Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. marec 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/195/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612217425
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7612217425.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: XX
XXX XXX, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné nám. 13, IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 3 494,46 €, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku 6C/119/2012-147 z 11.2.2013 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol, návrh na prerušenie konania zamietol

a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení rozsudku uviedol, o. i., čoho sa žalobkyňa žalobami, podanými uňho 27.9.2012, domáha
(poznamenal, že uznesením 6C/119/2012-8 z 9.10.2012, právoplatným 11.10.2012, spojil, poukazujúc
na § 112 ods.1 O. s. p., na spoločné konanie konania vedené na návrh žalobkyne 6C/119/2012,
6C/129/2012, 6C/171/2012, 6C/206/2012, 6C/211/2012, 6C/214/2012, 6C/226/2012, 6C/232/2012,
6C/251/2012, 6C/282/2012, 6C/290/2012, 6C/301/2012 a 6C/322/2012 s tým, že konanie je ďalej
vedené pod 6C/119/2012), čo v žalobných návrhoch uviedla, konkrétne, čo uviedla v žalobách, v

ktorých namietala zamietnutie žiadosti súdneho exekútora (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (ISTINA RS), v žalobách, ktorými sa domáhala náhrady škody a nemajetkovej
ujmy z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňovej lehote (NZP) a
v žalobách, v ktorých namietala vydanie poverenia exekučným súdom pre exekútora na vykonanie
exekúcie po zákonnej 15 dňovej lehote (žaloby označené NP), na čo poukázala, resp. čo uviedla
žalovaná v písomnom vyjadrení k podaným žalobám, čo uviedla k jednotlivým žalobám pokiaľ sa týka
žalôb, v ktorých sa žalobkyňa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu zamietnutia

žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (žaloby označené ISTINA RS), na
čo poukázala (čo uviedla) k žalobám týkajúcim sa zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia po 15
dňovej zákonnej lehote (žaloby označené NZP), k žalobkyňou uvádzanému nesprávnemu úradnému
postupu rozhodnutím o poverení exekútora po 15 dňovej zákonnej lehote (žaloby označené NP), k
namietaným prieťahom v konaní a k požadovanej materiálnej škode. Konštatoval, že vo veci vytýčil
pojednávanie na 18.6.2013, že účastníčky konania sa na pojednávanie nedostavili, že mal u oboch
doručeniepredvolaniariadnepreukázané,lehotanaprípravunapojednávaniebolaunichzachovaná,že

žalobkyňasvojuneprítomnosťnapojednávaníospravedlnila,žežalovanánežiadalaoodročenietermínu
pojednávania, že žalobkyňa žiadala o zrušenie nariadeného pojednávania do rozhodnutia o otázke
nestrannosti a otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci a zároveň podala návrh na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) o jejústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach 5NcC/42/2012-15 z
22.10.2012, že o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci bolo rozhodnuté
predmetným rozhodnutím KS v Košiciach, že uvedené rozhodnutie je právoplatné a je záväzné nie len

preňho, ale aj pre účastníčky tohto konania, že vzhľadom na uvedené, pojednávanie odročil a o návrhu
na prerušenie konania rozhodol uznesením 6C/119/2012-65 z 18.6.2013, a to tak že ho zamietol, že
proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, že KS v Košiciach uznesením
6Co/245/2013-86 z 30.12.2013 jeho rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania potvrdil, že
následne vytýčil termín pojednávania na 23.4.2014, ktorý bol zrušený, pretože „žaloba“ podal dovolanie

proti uzneseniu KS v Košiciach 6Co/245/2013-84 z 30.12.2013, že Najvyšší súd (ďalej len NS) SR
uznesením 6Cdo/145/2014-104 z 29.10.2014 dovolanie odmietol, že ďalší termín pojednávania bol
vytýčený po zmene zákonného sudcu po odchode B.. Q. A. na KS do Košíc a po rozhodnutí KS v
Košiciach 12NcC/44/2014-113 zo 3.12.2014 o nevylúčení novej zákonnej sudkyne z prejednávania
veci, na 11.2.2015, kde podaním zo 6.2.2015 žalobkyňa opätovne žiadala o zrušenie nariadeného
pojednávania do rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci,

pričom požiadala i o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia ÚS SR o jej ústavnej sťažnosti
proti „uvedeného“ rozhodnutiu KS v Košiciach, ako aj do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len SD EÚ) o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť SR zast. Ministerstvom spravodlivosti
(ďalej len MS) SR v konaní 7C/6/2010 o náhradu škody pre porušenie práva EÚ prebiehajúcom
na Okresnom súde (ďalej len OS) Prešov, že zároveň v podaní z 8.2.2015 žiadala o odročenie

pojednávania, nakoľko sa nemohli pripraviť na pojednávanie pretože im v predvolaní nebola oznámená
ich zn. identifikujúca žalobný návrh, že nepovažoval ani jeden „so“ žalobkyňou uvedených dôvodov
za dôležitý dôvod odročenia pojednávania, poukazujúc na § 119 O. s. p. a podľa § 101 ods.2 O. s.
p. pojednával v neprítomnosti účastníčok konania, pričom pri rozhodovaní prihliadol na obsah spisu
a vykonané listinné dôkazy. Vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, vyjadrením žalovanej

a s listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav: Žalobkyňa v konaní namietala nesprávny úradný
postup exekučného súdu. Preto sa oboznámil s jednotlivými exekučnými spismi, v ktorých bol nesprávny
úradný postup namietaný. Žalobkyňa vo všetkých uvedených exekučných konaniach mala procesné
postavenie oprávnenej a exekučnými titulmi (ďalej len titul) v prevažnej väčšine boli rozhodcovské
rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu. Spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bol predložený návrh na vykonanie exekúcie, titul a prevažne aj Zmluva o úvere uzavretá medzi
oprávnenou a povinným, z ktorej bolo vo všetkých prípadoch zistené, s výnimkou spisu 16Er/777/2010
(6C/211/2012) a 16Er/615/10 (6C/214/2012), že „sa jednalo“ o spotrebiteľské zmluvy. uviedol, čo bolo
zistené (čo zistil) z uznesenia OS Spišská Nová Ves (ďalej len súd) 16Er/464/2010 z 13.10.2010
(pripojeného k 6C/119/2012), z exekučného spisu súdu 16Er/370/10 (pripojeného k 6C/129/2012),

z elektronického spisu súdu 16Er/599/2010 (pripojeného k 6C/206/2012), z exekučného spisu súdu
16Er/777/10 (pripojeného k 6C/211/2012), 16Er/6150/10 (pripojeného k 6C/2014/2012), 16Er/357/11
(pripojeného k 6C/226/2012), 16Er/614/2010 (pripojeného k 6C/232/2012), 16Er/162/11 (pripojeného k
6C/251/2012), 16Er/522/11 (pripojeného k 6C/282/2012 žalovaného ako NZP a žalovaného aj v konaní
6C/171/2012 ako ISTINA RS), 16Er/590/11 (pripojeného k 6C/290/2012), z elektronického spisu súdu

16Er/47/2010 (pripojeného k 6C/301/2012) a 16Er/588/2010 (pripojeného k 6C/322/2012). Ďalej uviedol:
podaním zo 6.2.2015 žalobkyňa opätovne podala návrh na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia ÚS SR o svojej ústavnej sťažnosti. V návrhu uviedla tie isté dôvody, ako v podaní zo
14.6.2013. Opätovne uviedla, že s rozhodnutím KS v Košiciach o tom, že sudcovia súdu nie sú z
prejednávania veci vylúčení nesúhlasí, hodnotí ho ako nesprávne zakladajúce zásah do svojich práv. K

návrhu pripojila kópiu Sťažnosti na porušovanie základného práva zaručeného čl.46 ods.1 Ústavy SR
(práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu podľa čl.48 ods.1 prvej vety Ústavy SR),
ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (osobitne práva na nestranný súd zriadený zák.), ktorá sa
týka rozhodnutia uvedeného KS v Košiciach. Okrem návrhu na prerušenie konania z dôvodu podania

sťažnosti na ÚS SR proti uzneseniu KS v Košiciach podala ďalší návrh na prerušenie konania. V
tomto návrhu na prerušenie konania uviedla, že na OS Prešov sa pod 7C/6/2010 vedie konanie o
náhradu škody pre porušenie práva EÚ, ktorého sa mal podľa žaloby dopustiť OS v exekučnom konaní
vedenom proti nej na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na
základe neprijateľnej zmluvnej podmienky ako aj v rozpore so zák. schválenými z dôvodu transpozície

smerníc EÚ zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. V uvedenom konaní vystupujú
na strane žalovaných v 1.rade SR, zastúpená MS SR, v 2.rade ona - žalobkyňa, za účasti vedľajšieho
účastníka Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS Bratislava. V tomto konaní OS Prešov uznesením
zo 7.10.2013, v súlade s § 109 ods.1 písm. c) O. s. p., rozhodol o prerušení konania do rozhodnutiaSD EÚ o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v 1.rade SR zastúpená MS SR. Táto
navrhla položiť otázku, či môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho
práva predtým ako účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho

poriadku členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia a vzhľadom na skutkový stav veci môže v
tomto prípade vzniknúť zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon
rozhodnutia a pred vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia. V
prípade ak áno, či je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie orgánu,
ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej absolútnu nečinnosť

a nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy umožnených právom členského štátu. Ak
ide o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou uplatňovaná suma škodou,
za ktorú má zodpovedať členský štát a či možno škodu v tomto poňatí stotožňovať s vymoženou
pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením a či má vydanie bezdôvodného obohatenia ako právny
prostriedok nápravy prednosť pred náhradou škody. Žalobkyňa tvrdila, že zodpovedanie predmetných
prejudiciálnych otázok v konaní 7C/6/2010 prebiehajúcom na OS v Prešove má zásadný význam pre

posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade
titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Žalobkyňa navrhla prerušiť konanie
podľa § 109 ods.1 písm. b),ods.2 písm. c) O. s. p. Citujúc znenie § 109 ods.1,2 O. s. p. uviedol:
Žalobkyňa ako účastníčka konania využila svoje zákonné právo namietať jeho nestrannosť. O námietke
zaujatosti uplatnenej žalobkyňou už v žalobe nadriadený súd právoplatne rozhodol. KS v Košiciach

sa pritom zaoberal všetkými dôvodmi žalobkyne, pre ktoré žiadala vylúčenie sudcov súdu v danej
veci. Rozhodnutím KS v Košiciach 5NcC/42/2012-15 a následne 12NcC/44/2014-113 je viazaný, ale aj
účastníčky tohto konania. Okrem toho ani opätovným preskúmaním návrhu žalobkyne nebolo zistené,
aby všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka tejto veci bol v rozpore s ústavou, zák. alebo
medzinárodnou zmluvou. Ústavná sťažnosť podaná žalobkyňou nezakladá konanie, v ktorom by sa

riešila otázka majúca význam pre jeho rozhodnutie vo veci samej. Poukázal na skutočnosť, že nebol
dôvod na podanie návrhu na prerušenie konania, pretože žalobkyni bolo známe, že 12.12.2013 ÚS
SR uznesením IV.ÚS 693/2013-11 odmietol okrem iných jej sťažnosti i sťažnosť proti uzneseniu KS v
Košiciach 5NcC/42/2012 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Z uvedených dôvodov návrh
žalobkyne na prerušenie konania, ktorý bol podaný 6.2.2015 opätovne zamietol ako nedôvodný. O

ďalšom návrhu na prerušenie konania, ktorý žalobkyňa podala podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p.
taktiež rozhodol tak, že tento návrh na prerušenie konania zamietol. Prejudiciálne otázky, ktoré OS v
Prešove v konaní 7C/6/2010 predložil SD EÚ, majú vplyv na rozhodnutie vo veci 7C/6/2010 vzhľadom
na skutočnosť, že tento súd sa má zaoberať aj činnosťou, resp. nečinnosťou žalobkyne v tomto konaní
a skutkovým stavom, aký v tomto konaní popisuje žalobkyňa. Okrem toho v týchto spojených veciach

pod 6C/119/2012 sa nerieši iba správnosť postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie na podklade titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu, ale i iný postup
exekučného súdu, ktorý žalobkyňa považuje za postup v rozpore s exekučným poriadkom a na takéto
otázky rozhodnutie SD EÚ nezodpovie. V tejto súvislosti dal do pozornosti aj tú skutočnosť, že OS v
Prešove iba podľa informácie žalobkyne (nebolo predložené žiadne uznesenie) o prerušení konania

rozhodol uznesením zo 7.10.2013, pričom na súde sa vedie množstvo žalôb žalobkyne, o ktorých už
prvostupňový súd v merite veci rozhodol a ani v jednej veci nepodala žalobkyňa návrh na prerušenie
konania z tohto dôvodu. I tento návrh na prerušenie konania považoval za nedôvodný, a preto i tento
procesný návrh žalobkyne zamietol. Citoval znenie § 3,§ 5 ods.1,§ 6 ods.1,2,§ 9 ods.1,2,§ 15 ods.1,§
17 ods.1,2,§ 19 ods.1,2 zák.č.514/03 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov,§ 41 ods.2 písm. c),d),§ 44 ods.1,2,8 zák.č.233/95 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
EP) a § 45 ods.1,2 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní a konštatoval: Predmetom tohto konania
je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáha, poukazujúc na nesprávny úradný
postup OS Spišská Nová Ves v uvedených exekučných konaniach. Podľa § 15 ods.1 zák.č.514/03

Z. z. predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
predbežne prerokovanie tohto nároku na základe písomnej žiadosti poškodeného príslušným orgánom.
Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že zo strany žalobkyne jej boli doručené žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a to 23.4.2012. V čase jeho rozhodovania teda už uplynula 6
mesačná lehota od prijatia týchto žiadosti. Vzhľadom „k tomu“ má za to, že žalobkyňa si splnila svoju

povinnosť, keďže podala žalovanej pred podaním žaloby žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, pričom nemal preukázané, aby jej nárok na náhradu škody alebo jeho časť bol do
rozhodnutia súdu uspokojený. Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na nedostatky žalôb a navrhla
aplikáciu § 43 ods.1 O. s. p. Podľa jeho názoru žaloby podané žalobkyňou majú všetky náležitosti podľa§ 42 ods.3 a § 79 ods.1 O. s. p., žalobkyňa správne označila účastníkov konania, opísala skutočnosti,
na základe ktorých uplatnila svoj nárok, označila dôkazy a uviedla čoho sa domáha. Preto postup
podľa § 43 ods.1 O. s. p. považoval za nedôvodný. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení tiež

uplatnila námietku premlčania nároku žalobkyne na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Po preskúmaní
veci dospel k záveru, že k premlčaniu žalobkyňou uplatneného nároku nedošlo a teda žaloba bola
podaná v rámci plynutia 3 ročnej premlčacej doby. V konaniach vedených pôvodne pod 6C/119/2012,
6C/171/2012, 6C/226/2012, 6C/232/2012 a 6C/251/2012 (ISTINA RS) žalobkyňa namietala nesprávny
úradný postup, spočívajúci v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie a v konaniach vedených pôvodne pod 6C/206/2012, 6C/282/2012, 6C/290/2012, 6C/201/2012
a 6C/322/2012 (NZP) v nerozhodnutí o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonnej15dňovejlehote.Vdanýchveciach3ročnápremlčaciadobamohlazačaťplynúťažmomentom
doručeniarozhodnutiaozamietnutížiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciežalobkyni,resp.
jej zástupcovi v exekučných konaniach, keďže až vtedy sa mohla dozvedieť o škode, ku ktorej malo dôjsť
práve rozhodnutiami o zamietnutí žiadostí exekútora. Z exekučných spisov pripojených k uvedeným

konaniam pritom bolo zistené, že o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo
rozhodnutésúdomakosúdomexekučnýmvpriebehur.2010a2011,kedyajbolirozhodnutiadoručované
zástupcovi oprávnenej. Žaloby boli žalobkyňou uňho podané 27.9.2012, t.j. vo všetkých uvedených
veciach v rámci plynutia 3 ročnej premlčacej doby. V konaní pôvodne vedenom pod 6C/129/2012,
6C/211/2012 a 6C/214/2012 žalobkyňa namietala nesprávny úradný postup spočívajúci vo vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15 dňovej lehote. V týchto konaniach a to konkrétne
u spisu boli poverenia doručované v r.2010 a 2011 a tak premlčacia doba mohla začať plynúť až
momentomdoručeniapoverenémuexekútorovi,pretožeprostredníctvomnehosamohlaoprávnenátieto
skutočnosti dozvedieť. Nárok žalobkyne v tomto prípade rovnako premlčaný nie je. K samotnému nároku
žalobkyne na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že predpokladom zodpovednosti

štátu za škodu podľa zák.č.514/03 Z. z. je súčasné splnenie 3 podmienok a to preukázanie existencie
nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, existencia škody, t.j. majetkovej ujmy
vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy a preukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou. Nesprávny úradný postup spočíva v
akejkoľvek činnosti určitého štátneho orgánu spojenej s výkonom jeho právomoci, ak v súvislosti s

ňou dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi. Nesprávnym úradným postupom
môže byť aj nevydanie, resp. oneskorené vydanie rozhodnutia dôsledkom porušenia stanovených
alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, teda nečinnosť štátneho orgánu. Škodou je majetková ujma
predstavujúca zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá
predstavuje hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. Charakter

majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktoré nastalo v súvislosti so zmarením
možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v exekučnom konaní. O príčinnú súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak medzi nesprávnym úradným
postupom, resp. nezákonným rozhodnutím a škodou je vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť
priamy, bezprostredný a neprerušený. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci podľa § 3 zák.č.514/03 Z. z. je objektívnou zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť a
za splnenia uvedených podmienok za túto škodu zodpovedá. Pre vznik zodpovednosti štátu musia
byť pritom splnené všetky zák. požadované podmienky súčasne. Podľa žalobkyne k nesprávnemu
úradnému postupu vo veciach, ktoré boli ním spojené a sú vedené pod 6C/119/2012 malo dôjsť tým,
že v exekučných konaniach, v ktorých mala procesné postavenie oprávnenej: 1. zamietol žiadosť

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (ISTINA RS), 2. rozhodol o zamietnutí žiadosti
exekútora o vydanie poverenia po zákonnej 15 dňovej lehote určenej v § 44 ods.2 EP (NZP),
3. vydal poverenie na vykonanie exekúcie po 15 dňovej zákonnej lehote podľa § 44 ods.2 EP
(NP). V konaniach vedených pôvodne pod 6C/119/2012, 6C/171/2012, 6C/226/2012, 6C/232/2012 a
6C/251/2012 žalobkyňa namietala, že exekučný súd zamietol žiadosť exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie (ISTINA RS). Poukázala na to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmaval titul nad rámec právomoci zverenej
exekučnému súdu tým, že preskúmaval skutkový stav veci a konal tak, akoby sám rozhodoval vo veci
samej, čím vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok. Z oboznámených exekučných
spisov pripojených k uvedeným konaniam bolo zistené, že vo všetkých prípadoch boli žiadosti exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu zamietnuté. V uvedených veciach titulom
bolirozsudkyrozhodcovskéhosúdu.Vovšetkýchprípadochprávnyvzťahmedzioprávnenouapovinným
bol hodnotený exekučným súdom ako spotrebiteľský právny vzťah a to, či už na základe predložených
úverových zmlúv, resp. aj na základe skutočností uvedených v odôvodneniach titulov. Poukazujúc na§ 45 ods.2 zák.č.244/02 Z. z., v daných prípadoch exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný
a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, t.j. aj pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, skúmať zákonnosť titulu, t.j. rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti

poukázal, napr. na rozhodnutia Najvyššieho súdu (ďalej len NS) SR 5Cdo 439/2012, 6Cdo 290/2012,
či ÚS SR I.ÚS278/2013, IV.ÚS 55/2011. Posudzovanie zákonnosti rozhodcovských rozsudkov v rámci
exekučného konania tak nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Mal tiež za to, že rozhodnutím
exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, nedošlo k reálnej nevymožiteľnosti istiny a jej prísl., o ktorých už rozhodoval rozhodcovský

súd. Pokiaľ nedošlo k zrušeniu rozhodcovských rozsudkov, ktoré boli v exekučných konaniach titulmi
a na základe ktorých nedošlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 40
zák.č.244/02 Z. z., žalobkyňa má právo iniciovať konanie pred všeobecným súdom, ktorý v občianskom
súdnom konaní posúdi dôvod, pre ktorý rozhodcovský rozsudok nemôže byť titulom. Napr. v prípade,
že rozhodcovský súd rozhodoval na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže založiť prekážku
res iudicata a to z dôvodu, že rozhodcovský súd nemal právomoc na rozhodovanie o uplatnenom

nároku a teda o takomto nároku môže byť znova rozhodnuté všeobecným súdom. V konečnom dôsledku
je mu známe, že súdom sú vedené konania, v ktorých je uplatnený nárok zo zmeniek vystavených
práve žalobkyňou v tomto konaní. Zmenky žalobkyňa postúpila na iný subjekt a pritom „sa jedná“ sa
o zmenky vystavené na zabezpečenie pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých s ňou, o nárokoch
ktorých už bolo taktiež rozhodnuté rozhodcovským súdom a taktiež už boli súdom vedené exekučné

konania v týchto veciach. Žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj v týchto prípadoch
boli prevažne zamietnuté. Okrem toho, že exekučný súd mal oprávnenie preskúmavať titul, uviedol, že v
uvedených veciach nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu, t.j. rozhodnutí
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Oboznámením sa s exekučnými
spismi, pripojenými k uvedeným konaniam, bolo totiž zistené, že ani jedno rozhodnutie súdu ako

súdu exekučného o zamietnutí žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo
zrušené, resp. zmenené pre nezákonnosť. Žalobkyňa ako oprávnená v niektorých týchto exekučných
konaniach ani nevyužila svoje právo na podanie riadnych, resp. mimoriadnych opravných prostriedkov.
Odvolanie bolo žalobkyňou ako oprávnenou podané v konaní 16Er/464/2010 (6C/119/2012), kde
odvolací súd odvolacie konanie z dôvodu späťvzatia odvolania zastavil. Skutočnosť, že súd rozhodol o

žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15 dňovej lehote (NZP),
žalobkyňa uviedla ako dôvod náhrady škody a nemajetkovej ujmy v konaniach vedených pôvodne pod
6C/206/2012,6C/282/2012,6C/290/2012,6C/201/2012a6C/332/2012.Oboznámenímsasexekučnými
spismi pripojenými k uvedeným veciam bolo preukázané, že vo všetkých prípadoch boli žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuté. V týchto exekučných konaniach, kde

žalobkyňa namietala neskoré rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, však po podaní
žiadosti o udelenie poverenia boli (súdom) žiadané správy, resp. podklady (úverová zmluva a všeobecné
podmienkyposkytnutiaúveru),ktorýchposúdeniebolonevyhnutnéprerozhodnutieožiadostiexekútora,
t.j. pre posúdenie, či v danej veci je možné vydať poverenie na vykonanie exekúcie alebo žiadosť
exekútora má byť zamietnutá. Okrem toho má za to, že podľa § 44 ods.2 EP zákonná 15 dňová lehota

platí v prípadoch, kedy exekučný súd vo veci vydá poverenie na vykonanie exekúcie a teda nie v
prípadoch zamietnutia žiadosti exekútora, ako to bolo v týchto prípadoch. V súvislosti s tým poukázal
na tú skutočnosť, že aj v uvedených veciach titulmi boli rozsudky rozhodcovského súdu, kde súd, okrem
žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a titulu, sa zaoberal aj zmluvami o úvere,
všeobecnými zmluvnými podmienkami žalobkyne a zmenkami a to z dôvodu, že vo všetkých prípadoch

„sa jednalo“ o spotrebiteľské zmluvy. Uvedené teda neposudzoval len podľa ust. EP, ale aj zák.č.244/02,
zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia predložených úverových zmlúv,
podľa všeobecných ust. O. z., týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako aj podľa Smernice č.93/13/
EHS. Navyše iba v konaní 16/Er/47/2010 (6C/301/2012) bolo žalobkyňou proti rozhodnutiu o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia odvolanie, a toto bolo odvolacím súdom potvrdené. V súvislosti s

namietanýmiskutočnosťamiuvádzanýmižalobkyňouvžalobe,pokiaľsatýkaoneskorenéhorozhodnutia
súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je potrebné uviesť, že žalobkyňa v konaní
nepreukázala existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo prieťahy v „daným“ exekučných konaniach
a teda nepreukázala nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti súdu v uvedených veciach.
V žalobe žalobkyňa uviedla, že vyvinula enormné úsilie, aby docielila vecný posun v exekučných

konaniach a uviedla konkrétne žiadosti o informáciu o stave konania a sťažnosti na prieťahy v konaní,
ktoré boli z jej strany podané na súd 30.8.,23.11.2010 a 25.5.2011. Na uvedené uviedol, že podľa
oboznámených Spr.č.22/2010, č.34/2010 a č.12/2011 a odpovedi na sťažnosti žalobkyne na prieťahy
v konaní, sťažnosti žalobkyne boli vyhodnotené v celom rozsahu ako neopodstatnené. V konaní tedabolo preukázané, že pri vybavovaní sťažnosti žalobkyne na prieťahy v exekučných konaniach vedených
súdom neboli zo strany vedenia súdu konštatované prieťahy v konaní. V neposlednom rade v súvislosti
s prieťahmi v exekučných konaniach, na ktoré poukazuje žalobkyňa a ku ktorým malo dôjsť neskorým

rozhodnutím exekučného súdu, poukázal na čl.48 ods.2 Ústavy SR s tým, že porušenie uvedeného
čl. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ÚS SR, on teda nemá
právomoc konštatovať prieťahy v súdnom konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a to nepredloženie
rozhodnutia príslušného orgánu o existencii prieťahov v daných exekučných konaniach a svoju
neprávomoc na rozhodnutie o prieťahoch, mal za to, že v uvedených veciach nebol zo strany žalobkyne

preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu a v tomto smere teda neuniesla dôkazné
bremeno. Pokiaľ sa týka konaní vedených pôvodne pod 6C/129/2012, 6C/211/2012 a 6C/214/2012,
žalobkyňa v týchto veciach namietala nesprávny úradný postup exekučného súdu, spočívajúci vo vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15 dňovej lehote (NP). Z oboznámených exekučných
spisov mal preukázané, že v konaní 16Er/777/2010 (6C/211/2012) bola žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súdu doručená 22.12.2010 a už 4.1.2011, teda v zákonnej lehote, bolo

vo veci vydané poverenie. V konaní 16Er/370/2010 (6C/129/2012) a 16Er/615/10 (6C/214/2012) bolo
potrebné, keďže titulom bol rozsudok stáleho rozhodcovského súdu, musel súd dôkladne preskúmať
podklady potrebné pre rozhodnutie a to zmenku, na predloženie ktorej bola oprávnená vyzvaná. V
exekučnom konaní 16Er/370/2010 oprávnená na výzvu nereagovala, ani po márnom uplynutí lehoty
na predloženie zmenky, napriek tomu súd následne vydal vo veci poverenie. V konaní 16Er/615/10

bola zmenka súdu doručená. Ihneď po jej doručení a preštudovaní bolo vo veci vydané poverenie.
V súvislosti s týmito konaniami, opätovne poukázal na skutočnosť, že v uvedených veciach titulmi
boli rozsudky rozhodcovského súdu, kde sa súd okrem žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na
vykonanie exekúcie a titulu musí zaoberať aj zmluvami o úvere a všeobecnými zmluvnými podmienkami
žalobkyne. U konania 16Er/370/2010 „sa jednalo“ o spotrebiteľskú zmluvu i zvyšných 2 o zmluvy s

podnikateľskými „subjektami“. V prvom prípade teda súd neposudzoval vec len podľa ust. EP, ale
aj zák.č.244/02, zák.č.258/01 Z. z. platného v čase uzavretia predložených úverových zmlúv, podľa
všeobecných ust. O. z. týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako aj podľa Smernice č.93/13/EHS. Vo
všetkých týchto 3 exekučných konaniach bolo postupované plynulo, bez zbytočných prieťahov, podľa
toho ako si svoje povinnosti na predloženie požadovaných dokladov plnila oprávnená. Žalobkyňa

24.2.2014 v konaní vedenom súdom pod 9C 112/2012 predložila súdu znalecký posudok (ďalej len ZP)
č.1/2014 zo 17.1.2014, ktorý bol vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickou univerzitou v Bratislave
s tým, že týmto ZP bola stanovená majetková škoda, ktorá jej bola spôsobená v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu v exekučných veciach. Poukázala na to, že v súlade so zásadou
hospodárnostipredkladá1originálZP,naktorýbudevostatnýchkonaniachvedenýchsúdomodkazovať.

Z predloženého ZP bolo zistené, že žalobkyňou bola ako zadávateľom znaleckému ústavu zadaná úloha
určiť výšku majetkovej škody, ktorá bola spôsobená nesprávnym úradným postupom a nezákonnými
rozhodnutiami OS SR v exekučných konaniach a to najmä v súvislosti s poručovaním zákonných lehôt,
nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučných konaniach pri rozhodovaní o žiadosti exekútora na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene exekútora. Znalecký ústav

na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby,
tlač a úpravu informačného systému realizoval výpočet majetkovej ujmy vzniknutej žalobkyni, pričom
túto diferencoval podľa jednotlivých typov žalôb nasledovne: Žaloby NZP a NP - mzdové náklady 4,15
€, - náklady na tlač 5,31 €, - náklady na úpravu informačného systému 13,86 €, - poštovné 3,01 €,
- náklady na telekomunikačné služby 4,43 €, t.j. spolu 30,76 €. Žaloby ZE - mzdové náklady 5,07

€, - náklady na tlač 5,31 €, - náklady na úpravu informačného systému 13,86 €, - poštovné 3,01 €,
- náklady na telekomunikačné služby 4,43 €, t.j. spolu 31,68 €. Pokiaľ sa týka žalobkyňou uplatnenej
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, z jej strany bol predložený listinný dôkaz cit. ZP č.1/2014,
týkajúci sa výšky majetkovej škody ňou požadovanej. Z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný prvý z
predpokladov priznania náhrady škody a to nesprávny úradný postup exekučného súdu v exekučných

veciach, už z dôvodu hospodárnosti konania nevykonal ďalšie dokazovanie na preukázanie škody a
nemajetkovej ujmy, ktorú si v konaní uplatnila. Poukazujúc na uvedené skutočnosti konštatoval, že zo
strany žalobkyne nebol v konaní preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedených
exekučných konaniach, ani nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky
uplatnenia nároku škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť

splnené súčasne, pričom zo strany žalobkyne nebola preukázaná už prvá z uvedených podmienok.
Preto pre nepreukázanie existencie podmienok priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo strany
žalobkyne, jej žalobu v celom rozsahu zamietol. Napokon, citujúc znenie § 142 ods.1,§ 151 ods.1,2 O.
s. p., uviedol, že o trovách konania rozhodol na pojednávaní 11.2.2015 podľa cit. § 142 ods.1 O. s. p.tak, že ich náhradu priznal žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná, že žalovaná si uplatnila nárok na
náhradu trov konania v jej písomnom vyjadrení, že v zák. stanovenej lehote ale trovy nevyčíslila a z
obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli, že vyčíslenie trov konania je nevyhnutné nie len u zástupcu,

ale aj u účastníka, ktorý nie je zastúpený, že ak účastník v stanovenej lehote trovy nevyčísli možno mu
priznať náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu a, že v prípade, že zo spisu výška náhrady trov
nevyplýva je súd oprávnený namiesto vyhláseného výroku o priznaní trov konania zmeniť tento výrok
a účastníkovi náhradu trov nepriznať.
Proti rozhodnutiu podala žalobkyňa v celosti v zákonnej lehote toto odvolanie z dôvodu, že: a) v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. f) O. s. p.];
b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods.2
písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods. l písm. g) O. s. p.]; c) v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods.1 O. s. p. - súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ust. právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods. l

písm. h) O. s. p.]; d) c) súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, e) d) súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, f) e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), g) f) rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedla: 1) Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovanej a jej (žalobkyne)
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.2 O. s. p., preto, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie
nedostavila. 2) Citovala znenie § 101 ods.2 O. s. p. Z cit. ust. je zrejmé, že možnosť súdu konať v
neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti
o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. 3) Riadne a včas požiadala o zrušenie pojednávania,

uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol
postupovať podľa § 101 ods.2 O. s. p. a vec prejednať v jej neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal jej
tým právo na konanie pred súdom. 4) Citovala znenie § 15 ods.1 O. s. p. 5) Uskutočnila podanie
(obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomila súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné

z konania vylúčiť. Okolnosť, že KS nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení na „to“, že v jej očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie KS je v
rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných KS v skutkovo a právne totožných veciach. Upozornila,
že jej právny názor vyslovil KS v Trnave, napr. v rozhodnutí 11NcC/46/2012-24 zo 17.10.2012 v právne

a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov OS Dunajská Streda „s“ rozhodovania a vec
sťažovateľa prikázal na prejednanie a rozhodnutie OS Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie, ale obdobne
rozhodol v ďalších 50 veciach a taktiež v mnohých ďalších veciach rovnako rozhodli o skutkovo a právne
rovnakých veciach sťažovateľa KS v Nitre a KS v Prešove. Citovala, čo KS v Prešove a KS v Nitre
k tomu v odôvodnení rozhodnutia uviedli. Je tiež v rozpore s judikatúrou ÚS SR a Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Rozhodovanie veci
zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého
procesu (IV.US345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa
čl.36 ods.1 Listiny (a čl.46 ods.1 Ústavy SR) je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až 16 O. s. p.). (I.ÚS27/98).

Osobitne je nutné uviesť, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu zákonný sudca podľa
čl.48 ods.1 vety prvej Ústavy SR (III.ÚS16/2000). Pre rozhodnutie, či súd možno považovať za nezávislý,
musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka ich mandátu, existencia
garancií proti nátlaku zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Koncepcia nezávislosti a
objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z

25.2.1997, ods.73). Dôkaz: Náhodne vybrané rozhodnutia KS v skutkovo a právne zhodných veciach.
6) Za takýchto okolností a s vedomím, že: názor KS vo veci nestrannosti pre rozpor „z“ rozhodovacou
praxou iných KS, ÚS SR a ESĽP v Štrasburgu, neobstojí; podala ústavnú sťažnosť pre porušovanie
svojho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia KS; nebolo a nie je
prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym „pojednávaní“, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval

vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. 7)
Konečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jej návrhu na prerušeniekonania podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Podáva proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok

správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jej
práva na súdnu ochranu, osobitne maria jej možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu
je prinajmenšom predčasné! 8) Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jej žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého

dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval § 101 ods.2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za jej
neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti zástupcu
na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 9)
Nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemala sa možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd

vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred
súdom. 10) V konkrétnostiach, napr. uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp.

na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu
je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment,
kedy poverenie doručil príslušnému exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie).
Abysúdmoholkonštatovať,ževpríslušnomexekučnomkonanísanevyskytolnesprávnyúradnýpostup,
je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na

vydanie poverenia). 11) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne
konanie,vktoromstranymusiamaťmožnosťnielenpredložiťdôkazynevyhnutnénapodporuúspešnosti
svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko
z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 12) Súd rozhodol bez toho,

aby jej umožnil s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym
otázkam veci. 13) Ako strana konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala
možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje
rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité

ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 14) Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale
vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je
ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie
je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom

procese a procese pred ÚS. [Krčmár a ostatní c. Česká republika (ďalej len ČR), rozsudok z 3.3.2000
vo veci sťažnosti č.35376/97]. K skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. 1)
Tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácií, kedy bolo
potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise
a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal jej (žalobkyni) súd umožniť

uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj „právny“ otázkam, nastoleným samotným súdom v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci
s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil jej právo na kontradiktórny súdny proces. 2) V
prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými
disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (upozorňuje, že

súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám),
zistil, že „exituje“ okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o
tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. 3) V
súlade s judikatúrou ÚS SR účastník konania má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec
sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu.

4) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom
strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby,
ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim
s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997,ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 5) Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto

skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom
súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred
ÚS. (Krčmár a ostatní c. ČR, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). 6) Dodala, že súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny

založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu
štátneho orgánu. K skutočnosti, že sa žalovaná vo veci nevyjadrila napriek výzve súdu a doručenému
žalobnému návrhu. 1) Ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods.3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ňou (žalobkyňou) tvrdený skutkový stav. 2)
Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah

a rozsah si určil sám (navrhovala vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis)
a „na následne“ vo veci meritórne rozhodol ignorujúc § 153b O. s. p. K majetkovej škode. 1) Súd
zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti. Súd sa však v odôvodnení
rozhodnutia zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu
a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však

úplne ignoroval všetky jej tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla „s“ titulu na udržiavanie a správy
informačného systému a „s“ titulu výdajov: na administratívne spracovanie textov urgencií; na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií; na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola
stavu konania na exekučnom súde); V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov,jeprejavomsvojvôlesúduajepotrebnéhoakoarbitrárnezrušiť.2)Právonaspravodlivýproces

spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je korelátom
práva strany prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď. Je zároveň zárukou toho, že
výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, a predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo
na opravné prostriedky. Čl. 6 Dohovoru teda zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia. 3) Povinnosť
všeobecných súdov odôvodniť svoje rozhodnutie zdôrazňuje aj samotný ÚS vo svojej konštantnej

judikatúre. Citovala, čo ÚS, o. i., uviedol v Náleze III.ÚS36/2010. 4) Z „odôvodenia“ rozsudku vôbec
nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková
škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. 5) Súd by nemal
byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť
konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú

presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku
ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,
racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v
extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s čl.6 ods.1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (mutatis mutandis Nález ÚS SR I.ÚS243/07 z 19.6.2008).
6) Navyše, súd napriek tomu, že skutkový dej a teda aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný,
odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v
iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje ona a žalovaná, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový
dej a teda aj skutkový základ. Pri dodržiavaní jej práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno

ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Úplne sa
totižto stráca podstata tohto práva - poznať premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým
na základe týchto premís súd dospel v konkrétnom individuálnom a skutkovo ojedinelom prípade. 7)
Nesúhlasí však ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník
(povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by

prešli na exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť
zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie
prenezaplateniepohľadávkyveriteľovi.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávnyúradnýpostup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. 8)

Pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe výslovne uviedla, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy,
pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. 9) Hodlala v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a toaj prostredníctvom ZP, ktorého vyhotovenie zabezpečila. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ju podľa § 120 ods.4 O. s. p. a neoznámil jej, že hodlá vyhlásiť
rozhodnutie vo veci samej, aby tak mala priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. 10) Navyše

množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby (nové listiny, podania a skutočnosti súvisiace s prieťahmi
v konaní a rozhodovaním mimo zákonnú lehotu), pretože aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá.
Tieto dôkazy nemohla predložiť spolu so žalobou a nemohla ich predložiť ani neskôr, pretože „nebolo“
súdom poučená a informovaná, ako to uvádza v texte. 11) K oboznámeniu sa so ZP č.1/2014 o výške
vzniknutej škody (Uvedená argumentácia nie je súčasťou odvolania proti rozsudku o žalobe označenej

ako ISTINA RS). a) Predložila ako dôkaz o vzniku škody ZP č.1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav
Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným ZP je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný
postup mal na ňu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jej majetku a to v posudku určenej
výške. b) Ak súd vo svojom odôvodnení rozsudku konštatuje, že nepreukázala, že by jej postupom
exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda pričom ďalej uvádza, že bližšie nešpecifikovala jednotlivé
náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky počas obdobia omeškania exekučného súdu,

nakoľko určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku, potom súd nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým ZP. Zo ZP totiž jednoznačne vyplýva, ktoré
konkrétne náklady boli ňou vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súčasťou ZP
sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad
o vynaložených mzdových „nákladov“, „nákladov“ na tlač, nákladov na úpravu informačného systému,

„nákladov“ na poštovné a „nákladov“ na telekomunikačné služby. c) Nemožno sa napokon nevyjadriť
ku skutočnosti, že predložila ZP až po roku a pol od podania žaloby na súde. V tejto súvislosti dáva
do pozornosti samotný ZP, z ktorého vyplýva, že zadala jeho vypracovanie ešte l.3.2013. Vypracovanie
ZP je tak dôkladné a zároveň jeho vypracovanie bolo tak zložité, a to aj s ohľadom na množstvo
spracovaných podkladov, že jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívnou

skutočnosťou, ktorú nevie ovplyvniť. Uvedená zložitosť veci predstavuje aj zreteľný doklad o tom, že
určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť
sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Navyše vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bola
nútená svoje nároky uplatniť včas, a to aj v situácii, kedy vedela výšku škody určiť len odhadom, a
nebol priestor na získanie ZP. d) V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik

nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná
súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. V tomto konaní tak bolo potrebné rozhodnúť v súlade so
žalobným petitom, a to prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. K nemajetkovej ujme.
1) Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jej práva
na prerokovanie veci bez zbytočných „prielohov“ zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy SR, ako aj práv na

„prejedanie“ veci v primeranej lehote zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zák. stanovenom čase. ÚS rovnako tak stanovil, že
má ako účastníčka konania aj právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym
súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. 2) Predsa sám súd zistil,
že o návrhu nebolo rozhodnuté v zák. stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný

postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody! 3) Rozhodnutie sudu je vnútorne
rozporné. Napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní jej nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe
súdu nie je v právnom štáte udržateľné. 4) Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti,
ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho „rozhodnutie“. S takýmto

odôvodnením však nemožno súhlasiť. Jej práva boli porušené prekročením „zákonnom“ stanovenej
lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania! Preto: Sú irelevantné úvahy súdu
o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si zvolila, navyše, keď podľa práva sú súdne rozhodnutia
všeobecných súdov rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov; Sú irelevantné úvahy súdu o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika, navyše, keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu

čl.2 ods.2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zák. štátnym orgánom;
Sú irelevantné úvahy súdu o udržiavaní kontaktu exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska
poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. 5) Práve všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v
jej právnej sfére „nerešpektovaní“ zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Jasne a zrozumiteľne opísala, aké

problémy nastali a vyplatenie spravodlivej satisfakcie oprela aj o podstatnú judikatúru ÚS spojenú s
porušovaním v žalobe označených práv. K návrhu na prerušenie konania 1) Ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu jej návrh na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jej práva na zákonnéhosudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na ÚS SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. 2) Na podporu uvedeného
tvrdenia poukázala na judikatúru KS (mutatis mutandis Rozsudok KS v Žiline 9Co/174/2014; citovala,

čo v ňom na str.3 uvádza). S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala
zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu na opätovné prejednanie.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j.
neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal
odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2

O. s. p., lebo je vecne správne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil,
odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne.
Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
K niektorým skutočnostiam tvrdeným v odvolaní treba uviesť:
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumieť taký jeho procesný postup alebo aj

rozhodnutie, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých konkrétnych procesných práv, ktoré
mu O. s. p. priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní.
Podľa § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Podľa § 115 ods.1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.
Podľa ods.2 cit. ust. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Súdna prax sa ustálila na výklade, že účastníkovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred

súdom, ak nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, ani sa ho nezúčastnil, hoci o pojednávaní bol
riadne a s dostatočným predstihom upovedomený.
Dôvod uvedený žalobkyňou v žiadosti o odročenie pojednávania nie je dôležitý, lebo jej muselo byť
známe, že ÚS SR odmietol všetky jej sťažnosti, ktorými namietala porušenie svojich základných práv
podľa Čl.46 ods.1 a Čl.48 ods.1 Ústavy SR a práva podľa čl.6 ods.1 Dohovoru uzneseniami KS

v Košiciach (a aj iných KS), ktorým bolo rozhodnuté, že ňou namietaní sudcovia nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania v ňou uvedených veciach (napr. uznesením I.ÚS293/2013-10 z
29.5.2013, I.ÚS311/2013-10 z 29.5.2013, III.351/2013-11 z 18.7.2013, IV.ÚS508/2013-8 z 15.8.2013
atď.), pre nedostatok svojej právomoci na preskúmanie podaných sťažností, a preto nemala žiaden
dôvod predpokladať, že sa tak nestane aj v prípade jej sťažnosti proti uzneseniu 5NcC/42/2012-15 z

22.10.2012 KS v Košiciach, ktorým sudkyňa JUDr. A. Slovinská nebola vylúčená z prejednávania a
rozhodovania tejto veci.
Vyjadrenie žalovanej k žalobe (č.l.35-44) bolo zástupcovi žalobkyne doručené 14.2.2013 (doručenka pri
č.l.45)), preto nedošlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred
súdom tým, že nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej. Okrem toho stav, že nemala možnosť

sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie si spôsobila sama tým,
že sa bez dôležitého dôvodu neustanovila na pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté.
Vo veci bolo rozhodnuté po nariadenom pojednávaní, dôkazom čoho je zápisnica o pojednávaní z
11.2.2015 (č.l.145-146), na ktorom sa však žalobkyňa - ako už bolo uvedené - bez dôležitého dôvodu
nezúčastnila, preto jej právo na kontradiktórny súdny proces nebolo porušené.

Pôvod listín, ktorými súd vykonal dokazovanie je z odôvodnenia rozsudku jednoznačne a nad akúkoľvek
pochybnosť poznateľný, lebo je výslovne uvedené, že šlo o listiny založené v exekučnom spise.
Napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľný, lebo právne závery, ku ktorým súd dospel nie sú v
extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami.
Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie

konanie.
Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa§151ods.1prvávetaO.s.p.opovinnostinahradiťtrovykonaniarozhodujesúdnanávrhspravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná
žiadne trovy neuplatnila.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.