Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. august 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/303/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225182
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225182.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek

JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody 175,- Eur a nemajetkovej ujmy 110,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 11C/205/2012-107 zo dňa 26.6.2014, a
uzneseniu č.k. 11C/205/2012-154 zo dňa 11.5.2015, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 11C/205/2012-107
zo dňa 26.6.2014 p o t v r d z u j e .
Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
II. Uznesenie č.k. 11C/205/2012-154 zo dňa 11.5.2015 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

K výroku pod bodom I, k rozsudku vo veci samej:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu vo veci zamietol. Zamietol aj návrh žalobcu na
prerušenie konania a žalovanému sa nepriznal náhradu trov konania.
Z odôvodnenia vyplýva, že žalobou zo dňa 27.09.2012 sa žalobca domáhal vydania rozsudku, ktorým

by súd rozhodol, že žalovaný je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Bratislava II. Tento súd nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o žiadosti
oprávneného o zmenu exekútora v exekučnom konaní sp. zn. EX 945/2011 pre pohľadávku žalobcu,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníkom - E. Š..
Podľa názoru žalobcu bol súd v vo veci nečinný viac ako 70 dní po uplynutí zákonnej lehoty. Domáhal sa
vydania rozsudku, ktorým by súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 175,- eur z titulu
majetkovej škody, predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou,

uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil
v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur,
na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom 50,- eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a

kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by
exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonania exekúcie by
dodržal zákonom stanovenú dobu.Zároveň si žalobca uplatnil ako poškodený aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vi výške
110,64 eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú mu nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru žalobcu dôsledkom
jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené

so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k zámene súdneho exekútora
čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup
exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu
konaniaprestratukontaktuspovinnýmarizikuinsolvenciepovinného.Výškunemajetkovejujmyžalobca
vyčíslil analogicky vychádzajúc z Nálezov Ústavného súdu, keď za prieťahy v konaní sa na každý rok

poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88 eur. Výpočet nároku uskutočnil alikvotným
pomerom 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie vyššie
uvedenej doktríny ústavného súdu, teda 663,88 eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55,32 eur za mesiac.
Na základe uvedeného nemajetková ujma, ktorú si navrhovateľ uplatnil v tomto konaní činí sumu 110,64
eur, keďže exekučný súd bol podľa jeho názoru nečinný viac ako 70 dní. Súčasne žalobca uviedol, že

o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody podľa § 5 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. požiadal
žalovaného, ktorý do podania návrhu na jeho žiadosť pozitívne nereagoval.
Žalovaný v konaní predovšetkým poukázal na to, že žalobca podal zmätočné podanie, keď neboli
splnené procesné podmienky, aby súd vo veci mohol konať a vydať rozhodnutie. V žalobe nie je
uvedená spisová značka príslušného exekučného konania, ktoré je vedené na súde,;chýbajú relevantné

údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie veci, a dátumy, kedy
sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalobca celú dôkaznú povinnosť prenáša na súd napriek tomu,
že dôkazné bremeno znáša sám. Dňa 23.04.2012 mu žalobca predložil prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a keďže už dňa 27.09.2012 bola súdu doručená žaloba vo veci
je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Žaloba tak bola uplatnená na

súde predčasne. Ďalej žalovaný poukázal na to, že vzhľadom potrebu vykonania úkonov v exekučnom
konaní - výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie
jeho trov, doručenie exekučného spisu, jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách
konania, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej
zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Navyše pôvodný

súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora. Nemohlo tak dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Okrem toho podľa § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1. 1. 2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti

na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súduSlovenskejrepublikyoústavnejsťažnosti,ktorýmÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,že

sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takéto podklady žalobca nepreukázal.
Žalovaný poukázal aj na ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., upravujúce premlčaciu
lehotu. V prejednávanej veci premlčacia lehota začala plynúť od prvého dňa po uplynutí lehoty na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a uplynula po troch rokoch od tohto dňa. Žalovaný
vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu lehoty na

rozhodnutie o zmene súdneho exekútora pred dňom 23.04.2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli
odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Žalobca vo veci nepreukázal ani
existenciu škody a nároky, ktoré si uplatnil, je možné považovať len za hypotetické. Materiálnu škodu si
žalobca vyčíslil na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov bez toho aby uviedol, či predmetné
vecné náklady predstavovali podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk.

V časti žalovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázal žalovaný na viacero
nálezov Ústavného súdu SR, ktorými rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné
prieťahy. Poskytovanie finančného zadosťučinenia pritom nie je automatické a podlieha podrobnému
skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú odlišné a vychádzať z paušálnej sumy165,96 eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Pri svojom rozhodovaní
Ústavný súd SR vychádzal z osobitostí každej konkrétnej veci. Navyše vznik nemajetkovej ujmy u
právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe

"frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody
a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Žalovaný konštatoval, že v posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na
trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je

predmetom exekučných konaní, ktoré inicioval žalobca a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu. Žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej
komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská
činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej
moci. Žalovaný považuje konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatnil nárok na
náhradu škody voči štátu. Uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri jeho spornej a

negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite.
Dňa 20.06.2014 doručil právny zástupca žalobcu súdu žiadosť o zrušenie pojednávania vytýčeného
na 26.06.2014 z dôvodu, že podal sťažnosť na Ústavný súd SR podľa § 127 Ústavy SR týkajúcu
sa nestrannosti a zákonného sudcu v prejednávanej veci. Žiadal pojednávanie odročiť a konanie
vo veci prerušiť až do času rozhodnutia ústavného súdu o jeho sťažnosti. Žalovaný ospravedlnil

svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na deň 26.06.2014 s tým, že trvá na svojich písomných
vyjadreniach doručených súdu. Súd prejednal vec v neprítomnosti účastníkov konania, pretože nezistil
žiadny z dôležitých dôvodov, pre ktorý by bolo potrebné pojednávanie odročiť. Žiadosti navrhovateľa
o zrušenie pojednávania nevyhovel, nakoľko odpadol dôvod, pre ktorý chcel navrhovateľ pojednávanie
zrušiť, resp. odročiť. Šetrením na webovej stránke Ústavného súdu SR prvostupňový súd zistil, že

o príslušnej sťažnosti navrhovateľa ústavný súd už rozhodol uznesením č.k. IV. ÚS 388/2013-11 zo
dňa 20.06.2013 tak, že sťažnosť navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomoci. Neboli tak splnené
zákonné podmienky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Súd preto návrh
navrhovateľa na prerušenie konania ako neopodstatnený zamietol.
K veci samej súd uviedol nasledovné: zo spisu sp. zn. 37Er/1360/2004 zistil, že na základe návrhu

žalobcu ako oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 04.06.2004, na podklade exekučného titulu
- notárskej zápisnice č. N 1671/2004, NZ 29142/2004 spísanej dňa 04.04.2004 notárom JUDr. O. Ď.,
požiadal súdny exekútor JUDr. H. E., súdny exekútor so sídlom v Bratislave, o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie voči povinnej E. Š., na vymoženie pohľadávky vo výške 717,- eur a trov exekúcie.
Dňa 28.06.2006 súd poverenie vydal. Elektronickým podaním doručeným súdu dňa 06.10.2010 požiadal

žalobca o zmenu súdneho exekútora s tým, že ďalším vedením exekúcie žiadal poveriť súdneho
exekútora JUDr. A. L., so sídlom exekútorského úradu v R.. Na základe výzvy súdny exekútor JUDr.
H. E. doručil dňa 24.11.2010 exekútorský spis súdu a vyčíslil si trovy exekúcie. Uznesením č.k.
37Er/1360/2004-20, EX 150/04 zo dňa 14.12.2010 súd vyhovel žiadosti oprávneného o zmenu súdneho
exekútora a vykonaním exekúcie poveril JUDr. A. L..

Súd poukázal na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1.; 9 ods. 1, 2; 17 ods. 1,2,3; 19 ods. 1, 2, 3; 27 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a ustanovenie
§ 44 ods. 9 Exekučného poriadku, a konštatoval, že žalobný návrh nie je dôvodný. Z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že exekučný súd pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora
nedodržal zákonnú 30-dňovú lehotu a o zmene rozhodol za 69 dní. Podľa súčasného znenia zákona

č. 514/2003 Z.z., všeobecný súd nie je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu.
Nakoľko však právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z., účinná v období namietaného nesprávneho
úradného postupu, nevyžadovala vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, len z výsledkov

vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov; súd dospel v súlade s § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
nedodržaní zákonnej lehoty. Konštatoval, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu,keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu tunajšieho súdu, ktorý nerozhodol o zmene súdneho
exekútora v zákonom stanovenej 30 - dňovej lehote. Pokiaľ ide o druhý predpoklad zodpovednosti štátu
za škodu, a to existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou

žalovaného. V priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode pre
prípadnúnečinnosťsúdunemôžedôjsť,keďžepôvodnýexekútormápodľazákonapovinnosťvykonávať
úkony exekučného konania. Zdôraznil, že aj v prípade, ak by existovala možnosť vzniku škody, je
možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je povinný žalobca preukázať. Žalobca
na preukázanie vzniku škody dôkazné bremeno neuniesol (nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz).

Rovnako neuniesol dôkazné bremeno k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch. Právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Nedodržanie
zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Konanie o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je súdnym konaním, v ktorom platí zásada

kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Z uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 467/08 vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha
zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie
nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je práve preukázanie následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom
uplatnení. Medzi prvky nemateriálnej ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež
neistota v plánovaní rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. Žalobca tvrdil, že
nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Tieto tvrdenia však nijakým spôsobom nekonkretizoval

a ničím nepreukázal. Žalobca nevyužil svoje zákonné možnosti a nielenže vydanie rozhodnutia na
súde neurgoval, ale ani nepodal sťažnosť na prípadné prieťahy v exekučnom konaní. Navyše súd, s
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/675/2011 zastáva názor, že
nepríjemnosti spôsobené členom vo vedení spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere, a že v
rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou

konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na právnickej osobe nejakým spôsobom
podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo (nie je daná priama príčinná súvislosť).
Súd poukázal aj na to, že o zmene exekútora exekučný súd rozhodol za 69 dní od doručenia návrhu
oprávneného, čo je v porovnaní s dobou trvania exekučného konania, ktoré trvá od júna 2004 až
doposiaľ, výrazne krátky časový interval. Nedodržanie zákonnej lehoty o 39 dní nemohlo na strane

žalobcu spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody, či nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalobca poskytuje
spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí byť uzrozumený s tým, že existuje riziko
insolvencie povinného, a že exekučné konanie môže trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie tak vyššie
finančné náklady, ako aj psychickú záťaž. Vzhľadom na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia zákonnej
30-dňovej lehoty na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia

súdu (39 dní) a na ostatné okolnosti daného prípadu, je dostatočným zadosťučinením pre žalobcu
konštatovanie porušenia jeho práva. Súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že možno priamo
porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom
priznávaným Ústavným súdom Slovenskej republiky za prieťahy v konaní. Výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v

ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto bude líšiť na základe
individuálnych daností prípadu a z tohto dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať.
K vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného súd uviedol, že táto bola neopodstatnená. Podľa

§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode. V danom prípade mohlo dôjsť k vzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy
u žalobcu najskôr po uplynutí 30-dňovej lehoty odo dňa podania návrhu na zmenu súdneho exekútora
(06.10.2010), teda dňa 07.11.2010. Žaloba na súd bola podaná dňa 27.09.2012, teda pred uplynutím
3-ročnej premlčacej doby.

Z týchto dôvodov súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu. O náhrade trov konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi žiadne trovy konania nevznikli,
preto mu ich nepriznal.Protirozsudkupodalodvolaniežalobcaprostredníctvomprávnehozástupcu,podanímzodňa30.7.2014.
Namietol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca, súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Namietol
aj to , že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa
ust. § 101 ods. 2 O.s.p. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Žalobca
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny

spojené s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec
prejednať v neprítomnosti žalobcu. Poukázal aj na ust. § 15 O.s.p. a uviedol, že žalobca uskutočnil
podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že
sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na pojednávanie a rozhodnutie, je
potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno

tohto sudcu považovať za nestranného. Takéto rozhodovanie je v rozpore s judikatúrou Ústavného
súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania, proti ktorému

legálne pripustil odvolanie. Žalobca preto podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie,
keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Žalobca sa
nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil
ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal ani možnosť vyjadriť k dôkazom, ktoré súd

vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi s cieľom
ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Žalobca nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Súd porušil právo žalobcu
na kontradiktórny súdny proces. Súd prvého stupňa dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy

vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť
rozhodnutie vo veci samej. Bolo porušené právo navrhovateľa vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal
z vlastnej iniciatívy. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu k majetkovej škode a v tejto časti je
rozhodnutie nepreskúmateľné. Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti spôsobil dlžník. V prípade ak súd rozhodol v zákonnej lehote, náklady na správu by

prešli na exekútora a boli by súčasťou jeho trov. Pravým titulom je preto nesprávny úradný postup
exekučného súdu. V ďalšom dokazovaní mal žalobca úmysel predložiť dôkazy k majetkovej škode.
Súd nevykonal ani dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Vo vzťahu k
nemajetkovej ujme je rozhodnutie vnútorne rozporné. Na jednej strane súd uviedol, že k porušeniu práva
došlo, avšak nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie. Žalobca sa preto domáhal,

aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), v rozsahu podaného odvolania (§ 212
ods. 1 O.s.p.), prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,

dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, a vyvodil z neho správny právny záver o
neodôvodnenosti uplatneného nároku. Aj keď vo veci prvostupňový súd zistil, že nebola dodržaná
zákonnálehotanarozhodnutieonávrhunazmenuexekútora,rozhodujúcejeto,ženebolisplnenéďalšie
zákonné predpoklady na priznanie požadovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tieto

podmienky musia byť splnené kumulatívne, inak nárok zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom nie je možné priznať. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v tejto
časti podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
napadnutého rozsudku, konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a nepovažuje za potrebné
nič uvádzať navyše. Neobstojí ani námietka žalobcu o porušení jeho procesných práv postupom

súdu prvého stupňa. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne už svojim podaním zo dňa 13.9.2013 a
až do vydania napadnutého rozsudku 26.6.2014 mal žalobca dostatok času oboznámiť sa s týmto
vyjadrením a všetkými listinnými dôkazmi v spise a zaujať k nim stanovisko. Spolu s predvolaním na
pojednávanienariadenénatermín26.6.2014,boloprávnemuzástupcovižalobcudoručenéajpoučenieoprocesných právach, vrátane ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. Súd prvého stupňa nebol povinný dopĺňať
dokazovanie, pretože žalobca v tomto smere nemal žiadne návrhy. Podľa § 101 ods. 2, druhá veta za
bodkočiarkou O.s.p., bol súd preto povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a ich náhradu v konaní úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu odvolacom konaní žiadne trovy
nevznikli.

K výroku pod bodom I., k zamietnutiu návrhu na prerušenie konania:
V napadnutom rozsudku súd prvého zároveň vyhodnotil návrh žalobcu na prerušenie konania do
právoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyoústavnejsťažnosti,ktorejpredmetom
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Tento návrh
súd posúdil ako nedôvodný, nakoľko mal z úradnej činnosti za preukázané, že ústavný súd už odmietol
sťažnosť žalobcu pre porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2NcC/88/2012, a to pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky konať o sťažnosti. Predmetné konanie na ústavnom súde bolo
teda právoplatne skončené. Súd navyše zastáva názor, že podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu
súdu o vylúčení sudcov okresného súdu nie je takým dôvodom, ktorý by zakladal či už obligatórnu

povinnosť súdu konanie prerušiť alebo fakultatívnu možnosť prerušenia konania. O námietke zaujatosti
vznesenej navrhovateľom bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným Krajským súdom v Bratislave
uznesením zo dňa 16.10.2012, č. k. 2NcC/88/2012. Súd mal za to, že vedenie konania o ústavnej
sťažnosti nie je dôvodom na prerušenie konania, keďže sa jedná o procesnú otázku a nie o otázku, ktorá
je prejudiciálnou vo vzťahu k riešeniu sporu vo veci samej.

V podanom odvolaní, vo vzťahu k výroku o neprerušení konania, žalobca uviedol, že o jeho návrhu na
prerušenie konania bol súd povinný osobitne rozhodnúť ešte pred rozhodnutím vo veci samej. Aj v tejto
časti sa podľa jeho názoru prvostupňový súd dopustil procesného pochybenia.
Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj túto odvolaciu námietku. O ústavnej sťažnosti žalobcu, ktorá
mala byť dôvodom prerušenia konania, ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. IV.ÚS/388/2013-11

zo dňa 20.6.2013. V prejednávanej veci súd nariadil pojednávanie na termín 26.6.2014 a predvolanie
bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa riadne doručené dňa 16.6.2014. Na predvolanie reagoval
podaním zo dňa 20.6.2014, ktorým sa domáhal zrušenia nariadeného termínu pojednávania a súčasne
aj prerušenia konania vzhľadom na podanú sťažnosť ústavnému súdu. V tomto čase však už o podanej
sťažnosti Ústavný súd SR rozhodol citovaným uznesením zo dňa 20.6.2013. Odvolaciu námietku tak

možno vyhodnotiť ako nedôvodnú a zavádzajúcu súd.
Súd prvého stupňa preto zjavne nemal dôvod na to, aby bolo nariadené pojednávanie zrušené a konanie
vo veci prerušené. S jeho rozhodnutím sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a rozsudok v tejto
časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
K výroku pod bodom II:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
podané odvolanie vo výške 20,- Eur podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb.,
do 10 dní od doručenia uznesenia.
Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Namietol, že napadnuté uznesenie neobsahuje

odôvodnenie, a preto je nepreskúmateľné. Namietol tiež, že mu bola uložená poplatková povinnosť, hoci
muvzhľadomnavecnéoslobodeniekonaniaodpoplatkunevznikla.Argumentovaltým,žepodľapoložky
č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom,
pričom ako vyplýva z tejto definície, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody.

Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu
pripoložke1Sadzobníkasúdnychpoplatkov.Žalobcapodalodvolanieprotirozsudku,aniežalobu,asúd
nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal na to,
že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebo

nesprávnym úradným postupom. Preto má za to, že mu bola v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. uložená
poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. V tejto súvislosti sa odvolával na rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 29.3.2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007 s tým, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe
zák. č. 71/1992 Zb. sa súdne poplatky nevyberajú. V takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká aanalogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Odvolával sa tiež na ust. § 18ca zák.
č. 71/1992 Zb. s tým, že žaloba v prejednávanej veci bola podaná pred 1.10.2012, a teda konanie začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať

právny stav platný do 30.9.2012. Do 30.9.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. l písm. k) zák. č. 71/1992 Zb.
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k

záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Niejesprávnyprávnynázoržalobcu,ževzhľadomnaskutočnosť,žežalobupodalnasúdpred1.10.2012
je v zmysle ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30.9.2012. V tomto období bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedeného nesprávne vyvodzuje, že mu nevznikla poplatková povinnosť v

súvislosti s podaným odvolaním proti rozsudku v predmetnej veci.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len ZoSP), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len
"poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej

len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZoSP, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu.
Podľa § 2 ods. 4 ZoSP, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten,
kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho

orgánu a v konaní nebol úspešný.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) ZoSP, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania
alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 ods. 2 ZoSP, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na
jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok

za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.
Podľa § 17 ods. 2 ZoSP, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto
zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.
Podľa § 18ca ZoSP (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012), z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov

účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20,- eur.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol

správne, keď uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, aj
keď konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. bolo do 30.9.2012 od poplatku vecne
oslobodené, a teda nebolo uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov. Položka 7a sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP, bola do sadzobníka vložená novelou vykonanou zákonom č.
286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.10.2012. Touto novelou bolo tiež zrušené ust. § 4

ods. 1 písm. k) ZoSP, ktorým bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom.
Takéto súdne konanie teda nie je od 1.10.2012 oslobodené od poplatkov. To znamená, že žalobca by
nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie (§ 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak
byodvolaniepodaldo30.9.2012.Pretožeodvolaciekonaniesazačalopodanímodvolaniaprotirozsudku

zo dňa 26.6.2014, č.k. 11C/205/2012-107 až dňa 31.7.2014, t.j. za účinnosti ZoSP v znení zákona
č. 286/2012 Z.z., žalobcovi ako odvolateľovi vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
podané odvolanie vo výške 20,- eur.
Ani námietku žalobcu, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, nepovažoval odvolací súd
za dôvodnú. K použitiu takejto analógie zo strany súdu prvého stupňa vôbec nedošlo a nedošlo ani k

žiadnemu svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Ako vyplýva z
citovaných zákonných ustanovení, súdny poplatok sa platí nielen za podanie návrhu, ale (okrem iného)
aj za podanie odvolania.Neobstojí ani námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti uznesenia. Odôvodnenie napadnutého uznesenia
považuje odvolací súd za dostatočné a samotné uznesenie za preskúmateľné, pretože z neho
jednoznačne vyplýva, že ním bol žalobcovi vyrubený súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku súdu

prvého stupňa, vyplýva z neho výška súdneho poplatku, aj položka Sadzobníka súdnych poplatkov,
podľa ktorej bol vyrubený. Že tieto skutočnosti boli žalobcovi zrejmé, vyplýva aj priamo z obsahu jeho
odvolania.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.