Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. december 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/548/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409211226
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1409211226.5

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: F. Š., N. XX, D., zastúpeného Bardač
s.r.o., Lovinského 22, Bratislava, IČO: 47 243 252, proti odporkyni: A. Š., I. X, D., zastúpenej
advokátkou JUDr. Janou Kompišovou (predtým Fridrichovou), Jakubovo nám. 9, Bratislava, o zrušenie
vyživovacej povinnosti, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č.k.
11C/380/2009-181, zo dňa 16.6.2014, v spojení s opravným uznesením č.k. 11C/380/2009-195, zo dňa

11.8.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania 46,76 eura titulom trov
právneho zastúpenia, na účet právnej zástupkyni odporkyne, do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v zastavenej časti konania odporkyni nepriznal náhradu trov
konania a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania pozostávajúcich z
trov právneho zastúpenia XXX,XX eura k rukám advokátky JUDr. Jany Fridrichovej.

V odôvodnení uviedol, že návrhom doručeným dňa 23.10.2009 navrhovateľ žiadal zrušiť jeho
vyživovaciu povinnosť voči odporkyni, ktorá mu bola uložená rozsudkom Okresného súdu Bratislava

IV č.k. XXC/XXX/XXXX-XX. Podaním urobeným na pojednávaní 7.4.2010 navrhovateľ zmenil návrh a
žiadal o zrušenie vyživovacej povinnosti k odporkyni alebo o zníženie vyživovacej povinnosti na 33,19
eura mesačne. Návrh v časti zníženia vyživovacej povinnosti na 33,19 eura mesačne zobral navrhovateľ
podaním na pojednávaní 1.6.2010 späť, s čím odporkyňa súhlasila. Ďalej uviedol, že rozsudkom č.k.
11C/380/2009-66, zo dňa 6.7.2010, rozhodol v merite veci tak, že vyživovaciu povinnosť navrhovateľa
voči odporkyni zrušil a v časti zníženia vyživovacej povinnosti konanie pre späťvzatie zastavil. O trovách

konania rozhodol v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o nich rozhodne osobitne po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Rozsudok vo veci samej nadobudol právoplatnosť 27.8.2010.

Súd prvého stupňa v odôvodnení poukázal na to, že uznesením č.k 11C/380/2009-73, zo dňa
28.10.2010, doplneným uznesením č.k. 11C/380/2009-114, zo dňa 19.6.2012, rozhodol o trovách
konania tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, aj keď bol v konaní úspešný, pretože

si náhradu trov konania neuplatnil; odporkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože nebola v konaní
úspešná a nezistil okolnosti, ktoré by odôvodňovali použitie § 143 O.s.p. Toto rozhodnutie bolo na
odvolanie odporkyne potvrdené Krajským súdom v Bratislave.

Ďalej uviedol, že proti týmto rozhodnutiam podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, o ktorom
rozhodol Najvyšší súd SR tak, že uvedené uznesenia nižších súdov zrušil a vrátil vec Okresnému súdu

Bratislava IV na ďalšie konanie. V rozhodnutí uviedol, že pri rozhodovaní o trovách konania v spore o
zrušenie vyživovacej povinnosti, kde dieťa vystupuje na žalovanej strane a návrhu je vyhovené, trebazásadne aplikovať § 143 O.s.p. za posúdenia účelnosti vynaložených trov a možnosti aplikácie § 150
ods. 1 O.s.p. Zároveň mal súd v novom rozhodnutí rozhodnúť i o trovách dovolacieho konania (§ 243b
ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.). Právny názor Najvyššieho súdu SR bol v zmysle § 243d

O.s.p. záväzný.

K náhrade trov zastavenej časti konania súd prvého stupňa poznamenal, že navrhovateľ zobral v
priebehu konania návrh v časti zníženia vyživovacej povinnosti na 33,19 eura mesačne späť a v tejto
časti konanie zastavil. O trovách konania v zastavenej časti rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.

a § 151 O.s.p., podľa ktorých by odporkyňa mala právo na náhradu trov konania, ale preto, že si náhradu
trov konania v tejto časti neuplatnila, súd prvého stupňa jej trovy konania nepriznal. Mal za to, že nakoľko
navrhovateľ nepreukázal, že návrh bol vzatý späť pre správanie odporkyne, zavinenie za zastavenie
konania spočívalo na navrhovateľovi.

K náhrade trov konania týkajúcej sa meritórnej časti rozhodnutia, ktorým súd prvého stupňa vyživovaciu

povinnosť navrhovateľa voči odporkyni zrušil, uviedol, že napriek tomu, že odporkyňa nemala vo veci
zrušenia vyživovacej povinnosti úspech, priznal jej právo na náhradu trov konania podľa § 143 O.s.p.,
pretože svojím správaním nedala príčinu na podanie návrhu; konštatoval, že u navrhovateľa nezistil
splnenie podmienok na uplatnenie § 150 ods. 1 O.s.p. v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR (zohľadnenie odmietnutia žalovanej strany poskytnúť navrhovateľovi informácie o rozhodujúcich

skutočnostiach, o ktoré by pred podaním návrhu žalovanú stranu požiadal a rozhodujúce skutočnosti
nemohol zistiť inak), pretože súdu nepreukázal, že odporkyňu pred začatím konania požiadal o
informácie o jej štúdiu. Uzavrel, že iné dôvody hodné osobitného zreteľa na uplatnenie § 150 ods. 1
O.s.p. nezistil a ani ich navrhovateľ netvrdil. Na uvedenom základe o trovách konania rozhodol v súlade
s § 143 O.s.p. a odporkyni priznal v podrobnej špecifikácii náhradu trov právneho zastúpenia 801,01

eura, ktoré navrhovateľovi uložil zaplatiť v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. advokátovi odporkyne.

Proti uzneseniu v časti výroku, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu
trov konania podal odvolanie navrhovateľ a žiadal uznesenie v napadnutej časti zmeniť a odporkyni
(s poukazom na § 150 ods. 1 O.s.p.) náhradu trov nepriznať. Namietol, že súd prvého stupňa sa v

dotknutom výroku napadnutého uznesenia neriadil dôsledne právnym názorom Najvyššieho súdu SR,
ktorý v uznesení sp. zn. X K. X/XXXX, zo dňa 26.2.2014 vyslovil, že odporkyni možno priznať len
účelne vynaložené trovy, pričom sa treba zaoberať aj tým, či u navrhovateľa (nie) sú splnené podmienky
pre použitie § 150 ods. 1 O.s.p. (tu by bolo možné zohľadniť, okrem iného, odmietnutie žalovanej
strany poskytnúť navrhovateľovi informácie o rozhodujúcich skutočnostiach). Poukázal na to, že kým

súd prvého stupňa sa uvedenou otázkou aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. zaoberal (napr. v dopĺňajúcom
uznesení č.k. 11C/380/2009-114, zo dňa 19.6.2012), v napadnutom uznesení sa aplikácii § 150 ods. 1
O.s.p., napriek právne záväznému názoru Najvyššieho súdu SR nevenuje vôbec nijako. Namiesto toho
len stroho konštatuje, že odporkyňa nedala príčinu na podanie návrhu, prípadne, že odporkyňa má právo
na náhradu trov konania, no bez uvedenia toho, ako k tomuto záveru dospel, najmä keď v predošlom

uznesení dospel k opaku. Závery a úvahy súdu prvého stupňa tak mal za nepreskúmateľné. Bez ohľadu
na uvedenú nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia, resp. porušenie viazanosti právnym názorom
Najvyššieho súdu SR zastával názor, že pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. a nepriznanie náhrady trov
konania odporkyni sú dané dôvody. V prvom rade uviedol, že pre vzájomné vzťahy účastníkov je ich
komunikácia objektívne narušená a navrhovateľ o štúdiu odporkyne nemal žiadne informácie; vedel len

to, že začala študovať v roku 2004 a preto usudzoval, že štúdium mohla ukončiť v roku 2009 vychádzajúc
zo štandardnej dĺžky vysokoškolského inžinierskeho štúdia. Z tohto dôvodu podal návrh na zrušenie
vyživovacej povinnosti. Od odporkyne nemal žiadne informácie o tom, ako sa jej štúdium vyvíja, resp. či
vôbec trvá. Prisudzuje to v tom čase neskončeným súdnym konaniam (vrátane nepotvrdených trestných
podaní) medzi ním a matkou odporkyne, ktoré poznačili značne aj komunikáciu účastníkov v konaní a

na ozrejmenie poznamenal, že odporkyňa v rozhodnom období bývala so svojou matkou v jeho byte na
I. X C. D.. Z tohto dôvodu podal 23.10.2009 návrh na zrušenie súdom určenej vyživovacej povinnosti
a až počas súdneho konania sa dozvedel (rovnako ako súd prvého stupňa), že odporkyňa skončila
vysokoškolskéštúdiumaž3.6.2010,čonapokonviedlokzrušeniusúdomurčenejvyživovacejpovinnosti.
Mal za to, že nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania.

V druhom rade bol názoru, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa aj z dôvodu, že vykonané úkony
sú neúčelné. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania 801,01 eura mal zohľadniť aj
skutočnosti,ktorévysvitlivkonaníešteprivydanírozsudkusúduprvéhostupňač.k.11C/380/2009-66,zodňa 6.7.2010 a to, že je invalidným dôchodcom, ktorý má od novembra 2009 určený invalidný dôchodok
170 eur. V rozhodnom období v jeho byte na Silvánskej 1 v Bratislave bývali jeho dcéry s bývalou
manželkou a tento byt preto nemohol užívať. V súčasnosti je na túto nehnuteľnosť, ako aj na ostatné jeho

nehnuteľnosti, vedené exekučné konanie na základe viacerých exekučných návrhov matky odporkyne.
S nehnuteľnosťami tak nemôže nakladať, t.j. nemôže si z nich zabezpečiť žiaden dodatočný príjem popri
invalidnom dôchodku. Záverom poukázal na to, že jeho osobné, rodinné, zdravotné, majetkové, sociálne
a zárobkové pomery viedli Krajský súd v Bratislave v inom konaní (sp. zn. XCo/XXX/XXXX) vo veci
návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku k záveru, že je potrebné oslobodiť ho od súdneho poplatku

a bližšie poukázal na jeho odôvodnenie.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala uznesenie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť.
Uviedla, že navrhovateľ sa predstavuje ako biedny invalidný dôchodca, pritom ide o majiteľa viacerých
nehnuteľností v státisícových hodnotách (napr. rodinný dom v Bratislave na Pieskovcovej, byt na
Silvánskej 1, podnikateľský areál v W. pri Malackách). Navrhovateľ masívne skryto podniká a na

profesionálnej úrovni sa zúčastňuje pri hypotekárnych transakciách; preberá na seba dubiózne záväzky,
a za to sa necháva platiť (poukázala napr. na zistenia orgánov činných v trestnom konaní - Okresné
riaditeľstvo PZ v Bratislave IV pod ČVS: V.-XXX/OEK-D.-XXXX). Zdôraznila, že navrhovateľ ju prakticky
od rozvodu manželstva v roku 1996 totálne fumigoval zo svojho života a aj výživné musela „páčiť“
exekučne. Mala za to, že k otázke trov konania sa vyjadrila v právnej rovine dostatočne obšírne; náhrada

trov konania jej dôvodne a právne nutne prináleží. Nenastala žiadna výnimočná situácia, neexistujú ani
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal súd možnosť nepriznať jej (celkom alebo sčasti)
náhradu trov konania. Uviedla, že nie je daná taká situácia, že by bolo nespravodlivé, aby navrhovateľ
hradil trovy konania (ktoré právne nekorektne viedol voči svojej dcére). Naopak, v právne kultivovanom
štáte považovala za nutné, aby za danej situácie trovy konania znášal navrhovateľ, tak ako to právo

štandardne predvída.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie v časti
priznanej náhrady trov konania odporkyne bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

V zmysle § 143 O.s.p. odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov konania proti
navrhovateľovi, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania. Uvedené
zákonné ustanovenie umožňuje priznať náhradu trov konania odporcovi, hoci nemal v konaní úspech
za predpokladu, že svojim konaním nedal príčinu na podanie návrhu a dopadá na prípady, kedy je

odporca v spore neúspešný bez toho, aby návrh proti nemu bol podaný v dôsledku jeho (protiprávneho)
správania. Správanie odporcu treba posudzovať z hľadiska hmotnoprávneho vzťahu, ktorý existuje
medzi účastníkmi už pred začatím konania; treba posúdiť, či príčina vedúca k podaniu návrhu na začatie
konania nebola v správaní odporcu.

Z obsahu spisu vyplýva, že vyživovacia povinnosť navrhovateľa k odporkyni bola určená na návrh
odporkynerozsudkomOkresnéhosúduBratislavaIVč.k.XXC/XXX/XXXX-XX,zodňa27.1.2004.Zmenu
predmetného rozhodnutia súdu bolo možné pri zmene pomerov dosiahnuť len podaním návrhu na
zrušenie vyživovacej povinnosti zo strany navrhovateľa, ako osoby povinnej plniť si túto zákonnú
povinnosť voči odporkyni. Súd prvého stupňa na základe návrhu navrhovateľa podaného na súde

prvého stupňa 23.10.2009, rozsudkom č.k. 11C/380/2009-66, zo dňa 6.7.2010, rozsudok Okresného
súdu Bratislava IV č.k. XXC/XXX/XXXX-XX, zo dňa 27.1.2004, zmenil tak, že od 1.7.2010 zrušil
vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k odporkyni. Najvyšší súd SR uznesením č.k. X K. X/XXXX-XXX,
zo dňa 26.2.2014, zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. XCo/XXX/XXXX, zo dňa
28.9.2012 a uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č.k. 11C/380/2010-73, zo dňa 28.10.2010, v

spojení s opravným uznesením č.k. 11C/380/2009-78, zo dňa 18.1.2011 a s doplňujúcim uznesením č.k.
11C/380/2009-114, zo dňa 19.6.2012 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že
konajúce súdy vec týkajúcu sa náhrady trov konania posúdili podľa právnej normy (§ 142 ods. 1 O.s.p.),
ktorá na daný prípad nedopadá a vec nesprávne právne posúdili; v nadväznosti na uvedené súd prvého
stupňa napadnutým uznesením navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni podľa § 143 O.s.p.

titulom trov právneho zastúpenia náhradu trov konania.

S poukazom na závery vyslovené Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 6 MCdo 6/2013, zo dňa
26.2.2014, nebola v predmetnej veci sporná aplikácia § 143 O.s.p. pre rozhodnutie o uložení povinnostinavrhovateľa zaplatiť odporkyni náhradu trov konania. Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení
uviedol, že ak vyživovacia povinnosť rodiča bola určená rozhodnutím súdu pre neplnenie si vyživovacej
povinnosti, jeho zmenu možno dosiahnuť len podaním návrhu na súd o zrušenie vyživovacej povinnosti

(§ 162 ods. 1 O.s.p.). To znamená, že aj v prípade, ak žalovaná strana zánik vyživovacej povinnosti
nespochybňuje, účastník právneho vzťahu (spravidla rodič) nemá inú možnosť ako dosiahnuť zmenu
rozhodnutia súdu, než podaním návrhu na súd o zrušenie vyživovacej povinnosti. Z uvedeného mal za
zrejmé, že ak vyživovacia povinnosť rodiča k dieťaťu zanikla, bude dieťa ako žalovaná strana v spore o
zrušenie vyživovacej povinnosti neúspešné bez toho, aby návrh proti nemu bol podaný v dôsledku jeho

protiprávneho správania. Objektívnu skutočnosť, ktorá mala za následok zánik vyživovacej povinnosti
(napr. skončenie štúdia), nemožno totiž z hľadiska rozhodovania o trovách konania podľa § 143 O.s.p.
hodnotiť ako správanie sa odporcu, ktoré zapríčinilo podanie takéhoto návrhu. Mal za to, že ak v spore o
zrušenie vyživovacej povinnosti vystupuje dieťa na žalovanej strane a návrhu bude vyhovené, treba pri
rozhodovaní o náhrade trov konania zásadne aplikovať § 143 O.s.p. a nie § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že
odporcovi možno priznať len účelne vynaložené trovy, pričom sa treba zaoberať aj tým, či u navrhovateľa

(nie) sú splnené podmienky pre použitie § 150 ods. 1 O.s.p. (tu by bolo možné zohľadniť, okrem
iného,odmietnutiežalovanejstranyposkytnúťnavrhovateľoviinformácieorozhodujúcichskutočnostiach
za predpokladu, že navrhovateľ o to pred podaním návrhu žalovanú stranu požiadal a rozhodujúce
skutočnosti nebolo možné zistiť inak).

Z uvedeného dôvodu neobstojí argumentácia navrhovateľa obsiahnutá v jeho odvolaní, že súd prvého
stupňa sa v dotknutom výroku napadnutého uznesenia neriadil dôsledne právnym názorom Najvyššieho
súdu SR; súd prvého stupňa svoj záver o aplikácii § 143 O.s.p. založil na konštatovaní, že odporkyňa
svojím správaním nedala príčinu na podanie návrhu práve s ohľadom na právny názor vyslovený
Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. X K. X/XXXX, zo dňa 26.2.2014, keď v odôvodnení uviedol, že

právny názor Najvyššieho súdu SR bol v zmysle § 243d O.s.p. záväzný. Vo vzťahu k aplikácii § 150 ods.
1 O.s.p. súd prvého stupňa konštatoval, že u navrhovateľa nezistil splnenie podmienok na uplatnenie
§ 150 ods. 1 O.s.p. v intenciách predmetného uznesenia Najvyššieho súdu SR, pretože navrhovateľ
súdu nepreukázal, že odporkyňu pred začatím konania požiadal o informácie o jej štúdiu. Odvolací súd
na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia uvádza, že v danom prípade zaťažovala povinnosť

tvrdenia a dôkazná povinnosť, že odporkyňa ukončila štúdium, navrhovateľa. Z obsahu spisu je pritom
zrejmé, že navrhovateľ podal návrh na začatie konania bez preukázania rozhodujúcich skutočností o
zániku jeho vyživovacej povinnosti, keď ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by pred podaním návrhu na
začatie konania vyzval odporkyňu na oznámenie, či jej štúdium ešte trvá; uvedenej výzve z jeho strany
pritom nebránila ani ním tvrdená, hoci aj objektívne narušená, vzájomná komunikácia s odporkyňou v

dôsledku neskončených súdnych konaní medzi ním a matkou odporkyne.

Navrhovateľ ďalej v odvolaní žiadal aplikovať § 150 ods. 1 O.s.p. a odporkyni trovy konania nepriznať
s poukazom na ním špecifikované dôvody hodné osobitného zreteľa, že je invalidným dôchodcom s
invalidným dôchodkom 170 eur; ďalej, že v rozhodnom období v jeho byte na Silvánskej 1 v Bratislave

bývali jeho dcéry s bývalou manželkou a tento byt preto nemohol užívať. Uviedol, že v súčasnom
období sú na jeho nehnuteľnosti vedené exekučné konania na základe viacerých exekučných návrhov
matky odporkyne a preto s nehnuteľnosťami nemôže nakladať, t.j. nemôže si z nich zabezpečiť žiaden
dodatočný príjem popri invalidnom dôchodku. Pre nepriznanie náhrady trov konania odporkyni poukázal
na to, že jeho osobné, rodinné, zdravotné, majetkové, sociálne a zárobkové pomery viedli Krajský

súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. XCo/XXX/XXXX vo veci žiadosti o oslobodenie od
súdneho poplatku k záveru, že je potrebné oslobodiť ho od súdneho poplatku; Krajský súd v Bratislave
v predmetnej veci rozhodol uznesením č.k. XCo/XXX/XXXX-XXX zo dňa 16.6.2014. Na preukázanie
svojich zdravotných, majetkových, sociálnych a zárobkových pomerov navrhovateľ iné dôkazy neoznačil
a neuviedol ďalšie okolnosti danej veci, ktoré by prípadne zakladali dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Ak sú tu dôvody, hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom
alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov
konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konanianemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť
v rozhodnutí odôvodnený (§ 150 ods. 1 O.s.p.). Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci,
ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného

zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a
tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. K. P. XX/XXXX, uverejnené ZSP č. 1/2000). Nepriznanie náhrady trov
konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií
je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby

neodporovalo dobrým mravom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. X K. P. XX/XXXX).

Samotné nepriaznivé majetkové či príjmové pomery účastníka konania, ktorému má byť uložená
povinnosť nahradiť trovy konania druhému účastníkovi, teda nemusia ešte odôvodňovať aplikáciu § 150
ods. 1 O.s.p. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť príčiny nepriaznivej situácie účastníka konania a
okolnosti konkrétneho prípadu.

Navrhovateľmaldôvodyhodnéosobitnéhozreteľadanézoskutočnosti,ženaviaceréjehonehnuteľnosti
sa vedie exekučné konanie a preto si z nich popri invalidnom dôchodku nemôže zabezpečiť žiaden
dodatočný príjem. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že predmetné exekučné konania na svoj
majetok si navrhovateľ privodil sám, keď v rozpore so zákonom dobrovoľne nesplnil to, čo mu

ukladalo vykonateľné rozhodnutie. Preto by odporkyňa v súvislosti s priznaním náhrady trov konania
nemala znášať negatívne dôsledky neplnenia povinnosti navrhovateľom, ktoré mu ukladali vykonateľné
rozhodnutia súdu; uvedené platí o to viac, že exekučnými titulmi boli vykonateľné rozhodnutia súdov
zaväzujúce navrhovateľa platiť výživné na jeho dcéry (ide o všeobecne známu skutočnosť z úradnej
činnosti odvolacieho súdu a vyplýva o.i. aj z odvolania podaného navrhovateľom). Priznanie náhrady

trov konania odporkyni preto z uvedeného hľadiska neodporuje ani dobrým mravom; okrem toho, že zo
strany navrhovateľa neboli preukázané jeho zdravotné, majetkové, sociálne a zárobkové pomery tak,
aby tieto bolo možné komplexne posúdiť pre účely možnej aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p., odvolací súd
je názoru, že ani okolnosť, že navrhovateľ je invalidným dôchodcom, resp. že navrhovateľovi bolo v
inom konaní (nesúvisiacom s predmetnou vecou) priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, nemôže,

práve s ohľadom na jeho celkové majetkové pomery (vlastníctvo viacerých nehnuteľností v Bratislave),
zakladať dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. nevzhliadol
výnimočnosť ani v okolnostiach danej veci, ale ani v okolnostiach na strane navrhovateľa. Súd prvého

stupňa preto postupoval správne, keď procesne neúspešnému navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť
odporkyni náhradu trov konania, pri súčasnom neaplikovaní § 150 ods. 1 O.s.p. s tým, že výšku
takto priznaných trov navrhovateľ v podanom odvolaní ani nerozporoval; pokiaľ namietal neúčelnosť
vykonaných úkonov, hodno podotknúť, že navrhovateľ tieto úkony v podanom odvolaní neupresnil, t.j.
nekonkretizoval, ktoré úkony právnej služby priznané súdom prvého stupňa odporkyni na bránenie jej

práva boli neúčelné. Na uvedenom základe, keďže súdom prvého stupňa priznaná a vyčíslená náhrada
trov konania bola potrebná na účelné bránenie práva odporkyne, odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa v napadnutej časti v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odporkyne odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v

spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Nakoľko mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal jej náhradu trov
konania 46,76 eura predstavujúcu trovy právneho zastúpenia. Tieto vyčíslil v zmysle vyhl. č. 655/2004
Z.z. a priznal za vyjadrenie k odvolaniu zo 4.8.2014 (§ 14 ods. 3 písm. b) vyhl. v spojení s § 11 ods. 1
písm. a) vyhl.) odmenu 1 x 61,87 eura = 30,93 eura a 8,04 eura režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhl.), spolu
38,97 eura, s 20 % DPH (§ 18 ods. 3 vyhl.) 7,79 eura; celkové trovy právneho zastúpenia 46,76 eura.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.