Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. december 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/271/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223646
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223646.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlomGrösslingovaul.č.4,Bratislava,protiodporcovi:Slovenskárepublika-Ministerstvospravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 07. októbra 2014, č.k.
7C/160/2012-103, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh; ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
náhrady škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 330,- eur podľa zák. č. 514/2003
Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod
sp.zn.36Er/26/2009súdnyexekútorJUDr.RudolfKrutýnazákladeexekučnéhotitulu-rozsudkuStáleho
rozhodcovského súdu, č. k. SR 07846/08 vydaného dňa 19.08.2008 v prospech navrhovateľa ako

oprávneného proti povinnému Q. B., o vymoženie sumy 13.792,- Sk s príslušenstvom, dňa 09.01.2009
požiadaloudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,oktorejžiadostisúdrozhodoldňa14.01.2009,keď
súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej
stránkepodľa§9ods.1,2,§17ods.1,2,3zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a § 44 Exekučného poriadku a dospel k záveru,
ženavrhovateľnepreukázalsplneniezákonnýchpredpokladovzodpovednostištátuzaškoduspôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Poukázal na to, že exekučný súd sa tvrdeného nesprávneho úradného

postupu; spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o
vydaniepoverenianavykonanieexekúcie;nedopustil,keďexekučnýsúdrozhodolovydanípovereniana
vykonanie exekúcie 5 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Dospel tiež k záveru, že navrhovateľ
nepreukázal ani ďalší z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu; ktorým je existencia majetkovej
škody, ktorú vymedzil len všeobecne; za administratívne náklady, ktorých vyčíslenie vychádza iba z
účtovnej agendy bez toho, aby svoje tvrdenia o vzniku škody preukázal predloženými či označenými
dôkazmi. Zároveň dôvodil, že navrhovateľ v konaní nepreukázal ani naplnenie tretieho predpokladu

zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti
súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
O.s.p. a úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.), súd prvého

stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia
veci. Namietal, že v dôsledku procesného postupu prvostupňového súdu v prejednávanej veci došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti a porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a súd prvého stupňa

mu odňal možnosť konať pred súdom, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) pojednávania
napriek tomu, že trval na svojej osobnej účasti (resp. právneho zástupcu) na pojednávaní vedenom
nestranným sudcom na nestrannom súde, v dôsledku čoho nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu, z ktorých prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal
a na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z

odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Zároveň namietal i porušenie jeho práva na zákonného sudcu, keď súd prvého stupňa vo veci
konal a rozhodol napriek tomu, že už v návrhu na začatie konania ho upovedomil o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné
z konania vylúčiť, pričom na uvedenom nič nemení ani to, že krajský súd v uvedených skutočnostiach

dôvody na vylúčenie sudcu nevzhliadol. Poukázal na to, že súd prvého stupňa v súvislosti s majetkovou
ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a konštatoval, že napadnutý rozsudok, z
ktorého nie je zrejmé, na základe akej úvahy dospel prvostupňový súd jednoznačne a nepochybne k
presvedčeniu, že mu majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla, je potrebné ako nepreskúmateľný
zrušiť, a to aj s poukazom na jeho vnútornú rozpornosť, keď prvostupňový súd síce porušenie práva

zistil, avšak ho nekonštatoval a na tejto chybe "postavil" svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy. Nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu, že v konaní nepreukázal vznik škody, keďže výšku
škody, ktorú presne špecifikoval na základe účtovnej agendy, ktorú vzhľadom na ochranu osobných
údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií, nebolo možné korešpondenčne predložiť, mienil
na pojednávaní preukázať aj predložením znaleckého posudku, ktorého vypracovanie zabezpečil, avšak

prvostupňový súd dokazovanie neprípustne skrátil iba na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa
ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že vo veci mieni rozhodnúť. Zdôraznil, že všetky problémy, ktoré
boli v jeho právnej sfére vyvolané nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu a ktoré
jasne a zrozumiteľne opísal v podanom návrhu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušenie práva.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného
odvolania, ktorými je viazaný, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

V posudzovanej veci vykonal súd prvého stupňa všetko dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa

domáhal zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj na
posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal odporca na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.),
zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym
skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci
neboli naplnené zákonné podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi

nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia
§ 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a § 44 Exekučného poriadku, svoje dôvody,
pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu Okresnéhosúdu Bratislava V v exekučnej veci sp. zn. 36Er/26/2009, aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.
odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne
posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil

opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom
konania, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania
navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
z hľadiska ním uvádzaných tvrdení v podanom odvolaní, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také
nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo

by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.
V odvolacom konaní tiež nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods.
3 O.s.p.).

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku

objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú súdom v občianskom súdom konaní v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to: 1/ existencia škody ako
majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup
súdu a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

V preskúmavanej veci je správny záver súdu prvého stupňa, že v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 36Er/26/2009 k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo, keď uvedený záver zodpovedá
vykonaným dôkazom (§ 132 O.s.p.), nakoľko súd prvého stupňa vzal do úvahy všetky rozhodujúce
skutočnosti tvrdené navrhovateľom, ako aj listinné dôkazy založené v spise a svoje skutkové závery

založil na ich správnom zhodnotení, v ktorom postupe nebol zistený žiaden logický rozpor.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že exekučný súd v konaní sp. zn.
36Er/26/2009 nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po
uplynutí zákonnej lehoty 15 dní v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď o nej rozhodol v

lehote 5 dní od jej doručenia.

Vecne správny je tiež záver prvostupňového súdu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody
a nemajetkovej ujmy, keď nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce vznik skutočnej škody a samotný
paušálny výpočet údajných nákladov spojených s uplatnením práv vyplývajúcich mu z exekučného

titulu v predmetnom exekučnom konaní vznik škody; tak ako to správne konštatoval i súd prvého
stupňa; nepreukazuje. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani argumentácia navrhovateľa, že
nemohol pred rozhodnutím súdu z dôvodu ochrany obchodného tajomstva predložiť listinné dôkazy,
ktoré by preukazovali vznik nákladov (a teda aj tvrdenej škody), ktoré mienil predložiť až na pojednávaní;
ktorého sa nezúčastnil, keď navrhovateľ mal od podania návrhu dostatok času a príležitostí predložiť,

prípadne aspoň označiť dôkazy na preukázanie vzniku škody, pričom vznik škody a nemajetkovej
ujmy nepreukazuje ani navrhovateľom predložený znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014,
vypracovaný iba všeobecne, bez vzťahu k prejednávanej veci.

Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu či nemajetkovú ujmu okrem nezákonného rozhodnutia

alebo nesprávneho úradného postupu a vzniku samotnej škody predpokladá i existenciu príčinnej
súvislosti medzi týmto rozhodnutím alebo postupom a vznikom škody.

Prvostupňový súd dospel k správnemu záveru i v tom, že navrhovateľ v preskúmavanej veci
nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi údajným vznikom škody a nesprávnym úradným

postupom.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom tým,
že vec prejednal a vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 07.10.2014 v jeho neprítomnosti, odvolací
súd ju považuje za nedôvodnú a účelovú, keďže navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca, boli na

toto pojednávanie riadne predvolaní už dňa 10.09.2014 (č.l. 87 spisu), pojednávania sa nezúčastnili
a ani nepožiadali z dôležitého dôvodu o jeho odročenie; pričom o nezaujatosti vec prejednávajúcej
zákonnej sudkyne rozhodol Krajský súd v Bratislave; a teda boli splnené všetky zákonnépredpoklady (§ 101 ods. 2 O.s.p.) na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní dňa 07.10.2014
v jeho neprítomnosti.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že písomné podania zo dňa 30.05.2014 a
zo dňa 02.10.2014, ktorými navrhovateľ požiadal o odročenie pojednávaní určených na deň 03.06.2014
a 07.10.2014, obsahovali i jeho návrhy na prerušenie konania do skončenia konania vedeného na
Ústavnom súde SR o jeho ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je porušenie práva na zákonného sudcu
a nestranný súd, o ktorých súd prvého stupňa nerozhodol.

Odvolací súd po preskúmaní vyššie uvedeného procesného postupu prvostupňového súdu dospel k
záveru, že ním nedošlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom a súd prvého stupňa ním ani
nezaťažil konanie inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z ustanovenia § 2 O.s.p. vyplýva povinnosť súdov v občianskom súdnom konaní dbať na to, aby

nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby
sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Táto povinnosť súdu sa vzťahuje na práva vyplývajúce
z hmotnoprávnych predpisov, avšak rovnako i na procesné práva účastníkov v konaní pred súdom.
Súd je potom; so zreteľom na nevyhnutnosť ústavne konformného výkladu; v občianskom súdnom
konanípovinnýzvoliťprocesnýpostupvychádzajúciztakéhovýkladuprávnehopredpisu,ktorýmzabráni

zneužitiu procesných práv zo strany niektorého z účastníkov konania (porovnaj napr. Nález Ústavného
súdu SR vo veci sp. zn. III. ÚS 11/2011, uverejnený v Zbierke nálezov Ústavného súdu pod č. 64/2011).

Zneužitím (procesného) práva je aj konanie procesnej strany v občianskom súdnom konaní, ktoré je
v rozpore s účelom procesnej normy či daného procesného inštitútu a ktorým; v rozpore s citovaným

ustanovením § 2 O.s.p. a rovnako § 6 O.s.p.; marí riadny postup v konaní.

Ustanovenie § 109 O.s.p. umožňuje účastníkovi konania v rámci výkonu svojich procesných práv podať
i návrh na prerušenie konania, o ktorom je súd zásadne povinný rozhodnúť; pred rozhodnutím vo veci
samej, prípadne najneskôr súčasne s ním; a to tak, že ak sú na to splnené podmienky (§ 109 ods. 1, 2

O.s.p.) návrhu vyhovie, alebo tento zamietne. Ani právo podať návrh na prerušenie konania však nesmie
byť zneužívané na iné účely, než vyplývajú z podstaty a charakteru daného procesného inštitútu; najmä
nesmie slúžiť na sťaženie realizácie práv iných účastníkov konania, či komplikovanie procesu ochrany
práv a záujmov fyzických a právnických osôb, s cieľom predĺžiť konanie a oddialiť vydanie rozhodnutia
vo veci samej. V takom prípade ide totiž o výkon práva, ktorým sa vo výsledku dosahuje nedovolený

účinok takéhoto; zdanlivo dovoleného a právnou normou predpokladaného; správania, ktorému nesmie
byť zo strany súdu poskytnutá ochrana ani právne účinky, ktoré inak; ak o zneužitie práva nejde; s daným
správaním (procesným úkonom) právna norma spája a ktoré zaručuje.

Ako už odvolací súd uviedol vyššie, o návrhu účastníka na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, 2

O.s.p. je súd zásadne povinný rozhodnúť. Výnimočne, ak je celkom nepochybné, že podaním návrhu na
prerušenie konania účastník zneužíva jeho procesné práva (právo podať návrh na prerušenie konania),
keď v skutočnosti nemá (objektívne nemôže mať) v úmysle dosiahnuť prerušenie konania a podaním
návrhu sleduje iný cieľ (napr. oddialiť rozhodnutie vo veci samej), však nemusia byť podaniu takéhoto
návrhu priznané právne účinky, spočívajúce i v povinnosti súdu o takomto návrhu rozhodnúť.

V posudzovanej veci navrhovateľ návrh na prerušenie konania podal za stavu, keď súd prvého stupňa
jeho; v poradí prvý; návrh na prerušenie konania zo dňa 15.10.2013 podaný z totožných dôvodov
(prebiehajúce konanie na Ústavnom súde SR ktorej predmetom je porušenie práva navrhovateľa
na zákonného sudcu a nestranný súd) uznesením zo dňa 20.01.2014, č.k. 7C/160/2012-64, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 29.01.2014, ako nedôvodný zamietol z dôvodu, že neboli splnené
predpoklady na prerušenie konania, keď Ústavný súd SR totožné ústavné sťažnosti navrhovateľa
odmietol pre nedostatok právomoci. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať
na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnú sťažnosť navrhovateľa, ktorá mala byť
dôvodom prerušenia konania v posudzovanej veci odmietol pre nedostatok právomoci. Navrhovateľ

teda v čase podania; v poradí ďalších; návrhov na prerušenie konania; dokonca pred ich podaním; mal
vedomosť o tom, že takýto návrh je nedôvodný a tiež o tom, že jeho ústavná sťažnosť; ktorá bola jediným
dôvodom prerušenia konania; už bola odmietnutá, a teda vedel, že konanie, do skončenia ktorého žiadal
konanie v posudzovanej veci prerušiť, už neprebieha. Preto je potrebné bez akýchkoľvek pochybnostíjeho opätovné podanie návrhu na prerušenie konania hodnotiť ako zneužitie jeho procesných práv,
konkrétne zneužite jeho práva podať návrh na prerušenie konania s cieľom oddialiť rozhodnutie vo
veci samej. Z tohto dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne,

keď procesným úkonom (návrhom na prerušenie konania zo dňa 30.05.2014 a zo dňa 02.10.2014)
nepriznal účinky a pokiaľ následne vec prejednal a vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 07.10.2014 v
neprítomnosti navrhovateľa bez toho, aby o týchto návrhoch rozhodol, neodňal navrhovateľovi možnosť
konať pred súdom a ani nezaťažil konanie inou vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a bola tak dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku.

Nedôvodná je tiež odvolacia námietka navrhovateľa, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, keď o ním
podanej námietke zaujatosti v preskúmavanej veci rozhodol Krajský súd v Bratislave, ktorý uznesením
zo dňa 19.10.2012, č.k. 8NcC/118/2012-14, zákonnú sudkyňu JUDr. Evu Šajmovičovú z prejednávania
a rozhodovania danej veci nevylúčil.

Súdu prvého stupňa teda nemožno vytknúť žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom
a právnom posúdení nároku navrhovateľa na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp.
zn. 36Er/26/2009, pričom ani v odvolaní navrhovateľ neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Súd prvého stupňa sa v rámci

predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami uvádzanými v podanom
návrhu a svoje rozhodnutie vydal v súlade s platnou právnou úpravou, pričom svoje rozhodnutie riadne
a presvedčivo odôvodnil, a preto ani v tomto smere nemožno námietky navrhovateľa považovať za
opodstatnené.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p., a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodal

v odvolacom konaní návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa
§ 151 ods. 1 vety prvej O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.