Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. december 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/829/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812201651
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812201651.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice

Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa K., s.r.o., so sídlom L., L. 6, N.: XX XXX
XXX, zastúpeného JUDr. T. P., S.., advokátom so sídlom v X., B. XX, proti odporkyni T. W., trvale bytom
I. pod P., Y. XXX/X., t.č. bytom XX G. H., W XDP, U. - O., P. X., zastúpenej Y.. Y. U., advokátom so sídlom
v L. X., U. XX/XX, o popretie pravosti pohľadávky, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 18. júla 2014, č.k. 4C/17/2012-216 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vo výroku I. určil, že pohľadávka odporkyne v sume
165.969,59 EUR, ktorá je predmetom exekučného konania vedeného exekútorským úradom súdneho

exekútora Ing. Mgr. T. J. pod sp.zn. EX 245/11, na základe poverenia vydaného Okresným súdom
Prievidza dňa 21.7.2011 pod sp.zn. 15Er/1998/2011 na návrh odporkyne ako oprávnenej proti
povinnému J. W., narodenému XX.X.XXXX, trvale bytom XXX XX B. č. XXX, neexistuje. Vo výroku
II. vyslovil, že rozhodnutie o trovách konania ponecháva samostatnému uzneseniu po právoplatnosti
rozsudku vo veci samej. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ sa návrhom domáhal, aby súd určil, že
pohľadávka odporkyne ako oprávnenej, ktorá je predmetom exekučného konania vedeného exekútorom
Ing. Mgr. T. J., pod sp.zn. EX 245/11 proti J. W., ako povinnému neexistuje. Z vykonaného dokazovania

mal za preukázané, že navrhovateľ má splatnú pohľadávku proti dlžníkovi J. W. na základe rozsudku
Okresného súdu Prievidza č.k. 17C/155/2009 - 350 zo dňa 28.3.2011 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne č.k. 17Co/135/2011 - 389 zo dňa 11.7.2012, právoplatným 25.7.2012, ktorým bol J. W.
zaviazaný zaplatiť spoločnosti K., s.r.o. sumu 54.651,88 EUR s úrokom z omeškania zo sumy 49.790,88
EUR vo výške 14,5% ročne od 19.12.2006 do zaplatenia. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie
oprávnenejT.W.protipovinnémuJ.W.zodňa24.6.2011boloOkresnýmsúdomPrievidzadňa21.7.2011
vydané poverenie súdnemu exekútorovi Ing. Mgr. T. J. na vymoženie istiny 165.969,59 EUR. Exekučným

titulom je Notárska zápisnica sp.zn. N 203/2011, Nz 17937/2011 spísaná dňa 18.5.2011 na notárskom
úrade notárky JUDr. Q. W.. V notárskej zápisnici J. W., ako dlžník uznáva čo do dôvodu a výšky
pohľadávku veriteľa T. W., ktorá vznikla na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 15.7.2008 v znení dodatku
zo dňa 30.12.2010 a zaväzuje sa ju splatiť najneskôr do 15.6.2011. Dlžník zároveň súhlasil s tým, aby sa
vprípadenesplneniazáväzkunotárskazápisnicastalavykonateľnýmexekučnýmtitulom.Dňa31.8.2011
vydalsúdnyexekútorexekučnýpríkaznavykonanieexekúciepredajomnehnuteľnostívedenýchnaLVč.
XXXX a na LV č. XXXX pre k.ú. L. a ďalej nehnuteľností vedených LV č. XXXX pre k.ú. B.. Dňa 31.1.2012

prihlásil právny zástupca spoločnosti K., s.r.o. do tohto exekučného konania pohľadávku spoločnosti
na základe rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 17C/155/2009-350 zo dňa 28.3.2011 podľa § 140
ods. 2 písm. j) a § 157 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Celková pohľadávka spoločnosti K., s.r.o.
proti povinnému J. W. ku dňu XX.X.XXXX predstavovala 184.749,32 EUR. Navrhovateľ sa zároveňžalobou na súde prvého stupňa domáhal, aby súd určil, že pohľadávka odporkyne proti J. W. vymáhaná
v uvedenom exekučnom konaní neexistuje. Žaloba o popretie pravosti pohľadávky je vo svojej podstate
určovacou žalobou. V danom prípade však nebolo potrebné skúmať existenciu naliehavého právneho

záujmu navrhovateľa na určení neexistencie právneho vzťahu v zmysle ustanovenia § 80 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku, keďže ten vyplýva priamo z právneho predpisu, čiže z ustanovenia § 55
ods. 2 Exekučného poriadku. Z dokazovania vyplynulo, že odporkyňa sa zdržiava a pracuje v zahraničí
od svojich 19 rokov, teda približne od mája 1997. Zmluva o pôžičke je datovaná dňom 15.7.2008,
podľa vyjadrenia odporkyne a svedka J. W. v deň podpísania zmluvy o pôžičke mu odporkyňa zároveň

aj fyzicky odovzdala v hotovosti sumu 5.000.000,-Sk. Táto suma mala pozostávať z 3.500.000 ,-Sk,
ktoré boli vlastné prostriedky odporkyne našetrené z príjmov z práce v zahraničí a 1.500.000,- Sk
mali byť prostriedky, ktoré odporkyni požičal jej vtedajší priateľ. Odporkyňa je stále slovenskou štátnou
občiankou Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. V zmysle príslušných
daňových predpisov je daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou, preto má povinnosť v
Slovenskej republike platiť daň z príjmov dosiahnutých ako na území Slovenskej republiky a tak aj v

zahraničí. Uvedená povinnosť platí po celý čas jej pobytu v zahraničí, napriek tomu, že medzičasom
nadobudli účinnosť postupne tri zákony o dani z príjmov. Na splnenie svojej daňovej povinnosti je
odporkyňa povinná podávať v Slovenskej republike každý rok daňové priznanie. V daňovom priznaní
musíuviesťvšetkyzdaniteľnépríjmy.Príjemzozávislejčinnosti,hoci jedosahovanývzahraničípodlieha
zdaneniu v Slovenskej republike. Odporkyňa podala za roky 1997 až 2008 daňové priznanie len v

rokoch 2002, 2003, 2006, 2007. Z týchto daňových priznaní vyplýva, že odporkyňa mala za roky1997
až 2008 zdaniteľný príjem 786.673 Sk (26.112,76 EUR). Z dokladov predložených odporkyňou vyplýva
len to, že mala v období rokov 2007 a 2008 vo Veľkej Británii štyri účty v banke HSBC avšak ani súčet
prostriedkovtvoriacichzostatkynatýchtoúčtochzďalekanezodpovedásume3.500.000,-Sk.Odporkyňa
rovnako nepreukázala, že zo zamestnania dosahuje také príjmy ako uviedla vo svojej výpovedi. Z celého

obdobia, ktoré pracuje v zahraničí predložila len dve potvrdenia o zamestnaní. Iba z jedného vyplýva
výška jej príjmu, kde pri pracovnom čase 35 hodín týždenne s hodinovou mzdou 6,19 GBP (7,83 EUR)
by mohla pri 140 hodinách mesačného pracovného času dosiahnuť (hrubý?) mesačný príjem približne
1.096,- EUR (33.024,12 Sk). Ide však o príjem od zamestnávateľa u ktorého pracuje od 14.11.2012,
teda po viac ako štyroch rokoch po údajnom poskytnutí pôžičky. Z uvedených

skutočností je zrejmé, že odporkyňa nedosiahla v rokoch 1997 až 2008 oficiálny zdaniteľný príjem aspoň
v sume 3.500.000,- Sk, teda ku dňu údajného poskytnutia pôžičky takou sumou vlastných peňažných
prostriedkov ani nemohla disponovať. Nebolo by to podľa názoru súdu možné ani pri súčte oficiálneho
príjmu za roky 1997 až 2008 a peňazí, ktoré jej podľa jej tvrdenia poskytovali jej priatelia a z ktorých si
hradila bývanie, stravu a oblečenie. Nemohla preto mať ku dňu 15.7.2008 k dispozícii sumu 3.500.000,-

Sk. Teda ani v prípade, ak by jej bol vtedajší priateľ požičal sumu 1,5 mil. Sk, nebola by odporkyňa po
doloženívlastnýchprostriedkovschopnápožičaťsvojmubratoviJ.W.5.000.000,-Sk.Súdprvéhostupňa
tiež poukázal na rozpory vo výpovediach svedkov J. W. a T. W., ktorí mali byť prítomní pri odovzdávaní
požičanej sumy. Rozpory sa týkajú fyzického množstva bankoviek tvoriacich požičanú sumu. Podľa
svedkyne T. W. mala kôpka bankoviek výšku 8-10 cm a mali byť pôvodne uložené v obálke. Podľa

svedka J. W. odporkyňa vybrala peniaze z tašky a on si ich následne vložil do euroobalu a do svojej
tašky. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že odporkyňa nemohla
svojmu bratovi J. W. požičať sumu 5.000.000,-Sk, pretože jej časť v sume 3.500.000,-Sk nemohla zo
svojich príjmov dosiahnuť. Napriek existencii písomnej zmluvy o pôžičke, dodatku k zmluve, uznania
dlhu a skutočnosti, že J. W. uznal údajnú pohľadávku odporkyne do notárskej zápisnice, podľa názoru

súdu pohľadávka odporkyne v sume 165.969,59 EUR (5.000.000,-Sk) voči dlžníkovi J. W., neexistuje.
Z uvedených dôvodov súd návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. Na základe § 151 ods. 3
prvej vety O.s.p. rozhodol, že ponecháva rozhodnutie o trovách konania samostatnému uzneseniu po
právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa, domáhala sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnila v súlade s § 205 ods.
2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p., keď bol súd nesprávne obsadený a v súlade s
§ 205 ods. 2 písm. f), nakoľko rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala
na to, že po podaní návrhu bol spis pridelený zákonnému sudcovi, a to JUDr. O. S.. Zákonný sudca

začal konať vo veci, keď sa uskutočnili dve pojednávania, na ktorých bola vykonaná podstatná časť
dôkazov, a to jej výsluch, ako aj výsluchy svedkov J. W., T. W. a N.. Y. R.. Následne na pojednávaní
28.03.2014 došlo k zmene, keď bol zákonný sudca nahradený sudcom Mgr. P. K., čo bolo odôvodnené
zmenou rozvrhu práce Okresného súdu Prievidza na rok 2013 na základe Dodatku č. 6 účinného od14.05.2013. Tým podľa jej názoru došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu vyplývajúceho jej z
čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Uviedla, že podstatná časť súdneho konania a dôkazov bola totiž vykonaná
sudkyňou JUDr. O. S., avšak meritórne rozhodnutie vo veci samej vydal sudca Mgr. P. K., ktorý tieto

dôkazy nevykonal. Poukázala na zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva
funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a
rozhodovanie o prejednávanej veci, a teda v danom prípade JUDr. O. S.. Mala za to, že zvýšenie sudcov
na Okresnom súde Prievidza nemôže byť dôvodom, aby bola odňatá vec zákonnému sudcovi potom,

ako sa začalo konať vo veci a bola vykonaná značná časť dôkazov. Uviedla, že zákonného sudcu v
zmyslezákonaosúdochmožnozmeniťlenvovýnimočnýchprípadoch,keďexistujúobjektívneprekážky,
ktoré neumožňujú zákonnému sudcovi vec prejednať a rozhodnúť a tými sú dlhodobo nepriaznivý
zdravotný stav, preradenie na iný súd a podobne. Výnimočným dôvodom však v žiadnom prípade
nie je zvýšenie počtu sudcov, keďže zákonný sudca aj naďalej pôsobí na Okresnom súde Prievidza.
Ďalej nesúhlasila s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý nesprávne vyhodnotil, že odporkyňa

je v zmysle ustanovenia predošlej i súčasnej zákonnej úpravy dani z príjmov štátnou občiankou s
trvalým pobytom na území SR daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou. V tejto súvislosti
poukázala na § 1 ods. 2 zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, z ktorého
ustanovenia jednoznačne vyplýva, že bolo úlohou súdu prvého stupňa skúmať, či existuje medzinárodná
zmluva medzi Slovenskou republikou a Veľkou Britániou, keďže v tejto krajine pracuje. Svedčí o tom aj

rezidenčná karta, ktorej je držiteľkou. Prvostupňový súd však túto svoju povinnosť opomenul a následne
aplikoval nesprávny právny predpis, a to zákon o dani z príjmov. Pritom už v roku 1992 bola takáto
medzinárodná zmluva medzi vládou vtedajšej Českej a Slovenskej federatívnej republiky a vládou
Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska podpísaná, čo potvrdzuje oznámenie č. 89/1992
Zb. V tomto smere poukázala i na svedeckú výpoveď R. W., zamestnankyne Daňového úradu O., ktorá

vo svojej výpovedi uviedla, že z jej príjmov sú vyňaté príjmy zo zahraničia, aby nedošlo k dvojitému
zdaneniu. Teda suma vo výške 26.112,76 eur, ktorú považoval prvostupňový súd za všetky zdaniteľné
príjmy predstavuje len jej príjmy na území Slovenskej republiky. Podľa názoru odporkyne zo strany
prvostupňového súdu došlo k aplikácii nesprávneho právneho predpisu pri posudzovaní otázky, či mala
povinnosť podávať daňové priznanie na území SR. Nesprávne právne posúdenie tejto otázky malo

priamy vplyv na to, že prvostupňový súd následne nesprávne konštatoval, že za obdobie od roku 1997
do roku 2008, čiže za obdobie 11 rokov, keď žila skromne, nepretržite pracovala v zahraničí a odkladala
si takmer všetky zarobené peniaze, nemohla našetriť sumu vo výške 3.500.000 Sk a teda nesprávne
rozhodol vo veci samej. Pokiaľ by súd postupoval správne, bolo by preukázané, že v rozhodnom období
platila daň z príjmov vo Veľkej Británii, čo napokon potvrdzuje aj ten fakt, že je držiteľkou rezidenčnej

karty, ktorá by jej nebola vydaná, ak by mala voči príslušným orgánom vo Veľkej Británii nedoplatky a
nepracovala by tu dlhodobo. V prípade, pokiaľ by na základe medzinárodnej zmluvy s Veľkou Britániou,
ktorá zamedzuje dvojité zdanenie prvostupňový súd ustálil, že je povinná platiť daň z príjmov a teda
i podávať daňové priznanie vo Veľkej Británii mal si súd podľa jej názoru vyžiadať tieto dokumenty
od príslušných orgánov vo Veľkej Británii, pokiaľ mu nepostačovali pracovné zmluvy a výpisy z účtov

predložené z jej strany, z ktorých vyplýva, že v tejto krajine dlhodobo žije a pracuje tak, ako si ich
vyžiadal od Daňového úradu O. , pobočka Prievidza. Skutočnosť, že mala stály príjem vo výške cca
30.000 až 40.000 Sk preukázala svojou výpoveďou, ktorú potvrdili ďalší traja svedkovia. Okrem toho
to tiež preukazujú listinné dôkazy, a to potvrdenie zo dňa 13.09.2006 od zamestnávateľa Q., vnútorná
zmluva so spoločnosťou L. O. V. L. zo dňa 21.02.2003, pracovná zmluva L. zo dňa 27.01.2009, denník

s evidenciou príjmov, potvrdenia o zaplatení daní vo P. X., ako aj výpisy z bankových účtov. Mala za to,
že na základe vykonaného dokazovania preukázala, že za obdobie rokov 1997 - 2008 bola schopná si
našetriť sumu vo výške 3.500.000 Sk a sumu vo výške 1.500.000 Sk jej požičal vtedajší priateľ a tieto
peniaze následne požičala J. W..

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť. K odvolacím dôvodom odporkyne namietajúcim nesprávne
obsadenie súdu uviedol, že sa jedná o rozhodnutie predsedu súdu po predchádzajúcom konaní so
súdnou radou pôsobiacou na Okresnom súde Prievidza, ktoré netrpí žiadnou právnou vadou. V prípade,
že by toto rozhodnutie malo vady, poukázal na skutočnosť, že osobne prítomná právna zástupkyňa

odporkyne na pojednávaní nenamietala zmenu v osobe nového zákonného sudcu, navyše, keď bola
vyzvaná Okresným súdom Prievidza k vyjadreniu sa k tejto skutočnosti. Vyjadrenie nebolo žiadne,
preto nový zákonný sudca postupoval riadne v ďalšom súdnom konaní a nemal žiadne procesné
prekážky postupovať v konaní ďalej až po vyhlásenie rozsudku. Ďalej uviedol, že po nástupe novéhoprávneho zástupcu bol vznesený návrh na vypočutie a nielen dovypočutie svedka Krajčíka z dôvodu
odstránenia rozporov v jeho doterajších osobných výpovediach, ale aj z opatrnosti, aby sa predišlo
prípadným procesným pochybeniam. Tento svedok sa nedostavil na pojednávanie, nespolupracuje

žiadnym spôsobom, svojím konaním spochybnil vierohodnosť svojej svedeckej výpovede, ako aj v
konečnom dôsledku existenciu svojho dlhu voči žalovanej strane, teda svojej sestre. K svedeckej
výpovedi matky odporkyne uviedol, že jej výpoveď v žiadnom prípade nie je možné hodnotiť ako
dôkaz v prospech žalovanej strany, nakoľko nič nevidela, nič si nepamätá. Ostatní svedkovia sú právne
irelevantní, nakoľko objektívne vzaté nemohli mať vedomosť o tom, že peniaze odporkyňa nosila domov,

že si ich vo valutovom konaní menila, dokonca dávala doma do skrine a napokon tieto peniaze ak
existovali, neboli prihlásené do žiadneho konania podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Ďalej
poukázal na to, že odporkyňa sa na ďalších pojednávaniach nezúčastnila a na pojednávaní na ktorom
bola vypočutá, neponúkla dôkaz o tom, že je sama v príslušnom daňovom konaní v mieste svojho
zdržiavania sa v zahraničí. Týmito listinami ani právna zástupkyňa odporkyne nedisponovala, pričom
na každom pojednávaní ospravedlňovala jej neúčasť z dôvodov uvedených v súdnych zápisniciach a

v konečnom dôsledku ani nenavrhla doplnenie dokazovania napríklad o listiny pripojené v podanom
odvolaní. Pokiaľ odporkyňa pripojila spolu s odvolaním 16 listín uviedol, že ide len o fotokópie v jazyku
krajiny pôvodu bez preloženia do jazyka slovenského, sú to len listiny poslané novému právnemu
zástupcovi elektronickou poštou a sú neautorizované v zhode s prípadným originálom. Taktiež poukázal
na výpoveď pracovníčky daňového úradu, ktorá upozornila na možnosť existencie iných daňových

listín, avšak právna zástupkyňa odporkyne na to nereagovala a pred vyhlásením rozsudku nenavrhla
doplniť žiadne dokazovanie. Z týchto dôvodov listiny pripojené až k podanému odvolaniu nemajú žiadnu
dôkaznú silu (§ 120 ods. 4 O.s.p.), preto odvolací súd na ne ex lege nemôže prihliadnuť.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne
nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom názore, že odporkyňa
nemohla svojmu bratovi J. W. požičať sumu 5.000.000 Sk, pretože takýmito finančnými prostriedkami

nemohla disponovať, vzhľadom na jej príjmy dosiahnuté v rokoch 1997 až 2008. Podľa názoru súdu
ani v prípade, ak by jej bol vtedajší priateľ požičal sumu 1.500.000 Sk, nebola by odporkyňa do doložení
vlastných finančných prostriedkov schopná požičať svojmu bratovi J. W. 5.000.000 Sk. Pri rozhodovaní
vychádzal z výsluchu účastníkov, z výsluchu svedkov, z predložených potvrdení zamestnávateľov
odporkyne, z výpisov z účtov predložených odporkyňou, ako aj z daňových priznaní podaných

odporkyňou za roky 1997-2008 na území Slovenskej republiky. Po zhodnotení výsledkov vykonaného
dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že napriek existencii písomnej zmluvy o pôžičke,
dodatku k zmluve, uznania dlhu a skutočnosti, že J. W. (brat odporkyne) uznal údajnú pohľadávku
odporkyne do notárskej zápisnice, pohľadávka odporkyne v sume 165.969,59 eur (5.000.000 Sk)
voči dlžníkovi J. W. neexistuje. Z týchto dôvodov návrhu navrhovateľa o popretie pravosti pohľadávky

odporkyne v sume 165.969,59 eur, ktorá je predmetom exekučného konania vedeného Exekútorským
úradom súdneho exekútora Ing. T.. T. J. pod sp. zn. EX 245/2011 proti povinnému J. W. v celom rozsahu
vyhovel, keď rozhodol, že predmetná pohľadávka neexistuje.

Odvolací súd sa s týmto právnym záverom súdu prvého stupňa i s odôvodnením napadnutého rozsudku

stotožňuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a k odvolacím námietkam odporkyne uvádza nasledovné:

Odporkyňa svojím odvolaním namietala nesprávne obsadenie súdu prvého stupňa, ako aj to, že
rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ podal návrh na súde prvého stupňa dňa 04.02.2012, pričom
vec bola pridelená zákonnej sudkyni JUDr. O. S.. Zákonná sudkyňa začala vo veci konať, nariadila
vo veci pojednávania v dňoch 13.11.2012, 13.12.2012, 26.02.2013, 05.04.2013, na ktorých vypočula
účastníkov konania, svedkov Ing. Y. R., T. W., J. W.. Následne na základe dodatku č. 6 k rozvrhu práce
Okresného súdu L. na rok 2013 účinného od 14.05.2013 bola vec z dôvodu zvýšenia počtu sudcov

výnimkou pridelená náhodným výberom do senátu 14C sudcovi Mgr. P. K. (úradný záznam zo dňa
15.05.2013, nachádzajúci sa na čísle listu 98 spisu). Zákonný sudca Mgr. P. K. na pojednávaní dňa
28.03.2014 oboznámil účastníkov konania so zmenou rozvrhu práce Okresného súdu Prievidza na rok
2013 na základe dodatku č. 6, poučil účastníkov konania, že majú právo uplatniť námietku zaujatosti vočisudcovi a oboznámil doterajší priebeh dokazovania. Právna zástupkyňa odporkyne, ktorá bola prítomná
na pojednávaní nemala výhrady k zmene v osobe zákonného sudcu, neuplatnila námietku zaujatosti
voči sudcovi. Vec prejednávajúci sudca Mgr. P. K. na pojednávaní dňa 28.03.2014 vypočul svedkyňu

R. W., pojednávanie odročil za účelom vyžiadania daňových priznaní od Daňového úradu O., nariadil vo
veci pojednávania v dňoch 09.05.2014 a 27.06.2014, na ktorých vykonával dokazovanie a následne
vo veci meritórne rozhodol.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch č. 757/2004 Z.z. ( v znení účinnom v čase pridelenia veci T..

K.), ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom
práce prideľujú jednotlivými senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom náhodným výberom
pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby
bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci.

Podľa § 51 ods. 4 cit. zákona náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových

prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už
pridelené veci aj v prípade a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu,
ktorému bola vec pridelená, b) zmeny v obsadení súdu sudcami, c) výraznej nerovnomernosti
zaťaženosti sudcov, d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená z konania a rozhodovania
vo veci vylúčený.

Z citovaných ustanovení zákona o súdoch, ako aj z rozvrhu práce Okresného súdu Prievidza na rok
2013 vyplýva, že i v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami, o ktorú v tejto veci ide, bolo možné
prerozdeliť už pridelené veci náhodným výberom pomocou technických prostriedkov. V danom prípade
k prideleniu veci došlo takýmto spôsobom, keď na základe dodatku č. 6 k rozvrhu práce na rok 2013 bol

spis sp. zn. 4C/17/2012, ktorý bol pôvodne pridelený sudkyni JUDr. O. S. náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov pridelený sudcovi Mgr. P. K.. K prideleniu veci teda došlo v súlade so zákonom
i s rozvrhom práce. Sudcu súdu prvého stupňa Mgr. P. K., ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom
zo dňa 18.07.2014 tak je možné považovať za zákonného sudcu. Odvolacie námietky odporkyne v
tomto smere boli preto neopodstatnené.

Pokiaľ odporkyňa v podanom odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého
stupňa, odvolací súd konštatuje, že ani táto námietka neobstojí.

V preskúmavanej veci predmetom konania bola žaloba o popretie pravosti pohľadávky podľa § 55 ods.

2 Exekučného poriadku. V danom prípade nebolo potrebné skúmať existenciu naliehavého právneho
záujmu navrhovateľa na určení neexistencie právneho vzťahu v zmysle ustanovenia § 80 písm. c)
O.s.p. , keďže tento vyplýva priamo z právneho predpisu, a to z ust. § 55 ods. 2 Exekučného
poriadku. Navrhovateľ v konaní preukázal, že má splatnú pohľadávku proti dlžníkovi J. W. na základe
právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorá ku dňu 31.02.2012 predstavovala sumu 184.749,32 eur. V

konaní nebolo taktiež sporné, že dlžník navrhovateľa J. W. je ako povinný účastníkom exekučného
konania vedeného Exekútorským úradom Ing. Mgr. T. J. pod sp. zn. EX 245/2011 na návrh odporkyne
ako oprávnenej, pričom exekučným titulom je notárska zápisnica sp. zn. N 203/2011, Nz 17937/2011,
spísaná dňa 18.05.2011, v ktorej J. W. ako dlžník uznáva čo do dôvodu a výšky pohľadávku veriteľa
Moniky W., t.j. odporkyne, ktorá vznikla na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 15.07.2008 v znení

dodatku zo dňa 30.12.2010. Z predložených listinných dôkazov zo strany navrhovateľa vyplýva, že dňa
31.01.2012 si prihlásil svoju pohľadávku do rozvrhu výťažku dražby v exekučnom konaní a keďže mal za
to, že pohľadávka odporkyne proti dlžníkovi J. W. (jej bratovi) neexistuje a že uvedené exekučné konanie
je iniciované k vymoženiu fiktívnej pohľadávky len za účelom vylúčenia možnosti uspokojenia jeho
pohľadávky , podal navrhovateľ návrh na súd o popretie pravosti pohľadávky. Na strane odporkyne bolo

dôkazné bremeno preukázať, že má pohľadávku voči bratovi J. W. vo výške 165.969,59 eur na základe
zmluvy o pôžičke, keďže navrhovateľ túto okolnosť namietal. Odporkyňa tvrdila, že od roku 1997 pracuje
v zahraničí, kde mesačne zarábala cca 30.000 - 40.000 Sk a preto bolo v jej možnostiach poskytnúť
bratovi J. W. v roku 2008 pôžičku peňazí v sume 3.500.000 Sk s tým, že čiastku 1.500.000 Sk jej požičal
vtedajší priateľ a aj túto sumu poskytla J. W. na základe zmluvy o pôžičke dňa 15.07.2008, t.j. celkovo

mu poskytla pôžičku vo výške 5.000.000 Sk. Odporkyňa na preukázanie svojich tvrdení predložila výpisy
z účtu v banke V. vo P. X., dve potvrdenia od zamestnávateľov, z ktorých dôkazných prostriedkov
však nevyplývalo, že ku dňu 15.07.2008 disponovala sumou 3.500.000 Sk. Odporkyňa taktiež žiadnym
vierohodnýmdôkazomnepreukázala,žesipožičalaodpriateľa1.500.000Skažetietopeniazenáslednepožičala svojmu bratovi J. W.. Tieto tvrdenia odporkyne neboli preukázané ani z výsluchu svedkov J.
W. a T. W., v ktorých výpovediach boli rozpory, ani svedeckú výpoveď T. W., matky odporkyne nie je
možné hodnotiť ako dôkaz v prospech odporkyne, nakoľko svedkyňa uvádzala, že nič nevidela, nič si

nepamätá a preto súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že zo svedeckých výpovedí svedkov J. W. a
T. W. nevyplýva existencia pôžičky medzi odporkyňou a J. W.. Pokiaľ odporkyňa v podanom odvolaní
namietala, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec z hľadiska aplikácie zákonnej úpravy
dani z príjmov, keď vyhodnotil, že odporkyňa je štátnou občiankou SR s trvalým pobytom na území SR
a preto v zmysle zákona o dani z príjmov je daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou, k

tomu je potrebné uviesť, že i v tomto smere boli odvolacie námietky odporkyne neopodstatnené. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia správne konštatoval, že v zmysle zákonov o dani z
príjmov platných a účinných na území SR v rozhodnom období , t.j. v rokoch 1998 - 2008 (zák. č.
286/1992 Zb. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov účinný od 01.01.1993 do 31.12.1999,
zák. č. 366/1999 o dani z príjmov v znení neskorších predpisov účinný od 01.01.2000 do 31.12.2003,
zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov účinný od 01.01.2004) mala

odporkyňa ako slovenská štátna občianka s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky povinnosť
podávať daňové priznanie na území Slovenskej republiky. Odporkyňa podala za roky 1997-2008 daňové
priznanie len v rokoch 2002,2003,2006,2007. Z týchto daňových priznaní vyplýva, že v roku 2002 mala
odporkyňa kombinované príjmy, teda aj zo zahraničia a aj na Slovensku. V rokoch 2003, 2006, 2007
mala odporkyňa príjmy len zo zahraničia. Z vyššie citovaných zákonov o dani z príjmov vyplýva, že i keď

odporkyňa bola povinná podávať daňové priznanie na území Slovenskej republiky po celý čas jej pobytu
v zahraničí, z jej príjmov sú vyňaté príjmy zo zahraničia, aby nedošlo k dvojitému zdaneniu. Z daňových
priznaní k dani z príjmov fyzických osôb v rokoch 2002,2003,2006,2007 je zrejmé, že odporkyňa
oznámila Daňovému úradu O. príjmy zo zahraničia za uvedené obdobie v celkovej výške 26.112,76
eur, pričom z týchto príjmov zo zahraničia jej daňový úrad nevyruboval daň z príjmu, čo jednoznačne

vyplýva z predložených daňových priznaní. Z uvedeného je zrejmé, že suma vo výške 26.112,76 eur
predstavovala priznaný príjem odporkyne zo závislej činnosti zo zdrojov v zahraničí, z ktorého však na
územíSlovenskejrepublikyneplatiladaň.Zodvolaniaodporkynenapokonnepochybnevyplýva,žedaňz
príjmu v zahraničí platila vo Veľkej Británii, čo potvrdzuje aj ten fakt, že je držiteľkou rezidenčnej karty. Na
základe uvedených skutočností sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že odporkyňa

v konaní nepreukázala, že v rokoch 1997-2008 dosiahla príjem v sume 3.500.000 Sk, keď z daňových
priznaní nepochybne vyplýva, že jej celkový príjem zo zahraničia predstavoval 26.112,76 eur. Pokiaľ
odporkyňa v podanom odvolaní namietala, že súd si nevyžiadal daňové priznania z Veľkej Británie
od príslušných orgánov, z ktorého by zistil jej oficiálny príjem v zahraničí, k tomu je potrebné uviesť,
že odporkyňa takýto dôkaz nenavrhla vykonať. Pokiaľ odporkyňa k podanému odvolaniu predložila

nové listinné dôkazy, a to výpisy z bankových účtov, potvrdenia o zaplatení daní vo Veľkej Británii,
pracovné zmluvy, denník s evidenciou príjmov, k tomu je potrebné uviesť, že na tieto nové dôkazy už
nebolo možné prihliadať, nakoľko odvolacie sporové konanie je založené na systéme neúplnej apelácie.
Východiskom neúplnej apelácie je zásada, že v sporovom konaní je súd prvého stupňa inštanciou
skutkovou, t.j. inštanciou, pred ktorou majú byť zásadne prevedené všetky účastníkmi navrhnuté

dôkazy potrebné k preukázaniu sporných právne významných skutkových tvrdení. K tomu zákon ukladá
účastníkom povinnosť tvrdiť pred súdom prvého stupňa všetky pre vec právne významné skutočnosti,
ktoré tu boli v čase konania pred súdom prvého stupňa. Z obsahu spisu vyplýva, že odporkyňa bola
riadne poučená podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že všetky dôkazy a skutočnosti musia byť predložené
účastníkmi alebo označené najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože

na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr, súd neprihliada. Z tohto dôvodu odvolací súd
k novým listinným dôkazom predloženým zo strany odporkyne neprihliadal, nakoľko boli predložené
až v odvolacom konaní a odvolací súd nezistil, že boli splnené podmienky uvedené v § 205a O.s.p. Z
týchto dôvodov boli odvolacie námietky odporkyne nedôvodné.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 O.s.p., nakoľko
súd prvého stupňa vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci samej

v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .