Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. marec 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/154/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226211
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226211.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice

Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa S., s.r.o., so sídlom C., S. XX, P.: XX
XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou U. S., s.r.o. so sídlom C., O. 4, proti odporcovi K.
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 10. októbra 2014, č.k. 27C/369/2012-105 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti

odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 110,64 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi
nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Navrhovateľ
sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe nesprávneho úradného postupu, ktorý
spočíval v nevydaní rozhodnutia o zmene exekútora v zákonom stanovenej 30 - dňovej lehote. Súd

prvého stupňa v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za
škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platnými právnymi normami. Ust.
§ 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.12.2006 upravuje 30 - dňovú zákonnú lehotu
na rozhodnutie o zmene exekútora. Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49Er 345/2007 súd

prvého stupňa zistil, že dňa 9.2.2007 doručil navrhovateľ (oprávnený) súdnej exekútorke JUDr. N. E.,
G. úrad v D. návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému B. U., za účelom vymoženia pohľadávky
21.900 Sk s príslušenstvom, a to na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
Slovenskej rozhodcovskej a.s. spis. zn. SR 5432/06 zo dňa 23.10.2006. Súdna exekútorka JUDr. N.
E. zaevidovala návrh pod spis. zn. EX 163/2007. Súdna exekútorka doručila Okresnému súdu Trenčín
dňa 23.2.2007 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a vec bola na exekučnom súde
zaevidovaná pod spis. zn. 49Er 345/2007. Okresný súd Trenčín dňa 9.3.2007 vydal poverenie č.

5309*027269 na vykonanie exekúcie v zmysle žiadosti exekútora a návrhu oprávneného. Dňa 20.9.2010
navrhovateľ doručil Okresnému súdu Trenčín v tejto exekučnej veci návrh na zmenu súdneho exekútora
a za nového exekútora navrhol JUDr. Q. E., Exekútorský úrad C.. Návrh na zmenu exekútora bol
podaný elektronickou poštou, neobsahoval označenie spisovej značky, pod ktorým sa konanie viedlopred exekučným súdom. Okresný súd Trenčín o návrhu na zmenu exekútora rozhodol uznesením
č.k. 49Er 345/2007-13 zo dňa 22.11.2010, ktorým návrhu na zmenu súdneho exekútora vyhovel. Z
uvedeného exekučného spisu bolo preukázané, že o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora

exekučný súd rozhodol dňa 22.11.2010, teda 63 dní po jeho doručení, t.j. 33 dní po uplynutí zákonnej
30 dňovej lehoty. Bolo tým vyvrátené tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd bol 67 dní nečinný pri
rozhodovaní o jeho návrhu ma zmenu exekútora. V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia
zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o podanom návrhu na zmenu súdneho exekútora ako
ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu. Vo vzťahu

k argumentácii navrhovateľa, že exekučný súd sa pri rozhodovaní dopustil zbytočných prieťahov, čím
porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval
porušenie uvedeného práva, súd prvého stupňa uviedol, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv
fyzických a právnických osôb. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03,
I. ÚS 38/04), podľa ktorej Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie,

že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Súd
prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal naj na skutočnosť, že navrhovateľ

na tamojšom exekučnom súde inicioval veľké množstvo exekučných konaní a podal veľké množstvo
návrhov na zmenu exekútora. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 zo dňa 10.7.2013, podľa ktorého v prípadoch, keď jediná spoločnosť
iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt
do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.

V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné
konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi žalobkyne, čo sa nevyhnutne
dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov
a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú
o súdnu ochranu. V zmysle uvedených právnych záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky ani

rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora po uplynutí zákonnej lehoty neznamená automaticky
zbytočné prieťahy v súdnom konaní porušujúce či už Ústavu SR alebo Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti súd prvého stupňa dospel k
záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v
nečinnosti exekučného súdu alebo zbytočných prieťahoch. Ak nebol naplnený základný predpoklad

zodpovednosti za škodu - nesprávny úradný postup, tak navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu
škody z takto uplatňovaného dôvodu. Súd prvého stupňa v odôvodnení poukázal na to, že navrhovateľ
v návrhu vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné náklady spojené s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom v sume 175 Eur . Išlo o náklady, ktoré

mal navrhovateľ vynaložiť výlučne v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,- Eur, na udržiavanie a správu
informačného systému v sume 40,- Eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom 50 Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a

telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume
15 Eur. Navrhovateľ nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk
a neuniesol tak bremeno tvrdenia. V znaleckom posudku č. 1/2014 je vyčíslená škoda na sumu 31,68
Eur na každé súdne konanie, v ktorom sa súd oneskoril s rozhodnutím o návrhu na zmenu exekútora.
Uvedená suma sa má skladať zo mzdových nákladov 5,07 eur, nákladov na tlač 5,31 eur, nákladov na

úpravu informačného systému 13,86 Eur, nákladov na poštovné 3,01 Eur, náklady na telekomunikačné
služby. Navrhovateľ však nijako nepreukázal, že v súvislosti s rozhodovaním o zmene exekútora v
predmetnom exekučnom konaní navrhovateľovi naozaj vznikla škoda v takejto výške. Ani z dôkazu,
navrhnutého zo strany navrhovateľa t.j. exekučného spisu nevyplýva vznik tvrdených nákladov na tlač,
poštovné, na telekomunikačné služby, keďže v exekučnom spise nie sú žiadne písomné urgencie

navrhovateľa, ani úradné záznamy o telefonických urgenciách. Súdu je zároveň z jeho rozhodovacej
činnosti známe, že navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu
zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha, a na túto činnosť nepochybne potrebuje
informačný systém. Takýto systém musel navrhovateľ využívať nielen počas obdobia od podania návrhuna zmenu exekútora do rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu, ale aj pred týmto obdobím a
po ňom a to nielen na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých
pohľadávok, ktoré neboli exekučne vymáhané. Preto mzdové náklady, náklady na správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného
systému musel navrhovateľ vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o návrhu na zmenu exekútora
rozhodol v zákonnej lehote. V tomto smere navrhovateľ netvrdil o aké pracovné výkony, v súvislosti s
ktorými malo dôjsť k vzniku škody, ide, aké náklady na udržiavanie a správu informačného systému mu
mali vzniknúť v období od uplynutia lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora až do vydania

rozhodnutia o zmene súdneho exekútora, keď malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu súdu, ktoré
by inak neboli vznikli, ak by súd rozhodol v zákonnej lehote, k akej komunikácii s pôvodným súdnym
exekútorom došlo počas obdobia od uplynutia lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora až
do vydania rozhodnutia o zmene súdneho exekútora, aké urgencie (či už elektronické, listové alebo
telefonické) boli zo strany navrhovateľa resp. jeho zamestnancov exekučnému súdu zaslané. Súd
prvého stupňa potom musel konštatovať, že navrhovateľ neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani

bremeno tvrdenia ohľadom prípadného vzniku škody. V danom prípade nebola splnená ani podmienka
príčinnej súvislosti medzi postupom exekučného súdu a tvrdenou škodou. Pokiaľ by aj navrhovateľ
preukázateľne zdokladoval náklady na udržiavanie a správu informačného systému a iné náklady, ktoré
tvrdil, že mu vznikli a označil ich za škodu, nepreukázal by ich spojitosť s nedodržaním lehoty na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora, t.j. žeby mu náklady nevznikli aj za situácie, ak

by bola zákonná lehota dodržaná, keďže pohľadávka bola exekučne vymáhaná. Nutnosť spravovať
pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd, ale samotný povinný tým, že neplnil svoj dlh a
oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľ
nepreukázal ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pretože nebol preukázaný žiaden zo zákonných predpokladov vzniku

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z., súd prvého stupňa nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval
navrhovateľ, nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v peniazoch a jeho návrh
ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa pri
vyhlásení rozsudku tak, že navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume, ktorá

bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku a to podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého má
v konaní úspešný účastník právo na náhradu účelne vynaložených trov konania proti účastníkovi, ktorý
v konaní úspech nemal. Keďže však odporca do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku svoje
trovy konania nevyčíslil a zo spisu mu žiadne trovy konania nevyplývajú, súd prvého stupňa podľa § 151
ods. 1 a 2 O.s.p. nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania odporcovi vo vyhlásenom

rozsudku a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,

v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ urobil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania

vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohtosudcupovažovaťzanestranného.Uviedol,ženázorkrajskéhosúduvovecinestrannostiprerozpor
s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný

súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, zaktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež

dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa

neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na

rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria

exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou

súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný

postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Navrhovateľ tiež namietal, že súd prvého stupňa nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške

vzniknutejškody.Súdvosvojomrozhodnutívôbecnevysvetlil,prečonekonštatoval,žedošlokporušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie

o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj

spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom
základe, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej
lehote 30 dní.

Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase rozhodovania o zmene
exekútora vyplýva, že o zmene exekútora súd rozhodne do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného
na zmenu exekútora. Ako správne uviedol súd prvého stupňa, postup exekučného súdu, ktorý rozhodol
o zmene exekútora v lehote 2 mesiacov, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní.
Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v

exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Vzhľadom k tomu, že exekučný súd je oprávnený v každom

štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či sú dané podmienky exekúcie, exekučný
súd v rámci rozhodovania o zmene exekútora preskúmaval rozhodcovský rozsudok. Oprávnenie ako
aj povinnosť preskúmavať rozhodnutie rozhodcovského súdu vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009 „Asturcom“). V zmysle záverov

Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora
do rozhodnutia súdu o tomto návrhu s poukazom na vyššie uvedené okolnosti nemožno považovať
za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane
navrhovateľa, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa
na súdnu ochranu. Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa

samotnou skutočnou škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že
došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.

z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody, odvolací súd uvádza, že
nakoľko nebola preukázaná jedna z podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a to nesprávny
úradný postup, nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok a to vznik škody alebo majetkovej
či nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo

majetkovej či nemajetkovej ujmy, nakoľko predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je splnenie
všetkých troch základných predpokladov.Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti

sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp. zn. 4NcC/34/2012-9, kedy krajský súd rozhodol, že
sudca Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. Z. Z. nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci.
Vec bola dňa 16.05.2013 pridelená náhodným výberom sudcovi Mgr. S. D.ovi. Zákonný sudca Mgr.
S. D. nebol ku dňu vznesenia námietky zaujatosti navrhovateľom vo veci sudcom Okresného súdu

Trenčín ani zamestnancom Okresného súdu Trenčín a takisto ani v čase rozhodovania Okresného súdu
Trenčín v exekučnej veci, v súvislosti s ktorou navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v tomto konaní. Čo sa
týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu

v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,
že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že
riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol

návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh
navrhovateľa zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa, týkajúce sa skutočnosti, že navrhovateľ
nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa na

prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 10.10.2014, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol
oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania
sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno

uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam odporcu v konaní.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.