Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. apríl 2016

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 4P/33/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6616205025
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mikuláš Géczi
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2016:6616205025.1

Uznesenie

Okresný súd Lučenec vo veci starostlivosti o maloleté dieťa C. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky,
dieťa rodičov W. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G., D. XXX/XX, štátnej občianky SR a C. T., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom E., I. XXX/XX, O., štátneho občana SR, o úpravu výkonu rodičovských práv
a povinností a o nariadenie predbežného opatrenia, takto

r o z h o d o l :

Súd v y h l a s u j e , že n e m á právomoc vo veci konať.

Konanie s a z a s t a v u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Matka maloletých detí doručila tunajšiemu súdu dňa 26.04.2016 návrh na nariadenie predbežného

opatrenia v zmysle § 74 a nasl. a § 102 O.s.p. spolu s návrhom na úpravu výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletému dieťaťu. Svoj návrh odôvodnila tým, že s otcom maloletých detí žili
v partnerskom vzťahu 5 rokov, z toho 4 roky vo E.. Dňa XX.XX.XXXX sa im narodil syn C. T.. Ich
spolužitie nebolo nikdy harmonické. Dva mesiace po narodení syna rodičia odišli aj spolu s dcérou
matky z predchádzajúceho vzťahu bývať do O. (E.). Matka niekoľkokrát opustila spoločnú domácnosť z
dôvodu agresívneho správanie sa otca (má o tom potvrdenie z PZ v G., ako aj potvrdenie o lekárskom

vyšetrení v B.), avšak vždy sa vrátila späť k otcovi dieťaťa s presvedčením, že sa ich spolužitie ustáli.
Pri poslednom odchode z E. otec maloletého túto situáciu nezvládol, psychicky sa zrútil a musel byť
ošetrený na psychiatrickom oddelení. Podľa vyjadrenia matky je otec psychicky labilný a vyhráža sa jej,
že syna vezme späť do E., nakoľko tam má lekárov aj zdravotné poistenie. Matka sa preto obáva, že otec
je skutočne schopný vziať syna späť do E. bez jej súhlasu ( a proti jej vôli), preto tunajší súd požiadala,
aby predbežným opatrením zveril maloletého C. do jej osobnej starostlivosti, a to až do právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.
Od otca maloletého dieťaťa definitívne odišla dňa 16.04.2016 a vrátila sa späť k svojim rodičom do
G., kde má ona, jej maloleté dcéra, ako aj maloletý C. nahlásený trvalý pobyt. S otcom maloletého C.
nemieni obnoviť spolužitie.
V G. žije matka s mal. dcérou a synom v spoločnej domácnosti s jej rodičmi P. G., nar. XX.XX.XXXX
a Y. G., nar. XX.XX.XXXX v 2-izbovom byte, ktorý je vo vlastníctve jej rodičov. Mesačné náklady na

bývanie predstavujú sumu 270,-Eur. Matka detí je dobrovoľne nezamestnaná, nemá žiadny príjem.
Počas pobytu vo E. poberala na dve maloleté deti prídavky v sume 369,-Eur, avšak výplata týchto dávok
je t. č. pozastavená.
Maloletá dcéra K. N., nar. XX.XX.XXXX je žiačkou 1. ročníka Základnej školy v G., jej otcom je I. N.,
ktorý na výživu maloletej prispieva sumou 70,-Eur mesačne. Maloletý C. T. v súčasnosti predškolské
zariadenie nenavštevuje, ale je do materskej školy zapísaný.Jednou z podmienok konania, ktorú súd musí vždy skúmať, je i právomoc súdov Slovenskej republiky.
Právomoc súdu sa posudzuje podľa okolností v každom okamihu konania.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p., ak ide o taký nedostatok konania, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví.

V danom konaní súd podanie matky posúdil ako návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletému dieťaťu spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 76 O.s.p., ktorým
žiada, aby tunajší súd dočasne zveril maloleté dieťa C. T. do jej osobnej starostlivosti, a to až do
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V danej veci ide teda o konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu -
občianskoprávny vzťah s medzinárodným prvkom, ktorý sa týka členských štátov Európskej únie, kde
má prednosť aplikácia únijného práva.

Podľa kapitoly I. článku 1 ods. 1 písm. b) Nariadenia Rady Európskych spoločenstiev č. 2201/2003

Úradného vestníka Európskej únie o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len "Nariadenie" alebo "Brusel II bis"), sa
toto nariadenie uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na
nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností.

Podľa kapitoly II oddielu 2 článku 8 bod 1 Nariadenia, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach
rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia
konania.

Podľa kapitoly II oddielu 2 článku 10 písm. a) Nariadenia, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo

zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne
pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa
nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a
a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením
alebo zadržaním alebo

b) dieťa sa zdržiavalo v tomto členskom štáte najmenej jeden rok potom, ako sa osoba, orgán alebo
iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo dozvedel, alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu
dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredí a je splnená najmenej jedna z ďalej v ustanovení citovaných
podmienok.

Podľa kapitoly II oddielu 3 článku 20 odseku 1, 2 Nariadenia, v naliehavých prípadoch nebránia
ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných
opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto
členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného
členského štátu. Platnosť opatrení uvedených v odseku 1 zanikne, len čo súd členského štátu, ktorý

má právomoc podľa tohto nariadenia rozhodovať vo veci samej, prijal opatrenia, ktoré považoval za
primerané.

Vo všeobecnosti treba zdôrazniť, že z medzinárodných dohovorov, ku ktorým pristúpila Slovenská
republika (napr. Haagsky dohovor o medzinárodných únosoch detí z roku 1980 uverejnený v Zbierke

zákonov pod číslom 119/2001 Zb. a pod.) alebo z Nariadení rady EÚ (napr. Nariadenie číslo 2201/2003
Úradného vestníka (Brusel II bis)) vyplývajú štátu medzinárodné záväzky, ktoré musí Slovenská
republika dodržiavať so všetkými z toho vyplývajúcimi zodpovednosťami. Hlavným princípom týchto
medzinárodných záväzkov je v prípade, že došlo k neoprávnenému premiestneniu detí niektorým
z rodičov, rešpektovať jurisdikciu štátu obvyklého pobytu dieťaťa, odkiaľ bolo dieťa neoprávnené

premiestnené a v prípade potreby zabezpečiť vrátenie detí do krajiny ich obvyklého pobytu, pretože len
súd štátu obvyklého pobytu má právomoc konať vo veci rodičovských práv a povinností.
V danom prípade mal súd z návrhu matky a ňou predložených listín za preukázané, že o úprave
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému Matejovi T. nebolo súdom Slovenskej republiky anisúdom iného členského štátu EÚ právoplatne rozhodnuté, t. j. obaja rodičia sú nositeľmi rodičovských a
opatrovníckych práv k maloletému dieťaťu. Z uvedeného vypláva, že matka maloletého dieťaťa nemala
výhradné určovacie právo obvyklého pobytu dieťaťa, a zároveň tunajšiemu súdu žiadnym spôsobom

nepreukázala súhlas otca s vycestovaním, respektíve premiestnením a zotrvávaním dieťaťa na území
iného štátu, ani rozhodnutie príslušného súdu, ktoré by ju na to oprávňovalo a nahrádzalo súhlas otca
s vycestovaním.
Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že dieťa, ktoré žilo so svojimi rodičmi v O.
(vo E.), ktorá je krajinou jeho obvyklého pobytu, bolo svojou matkou neoprávnene premiestnené do

iného členského štátu. Na základe uvedeného má tunajší súd za to, že sú naplnené predpoklady
použitia článku 10 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 pre určenie právomoci vo veciach rodičovských
práv a povinností. Súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred jeho neoprávneným
premiestnením (v tomto prípade O.), zostávajú príslušné k vydaniu rozhodnutia vo veci rodičovských
práv a povinností aj po premiestnení dieťaťa. Právomoc možno priznať súdom nového členského štátu
iba za použitia podmienok uvedených v ustanoveniach článku 10 písm. a) a b) Nariadenia. V danom

prípade však uvedené podmienky nie sú splnené, nakoľko otec dieťaťa žiada, aby sa maloletý C. vrátil
do E., s jeho premiestnením, respektíve zadržiavaním sa nezmieril, pričom maloleté dieťa nebývalo po
premiestnení na území Slovenskej republiky najmenej po dobu 1 roka po tom, čo sa otec dozvedel o
mieste jeho pobytu. Lustráciou v Registri obyvateľov SR súd zistil, že matka maloleté dieťa prihlásila
na trvalý pobyt v G. až XX.XX.XXXX, preto právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k

maloletému dieťaťu majú príslušné súdy O..

Pokiaľ ide o návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia, súd preskúmal možnosť aplikácie
kapitoly II článku 20 oddielu 3 Nariadenia, teda či sa jedná o naliehavý prípad v zmysle cit. čl. 20,
aby nedošlo k násilnému odobratiu detí a ich násilnému odlúčeniu od matky. Ustanovenia nariadenia

umožňujú súdom členského štátu, ktoré nemajú právomoc rozhodovať vo veci samej, prijať predbežné
opatrenie, vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte.

Z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 02.04.2009 číslo C-523/07 vyplýva, že prijatie opatrení v oblasti
rodičovských práv a povinností súdmi členského štátu, ktoré nemajú právomoc rozhodnúť vo veci samej

v zmysle citovaného článku 20 odseku 1 Nariadenia podlieha splneniu troch kumulatívnych podmienok,
a síce: 1/ dané opatrenia musia byť naliehavé, 2/ musia byť prijaté vo vzťahu k osobám alebo k
majetku nachádzajúcim sa v členskom štáte, kde sídli súd, na ktorom sa začalo konanie a 3/ musia mať
dočasný charakter. Tieto opatrenia sa môžu použiť vo vzťahu k deťom, ktoré síce majú obvyklý pobyt
v jednom členskom štáte, dočasne alebo príležitostne sa však zdržiavajú v inom členskom štáte a sú v

situácii, ktorá môže závažným spôsobom poškodiť ich blaho, vrátane ich zdravia a vývoja, a ktorá preto
odôvodňuje okamžité prijatie ochranných opatrení. Potrebu alebo naliehavosť konečných opatrení treba
posúdiť vzhľadom na situáciu dieťaťa, na jej predpokladaný vývoj a na účinnosť prijatých predbežných
alebo ochranných opatrení.
V danom prípade súd zistil, že na zistený skutkový stav nebolo možné aplikovať ani ustanovenie kapitoly

II oddielu 3 článku 20 odseku 1 Nariadenia, keďže neboli kumulatívne splnené podmienky na použitie
citovaného ustanovenia. Matka maloletého dieťaťa totiž neosvedčila skutočnosti, ktoré by jej bránili
domáhať sa vydania predbežného opatrenia na súde, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci samej. Bolo
preukázané, že maloleté deti boli matkou neoprávnene premiestnené na územie Slovenskej republiky
(bez súhlasu otca), otec dieťaťa nevyvíja žiadne nezákonné kroky smerujúce k násilnému odobratiu

dieťaťa a jeho následnému odlúčeniu od matky. Sama matka v podanom návrhu uviedla len obavu, že
by otec bol takéhoto konania na základe jeho vyhrážok schopný urobiť, avšak dodnes nepodnikol žiadne
kroky, ktorými by ohrozovali zdravie alebo priaznivý vývoj dieťaťa. Na základe uvedených skutočností
súd dospel k záveru, že nie je naplnená podmienka naliehavosti na to, aby predbežné opatrenie vydal
súd, ktorý nemá právomoc rozhodnúť vo veci samej (súd Slovenskej republiky).

Nakoľko súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc vo veci konať a nedostatok právomoci je
prekážkou neodstrániteľnou, súd v konaní nemôže ďalej pokračovať, a preto konanie v zmysle § 104ods.
1 O.s.p. zastavil.
V danej veci nebolo možné prijať ani predbežné opatrenie v zmysle článku 20 oddielu 3 Kapitoly

II Nariadenia, nakoľko bolo preukázané, že sa nejedná o naliehavý prípad v zmysle citovaného
ustanovenia, čo je jedinou výnimkou pre možnosť rozhodnutia súdov, ktoré nemajú právomoc aj pri
nedostatku ich právomoci. Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia.O trovách konania bolo rozhodnuté s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. vzhľadom
k tomu, že konanie bolo zastavené.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd v Lučenci.

Podľa § 205 ods. l O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§42 ods.3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každý účastník dostal jeden rovnopis odvolania. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods.2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 221 ods.l súd rozhodnutie zruší, len ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.
i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali.