Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. apríl 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/32/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214921
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5712214921.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvprávnejvecižalobkyneP.F.,bývajúcejvP.,M.XXXX/XX,zastúpenej
JUDr. Jánom Repáňom, advokátom v Martine, M. R. Štefánika 25, proti žalovanému F. H., bývajúcemu v
T.XXX,ovráteniedaru,vedenejOkresnýmsúdomMartinpodsp.zn.5C/278/2012,odovolanížalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. januára 2015 sp. zn. 9Co/1088/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd") zhora označeným rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného
súdu v Martine (správne „Martin", ďalej len „súd prvého stupňa" alebo „prvostupňový súd") z 25.
septembra 2014 č. k. 5C/278/2012-142 (správne „5C 278/12 - 142"), ktorým došlo k zamietnutiu žaloby
o vrátenie daru predstavovaného polovičným spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach bližšie

opísaných v žalobe i vo výroku potvrdzovaného rozsudku prvostupňového súdu. Potvrdenie rozsudku
odôvodnil jeho vecnou správnosťou, poukazujúc na dostatočné zistenie skutkového stavu i správnosť
právneho posúdenia veci, pre ktoré sa s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu v celom rozsahu
stotožnil (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení, ďalej len „O. s. p."). Už na tomto mieste sa pritom žiada uviesť, že 1/ rozsudkami priblíženými
zhora bolo rozhodnuté len o tej časti pôvodného predmetu konania, v prípade ktorej skôr odvolací súd

(uznesením z 20. marca 2014 sp. zn. 9Co/95/2014) zrušil prvý rozsudok prvostupňového súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie, teda len tam, kde skôr súd prvého stupňa žalobe vyhovel (nakoľko v časti
zamietajúcej žalobu o vrátenie iného daru reprezentovaného ďalším - tu osminovým - spoluvlastníckym
podielom na rovnakých nehnuteľnostiach prvý rozsudok prvostupňového súdu pre jeho nenapadnutie
aj žalobkyňou nadobudol právoplatnosť už pred uskutočnením prvého odvolacieho konania v tejto veci)
a 2/ žalovanou až do skončenia konania pred súdmi oboch nižších stupňov bola dcéra žalobkyne O.

H., bývajúca v T. XXX.

Proti tomuto rozsudku podala včas dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka"). Navrhla rozsudok
odvolacieho súdu ako aj prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Namietala, že konanie je postihnuté inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
ktoré spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.), keď súd

prvého stupňa rozhodol vo veci dvakrát, pričom po zrušení jeho prvého rozsudku odvolacím súdom
druhýkrát zmenil právny názor a rozhodol vo veci inak. Súdom nižších stupňov vytýkala najmä neskoršie
posúdenie konania žalovanej (neposkytnutie ňou potrebnej pomoci matke v rozpore s podmienkami
doopatrenia v darovacej zmluve zo 7. apríla 2008), ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi a možno ho
definovať ako „hrubé" porušenie dobrých mravov, k čomu dospel aj prvostupňový súd vo svojom prvom
rozhodnutí vo veci (zo 6. novembra 2013).Žalovaná odvolací návrh nepodala (keď dôvodom, pre ktorý tak ani urobiť nemohla, bolo, že pomerne
krátko po začatí dovolacieho konania dňom 22. mája 2015, a to ešte pred doručením jej dovolania 27.
deň rovnakého mesiaca i roka, zomrela).

JUDr. Silvia Hrašková, notárka v Leviciach, Mlynská 2, ako poverená súdna komisárka v konaní o
dedičstve po zomrelej žalovanej, vedenom Okresným súdom Levice pod sp. zn. 15D/96/2015, súdu
prvého stupňa oznámila, že dedičmi po poručiteľke sú jej pozostalý manžel F. H., bývajúci v T. XXX a
matka poručiteľky (žalobkyňa); z jej oznamu tiež vyplynulo, že k ukončeniu konania o dedičstve zatiaľ

neprišlo.

Podľa § 107 ods. 1 O. s. p. ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie
právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či
môže v ňom pokračovať; podľa odseku 3 tohto ustanovenia konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o
majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca (na základe úpravy z ust. § 79 ods. 1 poslednej vety O. s. p.

v tzv. sporovom konaní žalobca alebo žalovaný, samozrejme v príslušnom gramatickom tvare) zomrel
s tým, že v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku dedičského
konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve,
ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo skôr a podľa § 243c O. s. p. pre konanie
na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je

ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

Pretože úmrtím účastníka dochádza k strate jeho spôsobilosti byť účastníkom konania (por. § 19 O.
s. p. a § 7 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a práve k
takejto právnej skutočnosti došlo v prejednávanej veci (avšak až po začatí dovolacieho konania) na

strane pôvodnej žalovanej, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací
súd") ako súd majúci rozhodnúť o dovolaní bol predovšetkým postavený pred otázku, ktorý z postupov
predpokladaných v zhora citovanom ustanovení § 107 ods. 1 O. s. p. sa tu má uplatniť. Pretože z
povahy veci nešlo o prípad viazanosti povinnosti zodpovedajúcej právu uplatňovanému žalobou len
na osobu dnes už nežijúcej pôvodnej žalovanej (nakoľko dôvodné uplatnenie požiadavky na vrátenie

daru by privodilo zánik právneho vzťahu z obdarovania s možnosťou uplatňovania práva darcom aj voči
právnym nástupcom obdarovaného) a ani o iný prípad stavu bezpredmetnosti konania potom, čo jeden z
jeho pôvodných účastníkov zomrel, neprichádzalo tu do úvahy zastavenie konania, ale len voľba medzi
prerušením konania do skončenia konania o dedičstve a pokračovaním v konaní (rozumej dovolacom)
predtým,nežsatakstane.Požiadavkunavráteniedarutotižnepochybnetrebakvalifikovaťzamajetkovú

vec v zmysle ust. § 107 ods. 3 O. s. p.

Špecifikum požiadavky uplatnenej žalobou (na ktorej sa zotrvalo i dovolaním) v kombinácii s takým
okruhom dedičov po pôvodnej žalovanej, do ktorého patrila okrem dosiaľ sa v konaní nezúčastňujúceho
pozostalého manžela účastníčky už len jej matka (žalobkyňa domáhajúca sa zvrátenia výsledku konania

pred súdmi nižšieho stupňa i dovolaním) pritom nutne preferovalo dokončenie konania v prejednávanej
veci ešte pred skončením konania o dedičstve, a to so zapojením do neho na žalovanej strane
sporu práve toho dediča, ktorý sa konania dosiaľ nezúčastnil. Vystupovanie žalobkyne v procesnom
postavení iniciátorky konania totiž vylučovalo ako možnosť, žeby sa táto účastníčka mohla akýmkoľvek
predstaviteľným a z pohľadu procesného práva akceptovateľným spôsobom presunúť na druhú stranu

sporu, tak i ďalšiu možnosť, žeby mohla vystupovať na oboch stranách (nikto nemôže žalovať sám
seba a ak má byť žalovaným, nemôže byť zároveň žalobcom, na ktorého náhradu inou osobou v
prejednávanej veci neexistoval žiaden právny dôvod).

Nemalo by tu pritom zmysel čakať na skončenie konania o dedičstve, pretože všetky jeho očakávateľné

výsledky by museli viesť buď k nutnosti povolania do dovolacieho konania (na žalovanej strane sporu)
a podľa výsledku takéhoto konania prípadne i do ďalšieho konania pred súdmi nižších stupňov aj v
takomtoprípadeibapozostaléhomanželapôvodnejžalovanej(akbytentonadobudolcelédedičstvoilen
jeho časť) alebo len k nástupu rôznych procesných komplikácií, súvisiacich s úplnou, či prinajmenšom
čiastočnou stratou opodstatnenosti požiadavky uplatňovanej žalobou a ďalšími podaniami po nej

nasledujúcimi (dovolanie z toho nevynímajúc), zapríčinenou práve výsledkom konania o dedičstve.
Práve k tomu by došlo ako vtedy, ak by i žalobkyni bolo potvrdené nadobudnutie, čo i len časti dedičstva
(a zotrvávanie na požiadavke zo žaloby by v rozsahu jej „prekrytia" sa s majetkom nadobudnutým
v konaní o dedičstve už bolo absurdným), tak aj vtedy, ak by to bola naopak žalobkyňa, ktorá bysa na základe rozhodnutia v konaní o dedičstve stala nadobúdateľkou celého dedičstva (kedy by sa
konanie v prejednávanej veci stalo bezpredmetným celkom, lebo by tu jednak prišlo k hmotnoprávnemu
splynutiu práva uplatňovaného žalobou s tým nadobúdaným dedením, okrem toho by tu však na miesto

novej žalovanej na základe takéhoto výsledku konania o dedičstve mala byť povolaná výlučne matka
poručiteľky, ktorej už prislúchal status žalobkyne a kedy by nastala už spomínaná neprijateľná situácia,
v ktorej by jedna a tá istá osoba mala žalovať samú seba).

Najvyšší súd preto konajúc s okruhom účastníkov, vyplývajúcim z úvodnej časti tohto jeho uznesenia, sa

po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpená (§ 241
ods. 1 O. s. p.), zameral v prvom rade na posúdenie, či opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), teda či dovolanie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu,
pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 238
a § 237 ods. 1 O. s. p.

Z ustanovenia § 238 O. s. p. vyplýva, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v procesnej

forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý 1/ zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.), 2/
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), 3/ rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v
jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.) alebo 4/ ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (i tu § 238
ods. 3 O. s. p.).

Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu v prejednávanej veci nevykazuje znaky žiadneho z
takýchto rozsudkov. Nejde totiž o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok; rozhodnutiu odvolacieho súdu

tu nepredchádzalo žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu; nejde ani o rozsudok, vo výroku ktorého by
odvolací súd vyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a napokon sa nejedná ani o rozsudok, ktorým
by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v spotrebiteľskej veci, vyslovujúci neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie preto podľa § 238 O. s. p. prípustné nie je.

V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p., ukladajúcim dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. (či už existenciu niektorej z tam uvedených
vád účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1
O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku

či uzneseniu), ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (písm. a/); ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (písm. b/); účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený (písm. c/); v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (písm. d/); sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný (písm. e/); účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom (písm. f/) a/alebo rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát (písm. g/).

Dovolací súd však existenciu žiadnej tzv. zmätočnostnej vady, predstavujúcej súčasne i dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. nezistil, pričom zaťaženie konania pred nižšími súdmi,

čo i len jednou z takýchto vád, nenamietala ani dovolateľka.

Dovolateľkou uplatnenými dovolacími dôvodmi, spočívajúcimi v tzv. iných vadách konania a v
nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (ku ktorému malo prísť nesprávnym posúdením
úrovne porušenia povinnosti obdarovanej poskytnúť potrebnú pomoc darkyni, či toho, čo sa má

posudzovať za hrubé porušenie dobrých mravov), sa dovolací súd nemohol zaoberať. Tieto dovolacie
dôvody by totiž mohli byť relevantné len v prípade, ak by dovolanie bolo prípustné, samy osebe však
prípustnosť dovolania nezakladajú. Aj keby teda tvrdenie dovolateľky o nesprávnom právnom posúdeníveci bolo opodstatnené, nezakladala by táto okolnosť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.
s. p.

Keďže v prejednávanej veci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nebolo prípustné podľa § 238
O. s. p. a neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 237 ods. 1 rovnakého zákona,
najvyšší súd dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust.
§ 243b ods. 5 vety prvej O. s. p.) bez toho, aby mohla byť preskúmavaná vecná správnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodnuté bolo podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s §
243b ods. 5 O. s. p., keď výsledok dovolacieho konania, obdobný jeho zastaveniu, zavinila neprípustným
dovolaním žalobkyňa, žalovanému ale v takomto konaní preukázateľne nevznikli žiadne trovy a nebol
preto dôvod na uplatnenie ktorejkoľvek výnimky z pravidla, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania,
skončeného zastavením (analogicky tiež odmietnutím podania, teda bez vecného prejedania podania),

nemá právo na náhradu jeho trov. Takéto rozhodnutie bolo pritom namieste napriek nerozhodnutiu
o trovách konania súdom prvého stupňa ani odvolacím súdom (prvým z nich v dôsledku vyhradenia
takéhoto rozhodnutia samostatnému uzneseniu s odkazom na § 151 ods. 3 O. s. p., druhým potom s
využitímsúvisiacejúpravyzustanovenia§224ods.4O.s.p.),keďzustanoveníokonanípredodvolacím
súdom sa v dovolacom konaní majú použiť len niektoré (taxatívne vypočítané) a medzi ne zákonodarca

(nerozhodno, či vedome alebo opomenutím) § 224 ods. 4 zákona nezaradil.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.