Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. júl 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/855/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218220
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218220.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej, sudkyne JUDr.

Gabriely Janákovej a sudkyne JUDr. Márie Vrtochovej, v právnej veci navrhovateľa: L., s.r.o., so sídlom
X., L. ul. XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpený K. L., s.r.o., so sídlom v X., R. 4, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: U. G., zastúpená T. U. SR, Z. B. XX, X., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č. k. 16C/158/2012-85, zo
dňa 27. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa ten domáhal zaplatenia
náhrady majetkovej škody vo výške 175,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 276,60 Eur, pričom
odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V obsahu podaného návrhu navrhovateľa poukázal na to,
že súdny exekútor v súlade s ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku predložil návrh na vykonanie
exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Prievidza ako exekučnému súdu a požiadal
ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Navrhovateľ pre obavy o právny a faktický osud
pohľadávky vymáhanej súdnym exekútorom spísal dňa 16.09.2010 a podľa ust. § 44 ods. 8 Exekučného

poriadku podal exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec
ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej 30-dňovej
lehote od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora tak, ako mu to ukladá ust. § 44 ods. 8
Exekučného poriadku. Navrhovateľ postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so
zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, resp. od 01.12.2006 s ust. § 44 ods. 8

Exekučného poriadku. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), §
9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu
súdu, § 44 ods. 7, 8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z. z. účinnej od 01.09.2005, §
44 ods. 8, 9 Exekučného poriadku v znení novely č. 585/2006 Z. z. účinnej od 01.12.2006, § 238 ods.
1, 2 Exekučného poriadku. Zhodnotením skutkového stavu dospel okresný súd k právnemu záveru,
že návrh navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, nie je dôvodný. Uviedol, že s
poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, súd v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Z obsahu
pripojeného exekučného spisu tamojšieho súdu 9Er/794/2005 okresný súd zistil, že návrh na zmenuexekútora oprávnený podal dňa 24.09.2010. Dňa 23.02.2011 súd návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora vyhovel. I napriek tomu, že k danej veci súd o zmene exekútora rozhodol po uplynutí
zákonnej lehoty okresný súd uviedol, že nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup,

ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda. Bol toho názoru, že v exekučnom konaní v čase, keď
bol podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode dôjsť nemohlo, pretože pôvodný exekútor má
podľazákonaoprávnenieipovinnosťvykonávaťúkonyexekučnéhokonania.Okremtohovdanomštádiu
konania navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok na opravy podaním sťažnosti predsedovi
súdu proti porušovaniu jeho práva v exekučnom konaní podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. Zákona

č. 757/2004 Z. z. o súdoch alebo obrátiť sa na Ústavný súd SR s požiadavkou o posúdenie, či došlo
alebo nedošlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ ani
jednu z týchto možností podľa zistenia súdu nevyužil. Keďže nepreukázal splnenie prvého predpokladu
zodpovednostného právneho vzťahu a to existenciu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
v prejednávanej exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 9Er/794/2005, okresný súd sa samotným nárokom
na náhradu škody nezaoberal. Mal za to, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že v prípade

rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní, by došlo k účinnému vymoženiu
pohľadávky oprávneného a tým teda k naplneniu účelu exekučného konania. Zmena osoby súdneho
exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny
úradný postup by musel byť podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie
je možné konštatovať. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v zákonnej lehote

potom nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody navrhovateľovi. Samotné spísanie žiadosti o
informáciu o stave exekučného konania k danej veci okresný súd považoval za bežný postup účastníka
exekučného konania. Tvrdenie navrhovateľa, že mu vnikla majetková škoda v sume 175,- eur a
nemajetková ujma v sume 276,60 eur, neboli podľa súdu ničím podložené. I keď súd pripustil, že k
vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora došlo po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty, avšak zároveň

uviedol, že len v tejto skutočnosti nemožno vidieť nesprávny úradný postup, ktorý by založil nárok
navrhovateľa na náhradu škody. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ nepreukázal
existenciu škody, ani jej výšku a nároky, ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Vyčíslil uplatnenú škodu
na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch,

funkčnýchvýdajoch,mzdovýchvýdajochavýdajochspojenýchsostratoučasuzamestnancabezohľadu
na dĺžku trvania prieťahov. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha
podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej
sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je podľa súdu nesprávna úvaha. Ústavný súd vychádza aj
z významu sporu pre navrhovateľa a aj z toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ

navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa podľa okresného súdu priznávala náhrada
nemajetkovej ujmy podľa vybraných nálezov, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať nápravu. Pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože navrhovateľ
nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Na

záver okresný súd v súlade s ust. § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie o návrhu navrhovateľa
na prerušenie konania zastavil s poukazom na ust. § 159 ods. 3 O.s.p., pričom poukázal, že o
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bolo rozhodnuté uznesením č. k. 16C/158/2012-49 zo dňa
07.11.2013, právoplatným dňa 17.02.2014 tak, že návrh bol zamietnutý. Rozhodnutie prvostupňového
súdu bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu Trenčín č. k. 4Co/1077/2013-72 zo dňa 29.1.2014,

ktoré právny zástupca navrhovateľa prevzal dňa 17.02.2014. Dňa 20.3.2014 navrhovateľ z totožných
dôvodov, podaníms totožným obsahom, opakovane podalďalší návrh na prerušenie konania. Vzhľadom
k tomu, že o jeho návrhu už bolo právoplatne rozhodnuté, jedná sa prekážku rei iudicatae, ktorá má za
následok zastavenia konania. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že účastníkom ich náhrada nebola priznaná.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa

nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistenýskutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Poukázal na to, že súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v
jehoneprítomnosti.Navrhovateľriadneavčaspožiadalozrušeniepojednávania,uviedoldôležitédôvody
a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým
navrhovateľovi jeho právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval
za nestranného. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na

naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a
rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania
a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je
súčasťou pojmu "zákonný sudca" (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí
názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov,

Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Navrhovateľ podal ústavnú
sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním,
v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také
úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným

úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie navrhovateľ
podáva. V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného

rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke
nestrannostisudcu,zakladáporušenieprávanavrhovateľanasúdnuochranuamaríjehomožnosťkonať
pred súdom. Navrhovateľ taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam odporcu,
z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal
a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu

práva navrhovateľa na súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia
spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany
možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa
so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie. Navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
Poukázal na to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo
na kontradiktórny súdny proces tým bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého
rozsah a obsah si určil sám a vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom

konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Navrhovateľ súdu prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho
tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s titulu udržiavania a správy informačného systému a

titulom uplatnených výdavkov. V tejto časti považoval navrhovateľ rozhodnutie za nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti. Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový
dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne
rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľ a
odporca, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno ústavnoprávne akceptovať, že

súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Navrhovateľovi nebolo z odôvodnenia
napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že majetková škoda a
nemajetková ujma nevznikla. Navrhovateľ hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané ex

offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo
veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa navrhovateľa súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právana prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté
rozhodnutie považoval navrhovateľ za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval

zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy
navrhovateľovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením

súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresnýsúdneporušilprávoúčastníkovkonanianaspravodlivýproces,nakoľkovhodnotenískutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS

36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom
základe, že exekučný súd rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora dňa 23.02.2011 a
navrhovateľ podal návrh na zmenu súdneho exekútora na súd dňa 24.09.2010. K rozhodnutiu o
uvedenom návrhu tak podľa navrhovateľa došlo po uplynutí zákonom stanovenej 30 - dňovej lehoty (160
dní podľa navrhovateľa, v skutočnosti 153 dní)

Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase rozhodovania o zmene
exekútora vyplýva, že o zmene exekútora súd rozhodne do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného
na zmenu exekútora. Ako správne uviedol okresný súd, postup exekučného súdu, ktorý rozhodol o
zmene exekútora v lehote 153 dní, nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotou a nemožno

ho charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich
nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02).

Vzhľadom k tomu, že exekučný súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z
úradnej povinnosti, či sú dané podmienky exekúcie, exekučný súd v rámci rozhodovania o zmene
exekútora preskúmaval rozhodcovský rozsudok. Oprávnenie ako aj povinnosť preskúmavať rozhodnutie
rozhodcovského súdu vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods.
1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr.

rozhodnutie z 06.10.2009 „Asturcom“). V danom prípade preto lehotu 153 dní na rozhodnutie o zmene
exekútora poukazom na vyššie uvedené okolnosti nemožno považovať za prieťahy v konaní a nemožno
hovoriť o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa
týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať,
žeexistenciuzbytočnýchprieťahovvsúdnomkonanímôžeurčiťlenÚstavnýsúdSR,ktorýmáprávomoc

rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, či bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.

1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu, resp.
zrušenia nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní. V danej veci však okresný súd ani
odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil.Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,

je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im povinnosť označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia.
Účastník má povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu
tejto povinnosti je viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na § 101 ods. 2
O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že. § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti
účastníka konania skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého

dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom
prvého stupňa na deň 27.03.2014, navrhovateľ predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 17.02.2014,
svoju neúčasť písomne neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania a
preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti
riadne predvolaného navrhovateľa ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného odporcu, ktorý svoju

neprítomnosť ospravedlnil.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo na kontradiktórne
konanie. Podľa § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd
nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je

potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. V tomto prípade bolo predvolanie
navrhovateľovi doručené dňa 17.02.2014 a pojednávanie bolo vytýčené na deň 27.03.2014. Navrhovateľ
mal tak dostatok času na prípravu na pojednávanie.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si
súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú, dôkaznú
povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok

spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú
povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrh na začatie konania, vo vyjadrení k nemu
mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno

zistiť stav. Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu
(samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa § 122 ods. 1
O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia
bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie
na konkrétny termín, na ktorom sa mohol oboznámiť s vyjadrením odporcu k návrhu na začatie
konania, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým, že na
pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom príslušného exekučného

spisu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a
poskytolmožnosťobomúčastníkomzúčastniťsapojednávania,čímmalimožnosťvyjadriťsakdôkazom,
resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa
nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných
prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal

zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv
a záväzkov. Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každémuz vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti
vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na § 15 ods. 1 O.s.p., odvolací
súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 4NcC/652/2012-14 zo dňa 30.10.2012, a to tak, že sudkyňa Okresného súdu JUDr.
W. Z. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. Odvolací súd v aktuálnom konaní
nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Dôvod na vylúčenie

sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na
ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely
preskúmavanej veci odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to,
že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu smerujúcu proti napadnutému
rozsudku v časti, ktorou súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, ktorú
právny zástupca žalobcu napadol samostatným odvolaním. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu
prvého stupňa, že v prejednávanej veci neboli dňa 27.03.2014 dané zákonné podmienky na obligatórne

prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a ani fakultatívne prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p. Otázka či je konajúca sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená,
bola v danom prípade vyriešená postupom podľa § 14 a nasl. O.s.p. V rámci konania pred Ústavným
súdomSlovenskejrepublikynedošlokodkladuvykonateľnéhouzneseniaKrajskéhosúduvTrenčíneako
nadriadeného súdu č. k. 4NcC/652/2012-14 zo dňa 30.10.2012, ktorým bolo rozhodnuté, že sudkyňa

JUDr. W. Z. z prejednávania a rozhodovania veci nie je vylúčená. Za týchto okolností postup súdu prvého
stupňa, ktorým rozhodol o návrhu na prerušenie konania a tiež vo veci samej, je v súlade so zásadou
hospodárnosti konania a nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom. Pre úplnosť
považuje odvolací súd za potrebné dodať, že iná procesná situácia by bola v prípade, ak by existovali
zákonné dôvody na prerušenie konania a súd prvého stupňa by na pojednávaní rozhodol o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania a zároveň aj vo veci samej. V tom prípade by existoval dôvod na zrušenie,
prípadnezmenurozsudkusúduprvéhostupňavčastitýkajúcejsanávrhunaprerušeniekonaniaadôvod
na zrušenie rozsudku vo veci samej pre vady konania pred súdom prvého stupňa.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Tak ako to vyplýva

zo zápisnice z pojednávania zo dňa 27.03.2014, poučenie bolo dané sudkyňou na predmetnom
pojednávaní ústne. Je chybou navrhovateľa pokiaľ sa ten pojednávania nezúčastnil bez riadneho
ospravedlnenia, pričom nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Za takýto dôvod
nemožno považovať ani návrh navrhovateľa na prerušenie konania a to predovšetkým s poukazom, že
o identickom návrhu už bolo právoplatne rozhodnuté dňa 17.02.2014 a to uznesením prvostupňového

súdu č. k. 16C/158/2012-49 zo dňa 07.11.2013 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v
Trenčíne č. k. 4Co/1077/2013-72 zo dňa 29.01.2014. Súdu konajúcemu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.
zákon neukladá povinnosť aby účastníka konania ešte zvlášť písomne poučoval. Z uvedeného dôvodu
považoval odvolací súd vyššie uvedenú odvolaciu námietku za neopodstatnenú.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému

stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani
neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konaniapriznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .