Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. október 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/426/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225418
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225418.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov

JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 10.
decembra 2014, č. k. 22C/236/2012 - 102, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súdu prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín. Súd prvého stupňa mal
z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený podal prostredníctvom
súdneho exekútora dňa 11.02.2011 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie proti povinnému Petrovi Steinerovi na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., zo dňa 04.10.2010,
sp. zn. SR 08965/10. Okresný súd Trenčín dňa 13.05.2011 vydal uznesenie č. k. 61Er/349/2011-10,
ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozsudok
rozhodcovského súdu nepovažoval za spôsobilý exekučný titulom podľa ust. § 41 ods. 2 písm.
c/ Exekučného poriadku, pretože priznával oprávnenému plnenie zákonom nedovolené, odporujúce
dobrým mravom, preto je nevykonateľný. Predmetné uznesenie bolo navrhovateľovi prostredníctvom
jeho právneho zástupcu riadne doručené a nadobudlo právoplatnosť dňa 04.06.2011. Súd prvého

stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 5 ods.
1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ďalej ust. § 44 ods. 2, § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom v rozhodnom období. Z citovaných ustanovení § 44
ods. 2 Exekučného poriadku mu vyplynulo, že tam uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti sa
vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu. Mal za to,
že z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí
rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Na základe uvedeného potom nebolo možné konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, keďže súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Uviedol, že v prípade pokiaľ by sa dané ustanovenie malo vykladať tak, že lehota 15 dní platí
aj pre rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,potom je pravdou, že súd rozhodol 76 dní po uplynutí stanovenej lehoty. Poukázal na to, že oneskorenie
v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia bolo nepochybne spôsobené tým, že navrhovateľ žiadal
vykonať exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, pričom šlo

o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, a exekučný súd musí vzhľadom na ustanovenie § 45 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov v
Občianskom zákonníku a z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, resp. zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch vždy ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa
na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi. Uvedený prieskum exekučný súd v

prejednávanom prípade vykonal a zistil, že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať. Skonštatoval,
že spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré
priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovní európskeho spoločenstva, vrátane
judikatúry Súdneho dvora EÚ. Preto sa nemohol stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že po právnej
stránke nešlo o zložitú vec. Skutočnosť, že preskúmavanie rozhodcovských rozsudkov exekučnými
súdmi je časovo náročné a nezvládnuteľné v lehote 15 dní sa podľa súdu odrazila aj v zákone č.

144/2010 Z. z., ktorý s účinnosťou od 01.06.2010 zmenil ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v tom smere, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov. Následne sa zaoberal preskúmaním
tvrdenia navrhovateľa či došlo k nesprávnemu úradnému postupu prekročením právomoci exekučného
súdu pri preskúmaní exekučného titulu. Z exekučného spisu sp. zn. 61Er 349/2011 súd zistil, že

exekučný súd pred rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne
preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia mu vyplynulo, že
v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Mal za to, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá

exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom.
Súladom exekučného titulu so zákonom pritom rozumel nielen formálne náležitosti exekučného titulu
ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá
by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Poukázal na to, že na rozdiel od
iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom

konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska
hmotného práva. Konštatoval, že v právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade
materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne
právoplatne neboli. Materiálnu právoplatnosť rozhodnutí preto nepovažoval za bezvýnimočnú. Uviedol,
že možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45

zákona o rozhodcovskom konaní, pričom zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný
súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené
v § 46 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie,ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Zuvedeného
mu vyplynulo, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na uskutočnenie

exekúcie vo vyššie uvedenej exekučnej veci Okresného súdu Trenčín neprekročil svoju právomoc, ako
to v žalobnom návrhu uvádza navrhovateľ, pričom na vec nebolo možné aplikovať ust. § 6 ods. 4
zákona č. 514/2003 Z. z. Konštatoval, že uznesenie exekučného súdu č. k. 61Er 349/2011-10 zo dňa
13.05.2011 nebolo do dňa vyhlásenia tohto rozsudku zrušené odvolacím ani dovolacím súdom, a keďže
navrhovateľ dokonca proti nemu ani nepodal odvolanie, nadobudlo právoplatnosť dňa 04.06.2011. Na

konštatovanie nezákonnosti tohto uznesenia podľa § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. tak neboli splnené
zákonné podmienky, pretože nebol preukázaný prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci - t.j. existencia nezákonného rozhodnutia súdu. Nakoľko nemal
splnenú už prvú podmienku, ktorej naplnenie je predpokladom pre prípadnú objektívnu zodpovednosť
štátu za vznik škody, existenciou či neexistenciou ďalších 2 podmienok sa už nezaoberal, nakoľko takýto

postup považoval za nehospodárny, pretože ak neexistuje nesprávny úradný postup, nemôže existovať
ani príčinná súvislosť s prípadnou škodou, čiže je vylúčené splnenie ďalšej z 3 podmienok. Nakoľko
nemal preukázané splnenie podmienok pre konštatovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako
to navrhoval navrhovateľ a rovnako nepriznal navrhovateľovi či už majetkovú škodu alebo nemajetkovú

ujmu a jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Ak nie je daná zodpovednosť súd nemôže
rozhodovať o náhrade škody či nemajetkovej ujmy. Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný,
podľa ust.§ 142 ods. 1 O.s.p má právo na náhradu trov konania, nakoľko však odporcovi trovy konania
nevznikli, ich náhrada voči navrhovateľovi mu nebola priznaná.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal
o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je

potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne
v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu
prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o

zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako
nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,

keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje

len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu

sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil

sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné

výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas

nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký

posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v
súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Poukázal na to, že znalecký posudok predložil až po rokua pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti jeho vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom, že určenie
výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám
prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol pritom navrhovateľ

nútený uplatniť svoje nároky včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol
priestor na získanie znaleckého posudku. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.

Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem

toho zdôraznil, že ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je
rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd

rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 03.06.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 17.01.2011, t. z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 137 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá

na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho
exekútora na Okresný súd Trenčín dňa 11.02.2011 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 13.05.2011, ktoré nadobúda
právoplatnosť dňom 04.06.2011.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekútora, aby

vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane

spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex
offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené
a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum exekučný súd vykonal, zistil, že exekúciu nemožno z
týchto dôvodov vykonať, pričom spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho

spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s
tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 27/02, I. ÚS
197/03, I. ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.

48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmyslezáverovÚstavnéhosúdupotommožnokonštatovať,žezamietnutiežiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie (za stavu, kedy právny predpis v tomto čase v sebe nezakotvoval žiadnu lehotu,
v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom

vydanie poverenia) v lehote niečo vyše troch mesiacov od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému

postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z. z. Z dôvodu nesplnenia prvého
zákonného predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu pritom ani nie je potrebné bližšie sa
zaoberať uplatnenou škodou, preto by vykonanie dokazovania znaleckým posudkom, na ktorý poukázal
žalobca v odvolaní, bolo procesne nadbytočné.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva

z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti pôvodného
zákonného sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 pod č. k. 17NcC/299/2012 - 9, kedy krajský súd
rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín Mgr. Martina Trnavská nie je vylúčená z prejednania
a rozhodovania veci. Ďalším uznesením č. k. 5NcC/61/2012 - 57 zo dňa 13.08.2014 krajský súd

rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. Martina Dubovcová, ktorej bola vec pridelená na
prejednanie a rozhodnutie po zmene zákonného sudcu v súvislosti s odchodom Mgr. Martiny Trnavskej,
nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, nakoľko nezistil dôvody na jej vylúčenie. Čo sa
týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak akobolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu

v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľaaodporcuajehoprávnehozástupcupostupujúcpodľaust.§101ods.2O.s.p.stým,žesúd
prvého stupňa sa riadne a vyčerpávajúco vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu
pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. V
tomto smere odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdu prvého stupňa na strane 8 a 9 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že pokiaľ ide vyjadrenie
odporcu k návrhu na začatie konania, toto bolo navrhovateľovi doručené dňa 24.11.2014. Pojednávanie
v danej veci bolo vytýčené súdom prvého stupňa na deň 10.12.2014. Navrhovateľ si predvolanie prevzal
dňa 24.09.2014. Navrhovateľovi tak nebola postupom súdu prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa

k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o
tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a
O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len

za podmienok uvedených v ust. § 205a. Poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.
bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 24.09.2014, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu
prvého stupňa.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, v zmysle ktorej súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie konania

nerozhodol osobitne, túto odvolací súd rovnako nepovažoval za dôvodnú. O návrhu žalobcu na
prerušenie konania, doručenom dňa 05.12.2014, totiž súd prvého stupňa rozhodol samostatným
uznesením č. k. 22C/336/2012-99 zo dňa 10.12.2014, a to tak, že návrh zamietol a žalobca proti tomuto
uzneseniu podal odvolanie, o ktorom nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté. V danej súvislosti teda
nedošlokodňatiumožnostižalobcukonaťpredsúdom,keďsúdprvéhostupňarozhodolojehonávrhuna

prerušenie konania osobitným rozhodnutím a poskytol žalobcovi možnosť podať proti tomuto uzneseniu
opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval, čo žalobca aj urobil, preto
jeho námietka v tomto smere nemôže obstáť.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska

skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .