Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. august 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/111/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202292
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214202292.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

JUDr. Evy Behranovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova
4,protižalovanej:Slovenskárepublika,konajúcaprostredníctvomMinisterstvaspravodlivostiSlovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 451,60 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda z 11. decembra 2014 č. k. 10C/75/2014-75 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej ujmy 276,60 eur (okrem náhrady
trov konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe
založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní,
ktorému mal žalobou neidentifikovaný súdny exekútor prideliť sp. zn. EX 1986/2003 s následným
vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4, § 5, § 6,
§ 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2, § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
tiež len „zodpovednostný zákon“) a § 44 ods. 2, 8, 9, § 238 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších zmien a doplnení),
čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR (ústavného zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení), čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; vecne potom
prakticky nepreukázaním tvrdenia žalobkyne o nesprávnom úradnom postupe súdu, majúcom spočívať
v oneskorenom rozhodnutí o jej žiadosti o zmenu exekútora, takže tu chýbala prvotná podmienka pre

vznik zodpovednosti štátu za škodu. Z tohto dôvodu nebol dôvod zaoberať sa ani námietkou premlčania
vznesenou žalovanou, pretože žalobkyňou vznesený nárok na náhradu škody vôbec neexistuje, dôvodil
potomsúdprvéhostupňa,ktorýnapokonrozhodnutieotrováchkonaniaodôvodnilprávnelenpaušálnym
odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/ 1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) a vecne úspechom žalovanej, ktorá však náhradu trov konania nepožadovala a ani
nepreukázala, žeby jej vôbec nejaké trovy vznikli. Súd prvého stupňa poukázal vo svojom odôvodnení i
narozhodnutiaodvolacíchsúdovvobdobnýchveciachKrajskéhosúduvTrnavezodňa21.januára2014

č. k. 9Co/384/2013, či Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/164/2013-126, v ktorých tieto súdy konštatovali
obdobný právny názor v súvislosti s prieťahmi namietanými žalobkyňou.Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V praktickej zhode so všetkými tunajšiemu súdu
známymi svojimi odvolaniami v druhovo totožných veciach namietala, že postupom súdu prvého

stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona

v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že
vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty, pričom súdu

neprislúcha ani polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie. Súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie

veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite,avšakdĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory,napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,
keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci
v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podala včas
účastníčkakonania(§201,204O.s.p.),protirozhodnutiu,protiktorémujeopravnýprostriedokprípustný
(§ 202 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a

dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, (§ 214
ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 11. augusta 2015 (§ 156 ods. 1 O. s. p.),
pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli v lehote najmenej
5 dní pred vyhlásením (§ 156 ods. 3 O. s. p.).

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 10C/75/2014 je určenie, že žalovaná
je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v sume
175,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 276,60 eur s príslušenstvom. Predmetom odvolacieho konania
je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobkyne

zamietnutá vrátane výroku o trovách konania.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Hneď úvodom sa žiada predoslať, že odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou
súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto argumentácia
vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne

jasne a i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho
s celkom jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len
konštatovanieichsprávnosťsodvolanímsanane(prváčasťust.§219ods.2O.s.p.),odvolacísúdvšak
aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami
a preto, ale tiež pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods.

2 O. s. p. in fine) nasledovné:

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich lennajvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne by
zásadne nešlo namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť
ich vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa

či už pri svojom rozhodovaní, alebo v rámci jemu predchádzajúceho postupu naozaj konal v rozpore s
požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.

Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého použitia novelizovaného
znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre zjavne paušálne uplatnenie

rovnakých odvolacích dôvodov ako v takmer všetkých ostatných tunajšiemu súdu známych druhovo
totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, v ktorých žalobkyňa z prejednávanej veci skoro
identickými žalobami aj na ne nadväzujúcimi podaniami (čo sa inak týkalo aj odvolania) bez preháňania
preveruje odolnosť súdneho systému, muselo uniknúť, že súd prvého stupňa v tejto veci ustanovením §
9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z. vôbec neargumentoval (v tejto súv.
por. i str. 6 a 7 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom

a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.).
Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme
exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté
by platilo aj v prípade tu neuplatnenej námietky údajnou nesprávnosťou odmietnutia návrhu na tzv.

znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii
žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne
postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na
jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky
osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci

tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni však pri zápalistom boji za jej
práva zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony
a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový by spôsobom podsúvaným odvolateľkou
vyložiť nešlo ani vtedy, ak by sa žalobkyni podarilo splniť základnú podmienku pre uvažovanie o jej
úspechu v spore a to, žeby bola schopná konkretizovať konanie zaťažené ňou tvrdeným prieťahom tak,

aby nevznikli pochybnosti, že sa toto vôbec viedlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 6 vety prvej E. p. (v znení platnom a účinnom do 31. augusta 2005 vrátane, v
tejto súv. pre prípad záujmu por. čl. II body 46 - 48 a čl. VIII zákona č. 341/2005 Z. z.) ak oprávnený
požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním

exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Podľa čl. I § 44
ods. 7 a 8 vety prvej E. p. v znení zákona č. 341/2005 Z. z., účinného od 1. septembra 2005 (dnes inak
odseky 10 a 11, tu por. čl. V body 7 - 12 a čl. VIII zákona č. 335/2014 Z. z.) oprávnený môže kedykoľvek
v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na
zmenu exekútora, súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na

zmenu exekútora a v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí
exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora,
ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.

V prípade ustanovení čl. I § 44 ods. 5 E. p. v znení účinnom do 31. augusta 2005 vrátane a čl. I § 44

ods. 7 a 8 E. p. po takomto čase, resp. do tretice čl. I § 44 ods. 10 a 11 dnešného znenia E. p. ide o
situáciu líšiacu sa od procesu (ne)udeľovania poverení len tým, že skoršia úprava tu žiadnu lehotu na
ktorékoľvek z možných rozhodnutí (na vyhovenie žiadosti o zmenu exekútora ani na nevyhovenie takejto
žiadosti) neustanovovala a tá novšia tak urobila len pri kladnom rozhodnutí o návrhu oprávneného.
To treba vyvodiť nielen jednoduchým jazykovým výkladom ust. čl. I § 44 ods. 10 (skôr 7) E. p., podľa

ktorého sa v 30-dňovej lehote od doručenia návrhu má rozhodnúť o zmene (čiže o jej uskutočnení a nie i
neuskutočnení), ale tiež logickým a aj systematickým výkladom takéhoto ustanovenia, v spojitosti s naň
bezprostredne nadväzujúcim ustanovením čl. I § 44 ods. 11 vety prvej E. p. v príslušnom znení (skôr
ods. 8), keďže tu súčasťou rozhodnutia „o zmene“ má byť aj poverenie exekútora a nadväzovať naň
má postúpenie veci s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie poverený

pôvodne (čo obsahovo vylučuje, aby taký postup prichádzal do úvahy vtedy, ak sa súd rozhodne návrhu
oprávneného nevyhovieť a pôvodného exekútora nevymeniť).V prejednávanej veci tak mal skôr akademický charakter problém nenáležitej pozornosti venovanej
konštrukcii úpravy, ktorej jednotlivé časti sú rozpornými čo do času, v ktorom môže k zmene
exekútora dôjsť (nakoľko skorší siedmy odsek totožný s dnešným desiatym tento postup pripúšťa

kedykoľvek v priebehu exekučného konania, teda zrejme i pred udelením poverenia, kým mechanizmus
predpokladaný skorším ôsmym a dnešným jedenástym odsekom nie je využiteľným skôr, než dôjde
k udeleniu poverenia exekútorovi majúcemu byť podľa návrhu oprávneného zamenenému iným a aj
tu si podľa všetkého nejde pomôcť inak, než logickým a systematickým výkladom úpravy, v ktorej
zaradenie odsekov o zmene exekútora až za tie o udelení poverenia nasvedčuje nutnosti pripúšťať

spomínaný postup až potom, čo exekučné konanie v užšom slova zmysle udelením poverenia dospeje
do štádia už rozbehnutej exekúcie). Čo však naopak iba akademickým problémom nebolo, bolo to, že
súhlasiť bolo potrebné so súdom prvého stupňa v tom, že žalobkyňa praktickým ignorovaním výzvy na
predloženie listín uvádzaných v žalobe (najmä návrhov na vykonanie exekúcie a na zmenu exekútora,
z ktorých o druhom údajne nemalo byť včas rozhodnuté) potom, čo už získala vedomosť o nemožnosti
dohľadania príslušného exekučného spisu výlučne na základe údajov zanesených do žaloby spôsobila

nielen stav neunesenia ňou dôkazného bremena na vlastné tvrdenia, ale i nemožnosť rozlíšenia, či by
v prejednávanej veci mohlo o prípad sankcionovateľného opomenutia súdu prvého stupňa vôbec ísť.

Za takejto dôkaznej situácie ale nevznikol žiaden dôvod polemizovať s tým záverom súdu prvého
stupňa, podľa ktorého tu absentovalo preukázanie už prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny
úradný postup. Ak už tento atribút chýbal, bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých
ďalších, pretože by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu
nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie (bez
citácie použitého ustanovenia procesného práva, zakotvujúceho zásadu zodpovednosti účastníkov za
výsledoktzv.sporovéhokonania),ajvtomtoprípadevšakakopovecnej,takipoprávnejstránkenáležite.

V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná (žalobkyňa s odvolaním neuspela
vôbec) a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu
trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov ani v tomto
prípade a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.