súvislosti s tvrdenými výdavkami otca okresný súd konštatoval, že vzhľadom na vysoké zálohové

platby a minimálny čas užívania jeho domovej nehnuteľnosti na Slovensku počas roka, musia mu byť
vyplácané „nie malé preplatky“. Taktiež od júna 2014 ho už nezaťažuje povinnosť platiť príspevok na
výživu rozvedenej manželky v sume 100 eur mesačne. Navyše, otec sa mimo výživného nepodieľa na
výchove, výžive a potrebách maloletej R. žiadnym iným spôsobom.Matka je naďalej v nepriaznivej finančnej situácii, poberá len invalidný dôchodok, ktorý vzhľadom
na vznik invalidity v nízkom veku (31 rokov) dosahuje iba 125 eur mesačne. Z titulu nepriaznivého
zdravotného stavu nemá možnosť zlepšiť svoje majetkové pomery výkonom práce. Nadväzne nie je

možné ani zabezpečenie iného bývania a lepších podmienok pre ňu a pre dcéru R.. Taktiež maloletá si
nemôže dovoliť všetky voľnočasové aktivity, o ktoré by mala záujem.
Okresný súd zhrnul, že vo veci nie sú žiadne dôvody na zníženie výšky výživného otca. Jeho finančná
situácia sa zhoršila len na prechodnú a krátku dobu a bez ohrozenia svojej doterajšej životnej úrovne
je schopný platiť z príjmu skoro 3.000 eur mesačne výživné na maloletú R. 600 eur; pre jeho potrebu

mu ostane cca 2.400 eur mesačne, „čo určite nie je zanedbateľná suma“. O trovách konania rozhodol
podľa § 146 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo
na ich náhradu.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie otec, ktorý sa alternatívne domáhal
jeho zmeny tak, že návrhu na zníženie výživného bude vyhovené, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci

na ďalšie konanie. Poukazoval na to, že okresný súd chybne vyhodnotil obdobie 6 mesiacov od júla
do decembra 2014, keď nereflektoval zásadnú zmenu pomerov na strane otca; bezprostredne okresný
súd pritom konštatuje zníženie jeho príjmu cca o 3.940 eur mesačne. Zároveň v danom období otec
„stratil“ benefity poskytované zamestnancovi vyslanému do zahraničia a jeho príjem bol len 1.045 eur
mesačnebrutto.Nevyhnutnénáklady-výživnénasynaR.,narozvedenúmanželkuanákladynabývanie

(v širšom význame) - predstavovali mesačne cca 630 eur. Spolu s výživným na maloletú R. tak išlo o
sumu 1.230 eur mesačne, teda sumu zásadne vyššiu ako bol jeho čistý príjem. Dodal, že ponechanie
výšky výživného iba z dôvodu, že „si niekto mal a mohol počínať tak, alebo inak, aj keď reálna situácia
bola odlišná, nemôže mať oporu pri rozhodovaní súdu“.

Matka žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. Nesúhlasila s tvrdenými výdavkami otca, osobitne v
spojitosti s nákladmi na plyn a elektrinu, keďže otec má vždy po zúčtovacom období preplatky. Syn R.
už je plnoletý, nepripravuje sa na povolanie štúdiom, je preto chybou len otca, že nepodal návrh na
zrušenie (tejto) vyživovacej povinnosti. Zopakovala, že príspevok na rozvedenú manželku jej prestal
otec poukazovať už v júni 2014. Matka nesúhlasila ani s výdavkami otca na dopravu, keďže jeho

zamestnávateľ poskytuje zamestnancom príspevok na natankovanie pohonných hmôt.
Mala za to, že otec sa v období 1.7. až 31.12.2014 vzdal výhodnejšieho zamestnania s cieľom dosiahnuť
zníženie výživného; osobitne, ak bol opätovne ako najvhodnejší kandidát vybraný na rezidentskú pozíciu
v Nemecku. Taktiež - podľa matky - je nutné zohľadňovať celkové majetkové pomery otca a fakt, že
s maloletou R. sa vôbec nestretáva a nad rámec výživného jej ničím ani neprispieva. Doplnila, že

odôvodnené potreby maloletej sa zvyšujú „s prihliadnutím na plynutie času, vek, štúdium“.

Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 2

písm. a/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
rozsudok okresného súdu čiastočne zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, ako je konštatované vo výroku tohto
rozsudku a vo zvyšnej časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Hoci otec v odvolaní vyslovene neuvádza, že napáda rozhodnutie okresného súdu len v otázke

(ne)zníženia výživného v období od júna do decembra 2014 a iba v rozsahu výživného slúžiaceho
na tvorbu úspor maloletej R., z obsahu odvolania je uvedené viac ako zrejmé. Zo skutkových zistení
okresného súdu je nepochybné, že v predmetnom období došlo k zmene pracovného statusu otca tým,
že prestal pracovať na rezidentskej pozícii v Nemecku. S prechodom/návratom na pôvodné miesto
v závode v Martine bolo spojené i zásadné zníženie mesačného príjmu otca - na sumu 1.045 eur brutto.

Krajský súd sa nestotožnil so záverom okresného súdu, že v celom rozsahu predmetné prechodné
zníženie príjmu mohol otec „vykryť“ z úspor, ktoré získal počas predchádzajúceho obdobia, kedy pôsobil
na pracovnej pozícii v Nemecku; osobitne, ak od 1.1.2015 opäť pracuje na tejto finančne lukratívnej
pracovnej pozícii, kde poberá príjem cca 3.000 eur mesačne. Rozsah povinností otca - predovšetkým

práve výška vyživovacej povinnosti k maloletej R. (600 eur), spoločne s výživným na plnoletého
syna (150 eur mesačne) a so štandardnými platbami súvisiacimi s prevádzkou a údržbou domovej
nehnuteľnosti otca totiž presiahli výšku jeho (čistého) príjmu.V predmetných „finančných“ povinnostiach pritom nie sú zahrnuté ďalšie obvyklé nevyhnutné výdavky
na stravu, či ošatenie, ale najmä na zodpovedajúcu regeneráciu pracovnej sily. Práve táto požiadavka
vzhľadom na nutnosť zachovania spôsobilosti otca podávať kvalitný (až nadštandardný) pracovný

výkon, je nevyhnutná. Nadväzne mal odvolací súd za to, že je/by bolo neprijateľné po dlhšie obdobie
„nútiť“ otca žiť z úspor a viac ako polovicu svojho príjmu vynakladať na výživné na maloletú, a to (ešte)
bez ohľadu na ďalšie jeho povinnosti.

Krajský súd akceptoval úvahu o spôsobilosti otca uhradiť doterajšiu výšku výživného z úspor v mesiaci

júl 2014, čo zodpovedá i reálnej výplate príjmu za predchádzajúci mesiac spätne. Napokon, samotný
otec takýto stav akceptoval v rámci návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Naproti tomu v období
mesiacov august 2014 až október 2014 (aj pri zohľadnení úspor otca z predchádzajúceho na „slovenské
pomery“ značne nadštandardného príjmu) bolo namieste čiastočne znížiť jeho vyživovaciu povinnosť k
maloletej R.. V dotknutých mesiacoch mzda otca činila (v čistom) 879 eur, 1.206 eur a 945 eur.
Z predmetného príjmu pri vyššie rozoberanom rozsahu nevyhnutných platieb otca je namieste znížiť

jeho výživné na dcéru v období od 1.8.2014 do 31.10.2014 na sumu 300 eur mesačne z titulu bežného
výživného. Takéto zníženie sa zásadnejším spôsobom nedotkne bezprostredných potrieb maloletej R.,
keďžekrajskýsúdknemupristúpillenohľadnevýživnéhoslúžiacehonatvorbuúspor(300eur).Súčasne
v tomto rozsahu (finančnom i časovom) zmenil predchádzajúce rozhodnutie o výživnom otca, čo vyjadril
tiež samostatným výrokom.

V novembri 2014 už príjem otca i na pracovnej pozícii na Slovensku stúpol na cca 1900 euro, z ktorého
príjmu bol/je tento schopný platiť výživné v pôvodnom rozsahu, t.j. tak bežné výživné 300 eur, ako i
výživné 300 eur slúžiace na tvorbu úspor. Rovnaký záver platí aj ohľadne mesiaca december 2014,
keďže s účinnosťou od 1.1.2015 otec opätovne nastúpil na rezidenské miesto v Nemecku. Vzhľadom

na skutočne lukratívnu mieru odmeňovania práce na danej pozícii je pritom primerané a zodpovedajúce
ochrane záujmov maloletého dieťaťa, aby otec, hoci i „zálohovo“, už v mesiaci december 2014 platil
pôvodne určené výživné v úhrnnej výške 600 eur. Otec vôbec nespochybňuje, že na rezidentskom
mieste v Nemecku pôsobí naďalej, čo je spojené s výrazným nárastom mzdy (k čomu patria i nemalé
paušálne náhrady - napríklad úhrada nákladov bývania, poskytnutie služobného vozidla atď.). Keďže

tento stav pretrváva, krajský súd potvrdil zamietajúci výrok aj vo vzťahu k „ďalšiemu“ obdobiu t. j. po
1.1.2015.

Odvolací súd neakceptoval tvrdenie matky, že otec nemusel/nebol povinný uhrádzať výživné dospelému
synovi. Predmetnú vyživovaciu povinnosť (hoci v rozsahu zodpovedajúcom jej možnostiam) si jednak

rovnako plnila aj matka; predovšetkým však bolo preukázané, že v rozhodnom období - druhy
polrok kalendárneho roku 2014, resp. rozhodujúca časť prvého polroku školského roku 2014/2015 -
staršísynrodičovR.Y.sasústavnepripravovalštúdiomnaďalšiezamestnanie.Naprotitomukrajskýsúd
neprihliadal na tvrdenie otca o uhrádzaní príspevku rozvedenej manželke, ktorého ukončenie časovo
predchádzalo rozhodné obdobie.

Krajský súd, zhodne s okresným súdom, neakceptoval ani požiadavku matky na ďalšie podrobnejšie
šetrenie (čiastočne až v rozsahu a zmysle kriminalistického pátrania) ohľadne dôvodov ukončenia
vyslania na rezidentské miesto predchádzajúceho zamestnanca. Napriek tomu, že v súdenej veci ide
o konanie, v ktorom platí vyšetrovacia zásada, musí byť príslušná námietka účastníka dostatočne

(skutkovo) konkrétna na to, aby súd vykonal súvisiace došetrenie. Z obsahu prednesov matky však je
zrejmé, že ide len jej domnienku o účelovosti postupu otca pri ukončení práce na rezidentskej pozícii
v zahraničí k 30.6.2014. Naopak, z vykonaného dokazovania - písomnosti a vyjadrenia poskytnuté
zamestnávateľom otca - nevyplývajú žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali ich obsah a tým
potvrdzovali tézu o úmyselnom prechodnom vzdaní sa výhodnejšieho zamestnania otcom. Aj z tohto

rozhodnutia odvolacieho súdu je pritom nepochybné, že na zmenu pomerov na strane otca bolo
prihliadnuté len v minimálnom rozsahu.

Vzhľadom na (čiastočnú) zmenu rozsudku okresného súdu krajský súd rozhodoval v zmysle § 224 ods.
2 O.s.p. o trovách celého konania. Súdená vec bola/je v celom jej priebehu konaním, ktoré môže začať

i bez návrhu (§ 81 ods. 1 O.s.p.), nadväzne podľa § 146 ods. 1 písm. a/ čiastočne v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu jeho trov.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné