Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/461/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113224853
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113224853.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: Peter Leitner, živnostník, miestom podnikania Zavar,
Vetrová 389/34, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Michal Polák - advocati s.r.o.,
Bratislava, Panenská 24, proti žalovaným: 1/ G. S., nar. X. E. XXXX, bytom B., E. F. XXX/XX, a 2/ F. R.,
nar. XX. E. XXXX, bytom tamtiež, zast. advokátom: JUDr. Jozef Cako, Trnava, Štefana Moyzesa 25, o
4.951,66 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo 14. júla

2014 č. k. 14C /282/2013 - 49 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania žalobcu a žalovaného 2/
m e n í tak, že žalovanému 2/ náhradu trov prvostupňového konania nepriznáva.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným uznesením súd prvého stupňa (reprezentovaný pritom vyšším súdnym úradníkom) I.
zastavil konanie, II. žalobcovi vrátil súdny poplatok vo výške 290,30 eur (nadbytočne aj „prostredníctvom
príslušného daňového úradu po právoplatnosti tohto uznesenia“), III. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému 2/ náhradu trov „právneho zastúpenia“ (správne len „konania“) v sume 429,62 eur k rukám
„právneho zástupcu“ (stručnejšie a presnejšie „advokáta“) žalovaného 2/ do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia a IV. žalovanému (tu v skutočnosti „žalovanej“, keďže v tomto prípade ide o ženu) 1/ náhradu

trov konania nepriznal. Takéto rozhodnutie odôvodnil v časti trov konania právne ust. § 146 ods. 2 O. s.
p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i s odkazom
na § 149 ods. 1 rovnakého zákona a § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ a b/, § 15 písm. a/ a § 18 ods.
3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(tzv. advokátska tarifa). Vecne konštatoval zavinenie zastavenia konania v tejto veci žalobcom (inak bez
bližšiehozdôvodneniaazjavnepreto,žeprispäťvzatížalobyneboluvádzanýžiadendôvodnasvedčujúci

správaniu žalovaných donucujúceho žalobcu k takémuto procesnému kroku), pre ktoré bolo namieste
uloženie žalobcovi tzv. náhradovej povinnosti vo vzťahu k žalovanému 2/ (žalovaná 1/ náhradu trov
konania nepožadovala) a to na odmene za 2 úkony právnej služby advokáta (1. prevzatie a príprava
zastúpenia a 2. vyjadrenie k žalobe), na paušálnych náhradách k nim a na DPH v sumách taktiež
uvedených v odôvodnení.

Proti tomuto uzneseniu len v časti trov konania medzi ním a žalovaným 2/ podal včas odvolanie iba
žalobca, navrhujúc jeho zmenu nepriznaním žalovanému 2/ náhrady trov konania. Namietal prakticky
nesprávnosťou právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa. Neobstojí podľa neho záver o zavinení
zastavenia konania ním (žalobcom a odvolateľom), keď dôvodom späťvzatia žaloby tu bolo získanie
poznatkov o viacerých dlhoch žalovaného 2/ (vrátane takých, ktoré sú vymáhané exekučne, resp. sú
predmetom konkurzu na majetok spoločnosti DANUBIA-PRINT a.s., samej evidujúcej pohľadávku voči

žalovanému vo výške bezmála 100.000 eur) a z toho plynúci záver o faktickej zbytočnosti vedenia sporu
v prejednávanej veci (s malou pravdepodobnosťou uspokojenia pohľadávky žalobcu a rizikom nárastutrov spojených s takto neefektívne vedeným konaním). Aj keby však takýto názor (že i zadlžovanie
sa žalovaného treba považovať za správanie nútiace žalobcu vziať inak dôvodnú žalobu späť) nemal
byť akceptovaný, podľa odvolateľa sú tu i dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce vo vyvinutí

ním (žalobcom) dostatočného úsilia na overenie, či mu späťvzatie žaloby neprinesie nebezpečenstvo
vzniku tzv. náhradovej povinnosti (získanie informácie od súdu prvého stupňa o nedoručení predvolaní
ani žaloby žiadnemu zo žalovaných a o nedoručení žalovanými súdu do času späťvzatia žaloby
žiadneho podania), z toho plynúcej jeho dobromyseľnosti o nedostatku vzniku žiadnemu zo žalovaným
akýchkoľvek trov a (do tretice) v nemožnosti ním ovplyvnenia toho, že žalovaný 2/ až po späťvzatí

žaloby do spisu doručil plnomocenstvo pre advokáta spolu s vyjadrením k žalobe.

Žalovaný 2/ navrhol uznesenie v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správne (požadujúc tiež náhradu
trov odvolacieho konania). Úvahy z odvolania o pravdepodobnosti úspechu žalobcu vo veci sú podľa
neho bezpredmetnými, ak práve späťvzatie žaloby zabránilo vyriešeniu takejto otázky. Pokiaľ súd
nezistí, žeby šlo o prípad späťvzatia žaloby v dôsledku správania žalovaného po začatí konania (podľa

žalovaného 2/ tu o taký prípad nejde), má uložiť tzv. náhradovú povinnosť žalobcovi (keďže sa v
takomto prípade konštatuje zavinenie zastavenia konania na jeho strane). Právne bezvýznamnou je
i námietka nedostatkom vedomosti žalobcu o zastúpení žalovaného 2/ advokátom, keď vznik trov
právneho zastúpenia sa neviaže na takúto vedomosť či na schválenie trov.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach odvolania žalobcu
(teda len v časti trov konania medzi ním a žalovaným 2/, nakoľko otázku správnosti nepriznania náhrady
žalovanej 1/ by mohla predmetom odvolacieho konania urobiť len táto žalovaná alebo i v jej prípade
žalobca, žiaden z nich tak ale neurobil) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden
zákonom ustanovený prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a

dospel k záveru, že napriek nemožnosti stotožnenia sa s odvolacou námietkou založenou na údajnom
zavinení zastavenia konania žalovaným 2/ treba odvolanie považovať za dôvodné (a priznať mu úspech)
pre opodstatnenosť námietky nesprávneho (nie celkom úplného) právneho posúdenia veci v širšom
slova zmysle, spočívajúceho v nevenovaní súdom prvého stupňa dostatočnej pozornosti okolnostiam,
za akých došlo v tejto konkrétnej veci k vzniku trov konania žalovaného 2/ (majúcich mu byť podľa jeho

požiadavky nahradených).

Podľa § 96 ods. 3 O. s. p. (súdom prvého stupňa necitovaného odseku inak použitého zákonného
ustanovenia) v spojení s ust. § 79 ods. 1 poslednej vety a § 90 rovnakého zákona nesúhlas odporcu
(žalovaného) so späťvzatím návrhu (žaloby) nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu (žaloby) skôr,

než sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo
určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 79 ods. 4 O. s. p. návrh na začatie konania (i tu v tzv. sporovom konaní rozumej žalobu) doručí
súd ostatným účastníkom (tu rozumej účastníkom odchylným od iniciátora konania, teda žalobcu) do

vlastných rúk.

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

So súdom prvého stupňa a principiálne i so žalobcom aj žalovaným 2/ nejde nesúhlasiť v tom, že
ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je legislatívnym vyjadrením pravidla, podľa ktorého žiaden
z účastníkov konania skončeného zastavením nemá právo na náhradu jeho trov a z takéhoto pravidla
existujú dve výnimky, zakotvené v ustanovení § 146 ods. 2 O. s. p. Podstatou prvej z takýchto výnimiek je
úprava, že ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy

(veta prvá ustanovenia), kým naopak druhú zákonodarca vymedzil (v druhej vete tu oboznamovaného
ustanovenia) tak, že ak sa pre správanie odporcu (tu rozumej žalovaného alebo aj len niektorej z osôb
v takomto procesnom postavení, pokiaľ ich je - ako aj v prejednávanej veci - viac) vzal (a) späť návrh
(žaloba), ktorý (-á) bol (a) podaný (-á) dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca (žalovaná).

Zavinenie na zastavení konania sa v zmysle záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry),
na ktorej záveroch ani v tejto konkrétnej veci nevznikol dôvod čokoľvek meniť, zásadne posudzuje len
z procesného hľadiska a pričíta tomu, kto dal k takémuto rozhodnutiu súdu podnet (takže pri späťvzatí
žaloby principiálne nesie vinu na zastavení konania žalobca). Toto neplatí len pri takom správanížalovaného v priebehu konania, ktorého dôsledkom je faktické donútenie iniciátora konania k tomu,
aby dôvodne podanú žalobu vzal späť (v snahe predísť jej zamietnutiu), kedy sa naopak usudzuje na
naplnenie podmienok podľa § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p. Dôvod zastavenia konania pritom súd

spravidla neskúma, ak sa však uvádza dôvod nasvedčujúci priamej príčinnej súvislosti medzi správaním
žalovaného a späťvzatím inak dôvodnej žaloby, je povinnosťou súdu urobiť si v tomto jasno (aby tak
mohlo byť zrejmé, či sa má pri rozhodovaní o trovách zastaveného konania rozhodovať podľa niektorej
výnimkyzpravidlaaakáno,podľaktorej,alebosúhrnprerozhodnutievýznamnýchokolnostínasvedčuje
potrebe postupu podľa pravidla). Napokon definitívnym pomocným vodítkom pri riešení tej dilemy, či

použiť pravidlo alebo výnimku, je vznik trov konania s požadovanou náhradou na strane toho, komu by
sa prípadne mali trovy nahrádzať - kde ide o vodítko prameniace z pomerne jednoduchej a logicky dosť
ťažko spochybniteľnej úvahy, že ak tu nie sú buď trovy majúce sa nahradiť a/alebo požiadavka na ich
náhradu, nie je dôvod nepoužiť pravidlo. Práve v takomto prípade totiž rozdiel medzi rozhodnutím, že
žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu jeho trov a iným rozhodnutím, podľa ktorého by
náhrada prípadne nemala byť priznávaná len účastníkovi bez viny na zastavení konania, vykazuje prvky

skôr akademického sporu a opakom (a contrario) tu treba dovodiť, že postup podľa ktorejkoľvek z viet
ust. § 146 ods. 2 O. s. p. má svoje opodstatnenie len pri pozitívnom rozhodovaní o náhrade (teda o tom,
že sa povinnosť na náhradu trov niektorého z účastníkov konania inému účastníkovi v postavení jeho
skoršieho súpera v spore uloží), resp. aj vtedy, ak účastníkovi s inak vzniknutými trovami ich náhradu
nemožno priznať, nakoľko je tu určitá zákonná prekážka tomuto brániaca.

Pri rešpektovaní úvah zhora tak nebola prijateľnou interpretácia žalobcu, podľa ktorej by za správanie
žalovaného nútiace k späťvzatiu žaloby malo byť považované aj „vyrábanie dlhov“ znižujúce perspektívu
uspokojenia pohľadávky urobenej predmetom konania v konkrétnej veci či stavajúce takúto perspektívu
do roviny fatamorgány. Úvahy o možných výsledkoch tzv. sporového konania, o zodpovednosti za takýto

výsledok a o vzniku práva na náhradu trov konania niektorej zo strán sporu totiž nie sú ovládané
(hocako to môže pôsobiť podivne) princípom konečnej efektivity počínania (tu rozumej, či priznané
právo a jemu zodpovedajúca povinnosť budú aj reálne splnené - buď dobrovoľne na základe príkazu
vyplývajúceho z rozhodnutia súdu alebo nútene spravidla v exekúcii), ale výlučne tým, či účastník
zaznamenal so svojou požiadavkou urobenou predmetom konania (ak je žalobcom) alebo s obranou

voči takejto požiadavke (ak je naopak žalovaným) úspech (čo platí obdobne aj vtedy, ak až v priebehu
konania nastane určitá skutočnosť, v dôsledku ktorej sa stane ďalšie vedenie konania z pohľadu jeho
iniciátora bezpredmetným, nakoľko skôr existujúca možnosť úspechu s uplatňovanou požiadavkou sa
vytratíanutnýmsajavíustúpenieodtakejtopožiadavky,procesnevyjadrovanéspäťvzatímžaloby-akou
skutočnosťou býva najčastejšie zánik uplatňovaného práva splnením jemu zodpovedajúcej povinnosti).

I ak by práve uvedené platiť nemalo, na správanie žalovaného donucujúce k späťvzatiu žaloby by nikdy
nešlo usudzovať u zaťaženia účastníka dlhmi pred začatím konania a v prípade preukazovania, že k
takémuto počínaniu došlo až po začatí konania, je žalobca spravidla bez šance na úspech (odhliadajúc
na tomto mieste od toho, že praktickú nevymožiteľnosť obvykle spôsobuje počínanie z dlhšieho obdobia,
resp. situácia, keď dlžníkovi dlhy obrazne prerastú cez hlavu a to sa len málokedy stáva v dôsledku

jednej neuváženej obchodnej či inej jej obdobnej transakcie).

V prejednávanej veci však navzdory zásadnej nezbaviteľnosti žalobcu povinnosti na náhradu trov
konania jeho procesných súperov nešlo si nepovšimnúť, že žalobca vzal žalobu späť nielen skôr, než sa
začalo pojednávanie (žiadne ani neprebehlo, keď to jediné určené na 22. január 2014 bolo odročené pre

nevykázanie doručenia predvolania žalovanej 1/, ako i pre konštatovanie späťvzatia žaloby žalobcom a
podanie súvisiaceho návrhu na odročenie pojednávania, v tejto súv. por. č. l. 43 - 43 p. v. spisu) a takto
v čase, v ktorom by ani prípadný nesúhlas ktoréhokoľvek zo žalovaných nemohol zastaveniu konania
zabrániť, ale taktiež potom, čo prvý pokus o doručenie predvolania obom žalovaným s následkom
faktického prevzatia adresátom a aj druhý v prípade žalovaného 2/ sa minuli účinkom (tu por. zásielky

vrátené súdu s poznámkami o neprevzatí v odbernej lehote, resp. v ostatnom prípade o neznámosti
adresáta na č. l. 29, 30 a 32 spisu), najmä tak však urobil ešte predtým, než advokát žalovaného 2/
prevzal zastúpenie svojho klienta a podal v jeho mene vyjadrenie k žalobe (tu rozumej vyjadrenie k
skutočnostiam v žalobe uvádzaným, obsahujúce i návrh na zamietnutie žaloby).

Ak potom dvoma zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu vo veciach trov konania,
na ktorých ani v prejednávanej veci nevznikol dôvod nič meniť, je jednak to, že všetkým rozhodovacím
procesom o trovách konania (teda aj rozhodovaniu podľa § 146 ods. 2 O. s. p.) je vlastná zásada
priznávania (súdom) len náhrady trov potrebných (nevyhnutných) na účelné bránenie práva, čiže lentakých trov, ktoré možno považovať objektívne za vynaložené účelne, ale tiež to, že minimálnym počtom
úkonov právnej služby advokáta pri zastupovaní účastníka v súdnom konaní, u ktorého okrem vzniku
práva advokáta na odmenu a súvisiace náhrady možno uvažovať aj o účelnosti vzniknutých trov a takto

aj o priznaní náhrady trov konania, sú 2 úkony (okrem obvyklého prvého, reprezentovaného prípravou a
prevzatím zastúpenia ešte aspoň jeden, po urobení ktorého už nie sú pochybnosti o zmysle zastúpenia,
v tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 27. júna 2013 č. k. 10Co/197/2012-91,
vydané inak vo veci rovnakého súdu prvého stupňa ako v tentoraz prejednávanej veci, teda Okresného
súdu Trnava sp. zn. 18C/38/2012), rozhodne tu nemohlo byť bez významu, že advokát žalovaného 2/

oba úkony právnej služby, za ktoré sa požadovala náhrada (s prihliadnutím k uvedenému vyššie bol
pritom rozhodujúcim čas urobenia toho druhého), urobil až po späťvzatí žaloby a takto až po eliminovaní
možnosti, žeby sa v konaní mohlo pokračovať, v ňom ďalej využívať právne služby advokáta a v
neposlednom rade i použiť vyhotovené podanie, vyjadrujúce sa k vecnej podstate sporu (ktorý takto už
prebiehať nebude a nemôže).

Práve uvedené možno zovšeobecniť i tak, že vyjadrenie k žalobe, urobené až po jej späťvzatí nie
je úkonom s parametrom jeho potreby na účelné bránenie práva a nie je tak možným ani priznanie
náhrady trov konania vzniknutých účastníkovi na odmene za zastupovanie (resp. súvisiacich náhradách
advokáta, tu por. i § 137 O. s. p.). Pokiaľ i k prevzatiu a príprave zastúpenia advokátom došlo až v deň
urobenia vyjadrenia k už späťvzatej žalobe, nie je (pominúc tu samostatnú nehonorovateľnosť takéhoto

úkonu, pokiaľ by ho nenasledoval žiaden iný) samozrejme účelným ani takýto úkon.

Pri riadení sa týmito úvahami síce odvolací súd neusúdil na existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému 2/ podľa § 150 ods. 1 O. s. p., mal však za to,
že priznaniu náhrady tu bráni a vecnú nesprávnosť uznesenia súdu prvého stupňa v napadnutej časti

zakladá neúčelnosť vzniknutých trov účastníka.

Preto podľa § 220 O. s. p. došlo k zmene uznesenia súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania
žalobcu a žalovaného 2/ tak, ako to vyplýva z prvej vety výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu.

V takto skončenom odvolacom konaní bol plne úspešným žalobca (ktorému sa podarilo odvrátiť
nebezpečenstvo jeho zaťaženia tzv. náhradovou povinnosťou, prinesené rozhodnutím v prvom stupni)
a bol to tak on, komu vzniklo právo na náhradu jeho trov (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.).
Keďže ale žalobca nepodal až do pristúpenia odvolacieho súdu k rozhodovaniu návrh na priznanie mu
náhrady (hoci ten je nutnou zákonnou podmienkou uvažovania o priznaní náhrady a pri rozhodovaní bez

pojednávania aj o vyzývaní na vyčíslenie požadovaných, avšak nevyčíslených trov - tu por. i § 151 ods. 1
a 4 O. s. p.) a tým (ako aj formuláciami v závere odvolania, drukujúcimi v prospech nepriznania náhrady
žiadnemu z účastníkov) sa procesného práva na náhradu trov odvolacieho konania vzdal, odvolací súd
v tomto prípade jemu žiadnu náhradu nepriznal.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.