Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. december 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/360/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708899805
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1708899805.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Milana Chalupku a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci navrhovateľa: O. X., B.. XX.XX.XXXX,
X. P. O., T. XX, zast. JUDr. Miroslavom Kučerom, advokátom v Bratislave, Krajinská 30, proti odporcom:
X/ V. T., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., Z. XX, X/ N.. Ľ. I., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., J. XXX/XX, X/ J. W.,
B.. XX.XX.XXXX, X. O. - W., X/ Q. P., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., B. X/X, X/ Ľ. T., B.. XX.XX.XXXX, X.
P. O., Z. XX, X/ N. T., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., H. XX, X/ T. X., B.. XX.XX.XXXX, X. W., X/ W. G., B..
XX.XX.XXXX, X. W., X/ P. B., B.. XX.XX.XXXX, X. Š.O. na C. XXX, XX/ O. B., B.. XX.XX.XXXX, X. Š.
na C., XX/ Y. U., B.. XX.XX.XXXX, Č. XXX, XX/ T. W., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., P. XX, XX/ P. R., B..

XX.XX.XXXX, X. P. O., P. XX, XX/ Y. G., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., T. XX, XX/ I. G., B.. XX.XX.XXXX, X.
P. O., X., odporcovia 6/ až 15/ zast. prof. JUDr. Robertom Vlčekom, PhD., MPH, advokátom v Bratislave,
Brnianska19,ourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnostiam,naodvolanienavrhovateľaprotirozsudku
Okresného súdu Pezinok zo dňa 11. januára 2013 č.k. 4C/581/2008-367 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa tento domáhal
určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností vedených v L. P. Č.. XXX P. W. Ú. O. H. O. L. Č..
XXX/X - C. L. C. P. XX.XXX T. H. L. Č.. XXXX/X - C. L. C. P. X.XXX T.; P. L. P. Č.. XXX P. W. Ú. O. H.

O. L. Č.. XXXX/X - C. L. C. P. X.XXX T. H. L. Č.. XXX/X - orná pôda o výmere XX.XXX m2, o náhrade
trov si vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
Vychádzal zo zistenia, že na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava - vidiek pod sp. zn. D
1976/87 zo dňa 11. 12. 1987 a na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. D
2D 299/94, Dnot 58/94 zo dňa 19. 5. 1994 sa vlastníkom označených nehnuteľností stal navrhovateľ,
ako dedič v zmysle ust. § 475 O.z. po poručiteľovi Š. S., Z.. XX.X.XXXX, ktorému boli pridelené vyššie
uvedené nehnuteľnosti na základe výmeru o prídele do vlastníctva č. 3/183-19629/1949 vydaného

Osídľovacím úradom pre Slovensko po dohode s Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy v Bratislave.
Na základe rozhodnutia Nz 56/94 vydaného notárom JUDr. Miloslavom Kováčom sa spoluvlastníkmi
nehnuteľností vedených v L. P. Č.. XXX P. W. Ú. O. H. O. L. Č.. XXXX/X - C. L. C. P. X.XXX m2 a L.
Č.. XXX/X - orná pôda o výmere XX.XXX T. stali odporcovia 1/ až 3/ každý v ideálnej 1/8 k celku a
odporcovia 4/ a 5/ každý v ideálnej 1/16 k celku. Na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III,
sp. zn. D 2753/93, Dnot 612/93 zo dňa 20.06.1994 sa stali spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených P.

L. P. Č.. XXX P. W. Ú. O.C. H. O. L. Č.. XXX/X - orná pôda o výmere XX.XXX T. H. L. Č.. XXXX/X - orná
pôda o výmere X.XXX T. odporca 6/ v ideálnej 1/3 k celku, odporcovia 7/ až 11/ každý v ideálnej 1/15
k celku a odporcovia 12/ až 15/ v ideálne 1/12 k celku.Listami Správy katastra Bratislava - vidiek z 30.10.1995 a Správy katastra Senec z 18.05.2001 bolo
navrhovateľovi oznámené, že nie je možné zapísať jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam z dôvodu
duplicity vlastníctva, čím je daný aj jeho naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle §

80 písm. c/ O.s.p.
Súd prvého stupňa konštatoval, že k tomu, aby bolo možné návrhu navrhovateľa vyhovieť bolo potrebné,
aby preukázal súdu dôkazmi, že s poručiteľom Š. S. viedol nepretržite spoločnú domácnosť po dobu
jedného roka pred jeho smrťou, teda od 23.05.1979 a z tohto dôvodu sa staral o spoločnú domácnosť
(navrhovateľ netvrdil, že bol odkázaný výživou na poručiteľa), teda tak ako to predpisuje § 475 O.z.

Z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že poručiteľa Š. S. poznal od času kedy sa nasťahovali do jeho
susedstva, keďže záhrada jeho starej mamy susedila so záhradou poručiteľa. Tento stav pretrval až do
roku 1976, kedy mal navrhovateľ spolu s manželkou (zosobášení v roku 1965) postavený v záhrade jeho
starej mamy rodinný dom. Bol teda nepretržite s poručiteľom susedom, keď ho na jar roku 1977 požiadal
o doopatrovanie. Manželka navrhovateľa prejavila o to záujem, nakoľko sa chcela o niekoho starať a
doopatrovať v starobe. V tej dobe mal navrhovateľ založenú rodinu, syn O. mal 11 rokov a syn G. 7

rokov. Najprv mu robili nákupy, poskytovali obedy. Neskôr začali chodiť do jeho domu, urobili poriadok,
zabezpečili drevo na kúrenie. Vyčistili záhradu a on im dovolil, aby si tam vysadili. Keď mali bližší vzťah,
navrhli mu, aby šiel k nim domov, že ho umyjú, ale on odmietol. Za obdobie štyroch rokov čo sa o neho
starali od neho za to nič nepýtali, ani od sociálneho úradu. Poručiteľ im nedával nič za to, že mu kupovali
jedlo a starali sa o neho, neprispieval do domácnosti, na varenie, pracie prášky, pretože nemal z čoho.

Keď nemal na pálenku tak od navrhovateľa pýtal peniaze, dotoval ho v tom na čo nemal peniaze. Nebolo
tam spoločné hospodárenie, finančne nepodporoval jeho, ani manželku.
Manželka navrhovateľa potvrdila, že najprv začali poručiteľovi nakupovať, variť, až neskôr začali chodiť
do jeho domu a postupne upratovať. Peniaze od nich nepýtal, ani by mu ich nedali. Chcel iba stravu.
Ostatní svedkovia neboli očitými svedkami starostlivosti navrhovateľa a jeho manželky C. S.. Bolo to

dané tým, že Š. S. bol samotár, ktorý žil výhradne vo svojom dome, na záhradu vychádzal iba občas, s
ľuďmi v obci vôbec nekomunikoval, spoločnosti ľudí sa vyhýbal.
Súd prvého stupňa uzavrel, že z vykonaných dôkazov vyplýva, že navrhovateľ nežil s poručiteľom
v spoločnej domácnosti. Uvedený záver vyplýva z toho, že činnosť, ktorú vykonával navrhovateľ v
prospech poručiteľa, nemožno s poukazom na výklad § 475 O.z. z viacerých dôvodov považovať za

spolužitie v spoločnej domácnosti.
Najvýraznejším dôvodom prekážky spolužitia navrhovateľa s poručiteľom v spoločnej domácnosti je fakt,
že navrhovateľ mal v danom období založenú rodinu, ktorá tvorila samostatnú domácnosť oddelenú od
domácnosti poručiteľa. V konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o tom, že by domácnosť navrhovateľa
(tvorená jeho manželkou, dvomi deťmi a jeho matkou) bola spoločná s domácnosťou poručiteľa. Iba tak

by mohol byť naplnený dôvod spolužitia navrhovateľa a poručiteľa v spoločnej domácnosti. Uvedené
sa ani netvrdilo a keďže človek môže byť súčasne členom iba jednej domácnosti, táto podstatná
podmienka nebola splnená. To, že navrhovateľ s poručiteľom nebýval, len ďalej tento záver súdu
podporne potvrdzuje.
Ďalším dôvodom je skutočnosť, že navrhovateľ nikdy netvoril spotrebné spoločenstvo s poručiteľom.

Nebolo preukázané, že by mali navrhovateľ a poručiteľ akýkoľvek výdavok (tvrdenej) spoločnej
domácnosti, ktorý by uhrádzali spoločne. Neexistovala tu potreba spoločného hospodárenia. Je to z
dôvodu, že navrhovateľ ani nemal fakticky záujem o spoločné uhrádzanie, pretože všetky svoje životné
potreby realizoval v spoločnej domácnosti so svojou manželkou, deťmi a blízkymi.
Spôsob akým sa vyjadrovali navrhovateľ a jeho manželka o činnosti, ktorú vykonávali vo vzťahu k

poručiteľovi, iba potvrdzuje skutočnú povahu tejto činnosti, teda, že sa o poručiteľa starali a opatrovali
ho. Opatrovanie, ako bolo vyššie uvedené, nie je dôvodom vylučujúcim založenie a vedenie spoločnej
domácnosti, ale na druhej strane ani samo o sebe nie je skutočnosťou, ktorá v sebe zahŕňa všetky
nevyhnutnénáležitostiprezáverospoločnejdomácnosti.Navyšeargument,žeporučiteľbolopatrovaný,
by svedčal skôr manželke navrhovateľa, ktorá si podala návrh na zavedenie opatrovateľskej služby

poručiteľovi a ktorá túto činnosť osobne ako opatrovateľskú vykonávala. Činnosť manželky navrhovateľa
však nemožno v žiadnom prípade pričítať v prospech naplnenia zákonných predpokladov dedenia podľa
§ 475 O.z. zo strany navrhovateľa.
Argument spočívajúci v potvrdení nachádzajúcom sa v dedičskom spise D 1976/87 (D 889/80)
vystaveného predsedom Miestneho národného výboru zo dňa 17.07.1979 (teda ešte pred smrťou

poručiteľa) a zo dňa 02.09.1980, že R. X. okrem upratovania poskytuje menovanému úplnú stravu
denne a bezplatne, takže možno manželov X.S. H. Š. S. považovať za členov spoločnej domácnosti, je
absolútne právne irelevantný. Jednak potvrdenie obsahuje samotné právne posúdenie predsedu MNV o
vedení spoločnej domácnosti, ktoré je navyše aj úplne nesprávne. Skutkové tvrdenie v tomto potvrdenívyslovené,svedčíibaočinnostimanželkynavrhovateľaavôbecnieočinnostinavrhovateľa.Záverotom,
žemanželovX.možnopovažovaťzačlenovspoločnejdomácnostinazákladebezplatnéhoposkytovania
úplnej stravy je aj vo vzťahu k manželke navrhovateľa neprijateľný. Vystavenie takého potvrdenia (aj

pred smrťou) poručiteľa bolo vo svojich záveroch v prospech manželov X. nepravdivé a ako podklad
dedičského konania po poručiteľovi založilo stav v rozpore so zákonom.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ a jeho manželka poskytovali poručiteľovi Š. S.
starostlivosť v chorobe a starobe, ktorá však nenapĺňala znaky vedenia spoločnej domácnosti a
starostlivosti o spoločnú domácnosť, uzavrel súd prvého stupňa, ktorý bol preto toho názoru, že

navrhovateľ po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa s ním nežil v spoločnej domácnosti a z tohto
dôvodu sa nestaral o spoločnú domácnosť v zmysle § 475 O.z., čo viedlo súd k zamietnutiu návrhu
navrhovateľa.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ. Namietal, že počas celého konania nebol
ako účastník riadne vypočutý, vo veci posledne konajúci sudca navrhovateľa vypočul povrchne, nebol
mu poskytnutý ani priestor preukázať, že podmienku k dedeniu vo vzťahu k poručiteľovi mal splnenú

a starostlivosť nebohému poručiteľovi poskytoval ďaleko do minulosti. Poskytovanie starostlivosti
považoval za samozrejmosť zahrnutú v tom, že spolu s poručiteľom tvorili spoločnú domácnosť.
Poukázal na špecifikum veci, predstavujúce osobu poručiteľa, išlo o človeka nízkeho zmýšľania,
čudáckej povahy, ktorý s nikým okrem navrhovateľa a jeho manželky nekomunikoval, len týmto dvom
osobám dôveroval. Žil v neuveriteľnej biede, voči vonkajšiemu svetu sa uzavrel, na ulicu nevychádzal,

zamkol bránku, zamuroval okná. Svoj pozemok prepojil bránkou s pozemkom navrhovateľa a pohyboval
sa iba na svojej a navrhovateľovej nehnuteľnosti. Medzi poručiteľom a navrhovateľom s jeho manželkou
bola dohoda, že títo sa o neho postarajú, aby nemusel ísť do domova opatrovateľskej služby, vybavia
za neho všetky záležitosti a všestranne sa oňho postarajú. Manželka navrhovateľa každý deň varila i
pre poručiteľa, jedlo sa mu nosilo, pričom peniaze od nebohého ako príspevok na stravu navrhovateľ

a jeho manželka nežiadali, nebohý by nemal z čoho zaplatiť. Taktiež navrhovateľ s manželkou
zabezpečovali občasné nákupy poručiteľovi, dávali mu drobné finančné prostriedky. To všetko preto,
že sa oňho zaviazali do smrti postarať, pretože ho dlhodobo poznali a považovali ho za člena
svojej rodiny. Nebohý im za to umožnil obhospodarovať svoj pozemok, plody z pozemku si všetci
delili. Navrhovateľ s manželkou takisto zabezpečovali umývanie, upratovanie domu poručiteľa. Nebolo

možné, aby navrhovateľ spolu s manželkou s nebohým žili fyzicky pod jednou strechou, nebohý si
toto neprial, navrhovatelia však toto považovali za vedenie spoločnej domácnosti spoločne v oboch
nehnuteľnostiach.
Súdu vyčítal, že dokazovanie nesmeroval k tomu, kto a ako vybavoval úradné záležitosti poručiteľa,
prijímal poštu, dôchodok, zabezpečoval lekárske ošetrenie poručiteľa, návštevu sociálnych pracovníkov

a pod. Toto všetko totiž zabezpečoval navrhovateľ, jediný prístup k poručiteľovi bol cez nehnuteľnosť
navrhovateľa. Podľa navrhovateľa súd tieto skutočnosti nezisťoval z dôvodu, že vopred plánoval návrh
zamietnuť s odôvodnením, že navrhovateľ poručiteľovi poskytoval len starostlivosť a nežil s ním v
spoločnej domácnosti.
Konštatovanie súdu, podľa ktorého v prejednávanej veci nebolo nevyhnutné vypočuť všetkých

účastníkov na strane odporcov, keď niektorí z nich boli potomkami pôvodných odporcov, považoval za
porušenie základnej zásady súdneho konania a to zásady ústnosti, pričom navrhovateľovi bola odňatá
možnosť konať pred súdom, keď nemohol klásť účastníkom konania otázky a nemohol ani zistiť, ako
mohli títo svoje nehnuteľnosti (totožné s navrhovateľom) zdediť, keď k tomu nebol žiadny právny titul.
Za nepravdivé a nepodložené považoval tvrdenie prvostupňového súdu, že najvýraznejším dôvodom

prekážky spolužitia navrhovateľa s poručiteľom v spoločnej domácnosti bol fakt, že navrhovateľ mal
v danom období založenú rodinu, ktorá tvorila samostatnú domácnosť. Odvolateľ zopakoval, že
nikdy netvrdil, že navrhovateľ s nebohým žil pod jednou strechou. Za spoločnú domácnosť v danom
prípade treba považovať obe nehnuteľnosti, na ktorých sa navrhovateľ s manželkou a poručiteľom
pohybovali. Skutočnosť, že tieto osoby tvorili spoločnú domácnosť, je preukázaná tým, že sa o poručiteľa

každodenne všestranne starali ako o vlastného a tento ich starostlivosť prijímal. Poručiteľ patril do
rodiny navrhovateľa, nemožno prijať tvrdenie súdu, že nemohol byť členom dvoch domácností. Svoju
domácnosť totiž nemal, mal iba spoločnú domácnosť s navrhovateľom.
Pokiaľ súd v odôvodnení poukázal na to, že navrhovateľ nikdy netvoril s poručiteľom spotrebné
spoločenstvo, nebolo preukázané, že by mali akýkoľvek spoločný výdavok, odvolateľ poukázal na

to, že navrhovateľ nebohého živil, šatil, pomáhal mu pri rôznych prácach, upratoval, poskytoval
drobné finančné prostriedky. Poručiteľ tak nemusel nič platiť, v jeho dome nebola elektrina, plyn ani
voda. Navrhovateľ nechcel od poručiteľa nič za stravu a palivo, pretože poručiteľ peniaze ani nemal,
navrhovateľ rovnako nič nechcel od svojich maloletých detí, ktoré tiež neboli zárobkovo činné. Pokiaľporučiteľ chcel, aby navrhovateľ mal v opatere jeho drobný dôchodok a našetril mu na pomník, toto
navrhovateľ odmietol.
Rovnakou sa súd nevysporiadal s potvrdením vystaveným bývalým predsedom MNV Tomášov

ohľadom vedenia spoločnej domácnosti, tento dôkaz súd otočil proti navrhovateľovi, akoby tento nikdy
neexistoval, bol vydaný protiprávne. Takýto úsudok si súd urobil bez akéhokoľvek dokazovania v smere,
čo predchádzalo vydaniu takéhoto potvrdenia, nepredvolal na pojednávanie notárku, ktorá dedičstvo
prejednávala, čím všetkým porušil právo navrhovateľa na spravodlivý súdny proces. S potvrdením
ošetrujúcej lekárky sa súd v odôvodnení nijako nevysporiadal, tento dôkaz obišiel bez povšimnutia.

Zovšetkýchvyššieuvedenýchskutočnostípodľanavrhovateľavyplývato,žesúdsavecounedostatočne
zaoberal, nevykonal všetky potrebné dôkazy, čo viedlo k nesprávnym právnym záverom a vydaniu
nezákonného rozhodnutia. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odporcovia sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrili.
Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., dospel pritom k záveru, že napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu je vecne správny.
Podľa § 474 ods. 1 O.z. ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi
rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej
domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na

poručiteľa.
Podľa § 475 ods. 1 O.z. ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom
poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v
spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou
na poručiteľa.

Podľa § 115 O.z. domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady
na svoje potreby.
V zmysle tohto ustanovenia domácnosť je skutočné a trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých osôb
v spotrebnom spoločenstve. Základným atribútom domácnosti je spoločné uhradzovanie nákladov na
potreby jednotlivých jej členov (spoločné hospodárenie). Spoločne sa však nemusia uhradzovať všetky

potrebyspolužijúcichosôb.Spoločnúdomácnosťtvoriazhľadiska§474,či§475O.z.ajtí,ktoríspoločne
uhradzujú len tú časť osobných potrieb, ktorá súvisí s bývaním a stravovaním, kým ďalšie potreby si
môžu uhradzovať sami.
Spoločná domácnosť predpokladá spoločné bývanie. Pre posúdenie spoločnej domácnosti nie je
rozhodujúce bydlisko jej členov podľa evidencie obyvateľstva. Preto je potrebné skúmať v každom

jednotlivom prípade miesto faktického žitia osoby, ktorá si dedičské právo uplatňuje z titulu spolužitia
s poručiteľom v spoločnej domácnosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nikto nemôže byť
príslušníkom dvoch domácnosti súčasne. Spolupatričnosť k jednej domácnosti bráni fyzickej osobe, aby
súčasne založila iné spotrebné spoločenstvo.
Ďalším znakom spoločnej domácnosti je trvalosť. O trvalé spolužitie ide vtedy, ak nie je vopred časovo

ohraničené. Trvalosť je daná vtedy, ak občania žijú v spotrebnom spoločenstve za okolností, z ktorých
možno usudzovať, že toto spoločenstvo nezamýšľajú iba na prechodný čas. Z tohto pohľadu tvoria
domácnosť i osoby, ktoré iba začínajú spolu žiť. Pre vznik subjektívneho dedičského práva zákon však
vyžaduje, aby spoločná domácnosť trvala najmenej po dobu jedného roka, pričom tento čas sa počíta
spätne odo dňa poručiteľovej smrti. O skončenie ani o prerušenie spoločnej domácnosti nejde tam, kde

poručiteľ a spolužijúca osoba sa dočasne zdržiavali na rôznych miestach bez úmyslu spolužitie skončiť.
Spolužitie v domácnosti sa nepreruší prechodným ubytovaním fyzickej osoby mimo
svojej domácnosti, napr. po dobu výkonu zamestnania mimo bydliska, počas štúdia, počas návštevy a
pod.
Spoločnou domácnosťou poručiteľa a ďalších osôb treba rozumieť skutočné spolužitie v spotrebnom

spoločenstve všetkých týchto osôb, ktoré prispievajú na úhradu spoločných potrieb podľa svojich
schopností a možností a každý z nich si ďalej obstaráva v rámci tohto spoločenstva to, čo potrebuje.
Podľa potrieb sa členovia spoločnej domácnosti podieľajú na výhodách tohto spoločenstva,
či už ide o spoločné bývanie, stravovanie, ošatenie a pod. Vzájomné príspevky sa zásadne nehodnotia,
je tu pocit spolupatričnosti k jednému celku, v ktorom každý podľa svojich možností prispieva (R 34/1960,

s. 244 ods. 4) Spoločné uhradzovanie nákladov znamená, že zásadne nie sú presne oddeľované
finančné prostriedky na vedenie domácnosti.
Okrem týchto podmienok je potrebné, aby spolužijúca osoba z dôvodu faktického spolužitia v spoločnej
domácnosti sa o túto domácnosť starala alebo bola odkázaná výživou na poručiteľa. Táto požiadavka jesplnená aj u toho, kto iba prijíma od ďalších členov domácnosti uhradzovanie svojich potrieb. Podmienka
starostlivosti o spoločnú domácnosť v zmysle tohto ustanovenia je splnená vtedy, keď spolužijúca osoba
prispieva k jej udržiavaniu a chodu. Nie je rozhodujúce, či sa tak stane osobnou činnosťou spolužijúcej

osoby, finančne alebo iným spôsobom. Z dôvodu spolužitia teda dedia osoby, ktoré majú k poručiteľovi
a k jeho domácnosti vzťah blížiaci sa vzťahu, aký má člen rodiny k jeho ďalším členom a k domácnosti
rodiny. Táto starostlivosť o spoločnú domácnosť je širšie chápaná a spočíva v skutočnom zaobstaraní
domácich prác, t.j. napr. vo varení, praní, žehlení a pod. Je potrebné, aby táto starostlivosť o spoločnú
domácnosť sa vykonávala spontánne a nie na zmluvnom základe.

Odvolací súd po dôslednom zvážení veci sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, podľa ktorého
navrhovateľ mal v danom období založenú rodinu, ktorá tvorila samostatnú domácnosť oddelenú od
domácnosti poručiteľa, činnosť, ktorú vykonával vo vzťahu k poručiteľovi, mala povahu pomoci, teda
starostlivosti o poručiteľa. Opatrovanie nie je dôvodom vylučujúcim založenie a vedenie spoločnej
domácnosti, ale na druhej strane ani samo o sebe nie je skutočnosťou, ktorá v sebe zahŕňa všetky
nevyhnutné náležitosti pre záver o spoločnej domácnosti. Navrhovateľ sám viackrát uviedol, že medzi

ním a poručiteľom bola dohoda, že navrhovateľ s manželkou sa o neho postarajú, aby nemusel ísť
do domova opatrovateľskej služby, vybavia za neho všetky záležitosti a všestranne sa oňho postarajú.
Odvolací súd nespochybňuje, že rozsah pomoci a starostlivosti navrhovateľa spolu s manželkou
voči poručiteľovi bol široký, absentovala však spontánnosť či nezištnosť tejto pomoci (navrhovateľ
poukazoval na „dohodu“ s poručiteľom). Pokiaľ len navrhovateľ s manželkou hradili všetky náklady

poručiteľa (strava, ošatenie, lekárska starostlivosť), poručiteľ sa na úhrade a obstarávaní spoločných
potrieb nijako nepodieľal, hoci určitý, hoci len minimálny príjem mal, tiež nebolo preukázané, že by
účastníci spolu riešili záležitosti spoločného rodinného života. Z dokazovania vykonaného súdom prvého
stupňa vyplýva, že poručiteľ bol len prijímateľom pomoci, poskytovanej mu členmi rodiny navrhovateľa
bez toho, aby boli naplnené znaky charakterizujúce spoločnú domácnosť - skutočné a trvalé súžitie

osôb, v ktorom tieto prispievajú na úhradu spoločných potrieb a v ktorom spoločne a bez rozlišovania
hospodária so svojimi príjmami.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že mu nebolo umožnené klásť otázky na pojednávaní neprítomným
odporcom v smere zistenia, ako mohli títo svoje nehnuteľnosti (totožné s navrhovateľom) zdediť, keď k
tomu nebol žiadny právny titul, odvolací súd konštatuje, že tieto otázky nesúvisia s predmetom konania

(predmetom konania nie je určenie, či sú alebo nie sú odporcovia spoluvlastníci nehnuteľností).
Nakoniec pre úplnosť odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že vyhoveniu návrhu navrhovateľa v
časti určenia vlastníctva pozemkov v katastrálnom území O. L.. Č.. XXX/X - C. L. C. P. XX.XXX T. H.
L.. Č.. XXXX/X - orná pôda o výmere X.XXX T. bráni nedostatok účastenstva v katastri zapísaného
spoluvlastníka nehnuteľností P. G. v tomto súdnom konaní, voči ktorému by tak ani návrhu vyhovujúci

rozsudok nebol záväzný (§ 159 ods. 2 O.s.p.).
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov neostalo odvolaciemu súdu než napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdiť z hľadiska jeho vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p., s konštatovaním
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu.
O trovách odvolacieho konania rozhodne rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.