Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/243/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211201472
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2211201472.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov

senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci navrhovateľa: MVDr. T. D.,
nar. XX.X.XXXX, bytom C., J. XXXX/X, zastúpeného advokátom: JUDr. Marián Zányi, so sídlom
Dunajská Streda, Alžbetínske nám. 2, proti odporcovi: Regionálna veterinárna a potravinová správa
Dunajská Streda, so sídlom Dunajská Streda, Korzo Bélu Bartóka 789/3, IČO 36 086 711, zastúpeného
advokátkou: JUDr. Eva Skačániová, so sídlom Dunajská Streda, Korzo Bélu Bartóka 789/3, o určenie
neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa výpoveďou odporcu, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 17.2.2015, č.k. 9C/22/2011-282,

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh (ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že
výpoveď jeho štátnozamestnaneckého pomeru zo strany odporcu datovaná dňom 11.11.2010, ktorá mu
nebola doručená je neplatná, rovnako ako výpoveď zo dňa 16.11.2010, doručená mu dňa 4.12.2010 a
jeho štátnozamestnanecký pomer v služobnom úrade odporcu vo funkcii odborný radca so zaradením v

organizačnom úrade, odbor potravinového dozoru a hygieny potravín, oddelenie potravinového dozoru a
hygieny potravín živočíšneho pôvodu, naďalej trvá) zamietol; navrhovateľa zaviazal k povinnosti zaplatiť
odporcovitrovyprávnehozastúpeniavsume1095,92Eur,dotrochdníodprávoplatnostitohtorozsudku.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 46, § 47 písm. b), § 48 ods. 21,
2, § 1 ods. 4, § 120, § § 50, § 53 ods. 1, § 60 ods. 1 písm. l) zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej
službe, § 61 ods. 1, 2, 4, § 38 ods. 1, § 77 Zákonníka práce, § 80, § 153 ods. 1, 2 O.s.p.

odôvodnil v podstate tým, že pri posudzovaní návrhov na začatie konania žiadaného určenia, že
výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru daná navrhovateľovi ako štátnemu zamestnancovi zo
strany odporcu ako služobného úradu datovaná zo dňa 16.11.2010 a doručená mu 4.12.2010 je
neplatná a následne pripusteného rozšíreného návrhu o určenie, že výpoveď štátnozamestnaneckého
pomeru daná navrhovateľovi ako štátnemu zamestnancovi zo strany odporcu ako služobného úradu,
datovaná z 11.11.2010 a odmietnutá 11.11.2010 resp. nedoručená je neplatná, ako po skutkovo ako
aj po právnej stránke dospel k záveru, že oba listiny obsahujú všetky formálne a obsahové náležitosti

požadované pre výpoveď pracovného pomeru, teda boli písomné a doručené, zamestnávateľ v nich
uplatnil dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorým dňom skutkovo vymedzil, tak, že ho nebolo možné
meniť s iným dôvodom. Návrh navrhovateľa na zmenu petitu návrhu jeho rozšírením dňa 21.10.2014 aj o
žiadané určenie neplatnosti výpovede štátnozamestnaneckého pomeru danej navrhovateľovi zo stranyodporcu ako služobného úradu výpoveďou zo dňa 11.11.2010, ktorá mu však nebola doručená s tým,
že štátnozamestnanecký pomer navrhovateľa u odporcu naďalej trvá, súd posúdil ako prekludovaný,
keď mal jednoznačne preukázané, že dňa 11.11.2010 navrhovateľ odmietol túto výpoveď prevziať.

Navrhovateľ si nárok na určenie neplatnosti tejto výpovede potom neuplatnil na súde v dvojmesačnej
lehote odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Ide o prepadnú lehotu, na ktorú súd prihliada ex
offo a má za následok zánik práva. Výpovedná lehota začala plynúť 1.12.2010 a skončila 31.1.2011.
Navrhovateľakozamestnanecsimoholuplatniťneplatnosťskončeniapracovnéhopomerudo31.3.2011.
Vo všeobecnosti možno uzavrieť, že ak skončil pracovný pomer na základe skoršieho právneho úkonu

platne tak, neskorší právny úkon o rozviazanie pracovného pomeru, teda namietaná výpoveď zo dňa
16.11.2010, ktorá mu bola doručená dňa 4.12.2010 už nemôže mať právne účinky. Navrhovateľ tvrdil,
že mu nebola do „dnešného dňa“ doručená výpoveď zo dňa 11.11.2010, resp. poprel, že by ju odmietol
prevziať.Súduneušlopozornosti,žeokremsvedeckýchvýpovedíMVDr.I.L.,MVDr.J.Y.tútoskutočnosť
potvrdil navrhovateľ aj sám vo svojej výpovedí ako aj v odvolaní voči skoršiemu rozhodnutiu vo veci.
Podľa uvádzaného je potom súd názoru, že návrh navrhovateľa je v plnom rozsahu nedôvodný. O

náhrade trov súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal navrhovateľa na zaplatenie trov právneho
zastúpenia odporcu spolu vo výške 1 095,92 Eur, ktoré boli vypočítané v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z.
v znení neskorších predpisov.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu (vychádzajúc z jeho obsahu) podal prostredníctvom svojho

advokáta odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil tak, že sa určuje, že výpoveď štátnozamestnaneckého pomeru zo strany odporcu
ako služobného úradu s navrhovateľom ako štátnym zamestnancom datovaná zo dňa 16.11.2010
a doručená navrhovateľovi dňa 4.12.2010 je neplatná. Štátnozamestnanecký pomer navrhovateľa k
štátu v služobnom úrade odporcu vo funkcii odborný radca so zaradením v organizačnom útvare

Odbor potravinového dozoru a hygieny potravín, oddelenie potravinového dozoru a hygieny potravín
živočíšneho pôvodu, naďalej trvá s tým, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi všetky trovy
súdneho konania, teda aj trovy konania odvolacieho. Odvolateľ zdôraznil, že v konaní žiadal určiť
za neplatnú výpoveď zo dňa 16.11.2010, ktorá mu bola riadne doručená dňa 4.12.2010, keď až po
zrušení pôvodného rozhodnutia súdu prvého stupňa požiadal o rozšírenie petitu žaloby v tom smere,

že žiada určiť za neplatnú aj výpoveď zo dňa 11.11.2010, keďže tento právny úkon je od začiatku
nulitný, neexistentný. Pri opätovnom výsluchu svedka MVDr. Y. bolo uvedené, že pohovor, na ktorom
mu mala byť doručovaná výpoveď zo dňa 11.11.2010 sa týkala zrušenia pracovnoprávneho pomeru,
pričom mu mala byť predložená asi dohoda, boli tam nejaké podmienky. Svedok sa nevedel vyjadriť,
či išlo o dohodu, alebo výpoveď. Potvrdil len to, že on sám s ničím nesúhlasil, vyskočil zo stoličky

a povedal, že sa stretnú na súde a opustil miestnosť. Vyskočiť zo stoličky mal vtedy, keď mu bolo
ponúknuté na podpísanie. Svedok ďalej uviedol, že záznam bol vyhotovený pred začatím rokovania
a keď mu bol predložený dokument skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa
11.11.2010 s otázkou, či takýto dokument na prejednaní rozviazania pracovného pomeru videl alebo
či takýto dokument bol doručovaný odpovedal, že nevidel a že nevie a že veci sa ho netýkajú. Ďalej

uviedol, že záznam nevidel a mohol tam byť. Z výpovede tohto svedka potom jednoznačne vyplýva, že
záznam z osobného pohovoru zo dňa 11.11.2010 má číslo V/2010/274-13, pričom dokument skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 11.11.2010 má číslo V/2010/274-12 a listinný dôkaz
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 16.11.2010 má číslo V/2010/274-12.
Z týchto dokumentov vyplýva, že rozhodne záznam z osobného pomeru so zamestnancom zo dňa

11.11.2010 má vyššie evidenčné číslo ako skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo
dňa 16.11.2010, teda táto skutočnosť dokazuje, že záznam zo dňa 11.11.2010 nemohol mať vyššie číslo
ako skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 16.11.2010. Záznam z pohovoru
zo dňa 11.11.2010 bol tak vopred vyhotovený bez toho, aby bola známa skutočnosť, ako sa on sám
k dohode o rozviazaní pracovného pomeru, resp. k výpovedi vyjadrí. Okrem toho na predmetnom

záznamezoskončeniaštátnozamestnaneckéhopomeruniejeuvedenémiestonapodpisprepracovníka
- o prevzatí alebo neprevzatí výpovede. Preto je názoru, že tento záznam bol dodatočne vyhotovený.
Okrem toho pokiaľ svedok MVDr. Y. uviedol, že keď mu bolo oznámené, že s ním skončia pracovný
pomer výpoveďou, okamžite vyskočil zo stoličky a miestnosť opustil, z čoho potom vyplýva, že sa
ani nevykonal pokus o doručenie výpovede. Vzhľadom na túto skutočnosť nemohla mu byť výpoveď

doručená, resp. nemohol byť zmarený pokus o jej doručenie. V zázname z osobného pohovoru so
zamestnancom zo dňa 11.11.2010 nie je ani správne pomenovaný dokument, že malo ísť o „skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou“ zo dňa 11.11.2010. Teda z formálnych dôvodov nebola
správne nazvaná výpoveď, nebol uvedený dátum výpovede a nebolo uvedené ani protokolárne číslovýpovede. Teda aj táto skutočnosť dosvedčuje, že tento záznam je nulitný, nepresný a vyhotovený
dodatočne. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti považuje tento záznam za neexistentný v čase jeho
pohovoru a taktiež mu výpoveď na tomto pohovore v písomnej forme nebola predložená a túto ani

formálne neodmietol prevziať, nakoľko ihneď po oznámení, že ak neprijíma dohodu, skončia s ním
pracovný pomer výpoveďou, vyskočil a opustil miestnosť. Záverom poukazuje aj na to, že ani v prípise
zo dňa 16.11.2010 č. V/2010/274-12 nebola pripojená pôvodná výpoveď, ktorú údajne nemal dňa
11.11.2010 prevziať. V dôsledku týchto okolností nemohol ani napadnúť výpoveď zo dňa 11.11.2010
žalobou, ale len výpoveď doručovanú mu prípisom zo dňa 16.11.2010. V zmysle Zákonníka práce

bremeno dôkazu jednoznačne zaťažuje odporcu, že by bol dňa 11.11.2010 vykonaný pokus o doručenie
písomnej výpovede, pričom doteraz vykonaným dokazovaním táto skutočnosť nie je jednoznačne
preukázaná, sú tu pochybnosti a v dôsledku toho aj v zmysle Zákonníka práce je potrebné po hodnotení
dôkazov postupovať prísne formálne a pochybnosti vykladať v prospech zamestnanca. Na záver uvádza
ešte toľko, že podľa zák. č. 400/2009 Z.z. jeho § 50 zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným
postihnutím môže dať služobný úrad výpoveď len na základe právoplatného rozhodnutia príslušného

Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Tento predchádzajúci súhlas v danom prípade nebol daný. V
tejto súvislosti sa odvoláva aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.1.1995 č.k. 4Cdo/58/94, z ktorého
vyplýva, že nie je rozhodujúce a právne významné, či zamestnanec vedel o takomto rozhodnutí alebo
nie. Teda aj táto skutočnosť svedčí, že výpoveď daná odporcovi bola neplatná.

Dňa 18.3.2015 bolo súdu prvého stupňa doručené podanie samotného navrhovateľa označené ako
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa - iba ohľadne náhrady trov konania, z ktorého
vyplýva, že vedľa odvolania vo veci samej, ktoré bolo podané prostredníctvom právneho zástupcu
podáva odvolanie aj proti výroku tohto rozsudku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť odporcovi
náhradu trov konania. Poukazuje, že od začiatku roku 2011, kedy mu skončil štátnozamestnanecký

pomer sa mu doteraz ešte nepodarilo nájsť primerané nové zamestnanie zodpovedajúce jeho kvalifikácii
a doterajšej praxi veterinárneho lekára. Suma 2.000,- Eur, ktorá mu bola vyplatená ešte začiatkom roku
2011 ako odstupné sa už minula a odvtedy žije prakticky iba z invalidného dôchodku, ktorý v súčasnosti
poberá v sume 151,20 Eur mesačne. Za týchto majetkových pomerov, v ktorých sa v súčasnosti
nachádza, by sa ho zo sociálneho hľadiska veľmi nepriaznivo dotkla povinnosť zaplatiť takú pomerne

vysokú sumu, ako je uvedená náhrada trov konania. Zdôrazňuje, že v tomto súdnom konaní, ktoré trvá
viac ako štyri roky sa vlastne rieši z jeho hľadiska existenčná otázka o tom, či jeho štátnozamestnanecký
pomer, ktorý bol jedným z hlavných zdrojov jeho príjmu, bol skončený platne alebo nie. Všetky tieto
okolnosti vo svojom súhrne podľa jeho presvedčenia sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré plne
odôvodňujú jeho požiadavku, aby mu súd, nezávisle od toho, ako sa skončí táto vec s poukazom na §

150 O.s.p. neuložil povinnosť platiť odporcovi náhradu trov konania.

Odporca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu navrhovateľa predložil písomné vyjadrenie,
ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny vo všetkých výrokoch potvrdil
s tým, že si uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania - náhradu trov právneho zastúpenia vo

výške 72,92 Eur. Zdôraznil, že odvolaním sa navrhovateľ domáha vyhovenia jeho návrhu v časti a
návrhu na začatie konania zo dňa 31.1.2011, a pokiaľ v dôvodoch odvolania poukazuje aj na konanie,
ktoré sa týka výpovedi datovanej dňom 11.11.2010, ktorej sa už odvolanie netýka, považuje ho za
nedôvodné a všeobecne za zmätočné, neujasnené. Tak ako v celom konaní tvrdil a tvrdí aj teraz,
sporná výpoveď bola daná navrhovateľovi v súlade so zákonom, táto listina obsahuje všetky formálne

i obsahové náležitosti, skutková stránka veci je dostatočne zrozumiteľne formulovaná tak, že je z nej
jasné naplnenie dôvodov, pre ktoré zákon dať takúto výpoveď zamestnávateľovi umožňuje. Opakovane
a podrobne sa v priebehu konania vyjadril aj k tomu, že MVDr. R. D. nebol prijatý na miesto navrhovateľa
a predložil na usvedčenie týchto tvrdení aj dôkazy. Opakovane sa vyjadril aj k námietke absencie
predchádzajúceho súhlasu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Súd prvého stupňa rozhodnutie, ktoré

navrhovateľ odvolaním napadol dostatočne odôvodnil a zaoberal sa podrobne oboma navrhovateľom
namietanými právnymi úkonmi. Nemožno obísť bez povšimnutia rozporuplnosť námietok, uvedených
v odvolaní, a opakované protirečivé vyjadrenia navrhovateľa. V podstate však odvolanie neobsahuje
žiadne nové skutočnosti ako tie, ktoré uvádzal navrhovateľ v priebehu konania a s ktorými sa súd prvého
stupňa (aj v súvislosti s právnym názorom Krajského súdu v Trnave, vyjadrenom v jeho uznesení č.k.

25Co/137/2014-238 z 9.6.2014) dostatočne vyporiadal. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ samostatne
doplnil odvolanie, podané jeho právnym zástupcom aj vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania,
ktorým sa domáhal, aby mu odvolací súd náhradu trov konania nepriznal s poukazom na jeho sociálnu
situáciu. Zdôrazňuje, že zo znenia § 150 O.s.p. plynie, že zákon vyžaduje na takéto rozhodnutie dôvodyosobitného zreteľa, pričom musí ísť o výnimočné okolnosti. Dôvodom hodným osobitného zreteľa môže
dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo k určitej procesnej situácii, pričom o takýto prípad
tu nejde. Pokiaľ ide o sociálne aspekty, treba mať na zreteli, že navrhovateľ súdne konanie vyvolal

a musel si byť vedomý, že v prípade neúspechu v tomto konaní, bude znášať jeho trovy. Pritom je
v konaní nepochybne preukázané, že navrhovateľ napriek ním namietanej neplatnosti výpovede a
tvrdeniu, že jeho štátnozamestnanecký pomer naďalej trvá, prijal celú výšku odstupného, ktoré by
mu prináležalo len pri platnom ukončení štátnozamestnaneckého pomeru. Argumentácia navrhovateľa
obsahujúca tvrdenie, že peniaze z odstupného už minul, ako aj jeho terajšia nesolventnosť neobstojí a

nie je dôvodom na skúmanie, či sa voči nemu nemá priznať náhrada trov konania, ktorá prislúcha jeho
úspešnej protistrane. Pokladá preto toto samostatné odvolanie navrhovateľa, čo do výroku a trovách
konania za neodôvodnené a navrhuje výrok o trovách konania v napadnutom rozsudku súdu prvého
stupňa potvrdiť s tým, že odvolací súd mu prizná aj náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ďalej len O.s.p.),

po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ
podľa obsahu formálne použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1

O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia
rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s §
211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na
úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa ako v
časti rozhodovania o veci samej, tak aj v časti výroku o trovách konania nie je možné priznať úspech,

keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným odvolacími dôvodmi navrhovateľa bolo posúdiť,
či prvostupňový súd preskúmavaným rozsudkom správne vyriešil a uzavrel principiálnu medzi

účastníkmi spornú otázku a to, či výpoveď jeho štátnozamestnaneckého pomeru zo strany odporcu
datovaná jednak dňom 11.11.2010, ktorá mu ale nebola doručená, rovnako ako výpoveď zo
dňa 16.11.2010, doručená mu dňa 4.12.2010, sú neplatnými právnymi úkonmi, s tým že jeho
štátnozamestnanecký pomer v služobnom úrade odporcu vo funkcii odborný radca so zaradením v
organizačnom úrade, odbor potravinového dozoru a hygieny potravín, oddelenie potravinového dozoru

a hygieny potravín živočíšneho pôvodu naďalej trvá, najmä z hľadiska tvrdeného navrhovateľom, že
výpoveď zo dňa 11.2.2010 mu vôbec nebola doručená a výpoveď zo dňa 16.11.2010 nebola platná z
formálneho hľadiska.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané

skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľkou uplatnených nárokov, keď prvostupňový
súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na ich posúdenie a zároveň jeho výsledky jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom a pretože
odvolací súd zdieľa i právne závery súdu prvého stupňa vo veci, ktorý na vec aplikoval náležité
ustanovenia právnych noriem a tieto i správnym spôsobom vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods.

2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov súdu prvého stupňa odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa nasledovné:

V danom prípade bolo skutočne rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci posúdiť možnú konkurenciu teraz
už oboch namietaných právnych úkonov skončenia pracovného pomeru.

Tu odvolací súd zhodne ako to už vyslovil vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vo veci (uznesenie
č.k. 25 Co 137/2014-238 zo dňa 9.6.2014) porovnaním obsahu listinného dokladu označeného ako

„skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou“, datovaného dňom 11.11.2010, s listinou
označenou ako „skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou“ zo dňa 16.11.2010 je potrebné
konštatovať, že ide o dva rôzne samostatné právne úkony, rôzne datované, ktoré obsahovo nie sú
totožné a preto nemožno podľa ich obsahu ani uzavrieť, že listinný doklad zo dňa 16.11.2010 obsahujeoznámenie navrhovateľovi o rozviazaní jeho pracovného pomeru u odporcu písomnou výpoveďou zo
dňa 11.11.2010, ktorú navrhovateľ podľa odporcu odmietol prevziať.

Výpoveď je jedným z právnych úkonov, ktorými možno skončiť pracovný pomer. Je jednostranným
adresovaným právnym úkonom, ktorého doručenie druhému účastníkovi podľa § 38 Zákonníka práce
podmieňuje nielen jeho platnosť, ale má význam aj z hľadiska plynutia výpovednej doby, ktorej uplynutím
sa pracovný pomer skončí.

Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Z ustanovenia § 77 Zákonníka práce vyplýva, že ak zamestnanec alebo zamestnávateľ chce

dosiahnuť, aby nenastali právne účinky vyplývajúce zo skončenia pracovného pomeru niektorým z
týchto vypočítaných spôsobov, musí v lehote dvoch mesiacov podať na súde žalobu na určenie, že
právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru je neplatný. Dvojmesačná lehota podľa §
77 Zákonníka práce je lehotou prekluzívnou (prepadnou) a na zánik práva súd prihliadne ex offo, t.
j. aj keď to účastník konania nenamietne (porovnaj § 36 ods. 1 Zákonníka práce). To znamená, že

účastník, ktorý chce zabrániť skončeniu pracovného pomeru niektorým zo spôsobov vypočítaných v §
77 Zákonníka práce, musí uplatniť svoj nárok na určenie neplatnosti žalobou na súde tak, aby žaloba
došla na súd najneskoršie posledný deň tejto lehoty. Ak nie je nárok na určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce uplatnený včas, právo na určenie neplatnosti právneho
úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru zaniká a skončenie pracovného pomeru aj v

prípade, že by bolo neplatné, je účinné. To, že márne uplynutie dvojmesačnej lehoty má za následok,
že sa súd už nesmie zaoberať posudzovaním otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou
predbežnej otázky, znamená, že ak neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru podľa
§ 77 Zákonníka práce nebola určená právoplatným rozhodnutím súdu (napr. preto, že takáto žaloba
vôbec ani podaná nebola), musí súd vychádzať z toho, že pracovný pomer účastníkov skončil (žalobou

nenapadnutým právnym úkonom) platne (porovnaj k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 147/2008).

Súd prvého stupňa sa potom správne prvotne zaoberal tým, či došlo k rozviazaniu
štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa u odporcu už na základe výpovede zo dňa 11.11.2010,

teda najskôr či bola táto výpoveď navrhovateľovi vôbec doručená, čo podmieňuje nielen jej platnosť, ale
má význam aj z hľadiska plynutia dvojmesačnej lehoty uplatniť nárok na určenie jej neplatnosti žalobou
na súde.

Podľa § 38 ods. 1, 2, 4 Zákonníka práce písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a

skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z
pracovnejzmluvymusiabyťdoručenézamestnancovidovlastnýchrúk.Toplatírovnakoopísomnostiach
týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej
mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho
byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštou ako

doporučenú zásielku. (ods. 1) Písomnosti doručované poštou zamestnávateľ zasiela na poslednú
adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou "do
vlastnýchrúk".(ods.2)Povinnosťzamestnávateľaalebozamestnancadoručiťpísomnosťsasplní,lenčo
zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju pošta vrátila zamestnávateľovi
alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo

opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec
alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne. (ods. 4)

Z citovaného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že prednosť má osobné, priame doručenie
písomnosti (na pracovisku, v byte, alebo kdekoľvek bol zamestnanec zastihnutý). Len za predpokladu,

že takýto spôsob doručenia nie je možný, možno príslušnú písomnosť doručiť poštou ako doporučenú
zásielku do vlastných rúk.Z napadnutého rozsudku a z obsahu spisu vyplýva, že skutkový záver o tom, že ku skončeniu
pracovného pomeru navrhovateľa došlo na základe listiny doručenej fikciou dňa 11.11.2010, keď
navrhovateľ túto listinu odmietol prevziať, súd prvého stupňa urobil na základe výsledkov dokazovania,

vychádzal najmä zo záznamu z osobného pohovoru so zamestnancom (navrhovateľom) zo dňa
11.11.2010 v súvislosti so skončením jeho štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu reorganizačných
zmien, z ktorého okrem iného vyplýva, že zamestnanec - navrhovateľ odmietol prevziať výpoveď a
opustil rokovaciu miestnosť bez podpísania tohto záznamu, ktorý záznam bol potvrdený podpismi
svedkov MVDr. I. L., MVDr. J. Y. a Bc. G. L., z ktorých prvý dvaja boli v konaní aj vypočutý. Za tohto

stavu majú vyššie uvedené skutkové zistenia súdu prvého stupňa oporu vo vykonanom dokazovaní; z
napadnutého rozsudku a z obsahu spisu (vykonaných dôkazov, prednesov účastníkov a toho, čo počas
konanie pred súdom prvého stupňa vyšlo inak najavo) je zrejmé, že súd prvého stupňa pre uvedené
zistenia vzal do úvahy len tie skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov,
že žiadne skutočnosti, ktoré v tomto smere boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania
najavoaktorébolisúčasnevýznamnéprevecneopomenulažeprijehohodnotenídôkazovapoznatkov,

ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, nie je z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti logický rozpor, prípadne že by hodnotenie dôkazov odporovalo ustanoveniam §
133 až § 135 O.s.p.

Pokiaľ odvolateľ namietal, že záznam z osobného pohovoru s navrhovateľom zo dňa 11.11.2010

bol vyhotovený až dodatočne, čo má vyplývať z uvedenia poradového čísla tohto dokumentu, ktoré
nasleduje po poradovom čísle uvedenom na samotnej predloženej výpovedi zo dňa 11.11.2010,
táto námietka neobstojí už len z logiky veci, na ktorú poukázal aj odporca a to že najskôr musela
byť vyhotovená výpoveď a až potom sa spisoval záznam z pohovoru, na ktorom pohovore bola
výpoveď navrhovateľovi doručovaná, on ju však prevziať odmietol. Skutočnosti uvedené v zázname

boli osvedčené troma svedkami, dvaja boli vypočutý aj v konaní. Pokiaľ navrhovateľ namietal obsah
svedeckej výpovede svedka MVDr. J. Y., z ktorého výpovede v rámci jeho dovypočutia má vyplývať,
že navrhovateľovi výpoveď nebola doručovaná, táto nebola ani pripravená, ponúknutá mu mala byť len
dohoda o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, s ktorou navrhovateľ nesúhlasil a že záznam z
pohovorubolpripravenýdopredubezohľadunavýsledokpohovoruodvolacísúduvádzanasledovné.Tu

skutočne treba mať na mysli, že tento svedok na pojednávaní dňa 22.11.2012 potvrdil, že bol prítomný
pri odovzdávaní skončenia štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľovi, ktorý bol predvolaný na
sekretariát odporcu, kde bol oboznámený s obsahom zápisnice a bolo mu aj odôvodnené, prečo
bol prepustený. Zároveň mu bolo povedané, že ak neprevezme dohodu o skončení pracovného
pomeru, bude mu doručená. Pokiaľ ide o terminologický nedostatok v jeho výpovedi (uvádzane

doručovania dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru), tu treba brať na zreteľ, že svedok
nemá právne vedomie, a pokiaľ potvrdil, že dokument o skončení štátnozamestnaneckého pomeru,
pokiaľhonavrhovateľneprevezmebudemudoručovanýpoštou,mohlosamaťnamyslilenjednostranné
ukončenie pomeru zo strany služobného úradu, lebo k dohode je potrebný konsenzus. Pokiaľ aj
súd prvého stupňa tohto svedka ešte dovypočul, stalo sa tak na pojednávaní dňa 17.2.2015, čo je

skutočne so značným časovým odstupom od uskutočnenia pohovoru zo dňa 11.11.2010, takáto jeho
výpoveď potom musela byť z tohto pohľadu aj hodnotená, pretože pravdepodobnosť objasnenia veci
sa priamoúmerne znižuje aj časovým odstupom od udalosti, o ktorej má svedok svedčiť. Preto pokiaľ
v závere tejto výpovede svedok uviedol, že „pokiaľ to podpísal (tu záznam z osobného pohovoru s
navrhovateľom - poznámka odvolacieho súdu), som to aj prečítal a je to tak, je to pravda“, vychádzajúc

aj z obsahu jeho predchádzajúcej výpovede, podporne aj z výpovede svedka MVDr. I. L., ktorý
potvrdil, že bola snaha osobne navrhovateľovi doručiť výpoveď na osobnom pohovore dňa 11.11.2010,
on ju ale odmietol prevziať, ako aj z obsahu záznamu z osobného pohovoru so zamestnancom
(navrhovateľom) zo dňa 11.11.2010 potvrdeným podpisom troch svedkov na ňom zúčastnených, nie
je dôvod spochybňovať závery o odmietnutí navrhovateľom výpoveď zo dňa 11.11.2010 v ten istý deň

prevziať, pričom navrhovateľ v konaní nepreukázal opak, len ho tvrdí.

Preto navrhovateľom namietanie neunesenia dôkazného bremena odporcom o doručovaní mu
výpovede zo dňa 11.11.2010 a jej odmietnutia podľa odvolacieho súdu neobstojí, pretože je to práve
navrhovateľ, ktorý musí preukázať, že výpoveď zo dňa 11.11.2010 mu doručovaná vôbec nebola a že

skutočnosti opísané v predloženom zázname o pohovore s navrhovateľom zo dňa 11.11.2010 ako aj
svedecké výpovede potvrdzujúce skutočnosti opísané v predloženom zázname z osobného pohovoru
s navrhovateľom zo dňa 11.11.2010 sa nezakladajú na pravde. Každého účastníka totiž zaťažuje
povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a tiež dôkazné bremeno na jeho vlastné tvrdenia (najmä naverzie sledu udalostí, ktoré majú význam pre posúdenie veci), keď logickým dôsledkom neunesenia
dôkaznéhobremenajeneúspechúčastníkatrpiacehotakýmtonedostatkomvspore.Knástupudôkaznej
povinnosti účastníka, voči ktorému požiadavka uplatnená žalobným návrhom smeruje, v prejednávanej

veci teda odporcu a i k presunu dôkazného bremena na takéhoto účastníka však dochádza až v
dôsledku splnenia si dôkaznej povinnosti (a unesenia dôkazného bremena) protistrany v spore (teda
účastníka podávajúceho žalobný návrh), tu potom navrhovateľa. V prejednávanej veci potom bolo práve
na navrhovateľovi preukázať svoje tvrdenia, ktoré mali zakladať dôvody pre ním tvrdenú neplatnosť
odporcom predloženej výpovede zo štátnozamestaneckého pomeru prvotne z dôvodu jej nedoručenia,

tu potom tvrdeným jeho odmietnutím jej prevzatia na osobnom pohovore a tým docieliť úspech v konaní,
a tým označovať a navrhovať dôkazy spôsobilé tvrdenia odporcu urobiť nevierohodnými a naopak
schopné súd presvedčiť o pravdivosti svojich tvrdení.

Vychádzajúc z uvádzaného a zo skutočnosti, že zamestnanec a zamestnávateľ, resp. obaja spoločne k
skončeniu pracovného pomeru môžu smerovať (použiť) viaceré právne úkony (urobené po sebe alebo

aj naraz), keď ako Zákonník práce, tak ani iné predpisy rozviazanie toho istého pracovného pomeru
viacerými právnymi úkonmi nevylučujú (nezakazujú), pričom však jednotlivé právne úkony sa posudzujú
samostatne a samostatne nastávajú aj ich právne účinky, možno potom uzavrieť, že ak skončil pracovný
pomer na základe skoršieho právneho úkonu platne - tu výpoveďou zo dňa 11.11.2010, ktorej neplatnosť
nebola na súde včas uplatnená, bola napadnutá až po dvojmesačnej prekluzívnej lehote (konkrétne na

pojednávaní dňa 21.10.2014 v rámci rozšírenia petitu návrhu na začatie konania), ktorá lehota začala
plynúť odo dňa kedy sa pracovný pomer mal skončiť (t.j. odo dňa 1.2.2011), tu už bez možnosti sa súdu
zaoberať posudzovaním otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou predbežnej otázky, má
to logicky za následok, že neskorší právny úkon o rozviazaní pracovného pomeru, tu výpoveďou zo dňa
16.11.2010, nemôže mať právne účinky (aj keby inak mal zákonné náležitosti) zániku tohto pracovného

vzťahu, preto návrh navrhovateľa tak musel byť v celom rozsahu zamietnutý.

Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné,
bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj
nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a

podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu navrhovateľky zachádzajúcu podrobne do nadbytočných
detailov, nespôsobilú ovplyvniť výšku výživného, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

S poukazom na vyššie uvedené, v spojení s odôvodnením preskúmavaného rozsudku prvostupňového

súdu, potom odvolací súd uzatvára, že v danom prípade je napadnutý rozsudok vo veci samej z hľadiska
uplatnených odvolacích dôvodov správny a odvolací súd ho ako vo výroku vecne správny s použitím
ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Predmetom odvolacieho konania navrhovateľ urobil aj preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia

súdu prvého stupňa o náhrade trov konania.

Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Principiálne nie je dôvod nesúhlasiť s okresným súdom v tom, že tu použitie ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
(upravujúceho zásadu zodpovednosti za výsledok konania) prichádzalo do úvahy, nakoľko v danom
prípade bol navrhovateľ v konaní plne úspešný, jeho návrhu na začatie konania súd prvého stupňa v
celom rozsahu vyhovel.Napriek tomu nie je možné prehliadnuť ust. § 150 O.s.p, z ktorého vyplýva, že ak sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Výnimočnosť použitia tohto ustanovenia, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného
zreteľa, musí súd náležite odôvodniť.

Cit. ust. § 150 ods. 1 O.s.p. predstavuje odchýlku zo zásahy zodpovednosti za výsledok aj zo zásady
zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešného účastníka

nahradiť trovy konania úspešnému. Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať účastník inak povinný hradiť náhradu trov konania.
Predmetné zákonné ustanovenie tak rozširuje prvky, ktoré majú účastníkov viesť k výraznému zvýšeniu
zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania.
Aplikáciatohtoustanoveniamusípretozodpovedaťosobitnýmokolnostiamkonkrétnehoprípadu.Novela

účinná od 15. októbra 2008 (zákon č. 384/2008 Z.z.) tým výrazne zmenila dovtedajšie chápanie
predmetného ustanovenia, v ktorom pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri
rozhodovaní o náhrade trov konania prevládalo najmä skúmanie majetkových, sociálnych, osobných
a ďalších pomerov všetkých účastníkov konania a až následne skúmanie okolností, ktoré viedli k
uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Na rozdiel od toho,

nové ustanovenie § 150 ods. 1, druhá veta O.s.p. ako prioritné hľadisko uvádza správanie sa účastníka
v konaní.

Predpokladom použitia ust. § 150 ods.1 O.s.p. je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre
nepriznanie náhrady trov inak úspešnému účastníkovi a existencia výnimočnosti daného prípadu. K

dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej
procesnej situácie. Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania (napr. konanie o určenie
otcovstva, ak maloletý navrhovateľ nemal úspech) alebo charakterom procesnej situácie (napr. zmena
zákonnej úpravy, ak odporca ako laik, v konaní o určenie právneho vzťahu, nemohol posúdiť zdravotný
stav scudziteľa so zreteľom na jeho spôsobilosť na právne úkony). Dôvody hodné osobitného zreteľa

sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov. V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní okolností
hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých)
účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého
majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také
okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní.

V prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu nie sú dané dôvody rozhodnúť o náhrade trov
konania podľa ust. § 150 O.s.p., teda odporcovi náhradu trov konania nepriznať a to len z dôvodu
poukázania na nemožnosť nájsť si primerané nové zamestnanie zodpovedajúce kvalifikácii a doterajšej
praxe, keď vyplatené odstupná sa už minulo a účastník žije len z invalidného dôchodku v preukázanej

sume151,20Eurmesačne,akoajzdôvodupoukázanianacharakterkonania,ktorýmjepracovnoprávny
spor.

Pokiaľ ide o poukazovanie navrhovateľom na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu, túto odvolaciemu súdu
preukazoval len dokladom o výške príjmu, ktorým je invalidný dôchodok (pravdepodobne čiastočný), bez

opísania a zdokladovania osobných (s kým žije v spoločnej domácnosti, z čoho sú hradené jej výdavky
ako aj základné životné náklady odvolateľa, ktoré nemôžu byť pokryté len z príjmu 151,20 Eur mesačne)
ako aj majetkových pomerov, čo je nepostačujúce. Rovnako navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz o
tom, že skutočne si nemôže nájsť primerané zamestnanie, teda že sa o to vôbec snažil. Napokon ako
dôvod hodný osobitného zreteľa nemožno bez ďalšieho vidieť len v samotnom charaktere tohto konania,

ktorý vyvolal sám navrhovateľ, inak v konaní právne zastúpený, čím si musel byť vedomý, že v prípade
svojho neúspechu, bude musieť znášať jeho trovy.

Keďže potom nebol dôvod považovať prípad v prejednávanej veci za hodný osobitného zreteľa, správne
súdprvéhostupňarozhodolonáhradetrovkonaniavzmysleust.§142ods.1O.s.p.avkonaníodporcovi

priznal náhradu ich trov, čo do ich priznanej výšky odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutej, čím bol
vylúčenýjejprieskumodvolacímsúdomanapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňaajvtejtočastipotvrdil
ako vecne správny podľa § 219 O.s.p.V odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov
konania voči v odvolaní neúspešnému navrhovateľovi. Keďže si navrhovateľ náhradu trov odvolacieho
konania návrhom neuplatnili, nebola mu odvolacím súdom s poukazom na ust. § 151 ods. 1 O.s.p.

priznaná.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.