Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. február 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/213/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115211753
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4115211753.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36 432 105, zast. JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, so
sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 42 174 716, proti povinnej: O. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom
D. S. D. R., J. G. XXX, o vymoženie sumy 680 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 1. júla 2015 č. k. 28Er/440/2015-11 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Erika Tótha,
so sídlom Exekútorského úradu Piaristická 2, Nitra o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej Exekučný poriadok), § 25 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a preskúmaním

zmluvyzistil,ževčlánku2bod4sanachádzarozhodcovskádoložka.Okremtohozistil,žerozhodcovská
doložka sa nachádzala aj vo VOP v článku IX bod 3. Cieľom rozhodcovskej zmluvy bolo dosiahnuť
prejednanie prípadného sporu rozhodcom, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc.
Často krát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrila len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splývala
s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. Veriteľ mohol na základe takejto rozhodcovskej doložky
vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by

inak bol príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek
sporu stratil právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s
ostatnýmištandardnýmipodmienkami.Mohollenzmluvuakocelokodmietnuťalebopodrobiťsavšetkým
VOP, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Takto formulovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná
podmienka v štandardne formulovanej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach, resp.

obchodných podmienkach pre úver, inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom
individuálne dojedná, a ktorá vyžadovala od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, bola neprijateľnou podmienkou, ktorá bola v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatná, a teda bránila tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh
dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Vzhľadom na vyššie
uvedené súd prvého stupňa dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobila

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že
znemožnila spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponechávala ho výlučne navôli dodávateľa. Podľa názoru súdu, už len tieto skutočnosti bolo možné považovať za dostačujúce na
záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky
na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa priečila dobrým

mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporoval dobrým mravom. Akékoľvek plnenie
priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola v rozpore s dobrými
mravmi, bolo plnením v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa svoj názor o neprimeranej
povahe rozhodcovskej doložky oprel aj o judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98, C-168/2005,
C-243-2008) a dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/2008 Asturcom

Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 21. marca 2012 č. k. 6 Cdo 1/2012.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, namietajúc
prekročenie zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmaním iných listín
ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že ak

exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o
opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať
exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej
interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné

historického výkladu. Uvedené podľa neho potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo
dňa 16. júna 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. V ďalšej časti odvolania oprávnený namietal prekročenie
zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a
prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. S poukazom na ustanovenie § 45 ods.
1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský

rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Okrem toho bol toho názoru, že o
platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni
tomu, aby bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že tu bola prekážka res iudicata, konaním súdu
došlo k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, pretože súd svojím konaním išiel nad rámec zákona.
V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000 a v celom rozsahu sa stotožnil

s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II.ÚS 499/2012 a nálezu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z
23. septembra 2009. Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny nástupca Všeobecnej úverovej
banky, a. s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal pritom do
pozornosti, že v zmysle ustanovenia VIII. bodu 3 Všeobecných obchodných podmienok, Všeobecná
úverová banka, a. s. postupovala v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť

ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť
neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka a to najmä porušením zákazu retroaktivity vychádzajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy
SR. Vytýkajúc nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie § 153 ods. 1
OSP sa opätovne stotožnil s nálezom Ústavného súdu II.ÚS 499/2012, ako aj poukázal na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 242/207 z 3. júla 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 04. 2010
sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň bol toho názoru, že OSP, ani Exekučný poriadok, ani Zákon o
rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo
vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad

vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Ohľadom aplikácie
sekundárneho práva Európskej únie uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva
vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/

EHS. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nebolo možné brať do
úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nebola voči jednotlivcom - a teda ani voči
účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty
a legitímnych očakávaní, pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj

namietal neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia,
pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospel
k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,
ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Okrem toho poukázal naskutočnosť, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný
titul, je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a. s., zapísaného v zozname stálych
rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR, a je držiteľom povolenia rozhodovať

spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní, a preto navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania
(§214ods.2OSP)apopreskúmanínapadnutéhorozhodnutiadospelkzáveru,ženapadnutéuznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vedeného v danej veci nesporne vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 31. 03.
2015, kedy došiel súdnemu exekútorovi JUDr. Erikovi Tóthovi návrh na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej
bankovej asociácie sp. zn. II/2014-386 zo dňa 28. 04. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.

06. 2014 a vykonateľnosť dňa 26. 06. 2014. Súdny exekútor dňa 21. 04. 2015 doručil súdu prvého stupňa
návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným
titulom, rozhodcovským rozsudkom a zmluvou o poskytnutí spotrebného úveru spolu s obchodnými
podmienkami.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody

opakoval.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46, zaujal
stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej
praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade
so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v

príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov
práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie
v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutieničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a

rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to, či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s

právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2013 sp.
zn. 4Cdo 31/2013)

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a
právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu

(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť odvolateľovi v tom, že by súd prvého stupňa ako exekučný súd prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom, keďže v preskúmavanej
veci bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup súdu prvého stupňa, ktorý po podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola
uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti
rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom.

Ksamotnémuzáverusúduprvéhostupňavsúvislostisrozhodcovskoudoložkou (jejprijateľnosti,
a teda platnosti) treba uviesť, že rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd posúdil rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a
celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp.
niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciu rozhodcovskej doložky, obsiahnutú v článku IX.
bod 3 Všeobecných obchodných podmienok nemožno považovať v súlade so zákonom č. 483/2001

Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože opomenula povinnosť stanovenú
v § 93b ods. 2 zák. č. 483/2001 Z. z. a to dať klientovi možnosť neprijať rozhodcovskú doložku -
„Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme
návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto
klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. (OSP, Exekučný poriadok).“ Rovnako tak

nemožno považovať za splnenie podmienky bod 4 zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru, pretože
ani toto ustanovenie neumožňuje klientovi rozhodcovskú doložku neprijať, resp. vyjadriť sa k nej.
Naviac, odvolací súd zastáva názor, že rozhodcovská doložka upravená v obchodných podmienkach
nebola platná ani z dôvodu, že nebola zachovaná jej písomná forma, pretože rozhodcovská doložka
nebola obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, čím sa aj vylúčila akákoľvek možnosť

rozhodcovskúdoložkuneprijať.Pokiaľtedaprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženánaabsolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul, je členom
záujmového združenia zapísaného v zozname stálych rozhodcovských súdov a je držiteľom povolenia
rozhodovať spotrebiteľské spory.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených
dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne

správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.