Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. júl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/535/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712216463
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6712216463.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a

členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.
13C/261/2012-175 zo dňa 18.12.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd ešte pred rozhodnutím vo veci samej konanie o návrhu žalobcu zo dňa 12.12.2014, ktorým
sa domáhal prerušenia konania, a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestrannýsúd,zastavilzdôvodov,žeoobsahovorovnakomnávrhunaprerušeniekonaniaprvostupňový
súd už rozhodol dňa 16.10.2013 uznesením č. k. 13C/261/2012-94 tak, že tento návrh žalobcu na
prerušenie konania zamietol, na odvolanie žalobcu odvolací súd, a to Krajský súd v Banskej Bystrici

uznesením zo dňa 26.08.2014 č. k. 14Co/993/2013-126 uznesenie okresného súdu potvrdil. Okresný
súd po oboznámení sa s podaním doručeným súdu dňa 10.10.2013 a 15.12.2014 konštatoval, že sa
jedná o totožné podania z rovnakých dôvodov, a preto postupujúc podľa ust. § 103, § 159 ods. 3 a §
104 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie o návrhu žalobcu, ktorým sa domáhal prerušenia konania podaním
zo dňa 12.12.2014 zastavil. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia správne poukázal na
to, že v danej veci sú splnené obidve kritériá, ktoré vymedzujú prekážku právoplatne rozhodnutej veci,
a to totožnosť účastníkov konania ako aj totožnosť predmetu konania, a to v konkrétnej veci žiadosť o

prerušenie konania z tých istých dôvodov, o ktorých už súd raz rozhodol. Z týchto dôvodov rozhodnutie
prvostupňového súdu, ktorým súd konanie o návrhu žalobcu zo dňa 12.12.2014, ktorým sa domáhal
prerušenia konania, a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
je správne. Aj podľa názoru odvolacieho súdu existuje prekážka rozsúdenej veci v zmysle ust. § 159
ods. 3 O.s.p., a preto prvostupňový súd dôvodne zastavil konanie o návrhu žalobcu v zmysle § 104
ods. 1 veta prvá O.s.p.

Rovnako prvostupňový súd ešte pred rozhodnutím vo veci samej návrh žalobcu zo dňa 12.12.2014,
ktorým sa domáhal prerušenia konania z dôvodu, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod sp.
zn. 7C/6/2010 konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, pričom v tomto konaní vrovnakom procesnom postavení vystupujú účastníci konania tohto súdneho konania, pričom Okresný
súd Prešov v hore uvedenom konaní uznesením zo dňa 07.10.2013 v súlade s ust. § 109 ods. 1, písm.
c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia súdneho dvora o prejudiciálnych otázkach, ktoré

navrhol položiť žalovaný, pričom zodpovedanie uvedených prejudiciálnych otázok podľa žalobcu má
význam pre ďalší priebeh a rozhodnutie aj v tomto súdnom konaní, zamietol. Okresný súd návrh žalobcu
na prerušenie konania zamietol s odôvodnením, že v konaní, ktoré je vedené pred Okresným súdom
Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 sa nerieši žiadna otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu
v konaní vo veci samej. Rovnako podľa názoru súdu ani konanie o prejudiciálnych otázkach, ktoré

boli v rámci predmetného vnútroštátneho konania Okresným súdom Prešov súdnemu dvoru položené,
nie je konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej.
Mal za to, že nie sú dané podmienky pre prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2, písm. c) O.s.p.
Odvolací súd v zhode s názorom prvostupňového súdu je toho názoru, že pre rozhodnutie súdu vo veci
samej nevystala potreba aplikácie práva Európskej únie a v dôsledku toho ani nebolo potrebné položiť
súdnemu dvoru prejudiciálne otázky ohľadom výkladu práva Európskej únie a z rovnakého dôvodu teda

neexistuje ani dôvod na prerušenie konania z dôvodu, že pred súdnym dvorom prebieha konanie o
prejudiciálnych otázkach položených súdnemu dvoru v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov
pod sp. zn. 7C/6/2010. Správne potom prvostupňový súd návrh žalobcu, ktorým sa domáhal prerušenia
konania, s prihliadnutím na prebiehajúce konanie pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 7C/6/2010 ako
nedôvodný zamietol.

Následne (ako to vyplýva i z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 18.12.2014) potom, čo súd rozhodol
o návrhoch žalobcu, ktorými sa domáhal prerušenia konania tak ako je uvedené vyššie, po vykonanom
dokazovaní odvolaním napadnutý rozsudok okresný súd návrh žalobcu, ktorým sa domáhal majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov

konania nepriznal.

Okresný súd uznesením č. k. 13C/261/2012-16 zo dňa 14.12.2012 konania vedené na okresnom súde
pod sp. zn. 13C/261/2012, 13C/262/2012, 13C/263/2012, 13C/264/2012, 13C/265/2012, 13C/266/2012,
13C/267/2012, 13C/268/2012, 13C/269/2012 a 13C/270/2012 spojil na spoločné konanie s tým, že tieto

budú vedené pod sp. zn. 13C/261/2012. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.01.2013.

Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že v exekučných konaniach vedených na Okresnom súde
Zvolen pod sp. zn. 27Er/886/2009, 24Er/631/2010, 25Er/800/2009, 21Er/1085/2009, 23Er/138/2011,
22Er/857/2009, 21Er/1388/2009, 20Er/1724/2010, 20Er/1534/2010, 22Er/157/2011, 22Er/157/2011

žalobca ako oprávnený podal návrh na začatie exekúcie voči povinným na podklade exekučného titulu,
a to rozsudkov Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava.
V konaní 27Er/886/2009 bola súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 14.12.2009, súd uznesením č. k. 27Er/886/2009-10 dňa 12.03.2010 žiadosť súdneho
exekútora zamietol. V konaní sp. zn. 24Er/631/2010 bola súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 13.08.2010, súd uznesením č. k. 24Er/631/2010-10 dňa
18.08.2010 žiadosť súdneho exekútora zamietol. V konaní 25Er/800/2009 bola súdu žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená dňa 24.11.2010, súd uznesením č. k.
25Er/800/2009-33 zo dňa 20.07.2010 žiadosť súdneho exekútora zamietol. V konaní 21Er/1085/2009
bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa

02.11.2009, súd uznesením č. k. 21Er/1085/2009-21 dňa 03.06.2010 žiadosť súdneho exekútora
zamietol. V konaní 23Er/138/2011 bola žiadosť súdneho exekútora súdu doručená dňa 28.02.2011,
súd uznesením č. k. 23Er/138/2011-11 zo dňa 02.03.2011 žiadosť súdneho exekútora, ktorou sa
domáhal udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, zamietol. Vo veci 22Er/857/2009 súdny exekútor
doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdu dňa 18.12.2009, súd uznesením

č. k. 22Er/857/2009-22 dňa 09.11.2010 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Vo veci 21Er/1388/2009
exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdu dňa 28.12.2009, súd
uznesením č. k. 21Er/1388/2009-9 dňa 14.05.2010 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Vo veci
20Er/1724/2010 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdu
doručená dňa 09.12.2010, súd uznesením č. k. 20Er/1724/2010-9 dňa 16.05.2011 žiadosť súdneho

exekútora zamietol. V konaní sp. zn. 20Er/1534/2010 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 14.10.2010, súd uznesením č. k. 20Er/1534/2010-13
dňa 18.05.2011 žiadosť súdneho exekútora zamietol. V konaní sp. zn. 22Er/157/2011 súdny exekútor
doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 16.02.2011, súd uznesenímč. k. 22Er/157/2011 dňa 04.03.2011 žiadosť súdneho exekútora zamietol. Prvostupňový súd dospel k
záveru, že v exekučných veciach nebolo postupované v rozpore s Exekučným poriadkom, exekučné
konania nevykazujú znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. K tvrdeniam

žalobcu, že exekučný súd nerozhodol v predmetných exekučných veciach v zákonnej 15-dňovej lehote
vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14.12.2012 s tým, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie.

Konštatoval, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora až do času vydania
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia ani v jednom prípade nie je takej povahy,
aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Okresný súd ďalej dospel k záveru, že rozhodnutiami, ktorými sa zamietla žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, rovnako nie sú rozhodnutiami nezákonnými. V exekučnom konaní je
súd zo zákona nielen oprávnený, ale aj povinný aj bez osobitného návrhu preskúmavať rozhodcovský

rozsudok z hľadiska vymedzených ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd má právo a
povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona posúdiť, či exekučný titul vydaný v spotrebiteľskej veci nie je v
rozpore so zákonom, teda či rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského
súdu, bola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. V prípade zistenia, že rozhodcovská zmluva
(doložka) nebola (platne) uzavretá, musí exekučný súd konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ exekučný súd
v predmetných exekučných konaniach tým, že žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol, postupoval v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a teda
nemožno dovodiť, že samotným zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý by mal mať za následok vznik práva

na náhradu škody voči žalovanému. Nakoľko nebol naplnený tento zásadný pojmový predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu, malo to za následok nedôvodnosti návrhu na začatie konania v celom rozsahu.
Vec právne posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 a 2 a § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 a 2 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, hoci
žalovanýmalvoveciplnýúspech,vspojenískonanímmuvšakžiadnetrovynevznikli,pretosúdrozhodol
tak, že mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v celom rozsahu. V rozsiahlom
odvolaní, okrem iného, namietal najmä porušenie jeho práva na kontradiktórny súdny proces, v ktorom
strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby,
ale zároveň musia mať možnosť sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami
a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Uvedené právo bolo žalobcovi upreté,

nakoľko pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s písomným vyjadrením žalovaného k návrhu,
toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Pred vynesením rozsudku nebol
oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému
dokazovaniu nemal možnosť sa vyjadriť. Prvostupňovému súdu vytýkal, že v danej veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez

uvedenia akéhokoľvek dôvodu sám určil. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom
k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Žalobca ďalej namietal, že
konaním súdu mu bolo upreté, resp. odňaté právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným

súdom napriek tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je základným predpokladom na splnenie
podmienok spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 345/09). Žalobca v konaní
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
vecbolapridelenásystémomsúdnehomanažmentunaprejednaniearozhodnutie,jepotrebnézkonania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,

nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej situácie,
okresný súd preto nemal vec meritórne prejednať. Vyjadril nepochopenie nad postupom okresnéhosúdu, ktorý nekonštatoval porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu. Namietal, že súd sa
vôbec nezaoberal uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite

odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného
súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, ako aj s jeho odôvodnením, ktoré je vyčerpávajúce,
zrozumiteľné, jasné a presvedčivé, námietky žalovaného uvedené v odvolaní odvolací súd nepovažuje
za dôvodné a prijateľné.

Tvrdenie žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania neobstojí,
odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v súdenej veci nerozhodol rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, okresný súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 18.12.2014, účastníci na toto
pojednávanie boli riadne predvolaní. Hoci žalobca bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný
a napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil, len podaním zo dňa

12.12.2014 (doručený súdu dňa 15.12.2014) súd požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania z
dôvodu objektívneho porušenia zásady nestranného súdu a sudcu.

Keďže žalobca sa z neúčasti na pojednávaní neospravedlnil a ani neuviedol žiaden dôležitý dôvod, pre
ktorý sa pojednávania zúčastniť nemohol, okresný súd dôvodne pojednával v neprítomnosti žalobcu

a jeho právneho zástupcu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. bez ohľadu na to, že žalobca podal návrh
na zrušenie nariadeného pojednávania. Bolo nielen právom, ale aj povinnosťou žalobcu na súdne
pojednávanie sa dostaviť. Ak sa žalobca vzdal dobrovoľne tohto práva, nemôže byť prejednanie veci
bez jeho prítomnosti na pojednávaní, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný považované za
postup súdu, ktorým by mu bola odňatá možnosť zúčastniť sa verejného pojednávania, oboznámiť sa s

obsahom spisu, listinnými dôkazmi, a teda nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Práve
zo správania sa žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu je zrejmá účelovosť konania spočívajúca v
marenípostupusúduprejednaťvecvprimeranejlehotebezprieťahov.Napriektomu,ženapojednávanie
sa nedostavil ani žalovaný, pričom svoju neúčasť písomne vopred ospravedlnil a zároveň uviedol, že
nežiada o odročenie pojednávania, okresnému súdu nič nebránilo, aby vec v zmysle § 101 ods. 2 O. s.

p. prejednal a vo veci aj rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania.

Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora, ktorou požiadal o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Argumentácia žalobcu o nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu spočívala predovšetkým v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty. Súdna prax je ustálená na
závere, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistil rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom a súd musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (viď uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/243/2013 zo dňa 25. 04.
2013, IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14. 12. 2012). Okresný súd z pripojených exekučných spisov zistil, že
doručenie jednotlivých žiadostí o udelenie poverenia a následne rozhodnutie súdu o týchto žiadostiachformou uznesenia, ktorými uzneseniami jednotlivé žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietol tak, ako je to uvedené vyššie. Uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny
úradný postup, ktorý by mal za následok prieťahy v súdnom konaní. Postup exekučného súdu je plne

odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu.
Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresný
súdom (čo je odvolaciemu súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti), je ústavne akceptovateľná aj
relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti, čo je plne v súlade so závermi
Ústavného súdu Slovenskej republiky napr. vo veci sp. zn. II.ÚS/245/2013, IV.ÚS/606/2012.

Okresný súd rovnako správne vyhodnotil neexistenciu nároku žalobcu na náhradu majetkovej ujmy a
nemajetkovej ujmy, ktorá podľa tvrdenia žalobcu mu mala vzniknúť aj z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, keď tento vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v
časti istiny a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Odvolací
súd, rovnako ako okresný súd, je toho názoru, že exekučný súd v jednotlivých exekučných konaniach

uvedených vyššie, vedených na Okresnom súde Zvolen v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný poriadok“) preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Keďže preskúmaním exekučného titulu vo
forme rozhodcovského rozsudku dospel k záveru, že tento exekučný titul je v rozpore so zákonom,
dospel exekučný súd k správnemu záveru, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Správne teda konštatoval okresný súd v odôvodnení rozhodnutia,
že rozhodnutím, ktorým žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá, nie
je nezákonným rozhodnutím, keďže žiadnym príslušným orgánom nebola konštatovaná nezákonnosť
takéhoto rozhodnutia.

Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu odvolací súd poukazuje na to, že
zodpovednosťzaškoduspôsobenúnezákonnýmrozhodnutím,resp.nesprávnymúradnýmpostupom,je
zodpovednosťobjektívna,bezzreteľanazavinenie,ktorejsanemožnozbaviť.Základnýmipredpokladmi
vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu,
ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Prvým

a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve nesprávny úradný
postupprivýkoneverejnejmoci,kedyštátzodpovedázapodmienokustanovenýchzákonomč.514/2003
Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom. Ak prvý a jeden z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu, a to
nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, naopak vykonaným dokazovaním bolo preukázané,

že okresný súd postupoval v súlade so zákonom a nebolo zistené, že by okresný súd rozhodoval vo
veci so zbytočnými prieťahmi, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla
byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom, nebol
teda zistený jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti a preto okresný súd sa dôvodne
nezaoberal ďalšími predpokladmi vzniku zodpovednosti a teda existenciou škody, príčinnou súvislosťou

medzi nesprávnym úradným postupom a touto škodou.

Vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa
a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania. Okresný súd pri
rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ustanovenia § 142 ods. 1 O.
s. p., teda podľa úspechu v konaní a súčasne správne aplikoval ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p..

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. aplikujúc
ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom odvolacieho
konania bol žalovaný, žiadne trovy odvolacieho konania si však neuplatnil, súd teda rozhodol, že
žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.