Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/509/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614204919
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5614204919.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa Intrum Justitia
Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Karadžičova 8, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného advokátom
JUDr. Jánom Šoltésom, so sídlom tamtiež, proti odporcovi G. U., nar. XX.X.XXXX, bytom G. U., R.
XXX/X, o zaplatenie 989,96 eur s príslušenstvom, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/197/2014-59 zo dňa 31. marca 2015 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd (v celom rozsahu) zamietol návrh navrhovateľa. Vychádzal z toho,
že sporové konanie, medzi ktoré súdená vec jednoznačne patrí, je ovládané prejednacou zásadou, v
zmysle ktorej iniciatíva pri uvádzaní relevantných skutkových tvrdení spočíva na účastníkoch konania.
Zdôraznil, že podľa hmotného práva dôkazné bremeno oprávnenosti výšky každej časti nárokovanej
sumyzaťažujenavrhovateľa.Vprejednávanomprípadevšaknavrhovateľ-napriekopakovanýmvýzvam
zo strany súdu - nemal záujem konkretizovať a preukázať výšku uplatňovaného nároku. Nadväzne podľa
okresného súdu „nebol daný žiaden dôvod nútiť ho byť úspešný v sporovom konaní“; takýto postup by

predstavoval aj porušenie zásady rovnosti strán.
Okresný súd zároveň konštatoval, že hmotnoprávnym základom súdenej veci je spotrebiteľská
zmluva, na ktorú sa vzťahuje obligatórny súdny prieskum zmluvných podmienok. Určujúcim princípom
spotrebiteľského práva je pozitívny záväzok štátu prostredníctvom konajúceho súdu nahradiť formálnu
rovnováhu zmluvných strán rovnováhou faktickou. Legislatívne zmeny noriem na ochranu spotrebiteľa
(najmä zákon č. 102/2014 Z.z. a č. 106/2014 Z.z. ) ukladajú súdom povinnosť pri spotrebiteľskej zmluve
prihliadať aj bez návrhu a námietok spotrebiteľa na zákonné prekážky alebo zákonné dôvody, ktoré

bránia uplatniť alebo priznať plnenie proti spotrebiteľovi. V prejednávanom prípade preto nemohlo byť
postačujúce tvrdenie navrhovateľa, že suma 989,96 eur predstavuje dlžnú istinu. Okresný súd zhrnul,
že zo skutkových tvrdení navrhovateľa nebolo možné naplniť dotknutú úradnú povinnosť súdneho
prieskumu v zmysle právnych noriem na ochranu spotrebiteľa.
O trovách konania rozhodol tak, že v spore úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo si tento
procesný nárok neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal, že okresný súd vôbec nevyhodnotil ním
predložené dôkazy. Pokiaľ aj bol navrhovateľ zo strany súdu vyzývaný na doplnenie dôkazov, tak bol
vyzývaný na špecifikáciu pohľadávky z kontokorentného úveru, avšak predmetomsporujepohľadávkazpovolenéhoprečerpaniaposkytnutéhojednostrannýmprávnymúkonomprávneho
predchodcu odvolateľa na bežnom účte odporcu. Z daného titulu navrhovateľ na predmetnú výzvu (z
2.9.2014) nereagoval. Poukazoval tiež na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je dostatočné

a presvedčivé.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, ods.

2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Tak ako nie je súčasťou základného práva na spravodlivý súdny proces, resp. ústavného práva na
súdnu a inú právnu ochranu právo na úspech v konaní, tak nie je súčasťou tohto práva ani právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa predstáv účastníka (v súdenej veci navrhovateľa). Z

hľadiska náležitostí odôvodnenia súdneho rozhodnutia preskúmavané rozhodnutie súdu I. stupňa spĺňa
všetky zákonné (§ 157 ods. 2 O.s.p.) parametre. Práve nesplnenie základných procesných povinností
navrhovateľa,t.j.nedostatočnévymedzenierozhodujúcichskutkovýchokolnostíaneoznačenievšetkých
k nim sa viažucich dôkazov, bezprostredne podmienilo to, že okresný súd nemohol vykonať podrobné
hmotnoprávne posúdenie prípadu tak, ako je to štandardné v rámci rozhodovania sporov o peňažné

plnenie.

Neobstojí ani tvrdenie odvolateľa o nevyhodnotení ním predložených dôkazov. Z obsahu
odôvodnenia (strana 2 rozsudku, 2. odsek) je nepochybné, že okresný súd jednotlivé dôkazy predložené
navrhovateľom vyhodnotil a vyvodil z nich konkrétne skutkové zistenia. V tejto spojitosti je nutné

uviesť, že (odvolacie) tvrdenie navrhovateľa o údajne jednostrannom právnom úkone, ktorým poskytol
prečerpanie účtu spotrebiteľovi (odporcovi) je v rozpore nielen so závermi okresného súdu, ale
predovšetkým s dôkazmi ním samotným produkovanými. Zo zmluvy o bežnom účte vyplýva, že v zmysle
bodu I. predmetom zmluvy bolo tak zriadenie účtu, ako aj poskytnutie povoleného prečerpania k účtu;
to znamená, že vo vzťahu obom právam a povinnostiam išlo o zmluvu - dvojstranný právny úkon.

Z podstaty bankových/finančných produktov kontokorentného úveru a povoleného prečerpania bežného
účtu (predovšetkým v zmysle vnímania priemerným spotrebiteľom) je tieto možné stotožniť. Inými
slovami, povolené prečerpanie účtu je prípustné charakterizovať aj ako kontokorentný úver (v širšom
význame slova). Uvedené konštatovanie nie je však v konkrétnostiach súdenej veci zásadné. Nie je

totiž významné, z akého titulu navrhovateľ nereagoval na výzvu okresného súdu, aby náležite skutkovo
vymedzil svoj nárok, t.j. aby splnil to, čo mu zákon ako navrhovateľovi ukladá už v štádiu podania návrhu
na začatie konania.
Z obsahu návrhu na začatie konania je pritom nepochybné, že navrhovateľ neuviedol žiadne konkrétne
skutkové údaje, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenia o existencii pohľadávky odporcu. Pokiaľ okresný

súd iniciatívne žiadal (a to dokonca opakovane - výzvy z 22.7.2014 a 2.9.2014) od navrhovateľa
vymedzenie dotknutých (individualizovaných) skutkových okolností, v konečnom dôsledku čiastočne
porušil princíp rovnosti strán, lebo síce vyzýval navrhovateľa na splnenie procesnej povinnosti,
ale spôsobom, ktorý mal/mohol zabezpečiť jeho hmotnoprávny úspech v konaní. To znamená, že
odvolateľom spochybňovaná výzva súdu (uznesenie z 2.9.2014 - č.l. 44 a nasl.) nemá žiaden vplyv na

vecne správny záver okresného súdu o neunesení navrhovateľom dôkazného bremena, ako i bremena
tvrdenia.

Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že navrhovateľovi nič nebránilo reagovať na iniciatívu okresného
súdu, keďže jej jednoznačným sprievodným „signálom“ bolo, že návrh navrhovateľa nepovažuje za

dostatočný pre priznanie súdnej ochrany uplatňovanému nároku/ /právu. Bez ohľadu na už spomínané
prekročenie bezprostredných procesných povinností okresným súdom argument navrhovateľa, že tak
neučinil preto, že vo výzve bol použitý pojem „kontokorentný úver“ a on uplatňoval pohľadávku z
prekročeného povoleného prečerpania, (minimálne) vyznieva účelovo.

Okresný súd zároveň správne zdôraznil spotrebiteľský charakter prejednávaného prípadu, ktorý
vyžaduje od konajúceho súdu (okrem iného) aj posúdenie uplatňovaného nároku z hľadísk
spotrebiteľskej ochrany. Takýto (aktuálne už obligatórny a z úradnej moci) prieskum bol pritom práve z
titulu nesplnenia si procesných povinností navrhovateľom fakticky vylúčený.Nad bezprostredný rámec odvolacieho konania (aj s poukazom na povinnosti orgánu rozhodujúceho o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) krajský súd dopĺňa, že navrhovateľ nebol účastníkom prvotného
hmotnoprávneho vzťahu s odporcom, ale do postavenia veriteľa sa dostal na základe postúpenia

pohľadávky. Keďže postupujúcim subjektom bola banka (Slovenská sporiteľňa, a.s.), pre postúpenie
pohľadávky platil osobitný režim (§ 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu postúpenia
pohľadávky), vo vzťahu ku ktorému navrhovateľ neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by potvrdzovali danosť
jeho aktívnej vecnej legitimácie.

Vecne správnym je napadnuté rozhodnutie aj vo výroku o trovách konania, keď okresný súd náležite
aplikoval zásadu úspechu v spore a návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, lebo
tento procesný nárok nebol stranami sporu vôbec uplatnený (§ 151 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.)

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.