Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 9. október 2015

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16C/215/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214219525
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2015:2214219525.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: EOS KSI

Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o.,advokátskakancelária,Bratislava(zn.3.280.877),protižalovanému:E.O.Ó.,L..X.I.XXXX,bytom
D. XXX/X, X.É. T., o 4.457,11 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba o zaplatenie 4.457,11 € s 9,15 % ročným úrokom z omeškania od 13. augusta 2014 sa zamieta.
II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

.Žalobcasažaloboudošlousúdu16.októbra2014domáhalvočižalovanémuzaplateniasúmuvedených
vo výroku. V žalobe predniesol, že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a.s., uzavrela 16.
septembra 2013 so žalovaným zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorou mu poskytla peňažné prostriedky.

Slovenská sporiteľňa, a.s., na žalobcu zmluvou z 27. júna 2014 postúpila pohľadávku, ktorej výška k
danému dňu predstavovala 4.529,29 €, z ktorých si žalobca uplatňuje časť 4.457,11 €, ktoré predstavuje
57 splátok za mesiace august 2014 až október 2023.

2. Žalovaný sa k žalobe, ktoré mu bola doručená do vlastných rúk 18. marca 2015, nevyjadril.

3. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), ktoré

sa konalo 9. októbra 2015 a na ktoré sa účastníci nedostavili. Žalobca sa ospravedlnil a súhlasil s
rozhodnutím v jeho neprítomnosti. Žalovaný, ktorý predvolanie riadne a včas prevzal, sa neospravedlnil
aninepožiadaloodročenie.Vzhľadomnatosúdvykonalpojednávanievneprítomnostiobochúčastníkov
(§ 101 ods. 2 O. s. p.). Na ňom súd vykonal dokazovanie listinami, a to: zmluva o splátkovom úvere
č. XXXXXXXXXX (č. l. 4 až 13), všeobecné obchodné podmienky (č. l. 14 až 33), zmluva o postúpení
pohľadávok z 27. júna 2014 (č. l. 36 až 43), oznámenie zo 4. júla 2014 (č. l. 34), výzva z 24. júla 2014
(č. l. 35) a v spojení s uznanými, resp. nespornými skutočnosťami (§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s.

p.) zistil tento

skutkový stav:

4. a) Žalovaný ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ, ktorý je bankou podnikajúcou na
základebankovéhopovolenia,podpísali16.septembra2013listinuoznačenúako„Zmluvaosplátkovom
úvere“ č. XXXXXXXXXX (č. l. 4 až 13). V jej čl. I sa veriteľ zaviazal „jednorazovo“ poskytnúť žalovanému

spotrebný úver vo výške 4.000 € (poukázaním na určený účet). Úver mal byť úročený pevnou sadzbou
18,9 % ročne, úroky mali byť splatné mesačne a dlžník mal samotný úver splácať v 120 pravidelných
mesačných splátkach po 78,92 € vždy do 15. dňa príslušného mesiaca až do 15. októbra 2023. Okrem
toho bol podľa čl. II dlžník povinný platiť poplatky za poistenie, ktoré bolo podrobne upravené v častiII zmluvy. V čl. III ods. 6 tejto zmluvy sa strany dohodli, že „všetky vzťahy výslovne neupravené v
Úverovej zmluve... sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným
zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi...“. Podľa čl. III ods. 3 sa pod „VOP“ rozumeli všeobecné

obchodné podmienky vydané bankou s účinnosťou od 1. augusta 2002.

b) Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., v znení účinnom od 1. februára 2010
(č. l. 14 až 33) obsahovali okrem iného ustanovenie ods. 19.16, ktoré znelo:
„19.16 Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu

akékoľvek svoje Pohľadávky voči Klientovi, a to bez ohľadu na to, či sú budúce, súčasné, premlčané
alebo nepremlčané, ako aj previesť na tretiu osobu akékoľvek svoje záväzky voči Klientovi...“.

c)Suma4.000€bolažalovanémuzrejmevyplatená.Nebolovšakzistené,kedyakoľkožalovanýzaplatil.
Taktiež nebolo dokázané, či a ako bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžných súm, či tieto výzvy boli
písomné a či a kedy žalovanému došli.

d) Listom zo 4. júla 2014 (č. l. 34) Slovenská sporiteľňa, a.s., oznámila žalovanému, že pohľadávku z
uvedenej úverovej zmluvy (identifikovanú ako „41A - Spotrebný úver na Čokoľvek / Číslo úveru/číslo
účtu: XXXXXXXXXX“) „vo výške 4 529,29 € s príslušenstvom“ postúpila na žalobcu. Zmluva o postúpení
pohľadávok medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a žalobcom z 27. júna 2014 (č. l. 36 až 43) obsahuje

okrem iného toto ustanovenie:
„Článok IV.
Vyhlásenia zmluvných strán
... 4.2 Postupca výslovne potvrdzuje, že:...
d) Pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách.“

e) Žalobca listom z 24. júla 2014 označeným ako „Výzva k úhrade a ioznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru“ (č. l. 35) vyzval žalovaného, aby najneskôr do 8. augusta 2014 zaplatil žalobcovi 4.856
€.

5. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§

132 O. s. p.).

a) Skutkové zistenia v bode 4 písm. a) až b) sú v podstate len reprodukciou listín.

b) Skutkového zistenie pod bodom 4 písm. c) je dôsledkom skutočnosti, že žalobca neuniesol dôkazné

bremeno v tomto smere. Žalobca jednak nepreukázal, kedy žalovanému úver vyplatil, resp. previedol
(pripísal) k účtu dohodnutému v zmluve. Žalovaný však samu túto skutočnosť nespochybnil, takže by
sa dala považovať za nespornú (§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.). Zo žiadneho predloženého ani
navrhnutého dôkazu ale nevyplýva, kedy a koľko žalovaný splatil, ani kedy a ako Slovenská sporiteľňa,
a.s., vyzvala žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok. Za takúto výzvu nemožno považovať

oznámenie o postúpení pohľadávky, keďže ani z neho nie je zrejmý žiaden takto interpretovateľný prejav
vôle Slovenskej sporiteľne, a.s. Keďže žalobca v tomto smere v žalobe ani nič netvrdil (neuvádzal žiadne
skutočnosti ohľadom uskutočnených platieb), nebolo ich možné ani považovať za nesporné.
V tejto súvislosti súd len dopĺňa, že nebolo jeho povinnosťou v tomto smere nahrádzať dôkaznú aktivitu
žalobcu výzvou na odstránenie nedostatkov podania v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p. Nepredloženie

uvedených listín (listov a pod.) totiž nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby, ale má za následok
nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opiera svoje uplatňované nároky (porov. v
tomto zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom musel byť vedomý, že tieto
skutočnosti musí dokázať, ak chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu postupníka pohľadávky, ktorej
pôvodným veriteľom bola banka. Zároveň sa mohol dostaviť na pojednávanie, kde by ho samosudca

bol mohol oboznámiť s tým, čo považuje za sporné (§ 118 ods. 2 O. s. p.); ak tak žalobca neurobil, musí
znášať negatívne dôsledky z toho plynúce.

c) Skutkové zistenie v bode 4 písm. d) a e) je opäť len reprodukciou listinného dôkazu.

6. Súd nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie navrhnuté dôkazy pokusom o zmier z 29. septembra
2014 (č. l. 44), keďže vzhľadom na právny názor súdu ohľadom aktívnej legitimácie žalobcu je takéto
dokazovanie neúčelné.Právne vec súd posúdil takto:

7. Žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so Slovenskou

sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť
všeobecne známa (§ 121 O. s. p.). Tieto nároky mal žalobca získať postúpením. Preto je potrebné sa
v prvom rade zaoberať otázkou, či zistený skutkový stav opodstatňuje záver, že postúpenie je (aspoň
voči dlžníkovi) platné a účinné.

8. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom
treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž
neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27
a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom k 16. septembru 2013, ale aj neskôr),
ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú

pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu,
ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu
medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou)
a dlžníkom. Nový veriteľ - postupník totiž už nebude zo zákona povinný takéto obsiahle tajomstvo
zachovávať, keďže nie je bankou; bude napríklad oprávnený (a povinný, napr. podľa § 128 O. s. p.) o

záležitostiach dlžníka informovať kohokoľvek. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie
§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v
ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka.

9. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 cit. zákona (v znení účinnom

k 16. septembru 2013 aj 27. júnu 2014) dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za
splnenia určitých podmienok. Súd sa nestotožňuje s názormi vyslovenými v odbornej literatúre (napr.
Csach, K.: Postúpenie pohľadávok z pohľadu ochrany citlivých údajov, bankového tajomstva, povinnosti
mlčanlivosti a ochrany spotrebiteľa. 1. časť. Súkromné právo, 1/2015, s. 12 a nasl.), podľa ktorých
toto ustanovenie sleduje len dovoliť postúpenie na inú osobu než banku. Tento názor nezodpovedá

textácii, ani obsahu tohto ustanovenie, ktoré v prvej časti viaže postúpenie (akékoľvek) na splnenie
určitýchpodmienokaažnáslednevdôvetkuhovorí,žezasplneniatýchtopodmienokmožnopohľadávku
postúpiť „aj“ na tretiu osobu. Práve z použitia tejto vetnej konštrukcie vyplýva, že účelom tohto
ustanovenia je „dovoliť“ postúpenie všeobecne, na kohokoľvek. Z toho zasa ale možno logicky vyvodiť,
že bez takéhoto dovolenia by bolo postúpenie pohľadávky neprípustné, teda pohľadávka banky by bola

nepostupiteľná. Možno teda uzavrieť, že aj zákonodarca pri formulácii tohto ustanovenia vychádzal z
principiálnej nepostupiteľnosti pohľadávky banky podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, ak
by neexistovalo špeciálne dovoľujúce ustanovenie.

10. V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. tak predpokladom

postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu bez súhlasu klienta je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky
klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady
nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods.
1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a

ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj
navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby
jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému
pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no

voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.
zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol
oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú principiálne zhodné so závermi
judikátu R 46/2009 (podobne napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 26 Co 249/2015-60). Treba

len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. nespôsobovalo neplatnosť (to tvrdí napr. Feketeho, I.: Občiansky zákonník. Veľký
komentár. 2. diel. Bratislava : Eurokodex 2011, s. 1506, ktorým citovaná pasáž však v uvedenom judikáte
vôbec nie je obsiahnutá).11. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti, a to o to viac,

ak ide o právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ (porov. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa v platnom znení). Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch
potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je
postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120
ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie

podmienokplatnéhopostúpenia.Postupca,ktorémubolapohľadávkapostúpenábankou,jetakvzmysle
uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne
vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku
aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie
postupníka.

12. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť
pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená na žalobcu. (27. júna 2014), boli
tieto podmienky postúpenia splnené. I keď možno považovať za dokázané, že žalovaný bol v tom čase
90 dní v omeškaní s plnením svojho záväzku, nebolo dokázané, že by bol aj písomne (porov. § 92 ods. 8
cit. zákona) vyzvaný na splnenie svojho záväzku z úverovej zmluvy zo 16. septembra 2013. Žalobca tak

nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia naňho spôsobilá na postúpenie
v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané,
že toto postúpenie je platné a že žalobca sa stal majiteľom (veriteľom) pohľadávky, teda že je aktívne
legitimovaný na jej uplatňovanie pred súdom.

13. Treba však opätovne pripomenúť, že ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. predpokladali
naplnenie týchto podmienok len pre platnosť takého postúpenia, ktoré sa udelen bez súhlasu klienta.
Ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok banky v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy však obsahuje súhlas klienta s postúpením pohľadávok banky. Súd však takéto ustanovenie
nepovažuje za platné.

Keďže Slovenská sporiteľňa, a.s., konala pri uzatváraní zmluvy o splátkovom úvere v rámci svojej
obchodnej a podnikateľskej činnosti a žalovaný nekonal na tento účel, spĺňajú definíciu dodávateľa a
spotrebiteľapodľa§52ods.3a4Obč.zák.vzneníúčinnomk16.septembru2013.Zmluvaosplátkovom
úvere tak je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v uvedenom znení,
ktoré ustanovenia sa od tohto dátumu nepochybne aplikujú aj v (inak) obchodnoprávnych vzťahoch,

keďže Obchodný zákonníka spotrebiteľské zmluvy osobitne neupravuje (§ 1 ods. 2 Obch. zák.).
Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Obč. zák. však spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (porov.
C-415/11,MohamedAziz/CaixadeCatalunya,ods.68,C-226/12,ConstructoraPrincipado/JoseÁlvarez,

ods. 21) treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu
pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov (t. j. ako by danú
situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy), pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V
prerokúvanej veci je zrejmé, že ak by ustanovenie ods. 19.16 nebolo obsiahnuté vo všeobecných
zmluvných podmienkach, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenie

osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Podľa názoru súdu tak ustanovenie
ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok banky v znení účinnom od 1. októbra 2010 spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože
zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky. Postúpením pohľadávky
pritom dochádza k zmene partnera dlžníka - spotrebiteľa, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z. z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s
bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania,
obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu
s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a celkových majetkových pomeroch budú chránené pred
zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe (okrem zákonom presne vymedzených

výnimiek) sa bude diať s jeho súhlasom. Ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok
ho o túto ochranu oberá.
Toto ustanovenie je obsiahnuté vo všeobecných podmienkach, teda vopred formulovanom dokumente,
ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok cez čl. III ods. 6 zmluvy o splátkovom úvere. Ak by žalovanýnebolchcelakceptovaťtotoustanovenie,moholhoodmietnuťjedinetým,žebyodmietoluzavrieťzmluvu
samu, teda vstúpiť s bankou do právneho vzťahu. Za daných okolností tak vôbec nemožno uvažovať o
tom, že by toto ustanovenie mohlo byť individuálne dojednané (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

V dôsledku toho toto ustanovenie (ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok) treba považovať
za neprijateľnú podmienku v zmluve o splátkovom úvere medzi bankou a žalovaným, ktoré je v zmysle §
53 ods. 5 Obč. zák. v citovanom znení neplatné. Neplatnosť tohto ustanovenia však má za následok, že
v ňom obsiahnutý súhlas s postúpením pohľadávok z banky na žalobcu nemožno považovať za daný.
Preto mohlo k postúpeniu dôjsť len v prípade, ak by boli splnené podmienky predpokladané v § 92 ods.

8 zákona č. 483/2001 Z. z. Tie však, ako vyplýva zo skôr uvedeného, preukázané neboli.

14. Vzhľadom na to bolo treba uzavrieť, že žalobca nedokázal svoju aktívnu legitimáciu, teda riadne
nadobudnutie žalovanej pohľadávky, a jeho žalobu tak bolo treba zamietnuť v celom rozsahu (výrok I).

15.Lennadrámecuvedenýchdôvodovmožnopoukázaťtiežnato,žezmluvaosplátkovomúverevčase

jej uzavretia spĺňala definíciu zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, pretože sa ňou veriteľ
- banka zaväzoval poskytnúť dlžníkovi do určitej doby úver. Z ustanovenia § 497 a 504 Obchodného
zákonníka však vyplýva, že záväzok dlžníka vznikal až poskytnutím finančných prostriedkov a týkal
sa len tých prostriedkov, ktoré boli aj skutočne poskytnuté. Záväzok dlžníka vrátiť úver tak nevzniká
uzavretím úverovej zmluvy, ale až reálnym poskytnutím finančných prostriedkov zo strany veriteľa.

Veriteľ domáhajúci sa splatenia úveru je tak povinný v súdnom konaní tvrdiť a preukázať (§ 120
ods. 1 O. s. p.) nielen uzavretie zmluvy, ale aj reálne poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkovi
dohodnutým spôsobom. V prerokúvanej veci tak bolo povinnosťou žalobcu ako (tvrdeného) nového
veriteľa postúpenej pohľadávky dokázať, že táto pohľadávka vznikla, teda že dlžníkovi aj boli prostriedky
vo výške 4.000 € poukázané dohodnutým spôsobom, teda na jeho účet. Ako vyplýva zo zisteného

skutkového stavu, táto skutočnosť jednoznačne dokázaná nebola. Žaloba by bola musela byť teda
zamietnutá aj z tohto dôvodu; vzhľadom na nepreukázanie aktívnej legitimácie veriteľa sa však súd touto
otázkou vzniku pohľadávky ďalej nezaoberal.

16. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca si trovy uplatnil, no bol neúspešný,

preto súd o jeho návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.) rozhodol tak, že mu ich nepriznal.
Žalovaný žiadne trovy nežiadal, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať (už cit. § 151
ods. 1 O. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu

písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.
V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.