Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. september 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/566/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5798899763
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5798899763.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a

členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľov: v 1/ rade
Mgr. H. M., bytom M. č. XXX, v 2/ rade Ing. Z. A., bytom J., Ul. F. č. XXXX/X, v 3/ rade Ing. G. Y., bytom
W., Ul. F. T. č. XXX/XX, právne zastúpeného JUDr. Miloslavom Kohoutom, advokátom, so sídlom Ul.
XX. Q.. X, W., v 4/ rade Mgr. D. A., bytom U. U. - Y., Ul. X. č. XXXX/XX, proti odporcom: v 1/ rade H.
R., bytom M. č. XX, v 2/ rade J. H., bytom M. č. XX, obidve právne zastúpené JUDr. Petrom Škultétym,
advokátom, so sídlom v U., Ul. F. č. X, v konaní o návrhu navrhovateľov o uloženie povinnosti zdržať sa
zásahov do ich vlastníckeho práva a o protinávrhu odporcov o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní

odporkýň 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 7C 87/98-780 zo dňa 26.06.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil odporcom povinnosť nevstupovať na pozemky
nachádzajúce sa v kat. území M., zapísané na Okresnom úrade Martin, odbor katastrálny na LV č. XXX,
parc. č. 269/2 - záhrada vo výmere 117 m2, parc. č. 269/3 - trvalý trávnatý porast vo výmere 686 m2,
parc. č. 269/6 v časti orná pôda vo výmere 392 m2 a ostatná plocha vo výmere 1 m2 a vo výroku, ktorým
návrh odporcov na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v kat. území M.,
zapísané na Okresnom úrade Martin, odbor katastrálny na LV č. XXX, parc. č. 269/2 - záhrada vo výmere

117 m2, parc. č. 269/3 - trvalý trávnatý porast vo výmere 686 m2, parc. č. 269/6 v časti orná pôda vo
výmere 392 m2 a ostatná plocha vo výmere 1 m2 zamietol, p o t v r d z u j e .

Vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu z r u š u j e a v zrušenom rozsahu mu ho
v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcom povinnosť nevstupovať na pozemky
nachádzajúce sa v kat. území M., zapísané na Okresnom úrade Martin, odbor katastrálny na LV č.
XXX, parc. č. 269/2 - záhrada vo výmere 117 m2, parc. č. 269/3 - trvalý trávnatý porast vo výmere

686 m2, parc. č. 269/6 v časti orná pôda vo výmere 392 m2 a ostatná plocha vo výmere 1 m2, návrh
odporcov na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v kat. území M., zapísané
na Okresnom úrade Martin, odbor katastrálny na LV č. XXX, parc. č. 269/2 - záhrada vo výmere 117
m2, parc. č. 269/3 - trvalý trávnatý porast vo výmere 686 m2, parc. č. 269/6 v časti orná pôda vo
výmere 392 m2 a ostatná plocha vo výmere 1 m2 zamietol a odporcom uložil povinnosť spoločne a
nerozdielne uhradiť právnemu zástupcovi navrhovateľa v rade 3/ trovy konania navrhovateľa v rade 3/
v sume 1.304,74 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie súdu sa opiera o ust. § 134 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, § 126 ods. 1 Občianskeho
zákonníkaPredpoklady pre vydržanie sú stanovené a musia byť splnené po celú dobu vydržania. Musí sa jednať o
spôsobilý subjekt, spôsobilý predmet držby (§ 134 ods. 2 OZ), dobrú vieru vydržateľa. Oprávnená držba
po zákonom stanovenú dobu (§ 134 ods. 1 OZ) a uplynutie vydržacej doby.

Odporcovia mohli nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam pred 01.01.1992, ak by boli
vydržali pozemok, ku ktorému by bolo možné zriadiť právo osobného užívania. Vlastníctvo k pozemku
by nadobudol štát a odporcom by vzniklo zo zákona právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní,
teda dostali by sa do oprávnenej držby, čo by sa od 01.01.1992 zmenilo na vlastníctvo (§ 872 ods. 1

OZ). V tomto prípade sa právo osobného užívania nezriadilo a pozemky zostali vo vlastníctve štátu.
Vzhľadom na takto zistený skutkový stav platí zásada, že veci vo vlastníctve štátu nemožno vydržať
(res físei usucapio non potest).

Z vykonaného dokazovania podľa názoru súdu odporcovia v konaní nepreukázali oprávnenosť držby a
následne na to ani dobrú vieru vtom smere, že im vec patrí. Pri posudzovaní, že držiteľ je so zreteľom

na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda, že je jej vlastníkom, nemôže vychádzať
len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera musí byť v danej veci posudzovaná aj z
hľadiska objektívneho, teda, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na
okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti
o existencii svojho práva. Aj keď držiteľ je subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom

na všetky okolnosti v dobrej viere, pokiaľ sú mu alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých by pri
zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva o vydržanie ktorého ide. Dobrá
viera držiteľa sa posudzuje objektívne, t. j. so zreteľom na konkrétne okolnosti a z hľadiska osobného
presvedčenia držiteľa.

Podľa názoru súdu u odporcov, resp. ich právnych predchodcov nebola splnená podmienka vydržania
- dobrá viera. K tomuto záveru súd dospel jednak z kúpnej zmluvy ČD 741/62, z ktorej odvodzujú svoje
práva odporcovia. V tejto zmluve nie je zmienka o predmetných nehnuteľnostiach. To, že neboli vnútorne
presvedčení o tom, že sú vlastníkmi nehnuteľností, dokazuje aj vyjadrenie ich predchádzajúceho
právneho zástupcu, ktorý už v priebehu konania navrhoval vyplatenie určitej sumy navrhovateľom za

parcelu č. 269/3. Ak by odporcovia boli presvedčení, že sú vlastníkmi tejto parcely, tak by takýto návrh
neboli predkladali, lebo je nelogické, aby platili za to, čo im vlastnícky patrí. Predmetom vydržania musí
byť aj konkrétny pozemok v konkrétnej výmere. V konaní tvrdili, že sú vlastníkmi parcely č. 269. Táto
parcela však bola rozdelená až v roku 1990 na parcely č. 269/1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8. V tom čase bola stále
vo vlastníctve Obce Žabokreky. Na parcele č. 269/1 bola vybudovaná cesta k rodinným domom. Parcela

č. 269/8 bola odpredaná Y. J., na ktorej si postavil dom. Parcela č. 269/7 bola odpredaná J. N., ktorý
si taktiež na nej postavil dom. Ak by boli odporcovia vlastníkmi tejto parcely č. 269, tak by boli určite
namietali takýto postup zo strany Obce Žabokreky. Samotný svedok Y. H., ktorého navrhli odporcovia
ako svedka, vypovedal, že sa nad tým zamýšľali, že sa okolo nich stavali domy a pozemky sa odkupovali
od obce. O tom sa v rodine rozprávali. Aj z tejto jeho výpovede súd dospel k záveru, že odporcovia,

resp. ich právni predchodcovia nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam,
lebo neboli vnútorne presvedčení, že sú ich vlastníkmi z titulu vydržania. Ak by boli presvedčení, že sú
vlastníkmi, nepochybne by sa bránili proti takémuto postupu, teda odpredaju časti pôvodnej parcely č.
269, ktorú podľa nich nadobudli vydržaním.

Súd teda, vyhodnotiac každý dôkaz osobitne, ako aj v ich vzájomných súvislostiach, vychádzajúc pri
tom z citovaných zákonných ustanovení, riadiac sa úvahami, ktoré sú uvedené vyššie a vychádzajúc
z dôkazov, ktoré boli v tomto konaní vykonané, návrh odporcov na určenie vlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam vydržaním zamietol a vyhovel návrhu navrhovateľov podľa § 126 ods. 1 OZ, teda uložil
odporcom povinnosť nevstupovať na pozemky nachádzajúce sa v kat. území M., zapísané na Okresnom

úrade Martin, odbor katastrálny, na LV č. XXX, pare. č. 269/2, záhrada vo výmere 117 m2, pare. č. 269/3
- trvalý trávnatý porast vo výmere 686 m2, parc. č. 269/6 v časti orná pôda vo výmere 392 m2 a ostatná
plocha vo výmere 1 m2.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p., zaviazal odporkyne spoločne a

nerozdielne uhradiť právnemu zástupcovi navrhovateľa v rade 3/ trovy konania navrhovateľa v rade 3/
v sume 1. 304,73 eur, lebo tento mal úspech vo veci. Trovy konania pozostávajú zo súdneho poplatku
z návrhu v sume 66,60 eur, súdneho poplatku z odvolania v sume 99,50 eur, prípravy a prevzatia
zastupovania v sume 16,60 eur, 12 účastí na pojednávaní na Okresnom súde v Martine po 16,60 eur, 2 xna Krajskom súde v Žiline po 16,60 eur, 14 x stratu času po 3,65 eur, 4 x cestovné Trenčín - Martin a späť
na motorovom vozidle Škoda s obsahom 1289 cm3, 10 x účasť na pojednávaní na motorovom vozidle
s obsahom 1598 cm3, a to v 12-tich prípadoch cestovné na Okresný súd Martin a v dvoch prípadoch na

Krajský súd v Žiline spolu v sume 910,13 eur. Nepriznal mu uplatnené trovy za právny rozbor, písomné
podanie na Obec Žabokreky, písomné podanie na Okresný súd Martin, konzultáciu s klientmi a konanie
na Krajskom súde v Žiline dňa 13.02.2006, ktoré sa neuskutočnilo. Taktiež ani za zrušené konanie dňa
18.10.2006 v Žiline. Ďalej mu nepriznal stratu času na účasť na pojednávaní dňa 13.12.2006, lebo sa
neuskutočnilo, ako aj dve cesty motorovým vozidlom dňa 18.10.2004 a 13.12.2006, nakoľko v týchto

termínoch sa pojednávania neuskutočnili. Pokiaľ sa týka nepriznaných trov za právny rozbor, písomné
podanie na Obec Žabokreky a podanie na Okresný súd Martin, ako aj konzultácie s klientmi, tieto úkony
považoval za nedôvodné, nadbytočné.

Voči uvedenému rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie odporkyne v 1/ a v 2/ rade, a to v celom
rozsahu. Rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza podľa nich z nesprávneho právneho posúdenia

veci, je právne neopodstatnené a nepreskúmateľné z dôvodu absencie jeho skutkového a právneho
odôvodnenia, čím im ako účastníkom prvostupňového konania súd prvého stupňa odňal možnosť konať
pred súdom. Rozhodnutie prvostupňového súdu je naviac postihnuté takými vadami, ktoré mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Pri odôvodňovaní prvej časti výroku prvostupňového rozsudku týkajúcej sa povinnosti nevstupovať na
vyššie špecifikované pozemky, ako aj pri odôvodňovaní druhej časti výroku prvostupňového súdu o
zamietnutínávrhunaurčenievlastníctvapredmetnýchnehnuteľnostísaprvostupňovýsúdnevysporiadal
dostatočným spôsobom s vykonaným dokazovaním. Opätovne riadne nevyhodnotil vykonané dôkazy,
viaceré z nich dokonca v odôvodnení napadnutého rozsudku úplne absentujú, a to napriek právnemu

názoru odvolacieho súdu vysloveného v predchádzajúcich rozhodnutiach. Prvostupňový súd sa neriadil
ust. § 132 a § 157 ods. 2 O. s. p. V občianskom súdnom konaní platí zásada, že dôkaz,
ktorý je súdom vykonaný, nemôže súd v odôvodnení svojho rozhodnutia opomenúť iba z toho dôvodu,
že sám osebe je v rozpore s tým, čo tento súd skutkovo zistil z iných vykonaných, právne relevantných
dôkazov. Takáto absencia dôkazu v odôvodnení rozhodnutia je jednoznačne porušením zásady voľného

hodnotenia dôkazov uplatňovanej v občianskom súdnom konaní, ako aj ex lege vyplývajúcej povinnosti
súdu v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti považoval v predmetnej veci za zistené
a preukázané, resp. nepreukázané, akými úvahami sa súd pri hodnotení dôkazov riadil, keď tie-ktoré
skutočnosti považoval v predmetnej veci za zistené a preukázané. Zásada voľného hodnotenia dôkazov
totiž neznamená, že by súd pri úvahách o svojom rozhodovaní mal na výber, ktoré z vykonaných

dôkazov vyhodnotí a ktoré nie. Prvostupňový súd opätovne flagrantne pochybil, keď v jeho rozhodnutí
absentuje akákoľvek zmienka o vykonanom dôkaze, resp. ani neodkazuje na vykonaný dôkaz, a to
miestnu ohliadku predmetných nehnuteľností, ktorú v konaní vykonal. Odvolací súd túto námietku vo
všetkých predchádzajúcich rozhodnutiach uznal, avšak prvostupňový súd sa s ňou znova nevysporiadal.
Prvostupňový súd nielenže vôbec nevyhodnotil, ale ani neuviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku

ďalší dôkaz predložený odporcami, resp. ich predchodcami, a to doklad o zaplatení kúpnej ceny, z
ktorého nesporne vyplýva, že kúpna cena bola zaplatená za kúpu rodinného domu s príslušenstvom,
vrátane záhrady a záhumnia, teda listinný dôkaz preukazujúci dobromyseľnosť, resp. dobromyseľnosť
predchodcov o tom, že im sporné nehnuteľnosti patria. Prvostupňový súd sa pri svojom rozhodovaní
taktiež nijako nevysporiadal s vykonanými listinnými dôkazmi, a to:

a) s geometrickým plánom zo dňa 26.01.1989, ktorý je jediným geometrickým plánom vzťahujúcim sa k
predmetnej veci a o ktorom mali vedomosť, na ktorom je zaznačená pivnica nachádzajúca sa na parcele
č. 269/2 a 269/3 a ktorý preukazuje oprávnenosť a dobromyseľnosť užívania predmetných nehnuteľností
rodinou H.,
b) s identifikáciou parciel č. j. 2869/94 Správy katastra v Martine zo dňa 09.11.1994, kde na str. 2 pod

evidenčným listom č. 12 v kolónke Vlastník - Držiteľ - Nájomca - Oprávnená osoba je pri parcelách č.
269/2 a 269/3 uvedená J. H. a na str. 2 identifikácie parciel je pod evidenčným číslom č. 5 v kolónke
Vlastník - Držiteľ - Nájomca - Oprávnená osoba na parcelách č. 269/1 a 269/6 uvedená Obec Žabokreky,
c) s katastrálnou mapou z rokov cca 1940 - 1950, ktorá osvedčuje zakreslenie humna na hranici
nárokovateľných pozemkov č. 269/1 s parcelou č. 269/3,

d) s dôkazom predloženým samotnými navrhovateľmi - s vyjadrením Okresného úradu Martin,
katastrálny odbor zo dňa 28.10.2013 zn. 2396/2013 o odstránení údajnej chyby zákresu v katastrálnej
mape a ktoré žiadnym spôsobom nespochybňuje skutkovo ani právne stav opísaný v uvedenom
geometrickom pláne a v identifikácii parciel.V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňového súdu rovnako absentuje uvedenie a
vyhodnotenie nových listinných dôkazov zo strany prvostupňového súdu, predložených z ich strany
v prvostupňovom konaní na pojednávaní 27.09.2012 a preukazujúcich ich tvrdenia v prvostupňovom

konaní, a to dobovú fotografiu svedka Ing. H. H., na ktorej jednoznačne vidieť drevené
oplotenie nachádzajúce sa za ich parcelami 269/2 a 269/3 a oddeľujúcich tieto parcely od susednej
nehnuteľnosti, v spojení s vojenskou knižkou svedka Ing. H. H. preukazujúcou osobu na uvedenej
dobovejfotografii,akoanisúčasnéfotografiepredmetnejnehnuteľnostizachytávajúcemurovanúpivnicu
v ich vlastníctve. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku stručne uviedol svedecké výpovede

svedkov J. J., Y. H., Ing. H. H., R. F., J. X., J. N., H. A. a J. T.. Vo vzťahu k týmto výpovediam však
prvostupňový súd len všeobecne konštatoval, že síce preukazujú právnu skutočnosť, že nehnuteľnosti
užívali odporcovia, resp. právni predchodcovia, avšak s tým, že neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu
k dobromyseľnosti, bez uvedenia akýchkoľvek skutkových a právnych argumentov. Toto nie je pravdou,
pretože zo všetkých svedeckých výpovedí priamo vyplýva, že počas celej doby užívania predmetných
pozemkov ich rodinou nikdy nevznikli žiadne pochybnosti, a to ako na ich strane, tak ani na strane štátu

alebo iných subjektov o tom, že tieto nehnuteľnosti užívajú oprávnene, a teda, že počas celého tohto
obdobia boli dobromyseľní. Vyplýva to najmä z výpovedí svedkov J. J., Y. H., Ing. H. H., R. F., J. X., J. N.
a J. T.. Tieto pochybenia a nesprávny postup prvostupňového súdu pri jeho rozhodovaní v predmetnej
veci spôsobili, že toto konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a rozsudok prvostupňového súdu je preto nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť a

nedostatok dôvodov. Prvostupňový súd vo svojom odôvodnení tvrdí, že pred rokom 1992 nemohli
vydržať pozemok, pretože neuzatvorili so štátom ako vlastníkom dohodu o osobnom užívaní, čím by
sa v zmysle ust. § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka takáto držba zmenila po 01.01.1992
na vlastníctvo. Prvostupňový súd toto svoje vyjadrenie nepodložil žiadnym ustanovením zákona, s
výnimkou uvedeného § 872 ods. 1 OZ, ktorého znenie ani neuviedol. S týmto názorom nesúhlasia.

Odvolatelia poukazujú na obdobie po novembri 1989, kedy sa štát vyrovnával so svojou socialistickou
minulosťou prijímaním legislatívy, upravujúcej podmienky reštitúcie. Nadobudnuté vlastníctvo štátu k
pozemkom pred rokom 1992 bolo nelegitímne. Využiť inštitút uzavretia dohody o osobnom užívaní, ktorý
vtedajšia právna úprava umožňovala, mali len takí držitelia, ktorí si boli vedomí právnej skutočnosti, že
užívajú nehnuteľnosť vo vlastníctve štátu. Štát bol síce v súlade s vtedajšou právnou úpravou vlastníkom

predmetných nehnuteľností, avšak toto vlastníctvo nadobudol nelegitímne, čo potvrdzuje aj právna
skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti nadobudli navrhovatelia ako reštitúciu na základe rozhodnutia
pozemkového úradu v roku 1995. Ich vydržanie nehnuteľností je účinné a došlo k nemu dávno pred
rozhodnutím pozemkového úradu pred rokom 1995, ktoré je z tohto dôvodu neplatné. Súd preto ani
nemohol v tomto prípade aplikovať ust. § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

K ospravedlniteľnosti skutkového a právneho omylu v predmete vydržania dávajú do pozornosti
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17.07.2001 sp. zn. 22Cdo 301/2000. V tejto
súvislosti pripustila súdna prax možnosť vydržania takého predmetu vydržania, ku ktorému sa viaže
ospravedlniteľný skutkový omyl v predmete vydržania, a to v prípade vydržania časti susednej parcely

za situácie, kedy k tejto konkrétnej časti nemá držiteľ de facto žiadny právny titul, za podmienky takého
pomeru medzi veľkosťou kúpeného a skutočne držaného pozemku, že držiteľ túto skutočnosť nemohol
pri zachovaní náležitej opatrnosti zistiť. Preto je potrebné takéto prípady posudzovať individuálne s
ohľadom na všetky okolnosti. Tiež poukazujú na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.02.2001,
sp. zn. 2Cdo 2077/99, podľa ktorého oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny

dôvod, postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod. Takýmto dôvodom môže byť zmluva o nadobudnutí
vlastníctva k pozemku susediaceho s pozemkom, ku ktorému má byť právo vlastníctva vydržané.
Vzhľadomnavyššieuvedenémohlodôjsťvichprípadekuskutkovémuajprávnemuomylu,ktorývyplýva
z rozdielu medzi obsahom zmluvy, na základe ktorej kúpili dom s príslušenstvom, záhradou a záhumním
a skutočným stavom, pričom ide o omyl ospravedlniteľný, pretože hranice takto špecifikovaných

nehnuteľností boli jednoznačne idenfitikovateľné a nikto v čase kúpy a ani v neskoršom období toto
ohraničenie nespochybnil. V tomto právnom omyle ich utvrdila aj právna skutočnosť, že nehnuteľnosti
kúpili od G. X., rod. A. ako súkromnej osoby, a to vcelku až po záhumnie v roku 1962, teda 2 roky
po tom, čo podľa zistenia prvostupňového súdu boli nehnuteľnosti po zomrelom R. A. odovzdané ako
odúmrť Československému štátu. Samotný štát sa o tieto nehnuteľnosti nezaujímal a na skutočnosť, že

užívajú pozemky štátu, ich nikto neupozornil. Tiež poukazujú na to, že štát toto vlastníctvo nadobudol
nelegitímne.K vyhodnoteniu dôkazov prvostupňovým súdom údajne preukazujúcich nesplnenie podmienky
vydržania - dobrej viery uvádzajú. Dobromyseľnosť je psychickým stavom držiteľa, a preto ju nie
je možné priamo dokázať. Dokazujú ju však skutočnosti, z ktorých tento stav vzniká. Pritom platí

procesná zásada in dubio pro reo, podľa ktorej aj keď je v spore dôkazné bremeno na strane držiteľa,
v prípade pochybností je zákonom zvýhodnená vyvrátiteľná právna domnienka o oprávnenosti držby.
Dobromyseľnosť, že predmetné nehnuteľnosti užívali oprávnene, preukázali počas prvostupňového
konania,atoakolistinnýmidôkazmi,takvýpoveďamisvedkov,akoajprávnouskutočnosťou,ženevyužili
svoje právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní, a to z dôvodu, že boli presvedčení o právnej

skutočnosti, že predmetné nehnuteľnosti im patria podľa kúpnej zmluvy z 08.02.1962, v ktorej boli
predmetné nehnuteľnosti špecifikované ako „dom s príslušenstvom, vrátane záhrady a záhumnia“.
Prvostupňový súd svoje stanovisko, že neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali dobromyseľnosť,
oprel o skutočnosti, ktoré sú účelovo hodnotené, a to:
a) skutočnosť, či ich predchádzajúci zástupca ponúkal alebo neponúkal navrhovateľom vyplatenie určitej
sumy za parcelu č. 269/3, je právne irelevantná. Takáto ponuka nemôže byť dôkazom ich vnútorného

presvedčenia a nepreukazuje nedostatok ich dobromyseľnosti. V tom čase boli predmetné nehnuteľnosti
už vydržané,
b) rovnako tak výpoveď svedka Y. H. nie je dôkazom o tom, že neboli vnútorne presvedčení, že sú
vlastníkmi.

Zotrvávajú na tvrdení, že z vykonaného dokazovania (kúpna zmluva z 08.02.1962, fotografia z roku
1975) preukázateľne vyplýva, že rodina H. kúpila predmetné nehnuteľnosti tak, ako je to uvedené v
zmluve, t. j. kúpili dom, dvor a záhradu, ktorá končila pri základoch humna ako jeden nedeliteľný celok.
Predávajúci a kupujúci sa riadili výlučne obsahom predmetnej kúpnej zmluvy, a to oplotením záhrady
a základmi humna, čím bolo v konaní preukázané, že ich právni predchodcovia boli dobromyseľní v

skutočnosti, že kupujú pozemok až po humno v zmysle predmetnej kúpnej zmluvy. Taktiež poukazujú
na súčasnú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu Českej republiky, resp. Ústavných
súdov SR a ČR týkajúcu sa vydržania nehnuteľností, resp. splnenia podmienky dobromyseľnosti pri
vydržaní nehnuteľnosti v prípade skutkového omylu, ktorú je možné aplikovať v tejto veci. Právoplatným
rozhodnutím prvostupňového súdu by došlo k flagrantnému zásahu do ich vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti (murovanej pivnici) a k jeho porušeniu, pretože odo dňa právoplatnosti napadnutého
rozsudku prvostupňového súdu by mali znemožnený prístup k predmetnej nehnuteľnosti, ktorej
vlastnícke právo nadobudli legitímnym spôsobom, čo by zakladalo hrubé porušenie ich základného
ľudského práva zo strany štátneho orgánu - súdu. Vzhľadom na dlhotrvajúci súdny spor v predmetnej
veci, zapríčinený opakovanými hrubými procesnými vadami súdu prvého stupňa prvostupňový súd

opätovne flagrantne zasiahol do ich práv a narušil právnu istotu vo vzťahu medzi účastníkmi konania,
čoho následkom sú zbytočné a značné prieťahy tohto súdneho konania. Je právne absurdné, aby
odvolací súd opätovne musel zrušovať rozhodnutia prvostupňového súdu stále pre tie isté procesné
vady, čím vznikol stav právnej neistoty. Žiadajú, aby odvolací súd rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľ v 2/ rade k odvolaniu odporcov udáva, že ho považuje za zavádzajúce, nekvalifikované a
žiada napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

V ďalšom vyjadrení uvádza, že k námietkam týkajúcim sa identifikácie zo dňa 09.11.1994 uvádza, že

právny zástupca odporkýň si možno len z nepozornosti nevšimol, že identifikácia parciel č. j. 2869/94
na str. 2 v hlavičke má napísané „pre pozemkový úrad k nájmu“. Zamlčuje však, možno úmyselne, že
na nimi doloženej identifikácii v rubrike Vlastník - Držiteľ - Nájomca - Oprávnená osoba evidenčný list
12 v kolónke list vlastníctva - žiadne číslo listu vlastníctva nie je uvedené. Evidenčný list nepotvrdzuje
vlastníctvo, ale len vzťah nájmu k vlastníkovi, ktorý však nie je uvedený, chýba list vlastníctva. Takýto

dokument nemôže slúžiť ako doklad pre dobromyseľné užívanie a legitímne nadobudnutie vlastníckeho
práva. Myslí si, že odporcovia účelovo prekrúcajú skutočnosti a pripisujú právnu silu dokumentu, ktorý
je spracovaný k nájmu a nie k určeniu vlastníckeho práva.

Navrhovateľ v 3/ rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení uviedol, že k obsahu

odvolania sa nebude vyjadrovať, nakoľko jeho obsah je za 18 rokov vedenia súdneho spisu známy a
odporcovia nemajú jediný konkrétny dôkaz, ktorým by spochybnili ich vlastníctvo.Navrhovateľka v 1/ rade vo vyjadrení udáva, že žiada, aby odvolanie bolo uznané ako neplatné a
potvrdený rozsudok okresného súdu. Pokiaľ odvolatelia poukazujú na dobovú fotografiu svedka Ing.
H. H., drevené oplotenie z roku 1962 sa nachádzalo na hranici medzi parcelou č. 28 a parcelou č.

269, čím bola jednoznačne určená hranica oboch parciel. Ďalšie drevené oplotenie bolo za parcelou
269/3 pred pozostatkami základov humna. Parcela č. 269/6 nebola nikdy oplotená. Pokiaľ odporcovia
uvádzajú, že zo všetkých svedeckých výpovedí vyvodzujú, že nikdy nevznikli žiadne pochybnosti, tak
na ich strane, ako aj na strane štátu, že nehnuteľnosti užívajú oprávnene, toto tvrdenie je nepravdivé.
Od roku 1962 rodina H. užívala parcelu č. 269 ako celok, bez akéhokoľvek právneho titulu. V roku

1990 obec ako vlastník parcelu č. 269 rozdelila za účelom vytvorenia dvoch stavebných pozemkov
269/4, 5 a prístupovej cesty 269/1. Pred oplotením zostal ďalší pozemok 269/6, ktorý rodina H. prestala
užívať. Proti rozdeleniu parcely rodina H. nikdy nenamietala, preto nie je pravda, že nikdy nevznikli
pochybnosti, že celú parcelu užívali oprávnene. Ing. H. H. pri osadení domu musel mať geometrický
plán a ostatné dokumenty k parcelám. Musel vedieť, že rodina H. je vlastníkom parcely č. 28 o výmere
11 ár 76 m2 a tiež, kde táto parcela má hranicu. Dom T. H. je vytýčený len na parcele č. 28,

blízko frekventovanej cesty s malým dvorom. Dom nezasahuje do parcely č. 269. Stavebné povolenie
možno získať, len ak stavebník vlastnil stavebný pozemok, teda tvrdenia o oprávnenom užívaní a
dobromyseľnosti nie sú pravdivé. Kúpna zmluva medzi Československým štátom zo dňa 08.02.1962
a rodinou H. v bode 3 uvádza: jedná sa o prevod rodinného domu z vlastníctva štátu, v bode 4 ide o
jednotný právny úkon - kúpa celého domu. Z kúpnych zmlúv jednoznačne vyplýva, že rodina H. kúpila

dom a parcelu č. 28, čo potvrdili podpisom. Kúpne zmluvy sú platné. Pokiaľ ide o doklad o zaplatení
kúpnej ceny, predmetom kúpy nebolo humno. Rodina H. nekupovala parcelu č. 269. Z toho vyplýva,
že uhradenie kúpnej ceny nepreukazuje dobromyseľnosť, že im parcela 269 patrí. Parcela č. 269 mala
svojho vlastníka - Československý štát, od ktorého sa ju nikdy nepokúsili kúpiť. Z kúpnej zmluvy č.
741/62, uzavretej medzi G. X. a G. H. jednoznačne vyplýva, že predmetom kúpy je dom na parcele č.

28 za cenu, ktorá bola určená znaleckým odhadom. Predmet kúpy bol zrozumiteľný a jasný, pivnica
nebola predmetom kúpy. Pokiaľ ide o identifikáciu parciel ako dôkazný materiál, ktorý predložila rodina
H., vyplýva z neho, že parcely č. 269/1, 6 vlastnila obec, pre parcely 269/2 a 3 bola rodina H. nájomcom,
lebo nemala list vlastníctva. Tvrdenia, že zákonným spôsobom nadobudli nehnuteľnosti ich oprávneným
a dobromyseľným vydržaním, sú nepravdivé. Tvrdenie, že zakreslenie humna je na hranici 269/1 s

parcelou 269/3, je nepravdivé, pretože humno bolo na parcele č. 269/6. Predmetné pozemky v minulosti
spravoval Československý štát, Obec Žabokreky, s ktorou rodina H. neuzatvorila žiadnu dohodu o
osobnom užívaní, čím by sa stala legálnym vlastníkom. V roku 1995 Pozemkový úrad Martin vydal
rozhodnutím č. 520/1995 G. X. a R. A. parcely č. 269/2 a 269/3, pretože spĺňali požiadavky reštitúcie.
ObecŽabokrekyvroku1995vydalamenovanýmparceluč.269/6.Odporcoviasakparcelámnesprávajú

ako vlastníci, neplatia dane. Keď Obec Žabokreky rozdelila parcelu č. 269, H. upozornila, že užívajú
pozemky štátu. Mali dôvod proti rozdeleniu sa brániť, ale tak neurobili. Po odčlenení parciel č. 269/1, 4,
5, 6 zostali parcely č. 269/2, 3, ktoré naďalej neoprávnene užívali bez nájmu, čo im vyhovovalo a prestali
užívať parcelu č. 269/6. Teda tvrdenia, že zákonným spôsobom nadobudli nehnuteľnosti oprávnene a
dobromyseľne, sú nepravdivé. Aj prejednávanie pozostalosti po G. H. v roku 1964 mohlo tiež upozorniť

na preverenie skutkového stavu. Tvrdenie, že rodina H. kúpila predmetné nehnuteľnosti ako dom, dvor
a záhradu, teda ako nedeliteľný celok, je nepravdivé. V žiadnej kúpnej zmluve sa neuvádza, že parcela
č. 28 končí pri základoch humna. Parcela č. 28 mala dom, dvor a záhradu, v ktorej T. H. postavil
dom. Parcely č. 28 a 269 boli vždy oddelené plotom. Parcela č. 28 mala od roku 1927 stále tú istú
výmeru 11 ár 76 m2. Odporcovia v odvolaní spochybnili dokumenty, ktoré sú platné a nikdy neboli

zrušené. Vo svojom odvolaní úmyselne prekrúcajú fakty. Súdny spor trvá už od roku 1998, čo je 17
rokov. Počas súdnych konaní rodine H. nikdy nebolo priznané právo k parcelám 269/2, 3 a 6. Nikdy
nenadobudli list vlastníctva a nepokúsili sa zákonným spôsobom nadobudnúť uvedené parcely. Rôznymi
nepravdivými tvrdeniami, prekrúcaním zrejmých faktov účelovo predlžujú súdny proces, pretože im
vyhovuje neoprávnene využívať parcely č. 269/2 a 3. Naďalej zneužívajú prieťahy v konaniach. Žiada,

aby bol rozsudok potvrdený.

Odporkyne 1/, 2/ k vyjadreniu navrhovateľky v 1/ rade namietajú argument navrhovateľky 1/, že pôvodné
oplotenie bolo drevené a teraz sú parcely 269/2, 3 oplotené pletivom. Navrhovateľka sama priznáva
existenciu predmetného oplotenia. Skutočnosť, že pôvodné oplotenie bolo vzhľadom na jeho stav na

prelome 70. a 80. rokov nahradené pletivom, je irelevantná. Predmetná fotografia je právne relevantným
dôkazom o celistvosti nehnuteľnosti zakúpenej ich rodinou v roku 1962. Nesúhlasia s argumentom
navrhovateľky,žekeďženenamietalirozdeleniepôvodnejparcely269,nesvedčítooichdobromyseľnom
užívaní pozemku. Ich rodina nikdy netvrdila užívanie celej pôvodnej parcely 269, ale len tých častí,ktoré po rozparcelovaní pôvodného pozemku dostali označenie 269/2 a 269/3, preto nemali dôvod
namietať spôsob, akým Obec Žabokreky naložila s novovytvorenými parcelami. Smerové a výškové
osadenie domu je výslovne technická záležitosť. K tomu Ing. H. v roku 1985 nemal k dispozícii a

ani nepotreboval žiaden geometrický plán. Geometrický plán si dal vyhotoviť až nebohý T. H. v roku
1989, na ktorom je vidieť zakreslenú pivnicu a ktorý zodpovedá skutočnostiam uvedeným v kúpnej
zmluve. Taktiež je nezmyselná špekulácia navrhovateľky 1/, prečo ich rodina postavila dom pri ceste a
nie na inej časti užívanej nehnuteľnosti. Obsah kúpnej zmluvy z roku 1962, na ktorý navrhovateľka v
rade 1/ poukazuje, nie je v žiadnom právnom ani skutkovom rozpore s nimi tvrdenými skutočnosťami,

pretože prílohou tejto zmluvy nie je žiaden geometrický plán. V roku 1962 neexistoval geometrický plán
danej lokality. Nehnuteľnosť kúpili a kúpnu cenu zaplatili za rodinný dom s príslušenstvom, vrátane
záhrady až po humno a takto stanovená hranica bola jednoznačne určiteľná skutkovým užívaním
predmetnej nehnuteľnosti ich predchodcami. Samotná záhrada bola až za vyššie spomínanou sypárňou
a nie na mieste stavby súčasného rodinného domu. Pôvodné drevené oplotenie oddeľovalo predmetnú
nehnuteľnosť na juhu od cesty a na severe a východe ohraničovalo vtedajšie parcely č. 269/2 a 269/3.

Východnú hranicu tvoril plot patriaci susedom, rodine D.. Vzhľadom na skutočnosť, že pán X., manžel
pani X. bol v tej dobe významným predstaviteľom strany a štátu, nemali žiadne pochybnosti o tom, kadiaľ
vedie hranica kupovanej nehnuteľnosti. Tvrdenie navrhovateľky 1/, že pivnica nebola predmetom kúpy,
nedávažiadnyzmysel,pretožepivnicabolaajefunkčnousúčasťoudomu.Doposiaľslúžinauskladnenie
potravín, poľnohospodárskych produktov a náradia, je nevyhnutná k riadnemu užívaniu rodinného domu

tak, ako aj celej nehnuteľnosti. V identifikácii parciel zo dňa 09.11.1994 je pri parcelách č. 269/2 a 269/3
jednoznačne a nespochybniteľne uvedená J. H., bez toho, aby bolo špecifikované, o ktorý z uvedených
právnych vzťahov ide. Ani ďalšie tvrdenia navrhovateľky v 1/ rade, že spoločne uvádzali parcely č. 269/2,
3, 6 s tým, že ich užívali v dobrej viere, hoci parcela 269/6 bola jednoznačne od roku 1994 vo vlastníctve
obce, nedáva žiaden zmysel. V celom odvolaní je parcela 269/6 spomenutá len raz, a práve v súvislosti

s jej vlastníctvom zo strany obce. Ich rodina vždy v minulosti uhrádzala všetky dane a poplatky za
predmetnú nehnuteľnosť, ktoré jej boli vyrubené zo strany obce alebo štátu. Pokiaľ v minulosti JUDr.
Gemerský žiadal v ich mene o odkúpenie predmetných parciel, k tomuto ho nesplnomocnili a išlo zrejme
o jeho osobnú iniciatívu.

K vyjadreniu odporcov navrhovateľka v 1/ rade sčasti opakuje skutočnosti, ktoré už uviedla vo svojich
predchádzajúcich vyjadreniach, následne porovnáva výmery jednotlivých parciel a poukazuje, že
celková výmera príslušných parciel je raz taká, ako je výmera parcely č. 28. Dobromyseľnosť užívania
celej parcely nemožno uznať, je to iba manipulácia a snaha o predĺženie sporov. Každý dedinčan vie,
aký veľký je stavebný pozemok o výmere 400 m2 a vie odlíšiť pozemok o výmere 1000 m2. Len ťažko

predpokladať, že rodina H. si v dobrej viere mohla myslieť, že hranica parcely č. 28 končí na konci
hranice parcely 269/3.

Krajskýsúd,akosúdodvolací,preskúmalnapadnutýrozsudoknazákladepodanéhoodvolaniaodporkýň
v 1/ a v 2/ rade v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 214 ods. 2 O. s. p.) rozsudok okresného súdu postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. vo výroku,
ktorým okresný súd uložil odporcom povinnosť nevstupovať na vymedzené pozemky navrhovateľov a
vo výroku, ktorým zamietol protinávrh odporkýň 1/2/ na určenie vlastníckeho práva, potvrdil v zmysle
ust. § 219 ods. 1 O. s. p. a vo výroku o trovách navrhovateľa 3/ zrušil v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm.h/
O.s.p. a vrátil v zrušenej časti okresnému súdu na ďalšie konanie.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny.

Preskúmavacia činnosť odvolacieho súdu zahrňuje v sebe nielen skúmanie správnosti napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa z hmotnoprávneho hľadiska, ale aj postupu súdu z hľadiska dodržania

procesnoprávnych predpisov. Na vady konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada len
vtedy, ak tieto procesnoprávne vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Na takéto vady
odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti bez ohľadu na to, či boli alebo neboli uplatnené v odvolaní.

Odvolací súd v súdenej veci konštatuje, že konanie pred súdom prvého stupňa, najmä pokiaľ ide o

proces vyhodnocovania dôkazov, na ktorý poukazujú odvolatelia, vykazuje vady. Vady konania, ktoré
však odvolací súd zistil, nespôsobujú nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Napriek vadám konania,
na ktoré odvolací súd následne poukáže, je rozhodnutie okresného súdu vecne správne.Kým hmotnoprávna úprava je vyjadrením práv a povinností daného subjektu, procesnoprávna úprava
je vyjadrením procesných postupov pri uplatňovaní práv vyplývajúcich z hmotnoprávnej úpravy a
postupu príslušného orgánu zabezpečujúceho naplnenie hmotnoprávnych práv a povinností, za

súčasného plnenia procesnoprávnych práv a povinností zameraných na dosiahnutie hmotnoprávnych
plnení. Kým hmotné právo má materiálnu povahu, vyjadrujúc práva a povinnosti subjektov
občianskoprávnych vzťahov, procesné právo je právo formálnym. Vyjadruje procesné postupy pri
uplatňovaní hmotnoprávnych práv a povinností. V súdenej veci nemohol odvolací súd prehliadnuť,
že súdne konanie v súdenej veci začalo podaním návrhu dňa 09.01.1998 a v súčasnosti trvá 16

rokov. Napriek tomu doposiaľ nebol vydaný právoplatný rozsudok, ktorý by meritórne a s konečnou
platnosťou upravil práva a povinnosti účastníkov sporu. Napriek tomu, že rozhodnutia okresného súdu
boli opakovane zrušované z procesných dôvodov, aj v súčasnom štádiu odvolací súd konštatuje, že
okresný súd sa dôsledne obsahom zrušujúcich rozhodnutí neriadil a konanie má opätovne vady, na
ktoré už v minulosti odvolací súd poukázal a uložil prvostupňovému súdu ich odstrániť. V záujme
dosiahnutiaprávnejistotyvšakodvolacísúd odlišoval,čivadykonaniamohlimaťzanásledoknesprávne

rozhodnutie vo veci, zamerajúc svoju činnosť na materiálnu ochranu účastníkov na rozdiel od formálnej,
ktorá by znamenala udržiavanie právnej neistoty v právnom vzťahu účastníkov a navyšovanie trov
konania.

Odporkyne namietajú nepresvedčivú argumentáciu v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu.

V zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157
ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky týkajúce

sa prejednávanej veci. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce
garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na

každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je
prerozhodnutierozhodujúci,vyžadujesašpecifickáodpoveďprávenatentoargument.Účastníkkonania
má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

V súdenej veci, vychádzajúc z odôvodnenia prvostupňového rozsudku, odvolací súd konštatuje, že toto
rozhodnutie spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí. Prvostupňový súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviska procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce
skutočností, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný,
jednoznačný a presvedčivý právny záver, pre ktorý nepovažoval protinávrh odporkýň v 1/ a v 2/ rade

o určenie vlastníckeho práva k vymedzeným nehnuteľnostiam za dôvodné (nedostatok oprávnenosti
dobromyseľhnej držby). Z uvedeného dôvodu, nepreukázania vlastníckeho práva na strane odporkýň
1/, 2/ potom zároveň poskytol ochranu vlastníckemu právu navrhovateľov v 1/ až v 4/ rade v zmysle ust.
§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o hodnotenie vykonaného dokazovania, v tomto smere sú odvolacie námietky odvolateľov
dôvodné. Podľa § 132 O. s. p. je súd povinný dôkazy hodnotiť podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov možno charakterizovať ako činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané dôkazy
z hľadiska ich hodnovernosti, pravdivosti, zákonnosti a dôležitosti pre ustálenie skutkového stavu, z
ktorého následne vychádza pri právnom hodnotení a rozhodnutí. Zásada voľného hodnotenia dôkazov
neznamená ľubovôľu ich hodnotenia, ale hodnotenie vykonaných dôkazov musí vychádzať z formálnelogického úsudku založeného na vykonaných dôkazoch. Na vyhodnotenie dôkazov potom nadväzuje
zistenie jednotlivých relevantných skutkových okolností (skutkového stavu), ktoré sú v danej veci
významné a ktoré spolu tvoria skutkový základ pre rozhodnutie súdu.

V zásade možno konštatovať, že bolo povinnosťou súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy. Odvolacie
námietky odporkýň v 1/ a v 2/ rade, ktoré namietajú nevyhodnotenie vykonaných dôkazov, a to ohliadky
predmetných nehnuteľností na mieste samom, dokladu o zaplatení kúpnej ceny, geometrického plánu
zo dňa 26.01.1989, identifikácie parciel č. j. 2869/94 Správy katastra v Martine zo dňa 09.11.1994,

katastrálnej mapy z rokov 1940 - 1950, vyjadrenia Okresného úradu Martin, katastrálny odbor zo dňa
28.10.2013, dobovej fotografie svedka Ing. H. H., sú dôvodné. V zásade možno konštatovať, že bolo
povinnosťou prvostupňového súdu tieto dôkazy vyhodnotiť. Zároveň platí, že krajský súd, ako súd,
ktorý tieto dôkazy nevykonal, nemôže ich hodnotiť. Odvolací súd však konštatuje, že nevykonanie
týchto dôkazov samo osebe nevplýva na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a ich vykonanie
nie je spôsobilé viesť k priaznivému výsledku tohto konania pre odporkyne spočívajúceho v určení ich

vlastníckeho práva a od toho sa odvíjajúceho neposkytnutia ochrany vlastníckemu právu navrhovateľov.

V zásade odvolací súd konštatuje, že počas rozsiahleho konania trvajúceho viac ako 16 rokov
okresný súd vykonal a účastníci predložili množstvo dôkazov, často aj dôkazov, ktorých vykonanie pre
zistenie skutkového stavu veci a následné právne posúdenie neboli nevyhnutné. Práve dôkazy, ktorých

nevyhodnotenie odporkyne v 1/ a v 2/ rade namietajú, do skupiny takýchto dôkazov patria.

Základom rozhodnutia v súdenej veci bolo rozhodnutie o protinávrhu odporkýň o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území M., a to pozemkov parcela č. 269/2 záhrada o výmere
117 m2, parcela č. 269/3 trvalý trávnatý porast o výmere 686 m2, parcela č. 269/6 v časti orná pôda vo

výmere 392 m2 a ostatná plocha vo výmere 1 m2. Rozhodnutie o tomto nároku tvorilo aj prejudiciálnu
otázku pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľov nevstupovať na pozemky, a pokiaľ by si odporkyne
neuplatnili tento nárok protinávrhom, súd by otázku vlastníckeho práva musel posudzovať prejudiciálne
z dôvodu, že odporkyne v 1/ a v 2/ rade popierali zápis v katastri nehnuteľností, ktorý svedčí v prospech
navrhovateľov 1/ až 4/.

Odporkyne v 1/ a v 2/ rade, namietajúc vlastnícke právo navrhovateľov 1/ až 4/ sa domáhali vzniku
vlastníckeho práva vydržaním. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva v
prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby držiteľa, predmetu držby a
vydržacej doby), dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak,

že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržania.
Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do 31.12.1950, ďalej § 115 a § 116
ods. 1 v spojení s ust. § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v
znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.), ako aj § 134 Občianskeho zákonníka v znení od 01.01.1992
je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.

Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické
ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom
tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám osebe nemôže byť predmetom
dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje

cudziu vec, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom
dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť
objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka. Vždy je
treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného
prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti

o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých
vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, a teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Dobrá
viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať
pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej
subjektívne v dobrej viere.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že všetky dôkazy, ktorých nevyhodnotenia sa odporkyne 1/ a 2/
domáhajú, smerujú k preukázaniu držby ako faktického ovládania veci. Hoci odvolací súd nevykonané
dôkazy nemôže hodnotiť, aj bez ich hodnotenia, môže povedať, že ako ohliadka na mieste samom,tak aj dobová fotografia, prípadne identifikácia parciel sú dôkazy, ktoré smerujú k preukázaniu právnej
skutočnosti - držby, užívacieho režimu daných nehnuteľností, ktorý však medzi účastníkmi nie je sporný.
Medzi účastníkmi je nesporné, že odporkyne 1/ a 2/, resp. ich právni predchodcovia nehnuteľnosti, ktoré

sú predmetom konania, dlhodobo od roku 1962 užívali. Nesporné je tiež geometrické, polohové určenie
nehnuteľností

Dôvodom zamietnutia ich protinávrhu o určenie vlastníckeho práva bol však nedostatok oprávnenej
dobromyseľnej držby. Tento nedostatok nemôže nijako zvrátiť vyhodnotenie dôkazov, ktoré okresný súd

vyhodnotiť opomenul.

Odporkyne 1/ a 2/ nepreukázali v konaní právnu skutočnosť, ktorá by mohla založiť ich ospravedlniteľný
omyl, že im patria pozemkové nehnuteľnosti v katastrálnom území M. parcely č. 269/2, 269/3 a 269/6 a
nevyhodnotené dôkazy zo strany prvostupňového súdu nesmerujú k preukázaniu tejto skutočnosti.

Ospravedlniteľný omyl podľa tvrdenia odporkýň mali vyvolať práve kúpne zmluvy uzavreté dňa
08.02.1962medzinajednejstraneČeskoslovenskýmštátomakopredávajúcimaG.H.ajehomanželkou
J. ako kupujúcimi a tiež medzi predávajúcou G. X. a kupujúcimi G. H. a jeho manželkou, keď kupujúci
sa mali domnievať, že predmetom kúpy je aj pozemnoknižná parcela 269. V oboch uvedených kúpnych
zmluvách je jasne vymedzený predmet prevodu, ktorý tvorí pozemnoknižná vložka č. 460, parcela č.

28, vrátane rodinného domu. Uvedený prevod bol v uvedenom a nespornom rozsahu zapísaný aj do
pozemkovej knihy, vložky č. 460, kde do časti B pod radovým číslom 4 boli ako vlastníci zapísaní
G. H. a J. H., každý z nich v 1. Zo žiadnych okolností, vyplývajúcej z uzatvorených zmlúv nemožno
odvodzovať, že predmetom prevodu sa mala stať aj pozemnoknižná parcela č. 269, v tom čase zapísaná
v pozemnoknižnej vložke č. 83 pre kat. územie M..

Uvedené kúpne zmluvy nemohli založiť dobromyseľnú držbu odporkýň v 1/ a v 2/ rade, prípadne ich
právnych predchodcov k pôvodnej pozemnoknižnej parcele č. 269. V danom prípade nemôže ísť ani o
ospravedlniteľný omyl, ktorého sa odvolateľky domáhajú.

Možno súhlasiť s argumentáciou odvolateliek, že judikatúra súdov uznáva aj tzv. putatívny (domnelý)
právny dôvod pre vznik oprávnenej držby, ktorý sa môže uplatniť aj v prípade, ak sa nadobúdateľ
nehnuteľnosti chopí držby časti alebo celej susednej parcely, ktorú nenadobudol. Omyl môže byť
ospravedlniteľný len vtedy, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci sa držiteľ postupoval s obvyklou
mierou opatrnosti, ktorú je možné so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať.

Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti chyby držiteľa je v takomto prípade aj pomer
plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku, pričom nie je možné stanoviť jednoznačné hľadisko
pre posúdenie. V súdenej veci však o takomto omyle vo vzťahu k prípadnému vydržaniu pozemkov -
parciel č. 269/2, 269/3 a 269/6 hovoriť nemožno. Výmera parciel, ktorých vydržania sa odporkyne 1/ a
2/ domáhajú, predstavuje spolu 1196 m2 a prevyšuje pomer plochy kúpeného pozemku. Je vylúčené,

aby sa jednalo o ospravedlniteľný omyl odporkýň v 1/ a v 2/ rade, prípadne ich právnych predchodcov.

Navyše v roku 1962, kedy došlo ku kúpe a predaju, pôvodná pozemnoknižná parcela 269 mala omnoho
väčšiu výmeru. V súčasnosti sú z nej vytvorené iné parcely (269/1/4/5), pričom odporkyne v 1/ a v 2/
rade nijako logicky nevysvetlili, prečo mali podľa vlastného tvrdenia za svoju vlastnú považovať práve

časť pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 269, ktorá je v súčasnosti vedená ako parcela č. 269/2, 269/3
a 269/6.

Pokiaľ odporkyne argumentujú vlastníckym právom k pivnici, ktorá sa na sporných nehnuteľnostiach
nachádza, táto skutočnosť nemôže byť relevantná pri posudzovaní prípadnej oprávnenosti držby,

keď vlastnícky režim stavby a pozemku je odlišný a samotná existencia vlastníckeho práva k stavbe
neoprávňuje jej vlastníka k vlastníckemu právu k pozemku.

Pokiaľ odporkyne v 1/ a v 2/ rade neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenej a
dobromyseľnej držby, hodnotenie ostatných predpokladov vydržania nie je dôvodné.

Vychádzajúc z pozemnoknižných zápisov, predovšetkým pozemnoknižnej vložky č.
83 kat. územia M., možno konštatovať, ako to správne uzatvoril prvostupňový súd, že pôvodným
pozemnoknižným vlastníkom bol právny predchodca navrhovateľov R. A.. Z titulu odúmrte nazáklade rozhodnutia Štátneho notárstva v Martine pod D 883/60 nadobudol predmetnú nehnuteľnosť
Československý štát. Na základe rozhodnutia Pozemkového úradu v Martine č. k. 252/1995 zo dňa
12.04.1995 bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľnosti uzatvorená 16.02.1995, podľa ktorej povinná

osoba Obec Žabokreky vydala oprávneným osobám R. A. a G. X., t. j. právnym predchodcom
navrhovateľov v 1/ až v 4/ rade parcelu č. 269, zapísanú v PKN č. 83 orná pôda o výmere 393
m2, totožnou s parcelou KN č. 269/6 v celosti. Na základe rozhodnutia Pozemkového úradu v Martine
č. 520/1995 zo dňa 09.08.1995 časť pôvodnej parcely poznačenej ako KN 269/3 trvalý trávnatý porast
o výmere 686 m2 a č. 269/2 záhrada o výmere 117 m2 sa priznalo vlastnícke právo oprávneným R. A. v

1 a G. X. v 1. Právni predchodcovia navrhovateľov v 1/ až v 4/ rade tak v zmysle platného Občianskeho
zákonníka § 132 ods. 1, 2 nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam zákonným spôsobom.
Odporkyne v 1/ a v 2/ rade nepreukázali nesprávnosť zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností,
ktoré svedčí navrhovateľom v 1/ až v 4/ rade.

Okresný súd potom dôvodne zamietol protinávrh odporkýň o určenie vlastníckeho práva a vyhovel

návrhu navrhovateľov v 1/ až v 4/ rade o zdržanie sa zásahov do ich vlastníckeho práva zo strany
odporkýň 1/, 2/, keď im uložil nevstupovať na vymedzené pozemky vo vlastníctve navrhovateľov.

Z priebehu celého dlhotrvajúceho konania je zrejmé, že odporkyne v 1/ a v 2/ rade vlastnícke právo
navrhovateľov 1/ až 4/ k pozemkom - parcelám č. 269/2, 3, 6 v kat. území M. neuznávali, nerešpektovali

a uvedené pozemky užívali pre svoju potrebu. Je preto dôvodné, aby súd ochránil vlastnícke právo
navrhovateľov v 1/ až v 4/ rade pred neoprávneným vstupovaním zo strany odporkýň v 1/ a v 2/ rade
na pozemky v ich vlastníctve.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že odporkyne v 1/ a v 2/ rade sa nedomáhali oprávnenosti

vstupovania na pozemky navrhovateľov z iného titulu (či už vecnoprávneho, ako napríklad právo
zodpovedajúce vecnému bremenu alebo záväzkovoprávneho) iba z titulu tvrdeného vlastníckeho práva,
ktoré nepreukázali.

Z uvedených dôvodov je rozsudok okresného súdu vecne správny a krajský súd vo veci samej potvrdil.

Odvolací súd však pristúpil k zrušeniu výroku rozsudku o trovách konania. Okresný súd rozhodol iba
o trovách konania navrhovateľa v 3/ rade, hoci jeho povinnosťou bolo rozhodnúť o trovách konania
všetkých navrhovateľov ako úspešných účastníkov aj pre prípad, že by si títo náhradu trov konania
neuplatňovali, prípadne by im nárok na náhradu trov konania nevznikol.

Pokiaľ ide o trovy navrhovateľa v 3/ rade, v priebehu odvolacieho konania vyvstali skutočnosti, ktoré
bude potrebné preveriť za účelom preskúmania oprávnených trov konania navrhovateľa v 3/ rade.
V súčasnosti navrhovateľa zastupuje JUDr. Miloslav Kohout, tvrdiac, že ho zastupuje ako advokát,
predkladajúci kópiu advokátskeho preukazu, ktorá sa nachádza na č. l. 882 spisu. V zoznamoch

advokátov vedených Slovenskou advokátkou komorou, ktoré mal odvolací súd k dispozícii, sa JUDr.
Miloslav Kohout nenachádza. Je preto potrebné, aby prvostupňový súd prešetril túto skutočnosť
oficiálnym dopytom na Slovenskú advokátsku komoru, či JUDr. Miloslav Kohout je naďalej vedený ako
advokát, resp. ak už nie je ako advokát vedený, kedy bol vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, čo môže
mať vplyv na výšku trov konania priznaných navrhovateľovi, keďže trovy konania spočívajúce v trovách

právnych služieb možno priznať účastníkovi iba v prípade, keď ho zastupuje advokát.

Povinnosťou okresného súdu bude preto opätovne rozhodnúť o trovách konania navrhovateľov v 1/ až
v 4/ rade, vrátane trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.