Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. marec 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/289/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814211924
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814211924.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci navrhovateľa Slovenská sporiteľňa, a.s., so
sídlom Bratislava, Tomášikova č. 48, IČO 00151 653, v konaní zastúpeného Advokátska kancelária
JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Piešťany, Sad A. Kmeťa č. 24 proti odporcovi I. H.,
štátnemu občanovi N. republiky, bytom E., K. č. XXX/XX, o zaplatenie 1674,86 eur s príslušenstvom,

na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 15C/141/2014-92 zo dňa 15.
januára 2015, v senáte jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. z a m i e t a .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania a
navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil výsledkami
vykonaného dokazovania, ktoré posúdil podľa § 497, § 504, § 710 Obchodného zákonníka, § 1 ods.
3, § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzavretia

zmluvy, podľa 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného v čase uzavretia
zmluvy, podľa § 4 ods. 8, § 5b zákona č. 257/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a podľa § 52 a
nasl., § 101 a § 563 ustanovení Občianskeho zákonníka. Uviedol, že vychádzajúc zo skutkových zistení
v predmetnej veci a uvedených ustanovení zákona, súd sa najskôr zaoberal povahou zmluvného
vzťahu účastníkov, ktorého rámec je daný zmluvou o bežnom účte z 24.10.2005 a následne dodatkom
k zmluve o poskytnutí povoleného prečerpania k účtu po splnení podmienok banky počnúc 10.2.2006.

Dodatokkzmluvejesíce uzavretý akodvojstrannýprávny úkon,ktorýjevšakvymedzenýlensamotným
zriadením povoleného prečerpania s tým, že banka jednostranne oznamuje klientovi limit povoleného
prečerpania 30.000,- Sk pri úrokovej sadzbe, ktorej výška je aktuálna ku dňu vyhotovenia oznámenia
15,00% ročne s typom úrokovej sadzby ako premenlivá. Zo zmluvy je nepochybné, že odporca
uzatváral zmluvu s bankou ako fyzická osoba nepodnikateľ. Navrhovateľ tvrdil, že celý zmluvný vzťah
je absolútnym obchodnozáväzkovým vzťahom, na ktorý sa výlučne vzťahuje Obchodný zákonník. Súd

tejto argumentácii prisvedčil len potiaľ, že zmluva o bežnom účte je pomenovanou typovou zmluvou
uzavretou podľa § 708 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka s tým, že poskytnutie limitu
peňažných prostriedkov na účte odporcu formou povoleného prečerpania sa podľa § 710 Obchodného
zákonníka spravuje ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, teda zmluvou o úvere. Keďže išlo o
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovbankounaúčet odporcu,ktoréčerpalinýmspôsobomakokreditnou
kartou, nevzťahuje sa na daný vzťah ani zákon č. 258/2001 Z.z., ktorý uvedené vylučuje v § 1 odst.

3 v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy. Z čl. 9.1 Obchodných podmienok vyplýva, že banka
poskytuje povolené prečerpanie do výšky stanovenej bankou s tým, že „umožní dlžníkovi využívaťpovolené prečerpanie tak, že bude realizovať Platobné príkazy Dlžníka na prevod alebo výbery v
hotovosti z účtu dlžníka, a to aj v prípade, ak nebude existovať dlžníkova pohľadávka voči banke z
účtu dlžníka, ktorá vznikla v dôsledku pripísania platieb uskutočnených v prospech účtu dlžníka alebo

vkladom v hotovosti na účet dlžníka“. Z uvedeného teda vyplýva, že odporca úverové prostriedky
nečerpal kreditnou kartou, preto sa uvedený zákon až na § 3 ods. 6 uvedeného zákona na
daný úver nevzťahoval. Navrhovateľ ale ako veriteľ mal povinnosť v zmysle § 3 ods. 6 citovaného
zákona informovať dlžníka ako spotrebiteľa o nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom, o spôsobe výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov, o podmienkach, za ktorých môže byť

zmluva zmenená, a o spôsobe a termíne skončenia zmluvného vzťahu. Počas trvania zmluvy musí byť
spotrebiteľ bezodkladne informovaný o zmene ročnej percentuálnej miery nákladov. Splnenie uvedenej
zákonnej povinnosti navrhovateľ v konaní nepreukázal. V oznámení o povolení úverového limitu je
uvedený napríkladlenúdajoaktuálnejúrokovejsadzbe, typúrokovejsadzbyjeuvedenýakopremenlivá
s tým, že v čl. 12. Úročenie Obchodných podmienok je upravená, že banka úročí pohľadávku banky
sadzbou, ktorej typ a aktuálna výška sú zverejnené s tým, že banka je oprávnená jednostranne meniť

typ a výšku úrokovej sadzby, pričom zmena typu a výšky úrokovej sadzby je účinná rozhodnutím
banky a banka oznamuje tieto zmeny bez zbytočného odkladu po jej účinnosti zverejnením. Odporca
namietal v konaní, že nebol bankou informovaný o dlhu a ani vyzývaný až na predžalobnú výzvu z 17.2.
2014, preto možno len ťažko predpokladať, že o akýchkoľvek zmenách týkajúcich sa úrokovej sadzby,
RPMN, poplatkov a podobne bol náležite informovaný. Navrhovateľ ďalej tvrdil, že na daný vzťah

sa nemôže použiť ani § 52 a nasl. ustanovenia Občianskeho zákonníka, vzhľadom na doslovné
znenie tohto ustanovenia v čase vzniku zmluvného vzťahu medzi účastníkmi. Je pravdou, že v
rozhodnom období § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvu o bežnom účte, resp. zmluvu o úvere
neuvádzal. Až s účinnosťou od 1.1. 2008 novelou č. 568/2007 Z.z. bola spotrebiteľská zmluva
definovaná ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa názoru súdu definíciu spotrebiteľskej zmluvy v znení platnom do 1.1. 2008 nemožno vykladať
tak, že išlo o taxatívny výpočet zmlúv, len ktoré majú charakter spotrebiteľskej zmluvy. Z rozhodovacej
praxe súdov vyplýva, že súdy za spotrebiteľské zmluvy s následnou aplikáciou spotrebiteľského
práva považovali aj také zmluvy, ktoré neboli výslovne upravené v uvedenom ustanovení, pretože išlo
len o nedôslednú transpozíciu Smerníc Rady ES do nášho právneho poriadku vykonané zákonom

č. 150/2004 Z.z, predovšetkým Smernice 87/102/EHS v znení smernice 90/88/EHS o spotrebiteľskom
úvere, smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a podobne.
Okrem toho podľa § 23a odst. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného v
čase uzavretia zmluvy spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú

vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Dôležité pretoajpodľanázorusúduvdanejvecibolo,aby zmluvubolomožné označiťzaspotrebiteľskú,
musí byť splnená podmienka, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok
s väčším počtom spotrebiteľov, pričom tieto obchodné podmienky sú vopred pripravené dodávateľom a
spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah; k zmluvným podmienkam dodávateľa môže spotrebiteľ pristúpiť

alebo nie. Rovnako smernica č. 93/13/EHS za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú zmluvu, pri
ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Uvedenú definíciu pritom predmetná zmluva
spĺňa, pretože navrhovateľ ak veriteľ mal vopred pripravené a stanovené podmienky povoleného
prečerpania peňažných prostriedkov, keď jednostranne určuje výšku úverového limitu, úročenie,
zmenu úročenia, RPMN, poplatky a podobne a odporca nemal možnosť uvedené podmienky ovplyvniť

v čase akceptácie zmluvy. Súd preto podriadil uvedenú zmluvu v časti dohodnutého povoleného
prečerpania peňažných prostriedkov aplikácii § 52 a nasl. ustanovení Občianskeho zákonníka. I keď
svojim charakterom ide o zmluvu o úvere, ide zároveň i o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú treba aplikovať
aj ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku. To je rozdiel medzi aplikáciou
Obchodného zákonníka o zmluve o úvere, ktorá je uzavretá ako absolútny obchod medzi dvoma

podnikateľmi a zmluvou o úvere, ktorá je uzavretá medzi bankou a spotrebiteľom, kde nevyhnutne
pristupuje aj aplikácia spotrebiteľských noriem. Uvedený názor bol vyjadrený aj v rozsudku KS
Prešov sp. zn. 6Co 81/2012 z 14.2. 2013, ktorý bol predmetom skúmania Ústavného súdu SR vo veci
I.ÚS 402/2013 z 19.6. 2013. Z rozsudku okresného a odvolacieho súdu vyplýva záver, že právna
úprava premlčania v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia, pretože stanovuje kratšiu

premlčaciu lehotu oproti právnej úprave obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. Niet žiadneho dôvodu,
aby na predmetnú právnu veci spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca
z § 54 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a
nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy sú typické občianskoprávne vzťahy.Predmetná vec je však i spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou, ide
ovzťahmedziobchodníkomaspotrebiteľom,ktorýprijíma úvernaspotrebu. Je lenvsúlade sprincípmi
ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva

je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo. Ústavný súd
SR pritom konštatoval, že takýto výklad nie je v rozpore s ústavnými právami sťažovateľa. S ohľadom
na uvedené preto súd posudzoval premlčanie práva navrhovateľa v danej veci podľa ustanovení
Občianskehozákonníka. Pokiaľ ideonavrhovateľomcitované uznesenieNSSRvoveci 6MCdo4/2012
z 27.3.2013, ktorý upravuje posudzovanie premlčania Obchodným zákonníkom, súd konštatuje, že

uvedené rozhodnutie sa zaoberá vzťahom ručiteľa a dlžníka, keď plnil ručiteľ za dlžníka zo zmluvy o
úvere uzavretej podľa Obchodného zákonníka. Rozhodnutie sa nezaoberá tým, či išlo o spotrebiteľský
úver, podstatou rozhodnutia je záver, že na premlčanie práva ručiteľa na plnenie od dlžníka sa
použije Obchodný zákonník. Je teda evidentné, že uvedené rozhodnutie je bez skutkovej súvislosti
s predmetnou vecou. Vychádzajúc z uvedeného súd po oboznámení sa s prehľadom transakcií na
účte odporcu zistil, že najmenej od 1.1.2010 boli na účte odporcu účtované výlučne len úroky,

poplatky za vedenie účtu, zmluvné úrok y z omeškania, poplatok za správu KTK úveru, ďalej sa na účte
nachádzajú len údaje o neúspešnom pokuse o realizáciu trvalých príkazov, a to z dôvodu, že na účte
nemal odporca žiadne svoje finančné prostriedky, ku dňu 1.1.2010 mal prečerpané prostriedky v
stave - 1014,12 eur, čo znamená, že už v tomto čase mal vyčerpaný úplný limit povoleného prečerpania
30.000,- Sk a dostal sa do nepovoleného prečerpania v dôsledku úročenia vyčerpaných prostriedkov.

Odporca od 1.1.2010 tak ako vyplýva z tlače transakcií na účte, preukázateľne na účet nevložil žiadne
finančné prostriedky, navrhovateľ účtoval len pripísanie debetného úroku, poplatkov a podobne až do
ukončenia zmluvy 30.8.2013, a to odstúpením od zmluvy. Uvedená obchodná praktika banky podľa
názoru súdu nemôže požívať právnu ochranu. Za stavu, že najmenej tri roky nie sú na účte dlžníka
evidované žiadne vklady, na účte je evidovaný len úver z titulu povoleného prečerpania najmenej tri

roky a banka nepristúpi k ukončeniu úverovania v primeranej dobe, ale „živí“ účet viac rokov, pričom
dlh sa navyšuje o poplatky za vedenie účtu, úverového účtu, debetných úrokov a podobne, tieto sa
stávajú súčasťou úverovej istiny a následne z nich banka uplatňuje zmluvný úrok, úrok z omeškania,
teda uplatňuje úrok z úroku, ide o obchodnú praktiku v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods.
8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pretože k uvedenému konaniu banky došlo po

účinnosti uvedeného zákona, ide teda o neplatné právne konanie podľa § 39 Obchodného zákonníka
pre rozpor s uvedeným ustanovením. Uvedený výklad zodpovedá i § 54 odst. 2 Občianskeho
zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy. I z uvedeného dôvodu nebolo možné priznať
navrhovateľovi plnenie predovšetkým v časti pripisovaných úrokov, debetných úrokov, poplatkov a
podobne za dobu od vyčerpaného povoleného prečerpania odporcom do ukončenia zmluvy. Súd

však zamietol návrh aj z dôvodu, že ex offo posudzoval, či nárok navrhovateľa nie je premlčaný a
zaoberal sa splatnosťou dlhu odporcu z titulu prečerpaných úverových prostriedkov. Navrhovateľ tvrdil,
že podľa bodu 11.1 Obchodných podmienok dlžník je povinný splatiť pohľadávku banky spôsobom
podľa bodu 11.4 najneskôr v deň konečnej splatnosti povoleného prečerpania, za ktorý sa považuje
deň zániku povoleného prečerpania t.j. v danej veci 17.2.2046, alebo deň uvedený v Oznámení banky

o zastavení povoleného prečerpania. Pre úroky, ktoré sa však stávajú súčasťou istiny podľa bodu
11.2 Obchodných podmienok platí primerane i bod 6.8 /viď čl. 12.2 Obchodných podmienok/, podľa
ktorého úroky z omeškania a úroky z prečerpania sú splatné denne. Súd vyhodnotil dojednanie o
splatnosti pohľadávky banky upravené v § 11.1 ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda
neplatnú podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka. Ide o zmluvné dojednanie jednostranne

nadstavené bankou, ktoré oprávňuje banku svojvoľne udržiavať mínusový stav na účte dlžníka bez
akéhokoľvek časového obmedzenia, resp. obmedzenia v danom prípade do roku 2046, pričom sa
splatnosť pohľadávky posúva až do zániku povoleného prečerpania stanoveného bankou, ktorý zánik
v tomto prípade môže iniciovať len banka. Týmto dochádza k predlžovaniu splatnosti dlhu a tým
predlžovaniu doby neistoty dlžníka a vzhľadom na charakter bankovej služby, keď služba banky je

úročená, spoplatnená poplatkami tak na bežnom účte ako i úrokovom účte s možnosťou navyšovania
debetných úrokov ako i úrokov z omeškania a to až do zaplatenia, ide o nerovnovážny stav medzi
dodávateľom služby a dlžníkom ako spotrebiteľom. Uvedené vyznieva o to zvlášť výraznejšie v danej
veci,keď odporca tvrdil,ženebol viacrokovbankouupozorňovanýavyzývanýna plnenie vznikajúceho
dlhu, práve naopak bol exekútorom informovaný, že účet zanikol. Pokiaľ teda platí, že na vyčerpanú

úverovú istinu /nie na zmluvné úroky, ktoré sú splatné denne/ nemali účastníci platne dojednanú
splatnosť, nebol odporca podľa zmluvy povinný vrátiť úverovú istinu skôr, než došlo k ukončeniu
zmluvy, a to v danej veci odstúpením od zmluvy k 30.8.2013, pokiaľ nebol veriteľom vyzvaný. Tu potom
vyvstáva otázka, aké úroky z omeškania navrhovateľ účtoval odporcovi tak ako prehľadne vyplývaz transakcií, keď podľa tvrdení navrhovateľa, nemal odporca povinnosť plniť dlh skôr ako zánikom
povoleného prečerpania. Právny zástupca navrhovateľa však tvrdil, že počas vznikajúceho mínusového
zostatku bol odporca nepochybne bankou vyzývaný na úhradu dlhu, t.j. už aj pred rokom 2010, a

teda odporca na základe výzvy veriteľa mal plniť dlh prvého dňa po tom, čo bol takto na plnenie
požiadaný, pretože inak čas plnenia dlhu nebol účastníkmi zmluvy dohodnutý /§ 563 Občianskeho
zákonníka , resp. § 504 Obchodného zákonníka /. Ak teda bol odporca pred rokom 2010 takto
vyzvaný, uplynula trojročná premlčacia doba vzhľadom na dátum podania návrhu 30.6.2014 podľa
§ 101 Občianskeho zákonníka navrhovateľovi už uplynutím troch rokov od týchto výziev, pretože je

preukázané, že odporca vyčerpal celý úverový limit z povoleného prečerpania už pred rokom 2010 /
viď prehľad transakcií/. Podľa názoru súdu však aj právo veriteľa požiadať dlžníka o plnenie dlhu v
prípade, keď inak splatnosť dojednaná nie je, podlieha premlčaniu, pretože niet rozumného dôvodu,
prečo by takéto právo premlčaniu nepodliehalo. Ak by teda navrhovateľ ani odporcu nevyzval na takéto
plnenie a veriteľ z objektívneho dôvodu mohol dlh od dlžníka žiadať už pred rokom 2010, t.j. hneď
ako postupne vznikal prečerpaním prostriedkov, plynie začiatok premlčacej doby veriteľovi ohľadom

práva vyzvať dlžníka na plnenie nasledujúci deň po vzniku dlhu, teda postupným čerpaním, ktoré
vzniklo pred rokom 2010 /napr. rozsudok NS SR 1Cdo 25/03 z 24.6. 2003/. Okrem toho úroky a
úroky z omeškania boli splatné denne tak ako súd uviedol vyššie, preto pre úroky a úroky z omeškania
plynula trojročná premlčacia doba od ich každodennej splatnosti. Pokiaľ však došlo k premlčaniu
istiny, nemožno z premlčanej pohľadávky priznať príslušenstvo, ktoré by inak premlčané nebolo. Pokiaľ

ide o argument navrhovateľa, že na daný vzťah sa nemôže uplatniť § 5b zákona č. 257/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, vzhľadom na prechodné ustanovenie § 29c zákona, súd uviedol, že ustanovenie
§ 5b je procesného charakteru, pretože upravuje postup štátnych orgánov rozhodujúcich o nárokoch
veriteľov zo spotrebiteľských zmlúv, a preto sa vzťahuje na všetky konania. Uvedené vyriešila už
súdna prax tým, že na premlčanie súd prihliada ex offo bez ohľadu o aký zmluvný spotrebiteľský

vzťah a kedy vzniknutý ide. Z uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa zamietol ako nedôvodný v
celom rozsahu. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. V konaní
bol úspešný odporca, ktorý náhradu trov konania neuplatnil , preto súd o jeho trovách nerozhodoval.
Náhradu trov konania uplatnil navrhovateľ, ktorý však úspešný nebol, preto mu súd náhradu trov
konania nepriznal.

Protitomutorozsudkupodalvčasodvolanienavrhovateľ.Odvolanieodôvodniltým,ževovecirozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym
skutkovým zisteniam, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu bolo
navrhovateľovi odňaté právo konať pred súdom. Konkrétne uviedol, že JUDr. Eva Kiššová, ktorá ako

sudkyňa súdu prvého stupňa napadnutý rozsudok vydala je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
danej právnej veci podľa § 14 ods. 1 O.s.p., pretože možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti a
jej zaujatosť týmto aj navrhovateľ namieta. Námietku zaujatosti potom navrhovateľ odôvodnil tým,
že na pojednávaní dňa 15.01.2015, kde navrhovateľa zastupoval na základe substitučnej plnej moci
JUDr. Pavol Kollár, advokát, bol tento menovanou sudkyňou dotazovaný, či navrhovateľ v minulosti

vyzýval odporcu na plnenie, na čo on uviedol, že banka to zvykne robiť, ale v tejto veci nemá k
tomu v jeho spisovom materiály podklady. Na toto vyjadrenie odporca reagoval tak, že určite nebol
navrhovateľom vyzývaný. Napriek týmto vyjadreniam sudkyňa v odôvodnení napadnutého rozsudku
uvádza, že právny zástupca navrhovateľa tvrdil, že počas vznikajúceho mínusového zostatku bol
odporca nepochybne bankou vyzývaný na úhradu dlhu, t.j. už pred rokom 2010. Na tomto výroku

potom súd prvého stupňa prevažne založil odôvodnenie svojho zamietavého rozhodnutia. Sudkyňa teda
nielen že účelovo zmenila tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa ale svoje rozhodnutie založila na
tvrdení, ktoré odporca rozporoval. Okrem toho navrhovateľ poukázal na to, že jeho právny zástupca
na pojednávaní dňa 15.01.2015 požiadal o odpis zápisnice z pojednávania, ktorý ale do dnešného
dňa nebol navrhovateľovi doručený a jej obsah preto navrhovateľ nepozná. Je zrejmé, že súd prvého

stupňa nezaslal navrhovateľovi odpis zápisnice úmyselne, aby nemohol jej obsah namietať, čo by
znemožnilo zákonnej sudkyni založiť jej zamietavé rozhodnutie na vymyslenom výroku právneho
zástupcu navrhovateľa. Pokiaľ ide o nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa, navrhovateľ
uviedol, že súd v rozpore s vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že odporca bol zo strany
navrhovateľa vyzývaný na plnenie pred rokom 2010. Nesprávne práve posúdenie veci zasa vidí

navrhovateľ v tom, že súd prvého stupňa dospel k záveru, že účtovanie úrokov, poplatkov a podobne
v súvislosti s vedením bežného účtu a povoleným prečerpaním na tomto účte bez toho, aby klient
vkladal na účet peňažné prostriedky je obchodnou praktikou, ktorá nemôže požívať súdnu ochranu.
Medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o bežnom účte a k účtu bolo pre odporcu zriadené povolenéprečerpanie. Odporca k zriadeniu povoleného prečerpania dobrovoľne pristúpil a pred jeho zriadením
mu boli podmienky jeho používania vysvetlené, čo sám v konaní potvrdil. Bolo rozhodnutím odporcu,
že po tom, čo mu účet zablokoval súdny exekútor, sa rozhodol, že si účet ponechá a nevyužil svoje

právo zmluvu o bežnom účet podľa § 715 ods. 1 Obchodného zákonníka vypovedať. Navrhovateľ
toto rozhodnutie odporcu akceptoval a naďalej si plnil svoje povinnosti voči odporcovi z tejto zmluvy,
keď ani žiadne zákonné ustanovenie mu neumožňuje s tým prestať len z dôvodu, že klient aktívne
bežný účet nevyužíva. Navrhovateľ ďalej namieta aj správnosť právneho záveru súdu prvého stupňa o
neprijateľnosti zmluvnej podmienky o splatnosti povoleného prečerpania. Súd prvého stupňa dospel k

záveru, že bod 11.1 Obchodných podmienok oprávňuje navrhovateľa svojvoľne udržiavať mínusový stav
na účte dlžníka bez akéhokoľvek obmedzenia až do roku 2046, pričom splatnosť pohľadávky posúva do
zániku povoleného prečerpania stanoveného bankou, ktorý zánik môže iniciovať len banka. Tieto závery
súdu sú nesprávne. Povolené prečerpanie na bežnom účte je typ úveru, pri ktorom majiteľ bežného účtu
môže podľa vlastného uváženia čerpať peňažné prostriedky nad rámec jeho peňažných prostriedkov na
bežnom účte. Zostatok, aký je udržiavaný na bežnom účte, neovplyvňuje banka, ale klient. Klient banky

rozhoduje ako aktívne bežný účet využíva a v akom rozsahu využíva povolené prečerpanie. Banka sama
nemá možnosť svojvoľne udržiavať mínusový stav na bežnom účte klienta, pretože je povinná prijímať
na bežný účet peňažné vklady alebo platby uskutočnené v prospech majiteľa účtu a samotný majiteľ účtu
môže kedykoľvek s okamžitou účinnosťou v zmysle § 715 ods. 1 Obchodného zákonníka vypovedať
zmluvu o dlžnom účte a bez existencie bežne účtu už pojmovo nemôže existovať povolené prečerpanie

na bežnom účte. Majiteľ účtu je tiež oprávnený aj pred konečnou splatnosťou povoleného prečerpania
mínusový zostatok na bežnom účte vyrovnať. Nesprávny je právny záver súdu prvého stupňa, že bod 11.
1 Obchodných podmienok splatnosť pohľadávky posúvať do zániku povoleného prečerpania stanovené
bankou, ktorý zánik môže iniciovať len banka. Zmluvu o bežnom účte môže majiteľ účtu kedykoľvek s
okamžitou účinnosťou písomne vypovedať a bez bežného účtu nemôže existovať povolené prečerpanie

na bežnom účte. Splatnosť povoleného prečerpania nebola jednostranne stanovená bankou, ale bankou
navrhnutá a odporcom akceptovaná. Čo sa týka splatnosti povoleného prečerpania, aj tu súd prvého
stupňa dospel k nesprávnemu právnemu záveru, pretože k splatnosti došlo dňa 30. 8. 2013 v dôsledku
odstúpenia od zmluvy o bežnom účte. Ak by bol dlh splatný na výzvu, ako to zmätočne tvrdí súd prvého
stupňa, za výzvu možno považovať odstúpenie od zmluvy zo dňa 30. 8. 2013. Žiadna skoršia výzva

nebola v konaní preukázaná, nebola navrhovateľom tvrdená a odporcom bola popieraná. Tvrdenie
ktoré pripisuje súd prvého stupňa právnemu zástupcovi navrhovateľa, o vyzvaní odporcu na plnenie
pred rokom 2010, je len výmyslom zákonnej sudkyne. Navrhovateľ sa ďalej vyjadril aj k aplikácii §
5b zákona č. 250/2007 Z.z.. Podľa neho toto ustanovenie možno aplikovať výlučne na právne vzťahy
vzniknuté po 13.06.2014, teda na právne vzťahy vzniknuté po nadobudnutí účinnosti tohto zákonného

ustanovenia. Súd prvého stupňa však uvedené zákonné ustanovenie aplikoval aj na právny vzťah medzi
účastníkmi konania, ktorý vznikol pred uvedeným dátumom, čím konal v rozpore so zákonom číslo
250/2007 Z.z., čo je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Zákonodarca spôsob aplikácie všetkých
ustanovení upravil v § 29c predmetného zákona tak, že len ustanovenia § 4a ods. 1 až 3 sa aplikujú
aj na právne vzťahy vzniknuté pred 13.06.2014. Z takto formulovanej intertemporálnej normy potom

vyplýva záver, že s ostatnými ustanoveniami zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré nadobudli účinnosť od
13.06.2014 sa majú riadiť len právne vzťahy vzniknuté od 13.06.2014. Podľa navrhovateľa súd prvého
stupňa mu tiež odňal právo konať pred súdom. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. stanovuje náležitosti
odôvodnenia rozhodnutia súdu. Právo účastníka súdneho konania na náležité odôvodnenia súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti a je aj obsahom základného

práva na spravodlivý proces. Preto rozhodnutie súdu musí jasne a zrozumiteľne dávať odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Je zrejmé, že
súd rozhodne sa pri odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne ustanoveniami § 157 ods. 2 O.s.p.
neriadil. Nevyporiadal sa s argumentáciou navrhovateľa, ktorú predniesol pred súdom prvého stupňa
ohľadneaplikácie§5bzákonač.250/2007Z.z..Súdprvéhostupňalenarbitrárneuviedol,žeideonormu

procesného charakteru, ktorá sa vzťahuje na všetky konania a to bez toho, aby uviedol o aké zákonné
ustanovenia a právne úvahy tento svoj právny záver opiera. Ďalej uviedol, že aplikáciu tohto zákonného
ustanovenia vyriešila súdna prax a to bez toho, aby uviedol akékoľvek rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky k danej problematike. Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhovateľ navrhol,
aby odvolací súd jednak rozhodol o podanej námietke zaujatosti zákonnej sudkyne súdu prvého stupňa

tak, že ju vylúči z prejednávania a rozhodovania veci a vo vzťahu k napadnutému rozsudku navrhol,
aby odvolací súd tento zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne aby tento
rozsudok zmenil a jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovel. Pre prípad, že by sa odvolací súd stotožnil
s právnym názorom súdu prvého stupňa, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. je potrebnéaplikovať aj na právne vzťahy vzniknuté pred 13.06.2014 žiada navrhovateľ, aby odvolací súd konanie
prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
začatie konania o súlade právnych predpisov, keď ustanovenie § 5b je podľa navrhovateľa ustanovením

odporujúcim článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože porušuje princíp právnej istoty a tiež
toto ustanovenie vytvára nerovné postavenie medzi účastníkmi konania, čím porušuje článok 47 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Skôr ako odvolací súd pristúpil k meritórnemu prejednaniu odvolania navrhovateľa, posúdil návrh
navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., ktorý navrhovateľ podal vo
svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je

v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Navrhovateľ svoj návrh na prerušenie konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia odôvodnil
tým, že podľa jeho názoru je ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré
v predmetnej právnej veci aplikoval súd prvého stupňa, v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky,
konkrétne s čl. 1 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Povinnosť prerušiť konanie sa vzťahuje podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. aj na prípady, keď súd pred
rozhodnutím dospeje k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
V takomto prípade súd podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa § 37
a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a

o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Odvolací súd návrh nvrhovateľa na prerušenie
konania a podanie návrhu na konanie Ústavnému súdu SR o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa posúdil ako nedôvodný, pretože z dôvodov nižšie uvedených nedospel k záveru,
že by dané zákonné ustanovenie bolo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

Odvolací súd ďalej, skôr ako pristúpil k meritórnemu preskúmaniu veci v dôsledku odvolania
navrhovateľa, preskúmal námietku zaujatosti, ktorú navrhovateľ v odvolaní vzniesol proti zákonnej
sudkyni JUDr. Eve Kiššovej, ktorá prejednávala a rozhodovala predmetnú právnu vec na súd prvého
stupňa. Navrhovateľ svoju námietku zaujatosti odôvodnil tým, že menovaná zákonná sudkyňa zmenila
pri protokolácii do zápisnice o pojednávaní zo dňa 15.01.2015 tvrdenie jeho právneho zástupcu týkajúce

sa vyzývania odporcu na plnenie zo strany navrhovateľa a na takto zmenenom tvrdení založila dôvody
pre zamietnutie návrhu navrhovateľa na začatie konania.

Z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti. V zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v
postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach a ak sa námietka
zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto
prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. /§ 15a ods. 5 O.s.p./.

Keďže námietka zaujatosti zákonnej sudkyne súdu prvého stupňa JUDr. Evy Kiššovej, ktorú podal
navrhovateľ spolu so svojím odvolaním je odôvodnená len okolnosťami, ktoré spočívajú v procesnom
postupe namietanej sudkyne v konaní o predmetnej právnej veci /protokolácia tvrdenia právneho
zástupcu navrhovateľa do zápisnice o pojednávaní/ Krajský súd v Trenčíne v súlade s § 15a ods. 5 v
spojenís§14ods.3O.s.p.natútonámietkuzaujatostipriprejednaníodvolanianavrhovateľaneprihliadal

a preto o nej nerozhodoval.

Na tomto mieste je tiež potrebné uviesť, že z ustanovenia § 40 ods. 1 veta prvá, § 40 ods. 3 veta druhá
a tretia O.s.p. vyplýva, že o úkonoch, pri ktorých súd koná s účastníkmi alebo vykonáva dokazovanie,sa spisuje zápisnica, pričom predseda senátu alebo samosudca rozhoduje aj o návrhoch na doplnenie
zápisnice a o námietkach proti jej zneniu, pričom každá námietka, ktorej súd nevyhovel, musí byť v
zápisnici uvedená. Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred súdom prvého stupňa zo dňa 15.01.2015

v predmetnej právnej veci nevyplýva, že by právny zástupca navrhovateľa namietal proti jej zneniu.
Je pritom nepochybné jednak to, že zápisnica musela byť zákonnou sudkyňou nahlas diktovaná
asistentka ako aj to, že jej vyhotovení s ňou nebolo nijako manipulované, pretože z obsahu programu
súdny manažment vyplýva, že zápisnica o pojednávaní bola do tohto programu vložená hneď v deň
pojednávania a následne nebola nijako upravovaná. O správnosti protokolácie zápisnice o pojednávaní

pred súdom prvého stupňa zo dňa 15.01.2015 preto nemal odvolací súd žiadne pochybnosti.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací ďalej vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania
navrhovateľa podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Súd prvého stupňa vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa použil správny

právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa
preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa a z tohto dôvodu si odvolací súd
aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 219 ods. 2
O.s.p. a k odvolacím námietkam navrhovateľa dodáva nasledovné:

Podstatou odvolania navrhovateľa sú namietané právne závery súdu prvého stupňa o splatnosti dlhu
odporcu a z toho odvíjajúceho sa premlčania uplatneného práva navrhovateľa.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že účastníci nemali v zmluve o povolenom prečerpaní bežného
účtu platne dojednanú splatnosť a preto nebol odporca podľa zmluvy povinný vrátiť úverovú istinu

skôr než došlo k ukončeniu zmluvy, a to v danej veci odstúpením od zmluvy k 30.8.2013, pokiaľ
nebol veriteľom vyzvaný. Keďže podľa tvrdení právneho zástupcu navrhovateľa počas vznikajúceho
mínusového zostatku bol odporca nepochybne bankou vyzývaný na úhradu dlhu, t.j. už aj pred rokom
2010, a teda odporca na základe výzvy veriteľa mal plniť dlh prvého dňa po tom, čo bol takto
na plnenie požiadaný, pretože inak čas plnenia dlhu nebol účastníkmi zmluvy dohodnutý /§ 563

Občianskeho zákonníka , resp. § 504 Obchodného zákonníka. Od uvedeného sa potom odvíja aj
plynutie premlčacej doby uplatneného práva navrhovateľa.

Uvedené skutkové závery súdu prvého stupňa a na ne nadväzujúce právne závery považuje odvolací
súd za celkom legitímne a majúce oporu vo vykonanom dokazovaní. Z obsahu zmluvy o povolenom

prečerpaní bežného účtu, konkrétne z Obchodných podmienok navrhovateľa nie je možné určiť
splatnosť pohľadávky navrhovateľa na zaplatenie čerpanej istiny povoleného prečerpania. Navrhovateľ
poukazoval v konaní na ustanovenie čl. 11.1 Obchodných podmienok, ktoré však stanovuje len
končenú splatnosť povoleného prečerpania ako najneskorší termín, do ktorého musí odporca svoj dlh
z povoleného prečerpania voči navrhovateľovi splatiť.

Ak by aj uvedené ustanovenie Obchodných podmienok malo stanovovať splatnosť istiny čerpaného
povoleného prečerpania /a tu potom skutočne vyvstáva otázka, ktorú položil už súd prvého stupňa, aké
úrokyzomeškania,ktorévyplývajúzprehľadutransakciínaúčteodporcu,navrhovateľúčtovalodporcovi
keď istina čerpaného povoleného prečerpania bola splatná až v roku 2046 a do tej doby nemohol byť

odporca s jej splatením v omeškaní/, tak je odvolací súd za jedno s názorom súdu prvého stupňa,
že takáto zmluvná podmienka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy a preto
neplatná, keď umožňuje banke udržiavať mínusový stav na účte dlžníka bez akéhokoľvek časového
obmedzenia, resp. obmedzenia v danom prípade do roku 2046, pričom sa splatnosť pohľadávky
posúva až do zániku povoleného prečerpania stanoveného bankou, ktorý zánik v tomto prípade môže

iniciovať len banka. Možnosť dlžníka splniť tento dlh pred takto stanovenou dobou splatnosti tu síce
je, ale je závislá na jeho finančných možnostiach, prípadne i na iných okolnostiach /ako napríklad v
tomto prípade, keď bol dlh bankou na žiadosť súdneho exekútora zablokovaný a teda každé plnenie,
ktoré by bolo v prospech tohto účtu prijaté by muselo byť až do výšky vymáhaného plnenia vyplatenázo strany banky oprávnenému v exekučnom konaní a nemohlo by byť použité na splatenie dlhu dlžníka
z čerpaného povoleného prečerpania/. K možnosti vypovedania zmluvy o bežnom účte odporcom ako
majiteľom bežného účtu, ktorú navrhovateľ uvádza v odvolaní ako spôsob privodenia skoršej splatnosti

povoleného prečerpania, odvolací súd uvádza, že uvedený postup predstavuje len ukončenie možnosti
povoleného prečerpania bežného účtu. Ak však už na základe povoleného prečrpania majiteľ účtu čerpal
zpovolenéhoprečerpania,jednásavpodstateočerpanýúver/§710Obchodnéhozákonníka/anapráva
a povinnosti účastníkov tohto záväzkového vzťahu a teda aj na splatnosť takéhoto úveru nemá výpoveď
zmluvy o bežnom účte a tým skončenie možnosti povoleného prečerpania vplyv. Tento úverový vzťah

môže ďalej existovať aj bez bežného účtu, prostredníctvom ktorého bol úver čerpaný. Nemožno súhlasiť
ani s tvrdením navrhovateľa, že takto dojednaná splatnosť je výsledkom dohody medzi ním a odporcom,
pretože táto je stanovená v Obchodných podmienkach navrhovateľa, ktoré sú vopred navrhovateľom
pripravené pre neobmedzený okruh jeho potencionálnych klientov a títo, vrátane odporcu, nemajú nijakú
možnosť ich znenie ovplyvniť. V tomto zmysle možno preto aj toto ustanovenie chápať ako jednostranne
nadiktované zo strany navrhovateľa ako dodávateľa, banky.

Keďžesplatnosťčerpanéhopovolenéhoprečerpanianeboliplatnemedziúčastníkmidojednaná,správne
súd prvého stupňa dospel k záveru, že odporca bol povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o
plnenie navrhovateľ požiadal /§ 563 Občianskeho zákonníka/ a keďže podľa predloženého prehľadu
transakcií na bežnom účte odporcu odporca vyčerpal celý úverový limit z povoleného prečerpania už

pred rokom 2010, mohol navrhovateľ odporcu vyzvať na plnenie už pred 31.12.2010 a odporca mal
povinnosť prvý deň po takejto výzve plniť. Najneskôr v uvedený deň preto začala plynúť premlčacia doba
právanavrhovateľanazaplateniečerpanéhopovolenéhoprečerpania,ktorájepodľa§101Občianskeho
zákonníka trojročná a táto nepochybne do dňa 30.06.2014, kedy si navrhovateľ návrhom podaným na
súde uplatnil svoje právo na zaplatenie čerpaného povoleného prečrpania od odporcu, márne uplynula.

Súd prvého stupňa preto správne navrhovateľovi premlčané právo nepriznal.

Na uvedených záveroch by nič nemenila ani skutočnosť tvrdená navrhovateľom v odvolaní, že odporcu
na plnenie pred rokom 2010 nevyzýval. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že sumu
povoleného prečerpania odporca pred skončením roku 2010 vyčerpal, preto ho navrhovateľ mohol pred

31.12.2010 vyzvať na plnenie a je bezvýznamné, či tak aj skutočne urobil alebo nie. Na začatie plynutia
premlčacej doby práva navrhovateľa na zaplatenie čerpaného povoleného prečrpania je významná
len skutočnosť, že pri absencii platne dojednanej doby splatenia čerpaného povoleného prečerpania
mohol navrhovateľ odporcu vyzvať na jeho zaplatenie hneď po tom, ako odporca celú sumu povoleného
prečrpania vyčerpal. Ak môže veriteľ vyvolať splatnosť dlhu sám, potom môže svoje právo aj vykonať a

preto súdna prax /R 28/84/ dovodila, že prvou objektívnou možnosťou vykonania práva /a zároveň dňom
začatia plynutia premlčacej doby/ je okamih, kedy veriteľ mohol najskôr dlžníka o plnenie požiadať a nie
až deň, kedy skutočne došlo ku splatnosti dlhu.

Pokiaľ ide o posúdenie premlčania uplatneného práva navrhovateľa súdom prvého stupňa z jeho

úradnej povinnosti /ex offo/ bez námietky premlčania vznesenej odporcom, tu podľa názoru odvolacieho
súdu správne súd prvého stupňa aplikoval § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
V prejednávanej veci je nepochybné, a nespochybňuje to ani navrhovateľ vo svojom odvolaní, že
posudzovanýprávnyvzťahjevzťahomspotrebiteľským,vktorommánavrhovateľpostaveniedodávateľa
a odporca postavenie spotrebiteľa. V takýchto prípadoch súd v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.

o ochrane spotrebiteľa s účinnosťou od 01.05.2014 prihliadne na premlčanie nároku uplatňovanému
voči spotrebiteľovi z úradnej povinnosti bez toho, aby sa spotrebiteľ premlčania dovolával. Ohľadom
uvedeného ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa neboli zákonodarcom prijaté žiadne
prechodné ustanovenia a odvolací súd je rovnako ako súd prvého stupňa toho názoru, že vzhľadom
na jeho procesný charakter /ustanovenie zakladá povinnosť pre súd, či iný orgán v konaní, v ktorom sa

proti spotrebiteľovi uplatňuje nárok zo spotrebiteľskej zmluvy/ a neexistenciu prechodných ustanovení,
je súd povinný prihliadnuť na premlčanie i bez námietky premlčania vznesenej spotrebiteľom aj v
záväzkových vzťahoch, ktoré vznikli pred 01.05.2014. Podľa odvolacieho súdu samotné ustanovenie §
5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ako aj jeho aplikácia na právne vzťahy, ktoré vznikli
pred jeho účinnosťou, sú ústavne konformné. Nerovnovážne postavenia dodávateľa a spotrebiteľa v

spotrebiteľskom vzťahu sa prenáša aj do konaní, v ktorých sú uplatňované práva zo spotrebiteľského
vzťahu a teda aj do občianskoprávneho konania pred súdmi. Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. nie je zásahom do stavu skoršej reálnej rovnováhy, ale pokusom zákonodarcu dostáť záväzkom
Slovenskej republiky vyplývajúcim zo Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorých podstatou je obnoviť,resp. nastoliť rovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Faktorom spôsobujúcim
nerovnováhu tu okrem ekonomickej sily oboch pomeriavaných subjektov je predovšetkým nerovnosť
úrovní ich právneho vedomia /v jednom prípade podnikateľského subjektu, disponujúceho spravidla

dostatočným odborným a najmä právnym aparátom, spôsobilým sa postarať primárne o koncipovanie
zmlúv, čo do podoby prakticky nanucovaných druhej strane vzťahu a sekundárne i o kvalifikované
a včasné uplatňovanie prípadných nárokov, v druhom prípade potom spotrebiteľa s nižším stupňom
právneho vedomia/. Predmetnú, navrhovateľom namietanú, právnu úpravu si potom vynútilo nielen to,
čo so spomínanou nízkou úrovňou právneho vedomia spotrebiteľov súvisí, teda to, že neznalosť iných

právnych aspektov právneho vzťahu s praktickou istotou vylučuje možnosť vedomosti spotrebiteľa o
tom, čo vôbec premlčanie je, ale predovšetkým to, že pohľadávky voči spotrebiteľom na súdoch v
nemalom počte prípadov neuplatňujú ich pôvodní zmluvní partneri /skutoční dodávatelia/, ale subjekty
nadobúdajúce takéto pohľadávky hromadne a zjavne za účelom dosiahnutia zisku, nie až tak výnimočne
izacenuvedomostiopremlčanípohľadávkyaprijejuplatnenísapraktickyspoliehajúcebuďnaprocesnú
pasivitu spotrebiteľa, alebo na spornú interpretáciu právnej úpravy majúcej sa v konkrétnej veci použiť.

Pokiaľ ide o údajnú retroaktivitu predmetného zákonného ustanovenia, tak faktom je, že v tomto prípade
nedochádza k posudzovaniu právneho vzťahu vzniknutého pred účinnosťou novej právnej úpravy podľa
takejto úpravy čo do otázok vzniku vzťahu ako takého a práv a povinností z neho plynúcich, ale sa tu
mení len zákonom ustanovený mechanizmus pri prihliadaní na faktor premeny uplatňovaného práva do
polohy tzv. naturálnej obligácie, teda na premlčanie. Nič sa teda nemení na samotnom právnom vzťahu

ani na právach z neho plynúcich, pretože premlčanie práva dodávateľa nastalo uplynutím zákonnom
stanovenej doby bez ohľadu na existenciu § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Za
legitímnym účelom nastolenia rovnováhy vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa mení len to,
že na existujúce premlčanie práva dodávateľa možno prihliadnuť aj bez námietky premlčania zo strany
spotrebiteľa. Dôvodnosť postupu súdu, či iného orgánu podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane

spotrebiteľaviepritompomerneľahkozabrániťdodávateľtým,ževčas/tedavzákonodarcomstanovenej
dostatočne dlhej premlčacej dobe/ uplatnení svoje práva.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko
tento nepodal návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .