Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. marec 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoPr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115219665
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8115219665.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr.

Zlaty Simkovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobkyne Y. nar. XX.X.XXXX, bytom M., A. XX,
zastúpenejMgr.MartinomMiklušom,právnikomOZPŠaVnaSlovensku,sosídlomBratislava,Vajnorská
1, IČO: 00 177 920, proti odporcovi: Stredná odborná škola podnikania, so sídlom Prešov, Masarykova
24, IČO: 37 880 241, zastúpenému JUDr. Marekom Sahuľom, advokátom so sídlom Prešov, Hlavná
111, P.O.BOX 265, o neplatné skončenie pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 10CPr 1/2015-30 zo dňa 23.10.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobkyňa je povinná uhradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 74,58 eur na účet JUDr.
Mareka Sakuľa, advokáta, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh zamietol. Rozhodol, že náhradu trov konania
účastníkom nepriznáva.

Prvostupňový súd tak rozhodol o návrhu žalobkyne, ktorým sa žalobkyňa domáhala určiť, že výpoveď,
ktorá jej bola daná dňa 29.10.2014 je neplatná. Zároveň žiadala priznať náhradu mzdy z neplatného

skončenia pracovného pomeru. Namietala, že výpoveď nie je riadne odôvodnená po skutkovej stránke
a nebola riadne prerokovaná s odborovou organizáciou.

Prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní, aplikujúc ust. § 61 Zákonníka práce, § 62 Zákonníka
práce, § 64 a § 77 Zákonníka práce, ustálil, že žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 24.8.1995 v znení pracovnej zmluvy zo dňa 2.9.2001 vo funkcii učiteľky
odborných predmetov, resp. učiteľky. Dňa 29.10.2014 jej bola doručená výpoveď z pracovného pomeru

z organizačných dôvodov. Podľa výpovede je výpovedná doba trojmesačná a končí sa ňou pracovný
pomer ku dňu 31.1.2015.

Prvostupňový súd ďalej zistil, že v čase od 28.1.2015 do 30.6.2015 bola žalobkyňa uznaná za dočasne
práceneschopnú, v tom čase bola v ochrannej dobe, pričom podľa § 64 ods. 2 Zákonníka práce jej
pracovný pomer skončil uplynutím posledného dňa ochrannej doby, pretože žalobkyňa neoznámila, že
na predĺžení pracovného pomeru netrvá. Teda k ukončeniu pracovného pomeru došlo dňa 30.6.2015.

Prvostupňový súd následne posudzoval včasnosť podania žaloby o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnanec môže uplatniť neplatnosť
skončenia pracovného pomeru najneskôr do 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomerskončiť. Za dôležité posúdil slovné spojenie, že „pracovný pomer sa mal skončiť“. V danom prípade je
nepochybné,žepracovnýpomersamalskončiťmedziúčastníkmikonaniadňa31.1.2015.Výpoveďteda
bola daná žalobkyni pred nástupom na práceneschopnosť. V čase dania výpovede žalobkyňa nebola v

ochrannej dobe a za riadneho chodu okolností by sa mal pracovný pomer skončiť dňa 31.1.2015.

Následne bola žalobkyňa uznaná za práceneschopnú, preto nedošlo k skončeniu pracovného pomeru,
čo však nemá vplyv na lehotu vyplývajúcu z § 77 Zákonníka práce, kedy sa prekluzívna lehota skončila
dňa 31.3.2015. Keďže žaloba bola podaná na Okresnom súde Prešov až dňa 23.7.2015, bola podaná

po prekluzívnej lehote stanovenej v Zákonníku práce. Odborne sa k tomu vyjadril aj Najvyšší súd SR
v svojom rozhodnutí 2Cdo 80/2009, pričom v rozhodnutí 7MCdo 1/2010 situácia u zamestnanca bola
odlišná od žalobkyne, pretože v čase doručenia výpovede bol práceneschopný.

Obdobný záver prijal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 83/97.

O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Zistil dôvody hodné osobitného
zreteľa, kedy žalobkyňa vzhľadom na možnosť iného výkladu právneho predpisu a aj v dôsledku
svojej práceneschopnosti sa obrátila na súd po uplynutí lehoty, pričom v pracovnoprávnych vzťahoch
zamestnanec po strate zamestnania sa dostáva do zhoršenej situácie, čo prvostupňový súd zohľadnil.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V prípade, že
sa odvolací súd s jej argumentáciou nestotožní, žiadala, aby bolo pripustené podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
dovolanie, pretože sa jedná podľa jej názoru o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Uviedla, že skutočne počas plynutia výpovednej doby sa dňa 28.1.2015 stala práceneschopnou.
Práceneschopnosť bola ukončená dňa 30.6.2015. Lehota dvoch mesiacov na podanie žaloby o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru začala plynúť po uplynutí pracovného pomeru, teda od
1.7.2015. V dvojmesačnej lehote dňa 23.7.2015 podala žalobu. Pracovný pomer žalobkyne sa mal
skončiť uplynutím výpovednej doby, čo nakoniec vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 7MCdo

1/2010. V predchádzajúcom ustanovení Zákonníka práce dokonca bolo v ust. § 64 uvedené, že
neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením, zrušením v skúšobnej
dobe alebo dohodou môže tak zamestnávateľ ako aj zamestnanec uplatniť na súde v lehote najneskôr
2 mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním. Keďže prvostupňový súd
nedostatočne svoje rozhodnutie odôvodnil, považuje ho za nesprávne a žiadala ho zrušiť.

K odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Žaloba
bola podaná po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty. V danom prípade sa odkaz žalobkyne na
rozsudok Najvyššieho súdu SR nevzťahuje, pretože v rozsudku 7MCdo 1/2010 je riešený iný právny
stav, než nastal u žalobkyne. Uplatnil si trovy konania, ktoré vyčíslil.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212
O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil a správne vo veci aj
rozhodol. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi rozhodnutia súdu prvého stupňa
a v celom rozsahu na nich poukazuje. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne, ktorá tvrdila, že
prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, pretože nesprávne aplikoval právny predpis na daný

právny vzťah, je potrebné uviesť, že právne posúdenie veci prvostupňovým súdom v prejednávanej veci
bolo správne. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní správne skutkový stav podriadil pod existenciu
právnych noriem, ktoré presne označil v napadnutom rozhodnutí, a to ust. § 64 ods. 1 písm. a/ Zákonníka
práce a § 64 ods. 2 Zákonníka práce a ďalej pod ust. § 77 Zákonníka práce. Z ust. § 64 ods. 1 Zákonníka
práce vyplýva, že zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to v dobe, keď

je zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného pre chorobu alebo úraz, ak si túto neschopnosť
úmyselne nevyvolal alebo nespôsobil pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných
látok a v dobe od podania návrhu na ústavné ošetrovanie alebo od nástupu na kúpeľnú liečbu až do dňa
ich skončenia. Citované zákonné ustanovenie sa priamo vzťahuje na situáciu, pokiaľ by zamestnávateľdal zamestnancovi výpoveď a v čase výpovednej doby by sa zamestnanec stal práceneschopným,
pričom výpovedná doba by sa z dôvodu práceneschopnosti neprerušovala, pretože citované zákonné
ustanovenie sa nedotýka všeobecného zákazu skončenia pracovného pomeru, ale len zákazu výpovede

zo strany zamestnávateľa.

Pre posúdenie plynutia lehoty v tejto veci vyplývajúce z ust. § 77 Zákonníka práce, podľa ktorého
neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej
dobe alebo dohodou, môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote 2

mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, je rozhodujúce, či v čase doručenia výpovede,
teda ku dňu 29.10.2014, existovala právna skutočnosť, s ktorou Zákonník práce spája zákaz výpovede,
teda že v danom prípade žalobkyňa bola v ochrannej dobe. Vždy je rozhodujúci stav v čase doručenia
výpovede zamestnancovi.

Keďže žalobkyňa sa stala práceneschopnou až dňa 28.1.2015, v čase výpovede sa na ňu nevzťahovala

ochranná doba a za normálneho chodu okolností sa mal pracovný pomer žalobkyne skončiť (bez
ohľadu na platnosť výpovede) dňa 31.1.2015. Keďže žalobkyňa sa počas výpovednej doby stala
práceneschopnou dňa 28.1.2015, platí ust. § 64 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého ak je
zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby, tak, že by výpovedná doba mala
uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby,

okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá. Teda reálne sa
pracovný pomer vzhľadom na práceneschopnosť žalobkyne skončil až dňa 30.6.2015. V skutočnosti
sa mal pracovný pomer skončiť dňa 31.1.2015, žalobkyňa podala žalobu o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru na prvostupňový súd dňa 23.7.2015, túto žalobu podala po uplynutí prekluzívnej
lehoty vyplývajúcej z ust. § 77, keďže za normálneho chodu sa mal pracovný pomer skončiť 31.1.2015.

Žaloba bola podaná oneskorene. Nie je možné za danej situácie aplikovať zákonné ustanovenie z
predchádzajúceho zákonníka práce, ani pokiaľ by bolo výhodnejšie pre zamestnanca, že výpovedná
doba začína plynúť po ukončení práceneschopnosti a od toho sa odvodzujú aj prípadné ďalšie lehoty
v súvislosti s uplatňovaním nárokov na súde. V danom prípade pracovný pomer sa skončil 31.1.2015,
žaloba do konca marca 2015 podaná nebola, preto ex offo prvostupňový súd správne prihliadal na

túto okolnosť. Vzhľadom na ochrannú dobu pracovný pomer sa reálne skončil až 30.6.2015. Akékoľvek
predlžovanie lehoty na uplatnenie nárokov na súde, ktoré majú prekluzívny charakter tak, ako lehota v
ust. § 77 Zákonníka práce, jednostrannými úkonmi zamestnanca alebo zamestnávateľa, nevkladá do
právnych vzťahov účastníkov konania právnu istotu. Skončenie pracovného pomeru v danom prípade
až dňa 30.6.2015 chránilo žalobkyňu pri tom, keď došlo u nej k mimoriadnej situácii, v ktorej sa ocitla

bez vlastného zavinenia a stala sa práceneschopnou. Túto sociálnu výhodu vyplývajúcu zo Zákonníka
práce nie je možné zneužívať v neprospech zamestnávateľa vo vzťahu k žalovateľnosti výpovede podľa
§ 77 Zákonníka práce v záujme stabilizácie právnych vzťahov. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd sa nestotožňuje so žalobkyňou o tom, že v danom prípade je dôvodnosť na pripustenie
dovolania, pretože podľa § 238 ods. 3 O.s.p. odvolací súd zistil, že nejde o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného právneho významu. V danej veci existuje už aktuálna judikatúra Najvyššieho súdu
SR a odvolací súd sa od tejto judikatúry a prezentovaného právneho názoru žiadnym spôsobom
neodklonil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p. a priznal úspešnému žalovanému uplatnené trovy odvolacieho konania. Žalovaný si uplatnil trovy
odvolacieho konania za 1 úkon právnej pomoci a to vyjadrenie k odvolaniu vo výške 66 eur + 8,58 eur
paušálnu náhradu, teda spolu 74,58 eur. Podľa § 149 O.s.p. tieto trovy je žalobkyňa povinná uhradiť k

rukám právneho zástupcu žalovanej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.