Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. október 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/262/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210719
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5612210719.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 10C/237/2012-56 zo dňa 22. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom (v celom rozsahu) zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia. Za preukázanú považoval okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

V súvislosti s meritórnym posúdením veci prvostupňový súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov
vedúcich k zamietnutiu uplatneného nároku. Predovšetkým zdôraznil neunesenie dôkazného bremena
navrhovateľom, a to tak celkovo, ako aj vo vzťahu k jednotlivým podmienkam uplatňovaného
nároku. K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu v podobe prieťahov v konaní uviedol, že v
dotknutej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Postup exekučného súdu pri
rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je nadväzne nutné posudzovať podľa
§ 44 ods. 2 EP účinného do 31.5.2011, pričom lehota 15 dní od doručenia žiadosti sa nevzťahovala

(práve) na exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) EP. Navyše, v zmysle § 44 ods. 2 EP zákonná
lehota 15 dní je určená len pre pozitívne rozhodnutie, t.j. pre udelenie poverenia, a nie pre rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. Okresný súd doplnil, že navrhovateľ
nepreukázal tiež tvrdenie o rozhodnutí o predmetnej žiadosti súdneho exekútora s omeškaním viac ako
193 dní (žiadosť bola doručená exekučnému súdu 17.1.2011 a uznesenie o jej zamietnutí bolo vydané
24.5.2011).
Nad (nevyhnutný) rámec prvostupňový súd vyslovil, že navrhovateľ nepreukázal ani výšku tvrdenej

škody a nemajetkovej ujmy; predložený znalecký posudok sa týka iných typov návrhov podávaných
navrhovateľom. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1, 2 O.s.p.
tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal s poukazom na to, že síce si daná procesný nárok uplatnil, ale
v zákonnej lehote trovy nevyčíslil.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov

a prednesov protistrany, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Tvrdil, že okresný súd ignoroval žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu; v dôsledku čoho
vykonal pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však
odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ
odporca nereagoval na výzvu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania;
súčasne však uvádzal, že o takomto návrhu nebolo ani rozhodnuté.

Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ
vytýkal súdu prvého stupňa viacero omylov - napr. konštatovanie, že namietané lehoty na vydanie

rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za
významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i
momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu celkových
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, keď súd svoje
rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje
identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. V konaní navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však

dokazovanie neprípustne skrátil, pričom navrhovateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Zároveň
ale tvrdil, že predmetný znalecký posudok predložil a okresný súd dotknutý dôkaz nevykonal.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nezdôvodnil, prečo
nevyslovil, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na
jednej strane okresný súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, na druhej

strane však porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2

písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Zásada kontradiktórnosti pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas

predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám
obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by
navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť.
Z obsahu spisu tiež vyplýva, že spoločne s predvolaním na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi
navrhovateľa doručené (dňa 21.7.2014) i vyjadrenie odporcu vo veci samej. Tým je vyvrátená zásadná

odvolacia námietka navrhovateľa o tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany.
Predvolanie navrhovateľa na pojednávanie zároveň obsahovalo (aj) jeho poučenie podľa § 120 ods.
4 O.s.p. Okresný súd v rámci dokazovania sa oboznámil i so znaleckým posudkom (zdôrazňovaným
navrhovateľom v odvolaní) a v rámci odôvodnenia dostatočne jasne vysvetlil, prečo naň nebolo možné
prihliadať.

Predvolanie na termín pojednávania v súdenej veci (na deň 22.9.2014) bolo právnemu zástupcovi
navrhovateľa doručené dňa 21.7.2014. Až dňa 17.9.2014 (t.j. takmer dva mesiace od prevzatia
predvolania) bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenienariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu“.
Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie

rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. V
prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo
116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal v krátkom časovom predstihu - z hľadiska

pracovných dní - pred jeho termínom, čím s poukazom (aj) na vzdialenosť jeho sídla, resp. sídla jeho
právneho zástupcu od sídla konajúceho súdu (cca 300km) fakticky zmaril efektívne využitie ustanovenia
§ 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Navyše, vzhľadom na to, že dotknuté podanie neobsahuje náležitosti
predpísané v ustanovení § 119 O.s.p. - nevymedzenie dňa, kedy sa o dôvode (požadovaného odročenia
pojednávania) navrhovateľ dozvedel, t.j. neuvedenie dátumu podania (údajnej) ústavnej sťažnosti -
nepredstavuje dané podanie kvalifikovaný základ pre eventualitu odročenia pojednávania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na
odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by
mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň

dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp.
zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 2 Cdo 372/2013 z 27.11.2014) v otázkach
posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
Vzhľadom na konštatované nebolo potrebné ani vyčkať na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o prerušenie konania, o ktorom procesnom návrhu navrhovateľa (jednoznačne) rozhodnuté

bolo.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu
vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Je nepochybné , že v súdenej veci pojednávanie nariadené a vykonané bolo. Taktiež

je nesprávnou požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal okresný
súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či
sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom,
či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa
odporcu (bez ohľadu na to, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená

povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia rozsudku nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)
založenévexekučnomspise.Zozápisniceopojednávaníjenepochybné,žedokazovaniebolovykonané

(aj) oboznámením obsahu exekučného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6Er/43/2011,
ktorý dôkaz výslovne, označením povinného a spisovej značky exekútora (č.l. 2 spisu) požadoval
navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho
str. 6).

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212
ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania
enormného množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu
k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Nadväzne je úplne nenáležitým

tvrdenieonepreskúmateľnostinapadnutéhorozhodnutiaprenedostatokdôvodov.Naopak,odôvodnenie
rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia.
K žiadnemu zo zásadných záverov okresného súdu (t.j. konkretizácia neunesenia bremena tvrdenia a
dôkazného bremena; „neplatnosť“ lehoty 15 dní v súdenom prípade; chronológia a zmysel úkonov v
danej exekučnej veci atď.) odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. vôbec žiadnu protiargumentáciu.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, či „že náklady na správu pohľadávkypočas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní
odvolacích dôvodov.

Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde

navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.

Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné