Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/201/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219712
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219712.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: T., s.r.o., so sídlom T. XX, F.,
IČO:XXXXXXXX,právnezastúpenýS.T.,s.r.o.,sosídlomJ.4,F.,IČO:XXXXXXXX,protiodporcovi:L.
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku

Okresného súdu Prievidza zo dňa 18. decembra 2014, č. k. 15C/249/2012-133, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ

domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 7.437,32 Eur z titulu majetkovej škody a sumu
1487,46 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd zároveň zamietol návrhy na
prerušenie konania zo dňa 12.12.2014 a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Nárok na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľ odôvodnil nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Prievidza, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom
konaní vo veci vedenej pod sp. zn. EX XXXX/XXXX v lehote v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku. Z obsahu spisu sp. zn. 15Er/926/2011 (EX XXXX/XXXX) tamojšieho súdu prvostupňový súd
zistil, že dňa 31.03.2011 podal súdny exekútor R.. C. V. žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu - Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Uznesením č. k.
15Er/926/2011-12 zo dňa 18.4.2011 tamojší súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v celosti zamietol. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.10.2011
v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5CoE/244/2011-23 zo dňa

09.08.2011. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d),
§ 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3
zákona č. 514/2003 Z. z., ďalej ust. § 41 ods. 2, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ust. § 109 ods.
1, 2 O.s.p. Uviedol, že predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sú a)
nesprávny úradný postup, b), vznik škody a c) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou, pričom tieto predpoklady musia byť splnené súčasne. Podľa prvostupňového

súdu nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003
Z .z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane
spôsobené iba týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim,
tzn., ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. K tvrdeniam
navrhovateľa ku zbytočným prieťahom v konaní exekučného súdu uviedol, že navrhovateľ mal možnosť
domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s Čl. 127 ods. 1 Ústavy SR. Bol toho názoru, že
otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä z pohľadu troch
základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne a tým i exekučné konanie

nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale
len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy v konaní. Opačný výklad by podľa súdu prvého stupňa znamenal, že by existovalo niekoľko
orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska
vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného

súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to podľa neho absurdný záver, keďže
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Uviedol, že vecne príslušné pre rozhodovanie sporov
o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa - krajské súdy, Najvyšší
súd SR. V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil, napr. NS SR, poškodený subjekt by sa

mal obrátiť na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov.
Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je
podľa prvostupňového súdu zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov
v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR. Bol toho názoru, že navrhovateľ mal taktiež možnosť
domáhať sa nápravy podaním sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu jeho práva v exekučnom

konaní podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. Zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Dôvodil, že aj
keď exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky nesprávny úradný postup. Skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu, najmä s prihliadnutím na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich

režimu spotrebiteľských zmlúv. Zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom do od
01.06.2010 do 31.05.2011 nemožno podľa súdu prvého stupňa jednoznačne a nepochybne vyvodiť, že
lehota 15 dní sa vzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia.
Podľa jeho názoru 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na
základe exekučného titulu, pričom ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá

predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Mal
za to, že o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
rozhodol v primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného postupu, ktorým by mohla
byť navrhovateľovi ako oprávnenému spôsobená škoda. S poukazom na citované ustanovenie § 44 ods.

2 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.05.2011, nepovažoval preto postup exekučného súdu
pri rozhodovaní o tejto žiadosti za nesprávny. Záverom uviedol, že podmienky pre priznanie nároku na
náhradu škody musia byť splnené súčasne. V prejednávanom prípade bol toho názoru, že podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnej veci splnená nie je. Nemohla
byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi neprávnym úradným postupom

a škodou. Pre nepreukázanie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu u odporcu, t.
j. nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, reálne nepreukázanie vzniku škody a chýbajúcu
príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody súd prvého stupňa návrh
navrhovateľa vo veci samej zamietol. Prvostupňový súd zároveň preskúmal návrhy navrhovateľa na
prerušenie konania a rovnako dospel k záveru, že nie sú dôvodné. V prípade návrhu na prerušenie

konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na zákonného sudcu a nestranný
súd, poukázal na to, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b)
O.s.p. vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť a možnosť
súdu prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. vzniká len vtedy, ak prebieha konanie,
v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu s tým, že takouto otázkou môže

byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci
samej a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo pritom rozhodnuté
odvolacím súdom o nevylúčení zákonného sudcu, ktorý je takýmto rozhodnutím viazaný a z uvedených
dôvodov podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozhodnutiu, ktorým

sudca nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci, nemôže byť dôvodom na prerušenie
konania, pretože rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti. Rovnako v uvedenom konaní
sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej, keď samotné podanie
ústavnej sťažnosti a tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez ďalšieho nezakladážiadny právny následok vo vzťahu so začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky odklad
vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu. Súd
zároveň rozhodoval aj v prípade návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) z

dôvodu, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod sp. zn. 7C/6/2010 konanie o náhradu škody pre
porušenie práva EÚ. V danom prípade Okresný súd Prešov prerušil konanie do rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ o prejudiciálnych otázkach položených v predmetnom konaní. Prvostupňový súd predmetný
návrh navrhovateľa zamietol s odôvodnením, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie

je oprávnený riešiť. V prípade možnosti súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku uviedol, že tá vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá
môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Akýkoľvek výsledok zodpovedania prejudiciálnych otázok
Súdnym dvorom EÚ v danom konaní pred Okresným súdom Prešov podľa názoru súdu nemá žiaden
význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci z dôvodu, že v uvedenej veci pred Okresným súdom Prešov
podľa návrhu na prerušenie konania sa viedlo proti žalobkyni (ako povinnej) exekučné konanie, v ktorom

sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky (účastníci tak boli v opačnom právnom
postavení ako v tomto konaní). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bol návrh navrhovateľa na
prerušenie konania ako nedôvodný zamietnutý a o trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142
ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná. Odporcovi, ktorý mal vo
veci úspech, náhrada trov konania nebola priznaná, pretože si ju neuplatnil a napokon mu žiadne ani

nevznikli a navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f)

O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g)
O.s.p., súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli

uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania

vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti,
nemožnotohtosudcupovažovaťzanestranného.Poukázalnarozhodovaciupraxinýchkrajskýchsúdov.
Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa
o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané

lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam

protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa

k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejevodôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,
či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základdokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými
listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej

súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a

skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.

Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Uviedol, že súd vykonal
nedostatočné dokazovanie s predloženým znaleckým posudkom. Z posudku jednoznačne vyplýva, ktoré
konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súd vo
svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom

stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný
ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky
si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a

akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty
zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie
za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec
mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd

rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 10.05.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 10.03.2011, t. z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 61 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá

na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podáva prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
poverenia dňa 31.03.2011, pričom uznesením č. k. 15Er/926/2011-12 zo dňa 18.04.2011, právoplatným

dňa 06.10.2011 v spojení s uznesením odvolacieho súdu 5CoE/244/2011-23 zo dňa 09.08.2011,
exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekútora, aby
vykonal exekúciu. Z textu predmetného ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala

aj na prípady, keď súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z
tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o

ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy
na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno preto v
žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej

stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.

48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahyvkonaní,anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľa

na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod

sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods.
2 citovaného zákona. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že pokiaľ sa jedná o znalecký posudok
na výšku škody, tak takýto dôkaz treba považovať za nadbytočný, pretože v prípade nepreukázania
nesprávneho úradného postupu, ako jednej zo základných podmienok vzniku škody je otázka výšky
škody bezpredmetná.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému

bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 06.11.2012 pod č. k. 17NcC/606/2012-12, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného
súdu Prievidza R.. X. V. je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci a sudcovia Okresného súdu
Prievidza R.. V. U., R.. M. Z., R.. F. J., R.. H. N., R.. U. T., R.. M. U., R.. V. A., R.. C. Y., R.. I.F., Y.. V. R., R.. R. L., R.. C. U., T.., R.. T. F., R.. W. M., Y.. U. Z., JUDr. Y. V., T.. nie
sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci, pričom následne bola Opatrením predsedu súdu Spr
2/2012-162 zo dňa 16.11.2012 vec pridelená náhodným výberom sudkyni R.. M. Z., teda o ktorej bolo

právoplatne rozhodnuté. Zohľadniac túto skutočnosť treba považovať zároveň rozhodnutie súdu prvého
stupňa aj v časti o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania za vecne správne. Čo sa
týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym

úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,
že súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával
napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili a riadne odôvodnil
z akých dôvodov zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. V tomto smere odvolací súd v

celomrozsahupoukazujenavecnesprávneavyčerpávajúceodôvodneniesúduprvéhostupňanastrane
8-9 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením

samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 26.09.2013, pričom
prvý termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 29.10.2013, teda navrhovateľovi nebola
súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje

pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôrsúodvolacímdôvodomlenzapodmienokuvedenýchvust.§205a.Poučeniesúduprvéhostupňa
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 26.09.2013, ako
to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu smerujúcu proti napadnutému
rozsudku v časti, ktorou súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, ktorú právny
zástupca žalobcu napadol samostatným odvolaním. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého
stupňa, že v prejednávanej veci neboli dané zákonné podmienky na obligatórne prerušenie konania

podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a ani fakultatívne prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c)
O.s.p. Otázka či je konajúca sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, bola v danom
prípadevyriešenápostupompodľa§14anasl.O.s.p.VrámcikonaniapredÚstavnýmsúdomSlovenskej
republiky nedošlo k odkladu vykonateľného uznesenia Krajského súdu v Trenčíne ako nadriadeného
súdu č. k. 17NcC/606/2012-12 zo dňa 06.11.2012, ktorým bolo rozhodnuté, že sudkyňa R.. M. Z.

z prejednávania a rozhodovania veci nie je vylúčená. Rovnako tak v prípade návrhu prerušenia z
dôvodu položenia prejudiciálnej otázky Okresným súdom Prešov vo veci sp. zn. 7C/6/2010 odvolací súd
dospel v zhode so súdom prvého stupňa k záveru o nedôvodnosti návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. b) a c) O.s.p. Z odôvodnenia predmetného návrhu vyplýva, že
predmetom konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 je náhrada škody pre

porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní
vedenom proti navrhovateľke na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Predmetom konania v
preskúmavanej veci je pritom náhrada škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní, t. j. z titulu zodpovednosti štátu za nesprávny
úradný postup súdu. Keďže táto otázka, teda zodpovednosť štátu je predmetom úpravy vnútroštátneho

právneho poriadku a je upravená zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, môže byť bez ďalšieho predmetom vnútroštátneho
preskúmania všeobecnými súdmi, nie je teda rozumný dôvod na vyčkanie rozhodnutia vo vyššie
uvedenýchprejudiciálnychotázkach,ktorésavkonečnomdôsledkutýkajúinéhoskutkovéhoaprávnehostavu. Za týchto okolností postup súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o návrhu na prerušenie konania
a tiež vo veci samej, je v súlade so zásadou hospodárnosti konania a nemôže mať za následok odňatie
možnosti konať pred súdom. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné dodať, že iná procesná

situácia by bola v prípade, ak by existovali zákonné dôvody na prerušenie konania a súd prvého stupňa
by na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a zároveň aj vo veci samej. V
tom prípade by existoval dôvod na zrušenie, prípadne

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska

skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne

predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

odvolacieho konania nevyplývajú.
Zmenu rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa návrhu na prerušenie konania a dôvod na
zrušenie rozsudku vo veci samej pre vady konania pred súdom prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .