Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. apríl 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoE/36/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515201974
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8515201974.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., Vajnorská
100/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpeného JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka so
sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Za vodou
XXXX/X, K. R., o vymoženie 1027,88 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 1Er/235/2015-14 zo dňa 28.12.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora JUDr. Z. C., Exekútorský úrad
K. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 13.04.2015 zamietol.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1

až 5 Občianskeho zákonníka.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený podal exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie
1.027,88 eur s prísl. na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave sp. zn. II/2014-358 zo dňa
28.04.2014.

Zmluvu o poskytnutí flexipôžičky uzatvorenú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným
dňa 27.11.2007 posúdil ako spotrebiteľskú.

Konštatoval, že povinný ako spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, čiže mohol len zmluvu

ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým podmienkam upravených v zmluve. Znenie tejto
doložky pritom núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a nedáva na výber riešenie
sporov aj pred všeobecným súdom. Rozhodcovskú doložku v tomto znení, ktorá bola spotrebiteľovi v
podstate nanútená, keďže nemal možnosť ju odmietnuť, súd vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku.
V rozhodcovskej doložke absentujú akékoľvek informácie o skutočne podstatných skutočnostiach a
následkoch rozhodcovského konania, ktoré sú potrebné pre naozaj slobodné rozhodnutie spotrebiteľa

so znalosťou veci, ako napr. o záväznosti rozhodcovského rozsudku, voči ktorému zväčša nie je
prípustný opravný prostriedok v zmysle dvojinštančnosti konania (ako je tomu napr. v súdnom konaní
pred všeobecnými súdmi, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa môže na základe odvolania preskúmať
druhostupňový súd), alebo o tom, že touto dohodou sa riešenie sporov prenáša na súkromnú osobu, ako
anipoučenieaspoňozákladnomprocesnompostuperozhodcovskéhosúduaoprávachapovinnostiach
povinného v prípadnom rozhodcovskom konaní.Takéto dojednanie podľa názoru súdu dosahuje intenzitu hrubého nepomeru zmluvnej podmienky v
neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, čo spôsobuje jej neplatnosť. Za takéhoto stavu potom vo veci rozhodol orgán, ktorý na to

nemal právomoc, čo je jednou zo základných podmienok právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného
titulu, na ktorú súd pri posudzovaní žiadosti o udelenie poverenia musí prihliadať.

Z uvedených dôvodov žiadosť o udelenie poverenia zamietol.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní konštatoval, že
exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia s poukazom na to,
že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať, hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá
obsahuje rozhodcovskú doložku. V prípade, že je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, nemôže
exekučný súd konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku.
Pokiaľ ide o platnosť rozhodcovskej doložky, tak o nej rozhoduje rozhodcovský súd, pričom prekážka
rozsúdenej veci (res iudicata) bráni tomu, aby bola opätovne posúdená, a to s poukazom na nález

ÚstavnéhosúduSRII.ÚS499/2012astanoviskáR.ProcházkuaK.Csacha.Oprávnenýďalejvodvolaní
poukázal na to, že jeho právny predchodca (Všeobecná úverová banka a.s.) postupoval v zmysle §
93b zákona o bankách, ktorý mu ukladal povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky,
pričom klientovi bola daná možnosť neprijať túto ponuku. To že ju klient neodmietol, je prejavom jeho
osobnej a zmluvnej slobody. Podľa názoru oprávneného, ak je rozhodcovská doložka dohodnutá vo

všeobecných obchodných podmienkach a v obchodných podmienkach pre úver, je dohodnutá riadne
a v súlade so zákonom. S poukazom na rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej
bankovej asociácie, oprávnený uviedol, že rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné
osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rozdielnych oblastí Slovenskej republiky, čo
zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán. Oprávnený ďalej namietal

to, že exekučný súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Vykonaným dokazovaním dospel súd k odlišným právnym záverom
ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený pritom nemal možnosť vyjadriť sa k takto
vykonaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu, čím podľa názoru oprávneného (s
poukazom na vyššie uvedený nález Ústavného súdu SR II. ÚS 499/2012) zasiahol do jeho práva

podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Oprávnený taktiež namietal aplikovanie smernice 93/13/EHS
prvostupňovým súdom s konštatovaním, že smernica je záväzná len pre členský štát, ktorému je
určená a teóriu eurokonformného výkladu právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v
medziach vnútroštátneho právneho poriadku. Poukázal na rozhodnutia iných okresných a krajských
súdov, ktoré v obdobných veciach poverenia vydávajú. Súd nezákonne zvýhodňuje povinného len na

základe jeho postavenia. Zriaďovateľ rozhodcovského súdu, ktorý vydal exekučný titul je držiteľom
povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory v súlade s ust. § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní. Oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmeniť tak, že súd
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne žiadal napadnuté uznesenie
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zákonný sudca v zmysle § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len
„O.s.p.“) odvolaniu nevyhovel.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 O.s.p. na základe podaného odvolania

preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia §
214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne postupoval, keď preskúmal žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ich súlad resp. rozpor so zákonom, pričom
v súvislosti s týmto preskúmaním správne konštatoval, že žiadosti o udelenie poverenia nemožno
vyhovieť.Súd prvého stupňa vychádzal pritom zo skutočnosti, že exekučným titulom vo veci je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave sp. zn.
II/2014-358 zo dňa 28.04.2014.

Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvého stupňa aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka
platnosti rozhodcovskej doložky (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 3Cdo
146/2011, 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach
IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa

1.11.2011).

Pokiaľ ide o právne posúdenie rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve uzavretej medzi povinným a
právnympredchodcomoprávnenéhodňa27.11.2007,odvolacísúdjenázoru,ževýkonprávapovinností
z rozhodcovskej doložky odporuje dobrým mravom a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako

aj bez návrhu exekúciu zastaví (zamietne návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou
podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka, čo je aj v tomto prípade a dodávateľ ju použije, v
takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ bolo upravené v OZ až od 1.1.2008, a teda nie je aplikovateľné
na predmetnú vec. Spotrebiteľská zmluva bola uzavretá dňa 27.11.2007. Na veci to však nič nemení,
pretože súdu nič nebráni judikovať nekalosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly podľa
§ 53 ods. 1 OZ zakotvenej do zákona od 1.4.2004. Ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa upravovalo, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými

podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa dohodnutej rozhodcovskej doložky sa všetky spory zo zmluvy mali riešiť pred rozhodcovským
súdom.

Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred

nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1 OZ
považuje za neprijateľnú, čo v zmysle § 53 ods. 4 OZ spôsobuje jej neplatnosť.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a

obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v
štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni
tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným

titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu.“

Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak
zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3
Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre
jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a
vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len
vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platnározhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom.
Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k

zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom
pre exekučné konanie.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že osobitný zákon - zákon č. 483/2001 Z.z. mu ukladal
povinnosť ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd

konštatuje, že aj táto odvolacia námietka je nedôvodná, pretože aj splnenie tejto povinnosti sa musí
realizovať v medziach práva na ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 66/2012 zo dňa 27.03.2012, s odôvodnením ktorého
sa v plnom rozsahu stotožňuje. V ňom Krajský súd v Prešove uviedol:

„V mimoriadnom dovolaní sa uvádza, že vzhľadom na obdobie vzniku zmluvy boli súdy povinné

aplikovať na skutkový stav ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. cit.: ,,Keďže právny
predpis ukladá banke predložiť klientovi neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a
keďže predpokladá následný právny úkon klienta (prijatie alebo odmietnutie návrhu), nemožno pri takto
špecifickej právnej úprave aplikovať všeobecné ustanovenia o charaktere individuálneho dojednania
zmluvného ustanovenia“. Ďalej generálny prokurátor uvádza, že ,,Na klienta banky sa totiž vzťahuje

nevyvrátiteľná domnienka znalosti právneho predpisu. Má sa za to, že klient banky vie, že návrh na
uzavretie zmluvy zo strany banky musí obsahovať aj návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy“.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne

formulovanou štandardnou zmluvou“.

Uvedenú argumentáciu generálneho prokurátora považuje odvolací súd za vecne nesprávnu. Povinnosť
ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne vyjednanej
rozhodcovskej doložky. Odvolací súd nepredložil prejudiciálnu otázku na tento problém, pretože nemá

žiadne pochybnosti o tom, že uvedená zákonná povinnosť bánk nevyjadruje nič iné ako techniku
ponuky návrhu, pričom podstata individuálne vyjednanej podmienky sa nemení (CILFIT). Evidentne
ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly vrátane časti o rozhodcovskom konaní
a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej
zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu

neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2.
bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy má dodávateľ povinnosť
osobitne spotrebiteľovi navrhnúť. Je preto vylúčené, bez ďalšieho stotožňovať individuálne vyjednávanie
so zákonnou povinnosťou oferty rozhodcovskej zmluvy. Podľa názoru vyjadreného v mimoriadnom
dovolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté medzi bankou a spotrebiteľom sú

individuálne vyjednané len z dôvodu zákonnej povinnosti ponúknuť spotrebiteľovi arbitráž. Spotrebiteľ
mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú
doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže jej obsah, vrátane relevantných pravidiel
rozhodcovského procesu nepoznal. Teória prezentovaná v mimoriadnom dovolaní nielenže vecne
nesprávne spája individuálne dojednanie s povinnosťou (a technikou) ponuky rozhodcovského procesu

bankou,alenaviacpriprávnomposúdeníindividuálnehodojednaniajevpriamomrozporesrelevantnými
ustanoveniami OZ. Nevedno si predstaviť, aké dôsledky by boli pri uznaní tejto teórie v prípade zákonnej
povinnosti dodávateľov na úverovom trhu oboznámiť spotrebiteľov pred uzavretím zmluvy s dôležitými
podmienkami úveru (§ 5 zákona č. 129/2010 Z. z.). Tu rovnako platí, že za podmienku, ktorá nie je
individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred naformulovaná a spotrebiteľ nemôže

meniťjejobsah.Akbypodstatuindividuálnevyjednanejzmluvnejpodmienkydeterminovalabezďalšieho
možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky formulárové typové zmeny a doplnky k
pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa
odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu zmyslu a cieľa supranacionálnej ochrany práv
spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory efektívneho vnútorného trhu

EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu byť pre spotrebiteľa dôležité,
ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je, že spotrebiteľ nemá možnosť
meniť obsah formulára. Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne. Súdna kontrola bola vytvorená
práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv vrátane formulárových zmien a doplnkovpripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ generálny prokurátor vôbec náležite nedocenil, resp.
nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky k EÚ.

V mimoriadnom dovolaní sa ďalej uvádza, že obligatórny návrh banky sa musí tykať stáleho
rozhodcovského súdu, ktorý má riešiť spory z celého územia republiky. ,,Je preto zarážajúce, že
súdy považovali za ,,nekalé“, ak banka žiadala, aby klient akceptoval rozhodcovský súd so sídlom
vzdialeným od jeho bydliska. Znamená to, že súdy vykonali hodnotové (morálne) posúdenie zákonného
ustanovenia“. V tom vidí generálny prokurátor pochybenie súdov.

Aj túto argumentáciu považuje odvolací súd za vecne nesprávnu a naviac v rozpore s judikatúrou
súdneho dvora Asturcom C-40/08, Océano gruppo editoriale C-240/98 až 244/98. Odvolací súd je toho
názoru, že zákonná úprava o povinnosti banky ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nebráni
vytvoreniu takých podmienok arbitráže, ktorá by zodpovedala judikovaným záverom spomenutým v
rozsudkoch súdneho dvora. Niet takého racionálneho a obhájiteľného dôvodu, ktorý by „bankovú“

arbitráž pri posudzovaní existencie čo i len spôsobilosti hrozby poškodzovania práv spotrebiteľov
odlišoval od arbitráže všeobecnej. Závery citovaných rozhodnutí súdneho dvora je potrebné vykladať
tak, aby boli naplnené ciele a zmysel ochrany spotrebiteľa ako spoločenskej hodnoty postavenej na
roveň hodnôt verejného poriadku. Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora
v rozhodnutí Pohotovosť/Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná exekučným súdom

v exekučnom konaní vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení noriem vyššej
právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa
nezaväzovala. Tento záver je plne zlučiteľný aj so zásadami procesnoprávnej autonómie právneho
poriadku Slovenskej republiky, keďže exekučný súd je všeobecne povinný vždy a v každom štádiu
(nielen pri exekúcii na podklade rozhodcovského rozsudku a v spotrebiteľskej veci) ex offo prihliadať

na dôvody, pre ktoré nemožno exekúciu vykonať (pozri vyššie). Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych
záverov súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského
štátu EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred
nekalou rozhodcovskou doložkou. Prvostupňový súd tak svojím rozhodnutím ochránil aj jednu z hodnôt,
na ktorej ochrane musí štát bezvýhradne trvať. V tomto zmysle treba posúdiť aj argumenty generálneho

prokurátora o hraniciach ochrany spotrebiteľa.

Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu
(uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Ide o úpravu súkromného práva a účastníkom úverových vzťahov
zákonná úprava o povinnosti ponúknuť arbitráž nebráni takej dohode, ktorá by zodpovedala judikatúre

súdneho dvora. Odvolací súd nevidí nič „zarážajúce“ na postupe exekučných súdov. Naopak súdy
interpretovali a aplikovali právo v súlade s medzinárodnou zmluvou. Pre úplnosť judikatúra sa už
dotkla aj možnosti nepoužitia zákonného pravidla (porov. rozsudok Cofidis C-473/00, pripomienky EK
k prejudiciálnej otázke KS v Prešove C-252/11 Šujetová/Rapid life, v ktorej veci EK navrhuje nepoužiť
zákonné pravidlo v § 88 ods. 2 O.s.p. in fine v znení účinnom do 31.12.2011; v priebehu prejudiciálneho

konania došlo k zmene úpravy; pozn. odvolacieho súdu).“

Vada konania spočívajúca v tom, že prvostupňový súd na ťarchu oprávneného revidoval skutkový stav,
na ktorom je založený exekučný titul bez toho, aby dal oprávnenému možnosť k takto vykonaným
dôkazom a k takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť, bola odstránená tým, že na rozhodnutie

prvostupňového súdu mal oprávnený právo reagovať podaním odvolania, pričom odvolací súd posúdil
vec aj z uvedeného dôvodu.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-
I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací
súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.