Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. február 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/256/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225299
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225299.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava,onáhradumajetkovejškody2204,96euranemajetkovejujmy440,99eur,oodvolanížalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 27C/220/2012-167 zo dňa 26. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
majetkovejškodyvovýške2204,96euranemajetkovejujmyvovýške440,99euražalovanémunáhradu
trov konania nepriznal. Uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní sp.zn. 62Er/1277/2010,
ktorý spočíval v tom, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nerozhodolexekučnýsúdvzákonnejlehotenapriektomu,ževecnevykazovalaprvkynadmernejprávnej

zložitosti a nevyžadovala rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Poukázal na to, že podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o tejto žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku). V danej veci žalobca
žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z.,
ktorý nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských komisií (§ 207 Zákonníka práce, vyhláška
č. 42/1995 Z.z.). Rozsudok rozhodcovského súdu nie je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm.

c/, d/ Exekučného poriadku, ale podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku ako iné vykonateľné
rozhodnutie. Exekučný súd rozhodol o žiadosti dňa 11.4.2011 zamietnutím žiadosti s omeškaním
viac ako 348 dní. Exekučný súd postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom
odporujúcim zákonu, keď bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom
ktorej realizoval úplný judiciálny proces, sa postavil do pozície orgánu vykonajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím porušil zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Exekučný súd svojím nelegálnym

postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu, čím formálne vyvolal stav
prekážky veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom a dlžníkom. Podľa aktuálnej právnej
úpravy je rozhodcovský rozsudok rovnocenný exekučný titul ako rozsudok vydaný všeobecným súdom.
Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobianevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca
počas konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá už nemôže

byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového
zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Uplatnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca
odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenie práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez
zbytočných prieťahov a v primeranom čase nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Jej výšku stanovil žalobca ako 20 % z uplatňovanej istiny s

príslušenstvom a táto predstavuje nemajetkovú ujmu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu). Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci žalobca písomne požiadal o predbežné

prerokovanie náhradu na náhradu škody. Do podania žaloby žalovaný pozitívne nereagoval.

Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 27C/220/2012-54 zo dňa 23.8.2013 žalobu zamietol a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k.
16Co/73/2014-118 zo dňa 22.12.2014 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil tomuto súdu na

ďalšie konanie.

Podaním zo dňa 21.5.2015 žalobca navrhol zrušiť pojednávanie nariadené súdom prvého stupňa
(14.4.2015) z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu až do rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva

žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci, čím sú dané dôvody na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Toho istého
dňa žalobca doručil súdu prvého stupňa ďalší návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p. s poukazom na konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010. O návrhoch

žalobcu na prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa samostatným uznesením dňa 26.5.2015.

Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že exekučnému súdu, Okresnému súdu Trenčín,
bola dňa 28.5.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu, proti povinnému C. U. na základe exekučného

titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s. Bratislava
sp.zn. SR 00289/10 zo dňa 8.3.2010. Uznesením č.k. 62Er/1277/2010-10 zo dňa 18.3.2011 exekučný
súd žiadosť súdneho exekútora zamietol. V odôvodnení exekučný súd uviedol, že exekučný titul -
rozsudok rozhodcovského súdu nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože priznáva oprávnenému
plnenie zákonom nedovolené, odporujúce dobrým mravom, je nevykonateľný. Rozhodcovský súd sa

v rozsudku nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa. Uznesením č.k.
62Er/1277/2010-12 zo dňa 6.7.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.7.2011, bolo exekučné
konanie zastavené. V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany žalobcu za účelom
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ani sťažnosť žalobcu na prieťahy v
konaní adresovaná predsedovi okresného súdu. Na zistený skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval

§ 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 3 ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 3, 4, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., §
41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania žiadosti a dospel
k záveru, že zo strany exekučného súdu nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu.
Podľa názoru súdu prvého stupňa lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahuje len na
situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva,

že by táto lehota dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z
tohto pohľadu nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, keďže exekučný súd
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Súd prvého stupňa poukázal na to, že
oneskorenie v rozhodnutí bolo nepochybne spôsobené tým, že žalobca žiadal vykonať exekúciu na

základe rozhodcovského rozsudku, pričom išlo o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. Exekučný súd musí
podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. v spojení so zákonnou úpravou na ochranu spotrebiteľa vždy
ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené, v
rozpore s dobrými mravmi. Uvedený prieskum exekučný súd vykonal a zistil, že exekúciu nemožnoz týchto dôvodov vykonať. K tvrdeniu žalobcu, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho návrhu
dopustil zbytočných prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, súd prvého stupňa uviedol, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom

konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv
fyzických a právnických osôb. Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia neprekročil
svoju právomoc. Uznesenie exekučného súdu č.k. 62Er/1277/2010-10 zo dňa 18.3.2011 nebolo do
dňa vyhlásenia rozsudku zrušené odvolacím ani dovolacím súdom. Na konštatovanie nezákonnosti
tohto uznesenia podľa § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. neboli splnené zákonné podmienky, pretože

nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia súdu. Na vec nemožno aplikovať § 6 ods. 4
citovaného zákona. Súd prvého stupňa k predloženému znaleckému posudku č. 1/2014 vypracovaného
Ekonomickou univerzitou v Bratislave, ktorým žalobca preukazoval tvrdenie o vzniknutej škode, uviedol,
že znaleckým posudkom vyčíslená škoda predstavuje len paušálne vyčíslenú sumu, pričom z neho
nevyplýva, že by sa majetok žalobcu aj reálne o túto sumu ponížil. Rozhodnutie o náhrade trov konania
odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., vrátane náhrady

trov predchádzajúceho odvolacieho konania tak, že žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania
náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalovanému trovy konania nevznikli ani si žiadne nevyčíslil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na

základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu

listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom

súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho
zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre

porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy

aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti

sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho

konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť asám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal

dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu

prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla
s titulu udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdavkov. Žalobca predložil
ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny
úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej
posudkom. Súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, ktorého súčasťou sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného

súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu
informačného systému, poštovné a telekomunikačné služby. S poukazom na uvedenú argumentáciu a
vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti

napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa

§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvého stupňa
aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom)

neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania
z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho vydaním súd prvého
stupňa predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie súdu prvého stupňa zakladá porušenie
práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vyhodnotil
túto námietku žalobcu ako nedôvodnú. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania je rozhodnutie o

procesnom návrhu účastníka konania a nie je rozhodnutím vo veci samej. Aj v prípade, že sa súd prvého
stupňa s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí samostatným výrokom
rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania vždy účinky uznesenia.
V danej veci rozhodoval súd prvého stupňa o návrhoch žalobcu na prerušenie konania samostatným
uznesením, proti ktorému podal žalobca aj samostatné odvolanie. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v

prípade existencie podmienok pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p. (fakultatívne prerušenie
konania), by zamietavé rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania bolo dôvodom nielen zrušenia tohto
rozhodnutia, ale aj rozhodnutia o veci samej, nakoľko o veci samej rozhodol súd prvého stupňa v čase,
keď uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nebolo právoplatné.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku a zákona

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní žalobu zamietol a žalovanému ako úspešnému účastníkovi
konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods.
1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade spožiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého
rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho

konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje
len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení

s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom
viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia
nadriadený súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na
prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. Miroslavovi Manďákovi. Krajský
súd v Trenčíne ako nadriadený súd uznesením č.k. 17NcC/44/2012-9 zo dňa 17.10.2012 rozhodol,

že tento sudca nie je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený. Po odchode tohto sudcu bola
vec pokynom predsedníčky okresného súdu č. 44/2013, Spr 645/2013 pridelená na prejednanie a
rozhodnutie sudkyni JUDr. Ivete Sopkovej, ktorá ako zákonná sudkyňa vec prejednala a rozhodla. Z
úradného záznamu vyhotoveného zákonnou sudkyňou dňa 29.5.2013 a dňa 3.2.2014 spisu vyplýva,
že JUDr. Iveta Sopková nebola sudkyňou ani zamestnankyňou Okresného súdu Trenčín v exekučnej

veci, v súvislosti s ktorou žalobca uplatňuje nároky v tomto konaní, vo veci sa necíti byť zaujatá, nemá
žiaden pomer k veci, k účastníkom konania ani ich zástupcom. Odvolací súd ďalej vychádzajúc z obsahu
spisu konštatuje, že tou istou námietkou zaujatosti a z tých istých dôvodov, ktorú vzniesol žalobca v
predchádzajúcom odvolacom konaní sp.zn. 16Co/73/2014, sa odvolací súd zaoberal ako odvolacím
dôvodom podľa citovaných zákonných ustanovení a po ich posúdení nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p.

žiadneskutočnostipredstavujúcedôvodnavylúčenietejtosudkyneatakýtovzťahnebolomožnéodvodiť
ani z údajov žalobcu. Odvolací súd opätovným preskúmaním dôvodnosti uplatneného odvolacieho
dôvodu zo strany žalobcu dospel k opätovnému záveru, že na strane zákonnej sudkyne nie je existencia
žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. V exekučnej veci sp.zn. 62Er/1277/2010

vedenej na Okresnom súde Trenčín nebola JUDr. Iveta Sopková zákonnou sudkyňou. Odvolací súd v
konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto
sudkyne a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje,
že dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne nemôžu byť úvahy žalobcu založené
na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom)

zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu
namietanej sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné
rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil opätovne uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu
ako nedôvodnú. Naviac za situácie, že o ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky už
rozhodol uznesením č.k. II. ÚS 436/2013-11 zo dňa 12.9.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie, je námietka zaujatosti vznesená
žalobcom z tých istých dôvodov účelová so snahou žalobcu predlžovať konanie námietkou, ktorej
bezdôvodnosť bola v konaní posudzovaná nadriadeným a odvolacím súdom.

Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň

26.5.2015, na ktorom vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd

preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov

podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi. Odvolací súd
po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá všetkým
stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého
stupňa dňa 21.12.2012 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril
v lehote 20 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 2.8.2013, ktoré bolo žalobcovi
doručené dňa 9.4.2015 spolu s predvolaním na pojednávanie dňa 26.5.2015. Poučenie podľa § 120 ods.

4 O.s.p. vykonal súd prvého stupňa písomne a toto doručil právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému
dňa 9.4.2015. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania, odkázal
na svoje písomné vyjadrenie vo veci. Právny zástupca žalobcu sa z neúčasti neospravedlnil, navrhol
zrušenie pojednávania a spolu s týmto podaním podal návrh na prerušenie konania (21.5.2015) a
následne ďalší návrh na prerušenie konania (21.5.2015). Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa

pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 26.5.2015 splnené všetky procesné povinnosti
a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť

vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,

k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Odvolacísúdzistil,žežalobcamalobjektívnumožnosťvyjadriťsakuvšetkýmskutočnostiamadôkazom,
ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení. Vyjadrenie žalovaného spolu s pripojenými
prílohami k vyjadreniu mal právny zástupca vo svojej faktickej dispozícii od 9.4.2015 pred začiatkom

pojednávania vo veci samej dňa 26.5.2015. V tomto smere nie je tvrdenie žalobcu pravdivé. Na
prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní lehoty
podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa
vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu postupom podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. Na strane právneho zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol

súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 26.5.2015 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho
doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k.
17NcC/44/2012-9 zo dňa 17.10.2012 o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania
veci dňa 14.11.2012 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Co/73/2014-118 zo dňa 22.12.2014
prevzal právny zástupca žalobcu dňa 26.2.2015. Tieto vykonateľné uznesenia sú v ďalších štádiách

konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej
konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú
sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky nedošlo. Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu rozhodol
uznesením tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy

Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(zákon o ústavnom súde). V čase pojednávania dňa 26.5.2015 na strane žalobcu a ani jeho právneho
zástupcu neexistoval dôvod na zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods.
2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho

právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho
právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu
pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa nemôžepojednávania zúčastniť sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou
nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať
dôvodený znak ospravedlnosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej

veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa
umožnilsporovýmstranámzúčastniťsaprejednaniavecivrátanemožnostioznačiťrozhodnéskutočnosti
a dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a
vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním
postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako

správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho
zástupcu žalobcu a žalovaného splnené všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a
postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu
nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal
účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať
pred súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj

tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné

bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu

skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto

podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu. Pre úplnosť považuje odvolací súd poukázať na to, že z obsahu žaloby
nepochybne vyplýva, že majetkovú škodu vo výške 2 204,96 eur uplatnil žalobca ako náhradu istiny
s príslušenstvom a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 440,99 eur uplatnil žalobca ako 20 % z
istiny. V odvolaní však tvrdí a namieta majetkovú škodu uplatnenú ako náklady na udržiavanie a správu

informačného systému a s tým súvisiace výdaje na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. Vzhľadom
natietorozpory,ktoréžalobcauviedolvzákladnýchprocesnýchúkonochspôsobujúcichzačatiesúdneho
konania a začatie odvolacieho konania, odvolací súd poukazuje na to, že v týchto rozporoch sa na strane
žalobcu prejavila určitá miera nesústredenosti vyplývajúca z veľkého počtu sporov vedených žalobcom

proti žalovanému.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou

od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z. a zákonom č. 517/2008
Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od
1. januárom 2011, zmena vykonaná zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013) v znení do
31.12.2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ

nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trenčín v konaní sp.zn. 62Er/1277/2010. Nesprávny úradný
postup žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v

primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a ako vydanie nezákonného rozhodnutia . Na preukázanie
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval ako dôkaz
súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinným C. U. pre vymoženie
peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere

č. 3810210 (EX 4470/2010). V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie
uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom
podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade
sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky,

konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo
v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody
žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného

súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona exekučné konanie začalo dňa
28.4.2010. V čase začatia exekučného konania bolo toto konanie upravené Exekučným poriadkom v
znení účinnom do 1.6.2011, ktorý v ustanovení § 44 ods. 2 nestanovoval pre prípad, ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa týka
prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Žalobca v
konaní nepreukázal, že uznesenie exekučného súdu bolo v prípadnom ďalšom konaní zmenené alebo
zrušené.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred
súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a ani existencia nezákonného rozhodnutia
exekučného súdu. Za splnenia všetkých procesných povinností, ktoré vykonal súd prvého stupňa v

súlade s príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí
veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a predkladať dôkazy a na pojednávaní dňa
26.5.2015 vyhlásil dokazovanie za skončené, nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a
ani k porušeniu práva na kontradiktórny súdny proces.Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.

Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane

tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky, nepravdivé sú aj tvrdenia dodržania povinnosti súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
a postupu podľa § 123 O.s.p. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej
situácie v postupe súdu prvého stupňa v danej veci.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o

náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolsúdprvéhostupňazaaplikácie§142ods.1O.s.p.vychádzajúc
zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu,
ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému
petitu. V predchádzajúcom odvolacom konaní v tejto veci sp.zn. 16Co/73/2014 bol síce žalobca
úspešný, ale ako neúspešnému účastníkovi konania mu právo na náhrada trov predchádzajúceho

odvolacieho konania nepatrí.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224
ods.1 O.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.
Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.