Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. marec 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/110/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015893010
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015893010.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci navrhovateľky: A.. O. P.,
bytom I. XX, D., zastúpený advokátskou kanceláriou: FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, za ktorú koná konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., proti odporcovi:
Slovenská republika, v jej mene Národná banka Slovenska, Bratislava, so sídlom Imricha Karvaša č. 1,

o náhradu škody v sume 20.578,64 € s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na odvolanie
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 4. novembra 2014, č. k. 18 C
206/2011-217, a na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 9.
decembra 2014, č. k. 18 C 206/2011-263 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4. novembra 2014, č. k. 18 C
206/2011-217 p o t v r d z u j e .

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9.12.2014, č.k. 18C 206/2011-263, p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom zo dňa 04.11.2014, č. k. 18 C 206/2011-217, zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa
domáhala náhrady škody v sume 20.578,64 € s príslušenstvom, titulom nesprávneho úradného
postupuNárodnejbankySlovenskaprivýkonedohľadunadPODIELOVÝMDRUŽSTVOMSLOVENSKÉ

INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej iba „zákon č. 514/2003 Z.
z.“). Súčasne napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky na začatie prejudiciálneho konania
pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň
prvostupňový súd odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie vo výroku, ktorým
zamietol návrh na zaplatenie sumy 20.578,64 € s príslušenstvom odôvodnil tým, že v
prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci

orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k
porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Z vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že navrhovateľka bola členkou Družstva, do tohto družstva vložila členský vklad a ďalšie
členské vklady (vydokladovala), avšak vzhľadom na jej rozhodnutie o vystúpení z Družstva jej členstvo
zaniklo rozhodnutím predstavenstva Družstva podľa čl. 16 ods. 3 Stanov Družstva, čím navrhovateľke

vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu (žiadosť o vystúpenie z družstva a potvrdenie o
zániku členstva nepredložila). Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 schválil Družstvu
Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doručeným Úradudňa 16.04.2003 o schválenie jeho dodatku. Úrad pre finančný trh Družstvo oboznámil o splnení
podmienok pre schválenie tohto dodatku podľa § 127 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 7 zákona č.
566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „zákon o cenných papieroch“) a zároveň Družstvo upozornil, že nie je povinný preverovať
pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných
údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt,
pretože úrad vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa
§ 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou družstva. Dňa

02.06.2008 uzavrelo Družstvo s Obchodníkom s cennými papiermi Capital Invest, o. c. p., zmluvu o
riadení portfólia, podľa ktorej sa Obchodník s cennými papiermi ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť
portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v
sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných

analýz. Obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia
klienta vo výške 8 % ročne. S investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva
mal právo disponovať výhradne Capital Invest, o. c. p. na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej
vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej medzi Obchodníkom s cennými papiermi
a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s cennými papiermi výpoveďou zo dňa

30.03.2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými
papiermi, sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s cennými
papiermi rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. Družstvo sa svojich nárokov voči
Obchodníkovi s cennými papiermi nedomáhalo súdnou cestou. Družstvo finančné prostriedky, ktoré
získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy, kde by

bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka s cennými papiermi priamo
disponovali s peniazmi Družstva na základe udeleného súhlasu Družstvom. Na základe
schváleného prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF - 002/2002/ SPI zo dňa 21.03.2002,
právoplatný dňa 28.03.2002, bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej
ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori

získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Zo Zmluvy o zriadení portfólia zo dňa 02.06.2008
mal súd preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi
CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. Predmetná zmluva bola Obchodníkom s cennými papiermi vypovedaná
listom zo dňa 30.03.2010 s účinnosťou od 01.05.2010. Po tomto úkone Družstvo listom zo dňa
15.04.2010 požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST,

o. c. p., a. s. V tomto čase Družstvo však nepodalo žalobu voči Obchodníkovi s cennými papiermi
o náhradu škody, ale žiadalo Národnú banku Slovenska aby situáciu riešila. Na základe zisteného
skutkového stavu do 01.06.2010 - Národná banka Slovenska ako aj jej právny predchodca Úrad pre
finančný trh v súlade so zákonom o cenných papieroch postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré
bolo Národnej banke Slovenska povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení. Z

obsahu správ nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva a ani
po rokovaní so štatutárom Družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva.
Družstvo až listom doručeným Národnej banke Slovenska dňa 15.04.2010 požiadalo Národnú banku
Slovenska o preskúmanie postupu Obchodníka s cennými papiermi potom, čo mu tento vypovedal
zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného

zástupcu odporcu mal okresný súd preukázané, že Národná banka Slovenska vykonala v období od
20.04.2010 do 06.05.2010 u Obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste, pričom v tomto období
vyzvala Družstvo listom zo dňa 20.04.2010, aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu
investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže Národná
banka Slovenska zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Z obsahu listinných

dôkazov mal súd preukázané, že Družstvo predložilo Národnej banke Slovenska dňa 28.04.2010
žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície. Týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa § 21
ods.1 písm. a/ zákona č. 747/2004 Z. z. prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 zo dňa
10.05.2010 na čas, kedy Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo
ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku

čoho Národná banka Slovenska rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010 konanie vo
veci žiadosti o schválenie dodatkov k prospektu investície, zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené
rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska číslo GUV-1744/2010 zo dňa 08.12.2010,
právoplatné 16.12.2010. Národná banka Slovenska súbežne začala voči Družstvu konanie o uloženísankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. za porušenie §129 ods. 3 v spojení s ustanovením
§ 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ zákona o cenných papieroch, §125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona
o cenných papieroch, rozhodnutím ODT -10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, právoplatné 18.07.2011.

Týmto rozhodnutím Národná banka Slovenska Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, avšak
nezakázala Družstvu vykonávať inú činnosť, keďže Národná banka Slovenska takéto kompetencie
voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. Národná banka Slovenska na základe získaných
poznatkov o činnosti Družstva ako aj Obchodníka s cennými papiermi, podala dňa 27.07.2010 orgánom
činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii, č. k. ČVS:
PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16. 11. 2010, bolo dňa 10.08.2010 začaté trestné stíhanie
podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4
písm. a/ Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Súd vznik škody titulom
nesprávneho úradného potupu posudzoval v zmysle § 9 zákona č.514/2003 Z. z. Navrhovateľka bola
povinná preukázať zákonné podmienky vzniku zodpovednosti odporcu za vznik škody, ktorá mu mala

vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone
dohľadu nad Družstvom, ktorého bola členkou. Zákonné podmienky vzniku zodpovednosti odporcu
za vznik škody musia byť splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu
zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Navrhovateľka musí nesprávny úradný postup orgánu
štátu spoľahlivo preukázať ako aj vznik škody v príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom

štátneho orgánu. Podľa názoru súdu navrhovateľka nepreukázala, že by Národná banka Slovenska
vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala. Práve naopak, v konaní bolo
preukázané, že Národná banka Slovenska až od účinnosti zákona o cenných papieroch od 01.06.2010
bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - Družstvo, dodržiava
schválený prospekt investície. Národná banka nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad

celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala
v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb.
o Národnej banke Slovenska, so zákonom o cenných papieroch a zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom. Súd prvého stupňa návrh navrhovateľky zamietol z dôvodu, že nepreukázala už
prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup Národnej banky

Slovenska, preto súd sa už dôvodu hospodárnosti konania v konaní ani nezaoberal ostatnými
podmienkamivznikuzodpovednostištátu,výškouškodyapríčinnousúvislosťou.Činnosťvyhlasovateľov
verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v § 126
až § 130 zákona o cenných papieroch. Alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie
regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 08.06.2011, č. 2011/61/EÚ, o správcoch

alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení
ES č. 1060/2009 a EÚ č. 1095/2010, ktorú podľa jej článku 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ vrátane
Slovenskej republiky prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.07.2013. Prevzatie smernice
sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní
v znení neskorších prepisov a zákona o cenných papieroch. Nárok na náhradu škody voči štátu môže

byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči
dlžníkovi, ktorý je povinný plniť. Uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.04.2011, sp. zn.
3 K 95/2010 mal súd preukázané, že na majetok Družstva ako úpadcu bol vyhlásený konkurz.
Do funkcie správcu bol ustanovený K.. K. Q. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v
lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Je zrejmé, že vzhľadom na vznik nároku navrhovateľky voči

Družstvu na vyplatenie vyrovnacieho podielu, navrhovateľka patrila medzi skupinu veriteľov Družstva
oprávnených prihlásiť si svoju pohľadávku do konkurzu, čo navrhovateľka formou prihlášky do konkurzu,
urobila. Pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty popretá a z toho dôvodu sa navrhovateľka
domáha určenia jej oprávnenosti incidenčnou žalobou voči správcovi konkurznej podstaty. Konkurz
vyhlásený na majetok Družstva, rovnako ako konanie o incidenčnej žalobe nie sú toho času právoplatne

ukončené. Súd zistil, že na tunajšom súde sa vedie konanie pod sp. zn. 19 C 56/2011, v ktorom
si Družstvo uplatňuje titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup odporcu nárok na náhradu
škody, ktoré rovnako nie je právoplatne skončené. Podľa ustálenej súdnej judikatúry, rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cz 110/84 (publikovaného vo Výbere rozhodnutí
a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 4/87), ktorá je s poukazom na závery

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2006, sp. zn. 4 Cdo 199/2005, naďalej
aplikovateľnáarozhodnutiaNajvyššiehosúduČeskejrepubliky,sp.zn.25Cdo1404/2004platí,ženárok
na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom
súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávkyveriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napríklad titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto
tento prospech získal a je povinný ho vydať. S poukazom na tieto skutočnosti považoval prvostupňový
súd žalobu za predčasnú. Okresný súd návrh navrhovateľky zamietol aj z dôvodu, že ako bývalý

člen Družstva, ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov Družstvom veriteľom
Družstva si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle § 243a ods. 4 zákona č. 513/1991 Zb.
(ďalej len „Obchodného zákonníka“) za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva
Družstva alebo členom kontrolnej komisie Družstva podľa § 244 Obchodného zákonníka. V danom
prípade je právne relevantným prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla Národná banka

Slovenska dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu,
ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy,
že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľovi vznikla škoda.
Navrhovateľka poukazovala na to, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu
zo strany Národnej banky Slovenska nad činnosťou Obchodníka s cennými papiermi, pričom uviedla,
že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od navrhovateľky Obchodníkovi s

cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými
papiermi tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z
uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti, vyplývajúce
mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na
základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči

Obchodníkovi s cennými papiermi titulom nároku vyplývajúcemu zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky)
dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom
NárodnejbankySlovenskaspočívajúcomvzanedbanídohľadunadObchodníkomscennýmipapiermi.V
priamejpríčinnejsúvislostisprípadnýmpreukázanýmnesprávnymúradnýmpostupomnaddohliadaným
subjektom - Obchodníkom s cennými papiermi mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je

však subjekt odlišný od navrhovateľa. Prípadný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska
vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi je v danom prípade právne irelevantný,
pretože na strane navrhovateľa nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska spočívajúcom v zanedbaní dohľadu na
Obchodníkom s cennými papiermi, preto sa súd takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom

ani nezaoberal. V konaní nebolo preukázané, že by odporca nesprávne úradne postupoval tým, že
riadne nevykonával bankový dohľad nad uvedenými subjektmi. Družstvo bolo dohliadaným subjektom
len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt) v súlade s § 125 až § 128 zákona o cenných papieroch.
V súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom

posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 zákona o cenných papieroch),
posudzoval, či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť.
Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Odporca tiež
preukázal, že nebolo v právomoci Národnej banky Slovenska schvaľovať zmluvu o riadení, resp.
portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú

odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré
poskytuje (podstatná náležitosť podľa § 128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 zákona o cenných papieroch).
Národná banka Slovenska nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v
takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. Národná banka Slovenska až od 01.06.2010
bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený

prospekt investície. Štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva
a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy
Družstva sa spravovali v danom čase stanovami Družstva a Obchodným zákonníkom. Navrhovateľka
ako členka Družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do
subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším

orgánom Družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti Družstva,
kontrolujú činnosť Družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov
Družstva. Navrhovateľka nepreukázala, že počas členstva v Družstve realizovala svoje oprávnenia
vyplývajúce jej z členstva tak, že by aktívne zasahovala do činnosti Družstva za účelom odvrátenia
hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva.

Rozhodnutie vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky na začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie odôvodnil
vecne tým, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ES -smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na
obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na znenie ktorej sa navrhovateľka odvoláva
v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné

zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala v rámci EÚ regulovať až
smernica Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 08.07.2011, č. 2011/61/EÚ, o správcoch alternatívnych
investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením
(ES) číslo 1060/2009, (EÚ) číslo 1095/2010. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených
otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej z dôvodu uvedeného vyššie ako

aj na základe zhodnotenia dokazovania vo veci samej a z tohto dôvodu sa neobrátil na Súdny dvor
Európskej únie ako aj z dôvodu, že prvostupňový súd nie je súdom, proti ktorému rozhodnutiu nie je
prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z tohto dôvodu mu táto povinnosť obrátiť
sa na Súdny dvor Európskej únie nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových
okolností len súdu voči ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil § 142 ods. 1 O. s. p., avšak úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal,

nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka včas odvolanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.)
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O. s. p.). Rozsudok súdu prvého stupňa navrhla v napadnutom výroku zmeniť a jej návrhu
vyhovieť, prípadne rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň

žiadala priznať náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní navrhovateľka namietala, že súd prvého
stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu,
ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že
sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať
v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov

práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky
Slovenska, pretože nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej
banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o
dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej
banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska

stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad
nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1
zákona o cenných papieroch, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označila za úplne
irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom
súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností

Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon
o cenných papieroch. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľka považovala záver súdu prvého stupňa,
že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo
v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a
nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá", keď jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu

nad činnosťou Družstva, ani Obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie
zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci
subjekt donútiť. Tým, že súd návrh zamietol aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu,
že k nezákonnému postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril podľa jej názoru
výklad zákona o cenných papieroch, ktorý úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu, nakoľko

takýto výklad umožňuje, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušovaniu zákona na úkor občanov, ktorí
ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v
rámci subjektov dohliadaných odporcom, čím je takéto investovanie dané na úroveň investovania do
nebankových spoločností, pretože nepožívajú ochranu zákona, ktorý ich má chrániť aj prostredníctvom
odporcu. Dôvodila, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa § 137 ods. 2 zákona o cenných

papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach,
ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných
papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt, ako aj Obchodník s cennými papiermi, patrili a patria k povinne dohliadanýmsubjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania
tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o
dodržiavaní, resp. nedodržiavaní, povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu

(Prospekt investície vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný
Národnou bankou Slovenska) a Obchodníkovi s cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo
strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a
podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú
vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou Obchodníka s cennými papiermi,

ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj
navrhovateľky. Poukázala na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 7
C 206/2011 bolo výpoveďou svedka X.. U. S., P.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku
2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio,
ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorá v tom čase
akcionársky vlastnila Obchodníka s cennými papiermi. Z toho vyplýva, že Družstvo malo všetky

peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s
Obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o
rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí
zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou
CI HOLDING a. s., CI Reality, s. r. o. a GLOBAL production s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli

opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše,
či už členom predstavenstva alebo konateľom, X.. Q. Č., vtedajší predseda predstavenstva Obchodníka
s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je
rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a Obchodníkom s cennými
papiermi a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi s

cennými papiermi, v ktorom konštatovala, že Obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre
svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných
papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty
v sume cca 10.000,- €, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala
žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť

Obchodníkovi s cennými papiermi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi s
cennými papiermi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo Obchodníka s cennými
papiermi).NáslednépodceneniesituácieaumožnenieďalšejčinnostiDružstvaajObchodníkascennými
papiermi podľa navrhovateľky vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do
Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila

aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojím
zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala tiež na to, že Národná
banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011 Obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť
a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných
papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov v prípade Obchodníka s

cennými papiermi minimálne od roku 2008 do roku 2011 a v prípade Družstva dokonca od roku 2007 do
roku 2011. V odvolaní ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30.05.2011, č.
ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
Prospektu investície, pričom ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu investície až od mája 2010 účelovo,
nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu investície boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo

pred májom 2010, spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27.08.2007
k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a
problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené,
boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť
z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt, základné

strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že
Družstvo svojím konaním porušovalo § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods.
1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska
voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Navrhovateľka ďalej
dôvodila, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu,

a to ani vtedy, ak navrhovateľka doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je
podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani
zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje a dokonca, ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnychvzťahov,naopak,pripúšťaregresnúnáhradu.Akbyprebiehajúcekonkurznékonanievylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a

súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna
zodpovednosť, je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Taktiež namietala,
že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané
prvostupňovýmsúdom,resp.predloženéúčastníkmikonania,neboliriadnevykonanéspôsobompodľa§
129ods.1O.s.p.,spoukazomnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa31.01.2012,

sp. zn. 6 M Cdo 11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukázal na to, že prvostupňový súd vo veci
postupoval maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia
skutkového stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy iných súdnych konaní v skutkovo a právne

identických veciach, mal k dispozícii aj 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z
ktorých jej úradný postup podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti
z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého stupňa.
Na základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom dospel k
správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že

je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS
241/2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 58/2012). Dôvodil, že podstatou
práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľky. Jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v

napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, označil za účelové. Zároveň uviedol, že navrhovateľka
sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba
odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného
nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol
preukázaný a neexistuje a navrhovateľka nevyužila všetky možnosti na uplatnenie

a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s
jeho majetkom. Poukázal na to, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad
dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z
Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci

môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom
je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri
svojom postupe voči Družstvu a aj Obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné

pravidlá, zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade nad finančným trhom a
zákona o cenných papieroch. Navrhovateľka mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie
jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo jej byť známe,
že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také

porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň
patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia §
129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy

mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnejponuky majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
a informácie. Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa

vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom
uložených povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia
rizík ani krytia, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska
kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba

jednu informačnú povinnosť podľa § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu
v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt
muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a
doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu
investície Družstva bolo aj voči členom Družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán,
a to bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola

alebo nebola osobitne zákonom uložená. Národná banka Slovenska mohla kontrolovať len to, či si
Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt podľa § 126 až § 130
zákona o cenných papieroch, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané
zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné
správy v zmysle bývalého § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka

Slovenskanepotvrdzovalaaaninemohlapotvrdzovať,pretožemohlapostupovaťlenvsúladesbývalými
ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných
ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná
banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov
v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákonom

č. 747/2004 Z. z . o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu
Českejrepubliky,sp.zn.29Cdo4968/2009,naktorýpoukázalanavrhovateľka,odporcauviedol,žetento
primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne
sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia

zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených
v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. V prípade prebiehajúceho konkurzu na
majetok dlžníka sa posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku
škody štátom odvíja odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového

uznesenia súdu bez ohľadu na to, že nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu. Zodpovednosť
štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je teda zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát
nemôže zbaviť s tým, že musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom
a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri predpoklady tejto
zodpovednosti za škodu. Navrhovateľke doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v

akej výške a kedy jej škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí
na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak sa
právo veriteľa (navrhovateľky) voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. K námietke navrhovateľky,
že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani viac ako
dva roky od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné

vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.09.2011, v ktorom správca konkurznej
podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto
dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku,
mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho
zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne

zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom.
K námietkam navrhovateľky, ktorá vytýkala prvostupňovému súdu nevykonanie listinných dôkazov v
súlade s § 129 ods. 1 O. s. p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené,
že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne
vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise oboznámil

(vykonal), pričom presne špecifikoval, o aké doklady išlo. Pokiaľ aj v zápisnici výslovne neuviedol, že
prečítal určité listiny alebo ich časti, tak súdu, ako aj procesným stranám, bol obsah všetkých listinných
dôkazov dobre známy z inej činnosti prvostupňového súdu, pretože na Okresnom súde Bratislava
I. sa vedú voči odporcovi stovky sporov a je podľa dostupných informácií podaných cca 800 žalôbna rovnakom skutkovom a právnom základe. Navyše poukázal na to, že v súlade s § 121 O. s. p.
netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.02.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva,

že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol
desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie
v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I. sú
proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch
majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 6M Cdo 11/2010, na ktorý sa navrhovateľ v tejto súvislosti odvolával, poukázal
na vyňatie jej argumentácie z kontextu citovaného rozhodnutia, pričom poukázal na jeho inú časť a
skutočnosť, že zo zápisnice prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že súd oboznámil (vykonal)
jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise.

Navrhovateľka sa k vyjadreniu odporcu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa už

nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l, §
206 ods. 2 veta prvá, § 355 O. s. p. v znení účinnom od 01.05.2015), túto prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa § 214 ods. l O. s. p. neboli

splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd
prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky smerujúce tak proti napadnutému
rozsudku ako aj proti napadnutému uzneseniu, nie sú dôvodné.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje (§ 219 ods. l, ods. 2 O. s. p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd
považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce
z § 157 ods. 2 O. s. p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú a presvedčivú odpoveď na podstatnú
otázku, prečo návrhu navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nevyhovel. Dôkazy

hodnotil v súlade s § 132 O. s. p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo
vyšlo za konania najavo.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj

právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom
konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napríklad m. m. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť
č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č. k. I. ÚS
361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp. zn. 5 M Cdo

8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav,
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).Je nepochybné, že navrhovateľka sa svojím návrhom zo dňa 22.12.2011 domáhala náhrady škody v
sume 20.578,64 € s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska špecifikovaným v podanom návrhu na

začatie konania, ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť
Prospektu investície Družstva, keď Družstvo porušovalo § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128
ods. 1 písm. b/, c/, h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch.
Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti
zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31.12.2006 evidentná,

v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2007, kedy pri kontrole
Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má portfólio nedostatočne rozložené, t. j. že Družstvo
malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom
s Obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších
ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná
banka Slovenska prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o

odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľka nemohla rozpoznať riziko
svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že Obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu
investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bol členkou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ

INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.04.2011, č. k. 3K 95/2010, právoplatným dňa 05.05.2011.
Členstvo navrhovateľky v Družstve zaniklo a vzniklo jej právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu.
V konaní nebolo sporné ani to, že správca konkurznej podstaty poprel pohľadávku navrhovateľky,
navrhovateľka proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu podala incidenčnú žalobu; konanie nie je

doposiaľ právoplatne skončené.

Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a
obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749, ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona o cenných

papieroch, predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok Obchodníka s cennými papiermi
hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať
predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných
papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať
a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické

zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2
k Zmluve sa Obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške
8 % ročne.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo strany
ObchodníkascennýmipapiermiNárodnábankaSlovenskarozhodnutím zodňa21.12.2010,

č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa
01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala Obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb a rozhodnutím zo dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt podľa § 144 ods. 4 písm. c/ zákona o cenných papieroch z dôvodu porušenia
§ 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona o cenných papieroch a § 125c ods.

1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľky na náhradu škody je § 9 zákona
č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v §
9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosťorgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností, a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z
hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom

môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo
primeranýchlehôtnajehovydanie,leboznakynesprávnehoúradnéhopostupumáajnečinnosťštátneho
orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá
právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon

č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v

konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,

alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku

musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.

Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale

vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu

vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení
otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná

poskytnutímmajetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodou(damnum
emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti
stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetkupoškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej
udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné
bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v
preskúmavanejvecibolnesprávny,jevymedzenie"správnehoúradnéhopostupu"azistenie,žeNárodná
banka Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup spočívať
aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva

a na zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v
posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s
výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľky, predovšetkým jej individuálnych práv a
povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska
bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
Družstvu uložená s účinnosťou až od 01.01.2009, na základe novelizovaného § 127 ods. 4 zákona

o cenných papieroch v spojení s § 125c ods. 1, a preto sa na Národnú banku Slovenska nemohla
vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto dátumom, t.
j. pred 01.01.2009. Z toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do novelizácie
zákona o cenných papieroch vykonanej zákonom č. 558/2008 Z. z. neexistovala povinnosť
Družstva aktualizovať Prospekt investície. Z povahy veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo

strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase
neexistovala. Zároveň je potrebné uviesť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície až od 01.06.2010,
kedy boli novelou § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch vykonanej zákonom č. 129/2010 Z. z.
rozšírené povinnosti Družstva, a preto pokiaľ Družstvo od 31.12.2006 do 01.06.2010 zo zákona takúto

povinnosť nemalo, nemohla Národná banka Slovenska túto povinnosť skúmať ani prostredníctvom
výkonu dohľadu, keď Družstvo samo osebe nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska
v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon o cenných papieroch neukladal

vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani
Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať

právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených
povinností Národnej banky Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť zodpovednosti za postup Národnej
banky Slovenska v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale
musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov

viac povinností ako tie, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým,
že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že Obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či predaj toho -
ktoréhofinančnéhonástroja (čl.IIIbod1písm.c/Zmluvyvspojenís§5zákonaocennýchpapieroch).
V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient Obchodníka s cennými papiermi využívalo na

vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Navrhovateľka si pritom
ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na
finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom obchodov
vykonávaných prostredníctvom Obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia Národnej banky
Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala Obchodníkovi s cennými papiermi

povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej
banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, vykonával Obchodník s cennými
papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola
navrhovateľka v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob
zhodnocovania na vlastné riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka s cennými

papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky

Slovenska k Obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008,
č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila Obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,- Sk
(16.596,96 €), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila Obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu v sume 300.000,- Sk (9.958,18 €) a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č.
ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala Obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie

investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka
hmotnoprávneho posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v

obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup
považovať výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany
štátneho orgánu, odlišný od subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup podľa zákona č.

514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že postup Národnej banky Slovenska
bol v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať
iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná

banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za
týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto
právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a
namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov

a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z hľadiska zodpovednosti štátu
môžu takéto rozhodnutia zakladať (za splnenia zákonných podmienok) zodpovednosť za nezákonné
rozhodnutie, avšak navrhovateľ v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len
nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska. V tejto súvislosti je zároveň potrebné zdôrazniť,
že všetky uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv.

zákonného rozhodnutia s tým, že subjektívne presvedčenie navrhovateľa o tvrdenej, avšak v konaní
nepreukázanej, nesprávnosti úradného postupu a nedostatočnosti opatrení prijatých Národnou
bankou Slovenska, ktorá nemá oporu v zákone, sa nemusí vždy legitímne zhodovať s objektívnou
realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.04.2011, č. k.
3 K 95/2010, právoplatným dňa 05.05.2011, na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd uvádza,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže byť v
občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľka nemohla dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však navrhovateľka pohľadávku, ktorá je predmetom tohto

sporu, uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla. Nárok na náhradu škody
od štátu by mohla navrhovateľka uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej
vydania v konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní
vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodus právnou úpravou konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti
štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31.05.2006, sp. zn. 4 Cdo 199/2005).

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľky v odvolaní týkajúcou sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom
vyplýva, že súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov založených v predmetnom

spise, ako aj v opakujúcich sa dôkazov, spoločných pre všetky konania o náhrade škody vedených proti
odporcovi.

Čo sa týka výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým krajský súd potvrdil odvolaním navrhovateľky
napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 09.12.2014, č. k. 18 C 206/2011, je
potrebné uviesť, že odvolacia námietka navrhovateľky o nesprávnom právnom posúdení veci spočíva v

podstate v tom, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobu podala na súd pred 01.10.2012 (konkrétne dňa
22.12.2011), je v zmysle § 18ca zákona o súdnych poplatkoch nutné v súvislosti s podaným odvolaním
aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, dokedy bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z toho vyvodzuje, že jej nevznikla poplatková povinnosť v súvislosti s podaným

odvolaním proti rozsudku zo dňa 04.11.2014, č. k. 18 C 206/2011-217. Tento právny názor navrhovateľky
však nie je správny.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo
konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej

len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa§2ods.1písm.a/zákonaosúdnychpoplatkoch,poplatníkomjenavrhovateľpoplatkovéhoúkonu,
ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie

sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní
vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v
sadzobníku.

Podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od

01.10.2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok

vo výške 20,- €.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol
správne, keď uznesením uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie,
aj keď konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (čo je predmetom konania

v prejednávanej veci) bolo do 30.09.2012 od poplatku vecne oslobodené, a teda nebolo uvedené v
Sadzobníku súdnych poplatkov. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o
súdnych poplatkoch, bola do sadzobníka vložená novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý
nadobudolúčinnosťdňa01.10.2012.Toutonovelouboltiežzrušený§4ods.1písm.k/zákonaosúdnychpoplatkoch, ktorým bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Takéto
súdne konanie teda nie je od 01.10.2012 oslobodené od poplatkov. To znamená, že navrhovateľka by

nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podala do 30.09.2012.
Pretože odvolacie konanie sa začalo podaním odvolania proti rozsudku zo dňa 04.11.2014, č. k. 18 C
206/2011-217, až dňa 28.11.2014, t. j. za účinnosti zákona o súdnych poplatkoch v znení zákona č.
286/2012 Z. z., navrhovateľke ako odvolateľovi (navrhovateľke poplatkového úkonu - odvolania) vznikla
poplatková povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- €.

Keďže odvolacia námietka navrhovateľky o nesprávnom právnom posúdení veci neobstojí, odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac § 214
ods. 2, § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom

na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania
na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo, preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napríklad

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napríklad vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7
Cdo 56/2011).

Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, § 151 ods. l O. s. p.).

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.