Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. jún 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/439/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244798
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244798.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: O.. Q. J., T. R. X/A, T.,
zastúpeného FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského 2, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská
republika,zastúpenáNárodnoubankouSlovenska,sosídlomImrichaKarvašač.1,Bratislava,onáhradu
škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 24. februára 2014,
č.k. 4C 206/2011-82, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom zo dňa 24. februára 2014, č.k. 4C 206/2011-82 zamietol súd prvého stupňa návrh,
ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia 400,- eur s príslušenstvom, titulom náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len "NBS") pri
vykonávaníbankovéhodohľadunadčinnosťouPODIELOVÉHODRUŽSTVASLOVENSKÉINVESTÍCIE
(ďalej len "PDSI alebo Družstvo") a obchodníka s cennými papiermi (ďalej aj "OCP"); zamietol návrh
navrhovateľa na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a odporcovi nepriznal
náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím

zo dňa 21. 3. 2002 schválil Družstvu prospekt investície. Dňa 2. 6. 2008 uzavrelo Družstvo s
OCP zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa OCP, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio
Družstva, ako jeho klienta, v súlade so schváleným prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe
zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz; OCP sa súčasne zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8% ročne.

Rozhodnutím NBS zo dňa 8. 1. 2008, č. OPK-9750/3/2007 bola, na základe kontroly vykonanej v
roku 2007, uložená OCP pokuta vo výške 500.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných
ustanovení zákona č. 566/2001 Z. z., Banková rada Národnej banky Slovenska v konaní o rozklade
predmetné prvostupňové rozhodnutie rozhodnutím zo dňa 7. 5. 2008, č. GUV-841/2008, zrušila a
vrátila vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Následne NBS rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č.
OPK-9750-5/2007, uložila OCP opätovne pokutu, a to vo výške 300.000,- Sk za porušenie ustanovení
§ 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b) zákona č. 566/2001 Z. z.. Medzičasom

NBS rozhodnutím zo dňa 22. 4. 2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb udelené rozhodnutím zo dňa 22. 04. 2003 a
povolila mu aj poskytovanie investičnej služby podľa § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm.
a), b), a c) zákona č. 566/2001 Z. z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanieinvestičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods.
1 zákona č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu. Po obdržaní výpovede OCP zo zmluvy o riadení
portfólia z 30. 3. 2010 požiadalo Družstvo listom z 15. 4. 2010 NBS o preskúmanie postupu obchodníka s

cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do
zložitej situácie, pretože OCP zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov, Družstvo muselo pozastaviť
prijímanie nových členských vkladov od existujúcich alebo nových členov, ako aj pozastaviť vyplácanie
vyrovnacích podielov pre vystupujúcich členov, vyplácanie deklarovaných výnosov z prijatých členských
vkladov a ostatných peňažných súm prijatých od svojich členov. Družstvo poukázalo na rozsiahlu

majetkovú škodu, ktorú mu mal OCP spôsobiť pri plnení zmluvy, a ktorá podľa predbežnej kalkulácie
dosahovala sumu viac než 20 miliónov eur. Ďalším listom zo dňa 23. 4. 2010 požiadalo Družstvo NBS o
zjednanie nápravy v činnosti OCP, pretože tento si neplnil svoje základné povinnosti voči Družstvu, ako
subjektu dohliadanému zo strany NBS, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov
jemu zverených do správy. NBS vydala dňa 12. 7. 2010 rozhodnutie o predbežnom opatrení, č.
ODT-8305/2010, ktorým uložila OCP povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu

bol zverený bez písomného súhlasu NBS, keďže na základe oznámenia klientov, najmä Družstva,
vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov OCP. Rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010,
č. ODT-8305-5/2010 NBS odobrala OCP povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov
podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, 9, § 85 ods. 2 v spojení s § 84 ods. 1 písm. b), § 76
ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z. z. Správnosť predmetného rozhodnutia potvrdila v konaní o

rozklade Banková rada NBS rozhodnutím z 01. 03. 2011, č. GUV-274/2011. NBS rozhodnutím z 26.
8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie začaté na žiadosť Družstva o schválenie dodatku k
prospektu investície z dôvodu, že i napriek poskytnutiu dodatočnej lehoty na odstránenie nedostatkov
žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom. Správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada
NBS rozhodnutím zo 7. 12. 2010, č. GUV-1744/2010. V poradí ďalším rozhodnutím zo dňa 30. 5.

2011, č. ODT-10890-4/2010 NBS zakázala Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt, predaj majetkových hodnôt z dôvodu porušenia ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s § 128
ods. 1 písm. b), c), h) zákona č. 566/2001 Z. z. a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č.
566/2001 Z. z. tým, že zmenou skutočností, uvedených v prospekte investície, Družstvo tento prospekt
nedodržiavalo. NBS sa pritom dozvedela, že u Družstva nastali také zmeny, pre ktoré sa prospekt

investície stal neaktuálny a Družstvo neurobilo žiadne kroky k náprave a k tomu, aby stav Družstva
uviedlo do súladu s údajmi v prospekte investície. NBS zistiac pri výkone dohľadu na diaľku niektoré
skutočnosti nasvedčujúce tomu, že neznámym páchateľom bol spáchaný skutok, ktorý by mohol naplniť
znaky skutkovej podstaty trestného činu, podala dňa 27. 7. 2010 trestné oznámenie. Listom z 26. 4.
2007 požiadala NBS v zmysle § 35 ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z. v spojení s § 126 ods. 5 zák. č.

566/2001 Z. z. Družstvo o predloženie a) všeobecnej informácie o investičnej stratégii a štruktúre aktív
Družstva a kto aktíva spravuje, b) štruktúry majetku Družstva k 31. 12. 2005 a 31. 12. 2006 s rozčlenením
na investičné nástroje, peňažné prostriedky na bankových účtoch, ostatné aktíva a štruktúry záväzkov
Družstva, c) zoznamu všetkých obchodov, ktorými boli do majetku družstva nakúpené a z majetku
predané investičné nástroje a iné cenné papiere za rok 2005 a 2006 s informáciou, akým spôsobom

boli obchody vykonávané. Na túto žiadosť reagovalo Družstvo listom z 9. 5. 2007, pričom spolu s listom
zo dňa 20. 08. 2007, predložilo audítorskú správu a konsolidovanú účtovanú závierku za rok 2006.
Družstvo reagovalo dňa 2. 6. 2008 i na žiadosť o odstránenie nedostatkov náležitostí polročnej správy
za I. polrok 2007 a dňa 8. 9. 2008 vo vzťahu k polročnej finančnej správe za polrok 2008. Podľa zápisu
z prerokovania problémov a nezrovnalostí z 24. 8. 2007, NBS z predložených údajov o majetkovej

štruktúre Družstva zistila, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v
družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85% podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, a. s.. Keďže
v zmysle prijatej investičnej stratégie v prospekte investície by angažovanosť voči jednému emitentovi
nemala prekročiť 30% podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel emitenta
CI HOLDING, a. s. na celkových aktívach predstavovala 91,45%, Družstvo v tomto smere nedodržovalo

prospekt investície. NBS preto považovala za vhodné, aby sa v aktívach Družstva nachádzali finančné
nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a. s., z dôvodu
rozloženia investičného rizika. Za týmto účelom odporučila NBS zosúladiť štruktúru aktív Družstva podľa
schváleného prospektu investície najneskôr do 31. 12. 2007 a Družstvo sa zaviazalo zaslať písomné
stanovisko o spôsobe riešenia daného stavu do 15. 10. 2007. Splnomocnený zástupca Družstva, E..

A. U., v liste zo dňa 10. 10. 2007 uviedol, že zo strany Družstva nedošlo k porušeniu zákona, ani
prospektu investície, pretože znenie prospektu investície umožňovalo rozloženie finančných nástrojov
v portfóliu aj tak, že sa v ňom budú nachádzať iba finančné nástroje jedného emitenta; v rámci systému
fungovania Družstva zodpovedal daný stav dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CIHOLDING, a. s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami a jeho narušenie by mohlo spôsobiť značné
škody. Následne Družstvo listom zo dňa 29. 1. 2008 informovalo NBS, že od 1. 1. 2008 nakupuje do
portfólia vždy tri zmenky od troch samostatných právnych subjektov, namiesto doterajšej jednej zmenky

jednéhoemitenta,ktoréopatreniezabezpečísúladvrozloženíinvestičnéhorizikasoschválenýmznením
prospektu investície. Ďalej v rámci zisťovania skutkového stavu zistil, že Okresný súd Bratislava I
uznesením z 11. 4. 2011, č. k. 3K/95/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5. 5. 2011, vyhlásil
konkurznamajetokDružstvaakoúpadcuadofunkciesprávcubolustanovenýE..E.A..Aplikujúcust.§3
ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci, dospel k záveru , že
navrhovateľvkonanínepreukázalvznikškodyaaninesprávnyúradnýpostupNBSvovzťahukDružstvu.
Vychádzal z ustálenej súdnej judikatúry, podľa ktorej nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb.,
ako aj podľa zák. č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu
až vtedy, ak nemožno dosiahnuť upokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom
vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto, ak

má navrhovateľka pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný
zákonný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zák. č. 58/1969 Zb. alebo zák. č. 514/2003 Z.z.,
a tým ani predpoklad existencie škody (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cz 110/84). Navrhovateľ sa preto
musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka/

povinného, resp. osoby, ktorá je povinná navrhovateľovi vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho
podielu. Aj napriek tomu, že navrhovateľ si uplatnil pohľadávku voči Družstvu v konkurze vyhlásenom
na majetok Družstva, v čase rozhodovania nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči
Družstvu.Spoukazomnavyjadreniesprávcu konkurznejpodstatyúpadcu konštatoval,že niejemožné
ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bol navrhovateľ v záväzkovom vzťahu, a z ktorého majetku

by mala byť uspokojená jej pohľadávka, uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní, titulom náhrady škody za
nesprávny úradný postup. Poznamenal, že navrhovateľ nepodal ani žalobu proti členom predstavenstva
Družstva alebo kontrolnej komisie Družstva v zmysle § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8
Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti dodal, že navrhovateľ si mal primárne uplatňovať svoj nárok
voči Družstvu, resp. voči členom jeho predstavenstva a kontrolnej komisii, a až v prípade bezúspešnosti

vymoženia predmetnej pohľadávky by do úvahy prichádzalo uplatňovanie náhrady škody voči štátu (v
prípade preukázania zodpovednosti odporcu za škodu), navyše, navrhovateľ v konaní nepreukázal ani
skutočnosť, či vystavenú zmenku predložil Družstvu na vyplatenie a s akým výsledkom. Z tohto dôvodu
nemohol v rozhodnom čase (§ 154 O.s.p.) ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla navrhovateľovi škoda,
a preto považoval návrh za predčasne podaný. K rozhodnutiu NS ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktoré

poukazoval navrhovateľ, uviedol, že jeho závery sú pre daný prípad neaplikovateľné, nakoľko konkurzné
konanie v danej veci nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nemožno jednoznačne konštatovať
vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky navrhovateľa ako prípadného veriteľa v rozsahu, v akom
sa v prebiehajúcom konaní domáha náhrady škody. Za preukázaný nepovažoval ani nesprávny
úradný postup, ktorý mal podľa navrhovateľa spočívať v 1/ oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov,

zahrnutých do prospektu investície, a tým neplatnosti prospektu investície a následnom oneskorení
zakázania činnosti Družstva, 2/ prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po
zisteniach v prerokovaní nedostatkov podľa zápisu z 24. 08. 2007 a v 3/ prijatí nedostatočných opatrení
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka pri činnosti voči Družstvu.
V tejto súvislosti sa stotožnil s argumentáciou odporcu v konaní a poukázal na to, že dohľad NBS nad

činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zákonom č.
566/2001 Z. z. v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného prospektu investície pred
začatím verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie oznámenia o
verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ust. § 126 ods. 5 zák. č. 566/2001 Z. z.). K takým

povinnostiam patrila od 1. 1. 2009 i povinnosť aktualizácie prospektu investície podľa § 125c ods. 1
v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. a od 1. 6. 2010 povinnosť dodržiavania prospektu
investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z.. V prípade novej významnej skutočnosti,
vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do prospektu investície, ktorá by mohla
ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku prospektu

investície. Povinnosť aktualizácie prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré
malo v takom prípade vypracovať dodatok prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS.
Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil
dodatok k prospektu investície, NBS mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom,najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Nemožno opomenúť,
že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť
údajov v prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z. z.), pričom schválenie

prospektu investície nemalo za následok aj schválenie zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do
zoznamu zmlúv, zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
aleborealizáciuposkytovanýchslužieb,ktoréposkytuje(§128ods.1písm.a/bod10zákonač.566/2001
Z. z.); NBS totiž nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do
15. 4. 2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo

NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti OCP. Pri výkone dohľadu na mieste
samom od 20. 4. do 6. 5. 2010 NBS zistila zmeny v údajoch v prospekte investície, ktoré by mohli
ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti prospektu investície, nie však
jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť prospektu
investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa vzťahuje len na prospekt cenných papierov podľa § 123
zákona č. 566/2001 Z. z). NBS vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku prospektu

investície. Ako vyplýva z rozhodnutia NBS 26. 8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú
žiadosť NBS síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z.,
pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z., a
tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku odstránené a
konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4

zákona č. 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré ukončila
vydaním rozhodnutia z 30. 5. 2011 č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt. Je teda zrejmé, že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom, preto v tomto
smere nedošlo z jej strany k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup,
spočívajúcivprijatínedostatočnýchopatrenínanápravuprotiprávnehostavupozisteniachvprerokovaní

nedostatkov podľa zápisu z 24. 8. 2007, zdôraznil, že predmetom konania je nesprávny úradný postup
NBS, a nie OCP; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a
nie navrhovateľovi, ktorý nebola v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu s OCP. Účastníkom takého
vzťahu, vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia, bolo len Družstvo a z tohto právneho vzťahu
vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Dohľad NBS bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.

z. a vzhľadom na to sa informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu
podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu
dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu - ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti
v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. NBS na základe údajov o štruktúre

majetku Družstva k 31. 12. 2005 a k 31. 12. 2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania prospektu
investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v období roka 2007, nemohla uložiť Družstvu sankciu,
pretože povinnosť dodržiavať prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt nevzťahovala. NBS, ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná
článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto

zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho
orgánu Družstva dňa 24. 8. 2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. NBS v danom
období (po 24. 8. 2007) nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj
majetkových hodnôt za nedodržiavanie prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.
z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti prospektu investície po 1. 6. 2010. Z listinných

dôkazov bolo zrejmé, že NBS sledovala aj činnosť obchodníka s cennými papiermi, pričom nebolo jej
povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade totiž v § 2
ods. 2 ustanovuje, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred NBS vo veciach
dohľadu rovnako neverejné; preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie
alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne

sankcia uložiť. Naviac, vzhľadom na záväzkový vzťah medzi OCP a Družstvom, založený zmluvou o
riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti
obchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči
Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotného navrhovateľa, ktorý sa
ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom

a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich
s Družstvom. Na základe vyššie uvedeného posúdil nárok navrhovateľa ako nedôvodný a v celom
rozsahu ho zamietol, keď v konaní nepreukázal vznik škody, nesprávny úradný postup, a tým ani vznik
príčinnej súvislosti medzi škodou a postupom, teda základné predpoklady vyvodenia zodpovednostiodporcu za škodu, ako aj podmienok pre priznanie náhrady škody. S poukazom na § 109 ods. 1 písm.
c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie nevyhovel žiadosti navrhovateľa o podanie
prejudiciálnej otázky na Súdny dvor Európskej únie a jej návrh zamietol. Konštatoval, že v prejednávanej

veci neprináleží konajúcemu súdu povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku vyvolanú navrhovateľom
Súdnemu dvoru, nakoľko sa nejedná o súd rozhodujúci v poslednom stupni, proti rozhodnutiu ktorého
nie je prípustný opravný prostriedok a nejde tu ani o posúdenie platnosti ustanovenia práva Únie, ale
výlučne o otázku výkladu práva Európskej únie, resp. jeho porušenia. V danom prípade tak nebolo
potrebnéskúmaťnaplnenieniektorejzvýnimiekzbavujúcichsúdnyorgánpovinnostipoložiťprejudiciálnu

otázku. Nakoľko súdu ostala fakultatívna možnosť rozhodnúť o položení /nepoložení prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, skúmal potrebnosť a odôvodnenosť jej položenia/ nepoloženia. Uviedol, že
predmetom konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie môžu byť len dva
typy prejudiciálnych otázok. Otázky týkajúce sa výkladu úniových právnych aktov alebo otázky týkajúce
sa platnosti úniových právnych aktov. Súdny dvor nerozhoduje ani o sporných skutkových otázkach
konania pred národným súdom, ani o výklade alebo aplikácii vnútroštátneho práva. Po posúdení

návrhu navrhovateľa na predloženie navrhovaných prejudiciálnych otázok dospel k záveru, že tento
je nedôvodný, nakoľko odpoveď na požadované otázky nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim
konaním,vtomzmysle,žebyhodeterminovalapoprávnejstránke.Predmetomtohtokonaniajenáhrada
škody, ktorá mala byť navrhovateľovi spôsobná údajným nesprávnym úradným postupom odporcu, keď
tento údajne nevykonal riadne a odborne dohľad nad Družstvom, ako vyhlasovateľom verejnej ponuky

majetkových hodnôt a Obchodníkom s cennými papiermi a neprijal vhodné opatrenia, aby zabránil
škode navrhovateľa na majetku. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľa, že inštitút verejnej ponuky
majetkových hodnôt je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov, vzhľadom na to,
že tieto inštitúty sú upravené rôznymi predpismi Európskej únie a sú upravené a zadefinované v rôznych
zákonných ustanoveniach právneho poriadku Slovenskej republiky, pričom úprava verejnej ponuky

majetkových hodnôt bola zavedená do právneho poriadku SR preto, aby upravila podmienky činnosti už
existujúcich podnikateľských subjektov, na ktoré sa verejná ponuka cenných papierov nevzťahovala a
ani nevzťahuje z dôvodu ich rozdielneho zadefinovania, ktoré zohľadňuje i rozdielne investičné stratégie
a metódy podnikania pri verejnej ponuke majetkových hodnôt v porovnaní s podnikaním pri verejnej
ponuke cenných papierov na základe zverejneného prospektu cenných papierov. O trovách konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože si ich
neuplatnil a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku, do výroku o zamietnutí návrhu vo veci samej, podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu vyhovené, alternatívne

jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Namietal, že súd prvého stupňa
nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého
súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči
nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s
ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný.

Uviedol, že sa spoliehal na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože
nemohol predpokladať, že dohľad nad prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len
formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska
bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície

spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva,
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č.
566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označil za úplne irelevantný, nakoľko
nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa,
že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou

Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.
z.. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje
záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej
povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol"bdelý", keď jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani
obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch,
resp. sankciami k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Dôvodil, že povinnosťou Národnej

banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov
a ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v
tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj
obchodník s cennými papiermi, patrili k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky

Slovenska. Národná banka Slovenska mala preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií vydaný Úradom
pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s
cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca
koncipovaný tak široko, že mala zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré
vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci

nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jej záujmov
- ako klientov dohliadaných subjektov. Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I. pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka O.. W. D., B.., preukázané, že Národná
banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má
nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI

HOLDING, a. s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva,
že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne
a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o
rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí
zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou

CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti
boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol
navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, O.. A. Č., vtedajší predseda predstavenstva
obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio
Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a obchodníkom

a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala,
že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne
pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní
tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca. 10.000,-eur, nevyužila svoje kompetencie v
zmyslezákonaocennýchpapierochaneprijalažiadnenáslednékontrolnéalebovýznamnejšieopatrenia

(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi podľa
neho tak vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka
svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla

rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojím zanedbateľným dohľadom
ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že
dňa 4.3.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v
roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Národná banka Slovenska

rozhodnutím zo dňa 30. 5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií, pričom ustálila trvanie jeho
neaktuálnosti až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, táto neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo
v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. 8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva

Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch,
s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené; údaje boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie

§ 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/, § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona
o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla
až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje
možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škodyproti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody
skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť jej uspokojenia ako veriteľa
v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať

až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť napr. správy ustanoveného
správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žiadna platná právna norma preto neumožňuje
vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemala možnosť vymôcť
plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný jej dané

plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov; naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie
vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i Trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to
znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je

subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Z písomného vyjadrenia správcu
konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú
žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych
sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe
a iným odporcom. Aktuálny stav konkurzu preto vylučuje jej možnosť svoju pohľadávku z konkurzu

uspokojiť.Taktiežnamietal,žezozápisnícopojednávanípredprvostupňovýmsúdomvyplýva,želistinné
dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané
spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že prvostupňový súd vo veci postupoval
maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového
stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých
jej úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z

dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Na
základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel k
správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na

tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS

209/2004, I. ÚS 241/2007 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 58/2012).
Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na
rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa. Ďalej argumentoval, že navrhovateľ
nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti
členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie,

za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní
dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z
Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci
môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne
prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné
pravidlá zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Navrhovateľ
mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti

dohľadu nad finančným trhom. Muselo mu byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska
môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú
dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánudohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda
až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť

dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať
na to, či Družstvo schválený prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať prospekt
investíciebolanazákladenovelizovanéhoustanovenia§127ods.4zákonaocennýchpapierochvznení
zákona č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009
apočascelejdobyodvyhláseniaverejnejponukymajetkovýchhodnôtštatutárnyzástupcavyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť
a úplnosť údajov v prospekte investície. Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v
rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu
so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom
verejnej ponuky majetkových hodnôt, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti
obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla

Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v
súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona
o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich

výnosov. Preto za dodržiavanie prospektu investície Družstva bolo aj voči jeho členom vždy zodpovedné
predstavenstvo, ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Odporca uviedol,
že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o
verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti

predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje
finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch. Tieto informácie
Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len
v súlade s (bývalými) ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla
potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že vo

vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia,
nedopustilasažiadnychprieťahovvkonaníapostupovala vrámcijejoprávneníavsúladesozákonomo
cennýchpapieroch,zákonač.747/2004Z.z.odohľadenadfinančnýmtrhom,akoajÚstavouSlovenskej
republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na
ktorý poukázal navrhovateľ, odporca dôvodil, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných

subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať
posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci
s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a
vyrovnaní. Teda zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež

objektívna,ktorejsaštátnemôžezbaviť.Musiabyťnajskôrvyužitévšetkyzákonnémožnostiveriteľavoči
iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri
predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Navrhovateľovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno
ani odhadnúť, v akej výške a kedy jej škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a
jej výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť

až vtedy, ak právo veriteľa (navrhovateľa) voči dlžníkovi sa stane fakticky nevymáhateľným. K námietke
navrhovateľa, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach
ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal
na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.9.2011, v ktorom správca
konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla

2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v
neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti
bez riadneho zaznamenania v účtovníctve. Pohľadávky neboli popreté z dôvodu, žeby boli nedostatočne
zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. K
námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal listinné dôkazy v súlade s ustanovením § 129

ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní
boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého
stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval,
o aké doklady išlo. V súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecneznáme alebo známe súdu z jeho činnosti. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
27.2.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu
všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe

voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Je mu známe, že na
Okresnom súde Bratislava I. sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom
základe a vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a v medziach dôvodov

podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľačl.2ods.2ÚstavySR,štátneorgánymôžukonaťibanazákladeÚstavy,vjejmedziachavrozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods.3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže nútiť,
aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 20 ods.3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.

Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon,
každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť,
takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány
môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie orgánu štátu
v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom

štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy
a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom.
S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená požiadavka predvídateľnosti
konaniaorgánovverejnejmoci.Imanentnousúčasťouobsahuprávnehoštátujeajvšeobecnázáväznosť
práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby ) ako aj jeho dostupnosť

(publikovateľnosť) ich adresátom.

Zuvedeného,preúčelypreskúmavanejveci,vyplýva,že NBS mohlarealizovať výkonštátnehodohľadu
len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie, ktoré zákon
umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich činnosti, ktorá podlieha

dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon. Kompetenciu
orgánu štátu tak nemožno zakladať rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení aj na prípady
v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.

Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď

im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo
im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom
zmluvnej autonómie navrhovateľ dobrovoľne vstúpil do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jeho
prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzal na seba
práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje

záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo
forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1, bod 5
stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.
do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely
preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia

je podnikanie alebo zabezpečovania potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z
uvedeného potom vyplýva, že družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského
rizika a členovia družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní
družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účastina družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe
členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej

strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je nadobudnutie (zhodnotenie)
vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu
verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie
možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým
sa domáhal zaplatenie náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal
odporca na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v
súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich
základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom orgánov
štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2, § 9 ods. 1, § 17 ods.1) v spojení so
zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách ( ďalej len "zákon o CP") a
zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom (ďalej len "zákon o dohľade") a svoje dôvody,

pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu orgánov
štátu (NBS) pri výkone dohľadu, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p.
odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania
navrhovateľa niejespôsobilýspochybniťsprávnosťzáverovnapadnutéhorozsudkusúduprvéhostupňa
z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2, písm.b/, c/, d/, f/ O.s.p., keď

ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali
za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých
súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku

objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným
trhom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného
2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a

3./ príčinná súvislosť medzi škodou ( nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj nečinnosť
orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany orgánu verejnej
moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej - zodpovedajúcej právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej realizuje svoju právomoc
vymedzenú právnymi predpismi, predpokladá aktívny postup podľa príslušných procesných ustanovení,
ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania. Z uvedeného potom vyplýva,

žezanečinnosťmožnopovažovaťpasivituzostranyštátnehoorgánubeztoho,abyexistovalaobjektívna
zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.

Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie
rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne

posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán
pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním

vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za
iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona,
právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišnéod tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.

V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka Slovenska
bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou. Predmetom
dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo podľa § 135 ods. 2
zákona o CP, v znení účinnom do 10. 7.2009, dodržiavanie podmienok ustanovených povoleniami

vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho
a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného vymedzenia
rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu podnikania zapísaného
v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním podmienok prospektu

investície, pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP. Až s
účinnosťou od 1. 6. 2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená zákonom
o CP povinnosť dodržiavania schváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3 zákona o CP v znení
zákona číslo 129/2010 Z.z.) , odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom o
CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a uplatňovať

sankcie. S účinnosťou od 10. 07. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený predmet
dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov
o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, ako aj informácie a podklady
o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo,
ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy

Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp.
vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.

Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia rizík bola

minimálna aj s účinnosťou od 10. 7. 2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani žiadny iný
všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b) zákona o CP stanovenú povinnosť
upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené riziko a že

doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovaťvyhlasovateľovi-Družstvu,doakýchkonkrétnychcennýchpapierovaleboinýchmajetkových
aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS

v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa
de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.

So zreteľom na uvedené potom navrhovateľ nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v

roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt až od 10.7.2009.

Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje na
zápis z rokovania zo dňa 24. 8. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanie

prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %
zmenkami jedného emitenta. V nadväznosti na uvedené dokladoval predseda predstavenstva Družstva
bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval,
že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu
investícií, ako i na dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo strany

klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu investície im
umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam bude
nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta a keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma
spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície, z ktoréhovyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových
aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho
investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako

povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie, keď navyše
zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného vyplýva,
že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v relevantnom
období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho orgánu dohliadaného
subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade č. 747/2004 Z.z.. Napokon, ako vyplýva z

obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch
subjektov v súlade so znením schváleného prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo
zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS nedisponovala právomocou uložiť
mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho strany nedošlo k
porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.

Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods. 7 zákona
o CP, keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s cennými papiermi
spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.3.2007 - 12.4.2007 dohľad na mieste a v nadväznosti
na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva Družstva ,
začala z vlastného podnetu - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom ktorého

bolo uloženie mu sankcie v podobe pokuty pre porušenie zákona o cenných papieroch. Pokiaľ v
tomto smere navrhovateľ namietal, že uvedená sankcia bola nedostatočná a že NBS neprijala žiadne
následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia
na činnosť alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje
odvolací súd na to, že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých do

úvahy prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže
byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže by
tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je
výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným inštančne
nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.

Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale
týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať
a posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP. Okrem toho je
potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej služby od
13. 5. 2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie na

poskytovanieinvestičnýchslužieb-riadenieportfóliarozhodnutímdňa22.4.2008anáslednebolamedzi
obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa 2. 6.
2008. S ohľadom na uvedené nemožno vyvodiť záver o zanedbaní dohľadu NBS nad OCP.

Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa §

126 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 4 až 9 zákona o CP, v znení účinnom do 1. 8. 2008, v intenciách
ktorého preskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojom rozhodovaní o
žiadosti o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť
údajov uvedených prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky a
oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt; v prípade, ak v rámci konania o žiadosti zistil, že údaje v

prospekte nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z náležitostí prospektu investície
podľa § 128 ods. 1 písm. h) zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú úplné a pravdivé. S
účinnosťou od 1. 8. 2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c zákona o CP, v zmysle ktorého
každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť týkajúca sa údajov zahrnutých do

prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných papierov, sa musela uviesť v dodatku
k prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu. S účinnosťou od 1. 1. 2006 prešla
kompetencia schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska; v § 125 ods.2 zákona o CP bola
uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej banke Slovenska, ktorá malapri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad predložených dokladov a ich
zrozumiteľnosť (§ 125 ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu dodatku prospektu (cenných papierov) bola
kompetencia NBS daná ustanovením § 125c zákona o CP s tým, že na schvaľovanie dodatku sa

vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola s účinnosťou od 1.1.2006
stanovená právomoc NBS schvaľovať aj prospekt investície vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, za úplnosť a pravdivosť jeho údajov naďalej zodpovedal štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1, písm.h/). Až novelou zákona účinnou od 1.1.2009
bola NBS povinná dohliadať aj na aktuálnosť prospektu investície (§ 127 ods. 4 zákona o CP v znení

účinnom od 1.1.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť predložiť dodatok na schválenie
orgánu dohľadu mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uzavrel, že
navrhovateľ v tomto smere nepreukázal, že sa NBS mala a mohla aj inak, ako z oznámenia Družstva,
dozvedieť o vykonaných zmenách v údajoch schváleného prospektu investície, napr. z pravidelne jej
predkladaných finančných správ; v tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že dohľad NBS nezahŕňal
kontrolu nad správnosťou finančných ukazovateľov Družstva. Rovnako nebolo ničím podložené tvrdenie

navrhovateľa, že nedostatky v aktualizácii údajov prospektu, mali vplyv na hodnotenie majetkových
hodnôt, resp. že by sankcionovanie Družstva orgánom dohľadu, ovplyvnilo jeho rozhodnutie zotrvať
v Družstve, resp. ďalej investovať do majetku Družstva. Navrhovateľ ničím nepreukázal, že ku vzniku
škody spočívajúcej v nevyplatení jeho vyrovnacieho podielu došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej
súvislosti s neaktualizovaním údajov prospektu, resp. že jeho nemožnosť rozpoznať riziko investície

bola zapríčinená zanedbaním dohľadu NBS nad aktualizáciou údajov, resp. nesankcionovaním Družstva
za nesplnenie si v tejto súvislosti jeho povinnosti.

O zhoršenej finančnej situácie Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy za
rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30. 4. 2010, avšak už predtým dňa 15. 4.

2010 Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste u OCP
vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010. V nadväznosti na
uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala dohľad na mieste v
období od 20. 4. do 6. 5. 2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú neaktuálnosť údajov
uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20. 4. 2010, aby predložil žiadosť o

schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím zo dňa 26. 8. 2010
tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície bolo zastavené pre
nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27. 8. 2010 začala NBS proti Družstvu konanie
o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30. 5. 2011, ktorým zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v zmysle § 129 ods. 3 zákona o CP,

rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010 odobrala povolenie obchodníkovi s cennými papiermi na poskytovanie
investičnýchslužiebadňa 27.7.2010podalatrestnéoznámenievsúvislostispodozreniamiospáchaní
trestného činu.

Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na

majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.

V tejto súvislosti odvolací sú poznamenáva, že navrhovateľ mal postupovať s priemernou dávkou

opatrnosti, ktorú bolo možné od nej spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika spojeného
s jej investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musel byť vedomý aj vzhľadom
na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej ponuke (§ 129
ods. 1 písm.b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehal na to, že štát v rámci výkonu dohľadu
je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Navrhovateľ preto

nedôvodne argumentuje, že bolo porušené jeho právo na legitímne očakávania v tom, že štát bude
vykonávať dohľad nad finančným trhom riadne, a že ho v presvedčení o tom, že investícia do PDSI nie je
riziková, ochráni pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ho podielu viny nezbavuje.
Navrhovateľ rovnako zanedbal svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti Družstva, keď
svojou účasťou na členskej schôdzi, mohol uplatňovať svoje práva vyplývajúce mu z členstva, a to riadiť

záležitosti Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Navrhovateľ uložením peňažných
prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu prevzal na seba určité riziká, a to vrátane rizík
spojených s jeho zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením navrhovateľa v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má
rovnať hodnote ním investovanej sumy do Družstva, resp. výške vyrovnacieho podielu a nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánu dohľadu, je daná príčinná súvislosť, v tom, že

kebyvčaszakročilapozastavilbyčinnosťDružstvaaleboOCP,nebolbynavrhovateľsvojepeniazezveril
Družstvu, resp. že by vymohol ním vložené peniaze, resp. vyrovnací podiel. Navrhovateľovi nevznikla
škoda tým, že vstúpil do Družstva a vložil do neho peňažné prostriedky formou členských vkladov alebo
tým, že skôr nevystúpil z Družstva, ale tým, že mu vznikla nevymožiteľná pohľadávka voči Družstvu na
vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda mu vznikne v dôsledku

nevymožiteľnosti tejto jeho pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t.j. nevymožiteľnosť, nemá
príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu , ale vo finančnom hospodárení Družstva. Pokiaľ by
bola Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe ešte neznamená, že
pohľadávka navrhovateľa by bola uspokojená.

Nakoľko výkon dohľadu NBS sa nevzťahuje na spory vyplývajúce zo záväzkovo-právnych vzťahov

medzi obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP), nemôže niesť NBS
zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s
cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia a povinnosti
domáhať sa ich riadneho splnenia súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.
Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať

činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.

Odvolacísúdzhodnesodporcomkonštatuje,ženakoľkonavrhovateľknebolvžiadnomprávnomvzťahu,
ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom - vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s prípadným

zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku vzniku škody na majetku navrhovateľa.

Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodeného ušlo (ušlý zisk).

Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná

peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady
škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebotým,ženebolatátodlžníkomzaplatená,nezväčšilsamajetkovýstav,hocibytobolomožnédôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti

dlžníkovi nie je uspokojené.

V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si navrhovateľ uplatnil pohľadávku v konkurznom
konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť v rámci
konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň jej uplatnenie

ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky môže
privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko navrhovateľovi škoda (v
podobe nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže mu vzniknúť až po skončení konkurzného
konania, resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si teda navrhovateľ musí
vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môže

uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo
záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy, ak právo navrhovateľa na plnenie nebolo a už nemôže
ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno
úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková
ujma veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky navrhovateľa voči Družstvu, a to buď

v rámci súdneho či konkurzného konania, eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti
zodpovedným predstaviteľom štatutárnych orgánov titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju
funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a
Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvého
stupňa o tom, že návrh navrhovateľa bolo potrebné zamietnuť aj z toho dôvodu, že bol predčasne

podaný.

V tejto súvislosti odporca dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonnýchmožností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného
právneho vzťahu. Navrhovateľ sa mylne domnieva, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi
mu automaticky zakladá vznik majetkovej škody, táto mu totiž nevzniká v okamihu splatnosti jeho

pohľadávky voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, respektíve v prípade jeho omeškania so
zaplatením tejto pohľadávky, ale škoda mu vzniká až v prípade, ak sa stalo jeho právo na plnenie voči
priamemu dlžníkovi nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka navrhovateľa,
že zákon číslo 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych
vzťahov, a že žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani

vtedy, ak doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je mu povinný dané plnenie vrátiť.

Pokiaľ navrhovateľ argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29 Cdo
4968/2009 zo dňa 11. 4. 2012 vo vzťahu k predčasnosti návrhu, poukazuje odvolací súd na to, že
tento na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v súvislosti s § 3 zákona číslo 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31. 12. 2007 , že rozvrhové uznesenie nie je samé o

sebe skutočnosťou rozhodnou pre vznik alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci nebolo
posudzovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. V danom prípade tak
odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 2601/2010 zo dňa 25. 8. 2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom

na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok na
náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,
ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu
povinný plniť, a v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka môže veriteľovi škoda vzniknúť
až vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, pričom za nedobytnú je

možno pohľadávku považovať až ku dňu, kedy navrhovateľ obdržal plnenie na základe právoplatného
rozvrhového uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.

Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm.b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ a ž g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní. Iná
vadakonaniajeprávnerelevantná,akmalazanásledokvecnúnesprávnosťrozhodnutia.Natakútovadu
konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná
(ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese dokazovania
nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak je rozhodnutie

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že
predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah;
to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1 O.s.p.).

Námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 129
ods. 1 O.s.p., nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, keď zo skutočnosti, že v zápisnici nie je
zachytené, či oboznámenie vykonal súd prvého stupňa prečítaním presne označených listín alebo ich
presne označených častí, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť, resp. ich nevykonanie zákonným

spôsobom. Navyše, ide predovšetkým o listinné doklady predložené samotným navrhovateľom, a preto
mu bol ich obsah známy, dokonca sa na tieto dôkazy odvolával v súvislosti s preukazovaním svojho
nároku, a preto súd prvého stupňa nevychádzal pri svojom rozhodovaní zo žiadnej takej rozhodujúcej
skutočnosti, resp. listinného dôkazu, preukazujúceho také skutočnosti, ktoré by navrhovateľovi neboli
známe, a na ktoré skutočnosti, či dôkazy by nebola mohla v konaní patrične, svojimi procesnými

návrhmi a vyjadreniami, reagovať. Napokon navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca, nenamietali v
priebehu pojednávaní, že by na ňom nedošlo k oboznámeniu s listinnými dokladmi, resp. že by došlo
k zaprotokolovaniu tejto skutočnosti v rozpore s faktickým stavom.

S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané

zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol
správne ustálený súdom prvého stupňa a účastníci mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa k
týmto dôkazom vyjadriť (§ 123 O.s.p.).Súd prvého stupňa k skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v súlade s §
122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p., a preto v konaní pred súdom prvého stupňa nedošlo k procesnej
vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

So zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa,
že NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže
pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila
sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou

základných práv a ľudských slobôd, a preto z jej strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu a jej postup mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR.

Odvolací súd tak nepovažoval námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom

uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

Keď teda súd prvého stupňa za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol návrh
navrhovateľa vo veci samej - z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne

správne a odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, vrátane výroku o náhrade
trov konania, potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1
O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže nepodal návrh na

rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1, vety prvej O.s.p. a
ani mu v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.