Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. jún 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/220/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244576
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244576.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov

senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci navrhovateľa: Ľ. D., bytom S.
XX, B., zastúpený advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti
odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava,
o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.
januára 2014, č. k. 4C 191/2011 - 83, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uložiť
odporkyni povinnosť zaplatiť mu sumu 820 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla
2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska, podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov a zároveň rozhodol, že o začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie nepožiada. Odporkyni náhradu
trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh na zaplatenie istiny 820 eur s

príslušenstvom zamietol, odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a druhá veta pred
bodkočiarkou, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že navrhovateľ v konaní vznik
škody a nesprávny úradný postup odporkyne, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom nepreukázal. Poukázal na skutočnosť, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo
dňa 21. marca 2002 schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej „Družstvo“)
Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho dodatku spolu s prílohou a to

zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9. januára 2003, podľa ktorej mal Úrad pre
finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad pre finančný
trh Družstvo v upozornení zo dňa 13. mája 2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie
tohto dodatku a upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť
údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania
dohľadu nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľadu nad

celkovou činnosťou Družstva s tým, že dňa 2. júna 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou
CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o riadení
portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio
Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebezahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných

analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo
výške 8 % ročne. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že Národná banka Slovenska
rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi
pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) za porušenie ust. § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods.
1, ods. 7 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 22. apríla 2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP

zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a povolila
mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5
ods. 1 písm. a/, b/, c/ zák. č. 566/2001 Z. z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a
poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2
v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu, s poukazom na výpoveď
obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia a skutočnosti, že Družstvo požiadalo

listom zo dňa 15. apríla 2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými
papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej
situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné a
listom zo dňa 23. apríla 2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v
činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti,

spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Súd prvého
stupňa taktiež zistil, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12.
júla 2010, č. ODT-8305/2010 podľa § 25 ods. 1 písm. a/ zák. č. 747/2004 Z. z. uložila obchodníkovi
s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez
písomného súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže na základe najmä oznámenia Družstva vzniklo

dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi a rozhodnutím zo
dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska
rozhodnutím zo dňa 1. marca 2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi
povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods.
7, ods. 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č.

566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 26. augusta 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie o
schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené
zákonom, čo potvrdila Banková rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 7. decembra 2010,
č. GUV-1744/2010; rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným
dňa 18. júla 2011, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky

majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt tým, že zmenou skutočností uvedených v Prospekte
investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky k tomu, aby stav Družstva
uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investície. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že majetok
vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI
a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, a.s., pričom v zmysle prijatej investičnej

stratégie v Prospekte investície, by angažovanosť voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30 %
podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel emitenta CI HOLDING, a. s. na
celkových aktívach predstavovala 91,45 % a teda Prospekt investície nebol zo strany Družstva dodržaný
aNárodnábankaSlovenskapretopovažovalazavhodnéabysavaktívachdružstvanachádzalifinančné
nástroje aj iných subjektov ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a. s., z dôvodu

rozloženia investičného rizika. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava
I uznesením zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010-21, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5. mája
2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu, do funkcie správcu ustanovil V.. V. R. s
tým, že mal vykonaným dokazovaním zároveň preukázané, že navrhovateľ sa stal členom Družstva a
žiadosťou zo dňa 26. júla 2011 požiadal o zrušenie členského podielu v Družstve, pričom mu okrem

potvrdenia o zániku členstva v Družstve a vzniku nároku na vyrovnací podiel bola dňa 10. decembra
2010 vystavená zmenka na sumu 820,- Eur so splatnosťou na videnie, ktorú si navrhovateľ v zákonnej
lehote do konkurzu neprihlásil. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver,
že nárok na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní
úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči

dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech
získal a je povinný ho vydať a preto, ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal
ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie
sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu a tým anipredpoklad existencie škody. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ sa ako bývalý člen Družstva, s
ktorým bol v právnom vzťahu, a z ktorého mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí
domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka, resp.

osoby, ktorá je povinná navrhovateľovi vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu s tým,
že navrhovateľ svoje právo nevyužil a pohľadávku voči Družstvu si v konkurze vyhlásenom na jeho
majetok neuplatnil, a teda súdu nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči družstvu,
pričom toho času nie je možné ustáliť majetok Družstva, s ktorým bol navrhovateľ v záväzkovom vzťahu,
a z ktorého majetku by mohla byť uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná v prebiehajúcom konaní o

náhradu škody za nesprávny úradný postup, a to i po skončení konkurzného konania. Taktiež poukázal
na skutočnosť, že navrhovateľ nepodal ani návrh proti členom predstavenstva Družstva alebo jeho
kontrolnej komisie v zmysle § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 Obchodného zákonníka, pričom
až v prípade bezúspešnosti vymoženia predmetnej pohľadávky by do úvahy prichádzalo uplatňovanie
náhrady škody voči štátu, a preto dospel k záveru, že navrhovateľ svoj nárok uplatnil predčasne. Pokiaľ
ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých

do Prospektu investície a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania
činnosti družstva, súd prvého stupňa konštatoval, že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou
družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zák. č. 566/2001
Z. z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností uložených
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom a k takým povinnostiam patrila od 1.

januára 2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. §
127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. a od 1. júna 2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa
ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z.. Dospel preto k záveru, že v prípade nastania novej významnej
skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície,
ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku

Prospektu investície a povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo,
ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie
Národnej banke Slovenska, ktorá mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä
pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva s tým, že nie je možné
opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a

úplnosť údajov v Prospekte investície, pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj
schválenie Zmluvy o riadení portfólia. V tejto súvislosti uviedol, že Národná banka Slovenska nemala
právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že Družstvo až do 15. apríla
2010 nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v
činnosti obchodníka s cennými papiermi a až pri výkone dohľadu na mieste samom, od 20. apríla do

6. mája 2010, Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli
ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však
jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu
investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska vyzvala
Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto

však neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal
aj dodatok Prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z. s tým, že Národná banka Slovenska
konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd prvého stupňa v jej postupe nezistil
namietaný nesprávny úradný postup. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu
v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je

nesprávny úradný postup odporkyne a nie obchodníka s cennými papiermi, a preto v priamej príčinnej
súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a nie navrhovateľovi, ktorý nebol v žiadnom
záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi a zmluvnou stranou Zmluvy o riadení
portfólia bolo len Družstvo. Taktiež poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky Slovenska
bol limitovaný zák. č. 566/2001 Z. z. a informácie a podklady zistené v rámci predmetu dohľadu

podľa ust. § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal
povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika a Národná banka Slovenska
podľa platnej úpravy v danom období (rok 2007) nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť
dodržiavať Prospekt investície sa na Družstvo v tom čase nevzťahovala, a preto nemohla konať

nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom. Súd prvého stupňa zároveň dospel k záveru, že
odporkyňa sa nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení na
nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri
činnosti voči Družstvu nedopustila, z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodouna strane navrhovateľa, keď z listinných dôkazov, najmä z rozhodnutí Národnej banky Slovenska o
uložení pokuty vo výške 16.596,96 eur (500.000,- Sk) a vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) je zrejmé,
že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom nebolo jej

povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad dohliadanými subjektmi
je neverejný, ako aj konanie vo veciach dohľadu a účastníkom konania v konaní o uložení pokuty
alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má
pokuta, prípadne sankcia, uložiť. Bol názoru, že bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky
dostupné informácie o činnosti obchodníka s cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu plnenia

jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu, pričom nemožno zanedbať ani povinnosti
navrhovateľa, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči
Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnocovaniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových
a iných práv súvisiacich s Družstvom. Rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh navrhovateľa na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie zamietol, odôvodnil právne ust. § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p., článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a vecne tým, že nie je povinný

predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú navrhovateľom Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko
nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni, proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustný opravný
prostriedok a nejde ani o posúdenie platnosti ustanovenia práva únie, ale výlučne o otázku výkladu
práva Európskej únie, resp. jeho porušenia a nebolo potrebné skúmať naplnenie niektorej z výnimiek
zbavujúcich súdny orgán povinnosti položiť prejudiciálnu otázku. Uviedol, že predmetom konania o

prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie môžu byť len dva typy prejudiciálnych otázok,
a to otázky týkajúce sa výkladu úniových právnych aktov alebo otázky týkajúce sa platnosti úniových
právnych aktov s tým, že Súdny dvor Európskej únie nerozhoduje ani o sporných skutkových otázkach
konania pred národným súdom a ani o výklade alebo aplikácii vnútroštátneho práva. Súd prvého stupňa
po posúdení návrhu navrhovateľa na predloženie ním navrhovaných prejudiciálnych otázok (1. Je

porušením práva Európskej únie, ak členský štát zavedie do vnútroštátneho poriadku inštitút verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ktorý je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov
predpokladaným v smernici 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4. novembra 2003 a na
tento inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt sa štát následne odvoláva vo vnútroštátnom konaní o
zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu

nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt
tým spôsobom, že štát argumentuje, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je osobitosťou
národnej legislatívy, na ktorú sa právo Európskej únie nevzťahuje, a v prípade kladnej odpovede na
túto otázku, či je porušením článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s článkom 29
smernice 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4. novembra 2003 o prospekte, ktorý

sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a
doplnení smernice 2001/34/ES, ak členský štát v rozpore s povinnosťami uloženými štátu v článku
21 ods. 3 písm. d/ a f/ citovanej smernice, poukazuje vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za
škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným
výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt, že Národná

banka Slovenska nemala v zmysle vnútroštátnej legislatívy po implementácii Smernice 2003/71/ES
dostatočné kontrolné a sankčné kompetencie na včasné zakázanie nezákonne vykonávanej verejnej
ponuky majetkových hodnôt subjektmi, nad ktorými mala v zmysle vnútroštátnej legislatívy povinnosť
vykonávať dohľad na finančnom trhu), dospel k záveru, že tento nie je dôvodný, pretože odpoveď
na uvedené otázky nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním v tom zmysle, že by ho

determinovala po právnej stránke. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že inštitút
verejnej ponuky majetkových hodnôt je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov
vzhľadom na to, že tieto inštitúty sú upravené rôznymi predpismi Európskej únie a sú upravené a
zadefinované v rôznych zákonných ustanoveniach právneho poriadku SR. Súd prvého stupňa uviedol,
že verejná ponuka majetkových hodnôt bola zavedená do právneho poriadku SR preto, aby upravila

podmienky činnosti už existujúcich podnikateľských subjektov, na ktoré sa verejná ponuka cenných
papierov nevzťahovala a ani nevzťahuje, z dôvodu ich rozdielneho zadefinovania, ktoré zohľadňuje i
rozdielne investičné stratégie a metódy podnikania pri verejnej ponuke majetkových hodnôt v porovnaní
s podnikaním pri verejnej ponuke cenných papierov na základe zverejneného Prospektu cenných
papierov. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zaplatenie
istiny 820 eur s príslušenstvom zamietol, podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.2 písm. b/ O.s.p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/

O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, resp.
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal
priznať náhradu trov konania. Namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že odporkyňa nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným

atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo a teda orgány verejnej
moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich
postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode
na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie odporkyne ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať,
že dohľad nad Prospektom investície je podľa odporkyne len formálny, resp., že takýto je jeho obsah
podľa výkladu odporkyne, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom

investícií nedefinoval a postup odporkyne bol svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporkyňu
z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporkyne, že upozornila Družstvo, že
vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa
ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdil ako
úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasil so

záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných
povinností odporkyne, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č.
566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľ považoval záver súdu prvého stupňa, že sa
mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci
porušenia zákonnej povinnosti odporkyne vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v

dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad
činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona
o cenných papieroch, resp. sankciami k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že
povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných

subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v
tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako
aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska,
napriek tomu, že odporkyňa v priebehu celého konania tvrdila opak, a preto mala Národná banka
Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na

činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom
pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s
cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca
koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako vyplývajúcich z
povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných
subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka J.. D. Q., E.., preukázané, že Národná
banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má
nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI

HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva,
že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne
a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o
rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí
zo strany banky, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou

CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli
opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše,
či už členom predstavenstva alebo konateľom, J.. R. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.
Uviedol, že odporkyňa naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované
do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné

sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo
svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných
papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty
vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijalažiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovialebodružstvu,resp.zrušiťpovolenienačinnosťobchodníkovialeboudeliťsankciepriamo
členom predstavenstva alebo obchodníka). Mal za to, že následné podcenenie situácie a umožnenie

ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním
vložených prostriedkov do Družstva, pričom odporkyňa svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k
svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto
investíciu mu odporkyňa svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázal na skutočnosť, že odporkyňa tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi

odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie
zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov Národnou
bankou Slovenska minimálne od roku 2008 do roku 2011. Vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že
odporkyňa svojím rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.
júla 2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií
s tým, že odporkyňa ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko

údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.
decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu
s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov
v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne
minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných

prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické
zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006 z čoho vyplýva,
že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a
h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006,
avšak odporkyňa voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. V

ďalšom navrhovateľ uviedol, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti
podania žaloby, a to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu,
ktorý jediný je podľa názoru odporkyne, ako aj prvostupňového súdu, povinný mu dané plnenie vrátiť s
tým, že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych
vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Mal za to, že ak by prebiehajúce konkurzné konanie

vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i trestný zákon v platnom znení a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a
súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna
zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Namietol, že zo

zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvého
stupňa, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.
s. p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp.
zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti potvrdiť. Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľa, že je povinnosťou všeobecného súdu
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania a
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla, že podstatou práva na
spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce

názorom a predstavám navrhovateľa, a preto jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Taktiež uviedla, že navrhovateľ sa účelovo
snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie
rozhodnutí vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jej údajného nesprávneho postupu
a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje.

Poukázala na skutočnosť, že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho
nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie
Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Taktiež
poukázala na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu naddohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR
a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny

výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že
Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola
nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými
papiermidodržiavalazákonnépravidlá,zakotvenéustanoveniamizákonaodohľadeazákonaocenných
papieroch. Bola názoru, že navrhovateľ mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej

zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe,
že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za
také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom, a ktoré
zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. §
129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava.
Uviedla, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o

cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície, pričom
informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu sa
vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom

uložených povinností. Poukázala na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla
Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal
v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o

cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Ďalej uviedla,
že mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových
hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo
akovyhlasovateľverejnejponukymajetkovýchhodnôtzverejňujefinančnésprávyvzmyslebývaléhoust.
§ 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie odporkyňa nepotvrdzovala a ani nemohla

potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o
cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s
tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia,
pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so
zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Zároveň uviedla, že v
zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité
listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy,
nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým,
že v súlade s ust. § 121 O.s.p., netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu

z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp.
zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne
známe,pretožeúčastníkviedoldesiatkysporovnarovnakomskutkovomaprávnomzákladevočirôznym
dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporkyni je známe, že
na Okresnom súde Bratislava I sú proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom

základe a vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O.s.p. v znení
účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia

opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE,Poľná 1,Bratislava,IČO:35784717(ďalej„Družstvo“),tohočasuvkonkurze,vyhlásenom
uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným

dňa 5. mája 2011, s členským podielom ku dňu 20. apríla 2010 v sume 820 eur, pričom na základe
žiadosti navrhovateľa o zrušenie členského podielu v Družstve zo dňa 26. júla 2010 došlo k zrušeniu
jeho členstva a navrhovateľovi vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 820 eur.
Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. 6. 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná 1, Bratislava, (ďalej „obchodník s cennými

papiermi“),akoobhospodarovateľomuzavretáZmluvaoriadeníportfóliapodľaust.§43zák.č.566/2001
Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj
„Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok obchodníka s cennými papiermi
hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať
predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od

emitenta do portfólia Družstva v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať
cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v
portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. 3. 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. 3. 2011, č.
GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011, č.

ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporkyni zaplatiť mu škodu v sume
820 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. 4. 2011 do zaplatenia, ktorá mu mala vzniknúť
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, ktorý spočíval v
tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď

Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1
v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska
zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci
neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31. 12. 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany
Národnej banky Slovenska po 24. 8. 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti

portfólia,máportfólionedostatočnerozložené,t.j.,žeDružstvomalovšetkyzískanépeňažnéprostriedky
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom
rizikovosťrozloženiaportfóliajejednýmznajdôležitejšíchukazovateľov,ktoréNárodnábankaSlovenska
pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20. 8. 2008 do 4. 3. 2011,
kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila,

že navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s
cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.Navrhovateľ sa v posudzovanej veci voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.

č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti,ktorejsanemožnozbaviť,aktorájezaloženánasúčasnom(kumulatívnom)splnenítroch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností

toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenšíchpodrobností,apretojepotrebnésprávnosťúradnéhopostupuposudzovaťizhľadiskaúčelu,

k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.

Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím

vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v

komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a

vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, alevždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania

škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky

príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia

odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutnýmpredpokladomprezáverotom,žepostupodporkynevpreskúmavanejvecibolnesprávny,
je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že odporkyňa tento postup
nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup odporkyne mal spočívať aj v tom,
že odporkyňa oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup
odporkyne ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľa,
predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka spočívajúca v tvrdení,
že povinnosťou odporkyne bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. 1. 2009 na
základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v spojení
s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a preto sa na odporkyňu nemohla
vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred týmto dátumom, t.
j. pred 1. 1. 2009, z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zák. č. 566/2001 Z.

z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná povinnosť Družstva
aktualizovať Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany odporkyne v tomto smere z
dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej

ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. 6. 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo
od 31. 12. 2006 do 1. 6. 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla odporkyňa skúmať ani
túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné Prospekt

investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti odporkyne v oblasti skúmania
rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladalvyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto ani
odporkyni z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala.
Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu

zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak
na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností odporkyne a štát
by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup odporkyne iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal
mylným,zasahujúcimdozákladnýchprávnavrhovateľa,ktorývšaknemôževychádzaťztoho,akotakýto

postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť odporkyni pri
aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je
proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii
zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej

podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.

č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je
podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do

rozhodnutia odporkyne zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi
s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. 3. 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s
cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého
bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,

disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je
spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými
papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach odporkyne
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri
činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu odporkyne k obchodníkovi s cennými
papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. 1. 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila
obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a

vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky Slovenska, opätovne rozhodnutím
zo dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške
9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe odporkyne, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci,
keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí odporkyne, nakoľko
nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či

aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
odporkyňa svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala

v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho
excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd,
a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup odporkyne bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ odporkyňa zisťovala podmienky a predpoklady

pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady
(dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od odporkyne
navrhovateľ očakával a namietal ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporkyni. V daných
prípadochišloočinnosťpriamosmerujúcukvydaniurozhodnutíaprípadnénesprávnostiavadypritomto
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska

zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ
v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup odporkyne.
Odvolací súd má za to, že pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že odporkyňa pred svojím
rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné posudzovať
v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so
zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia. Navrhovateľ tvrdený nesprávny

úradný postup odporkyne v konaní nepreukázal, pričom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
nedostatočnosť opatrení prijatých odporkyňou, podľa názoru navrhovateľa, bez opory v zákone, podľa
jeho subjektívneho presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011, č. k.

3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. 5. 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd uvádza,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporkyni môže byť v
občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní. Odvolací súd má za to, že navrhovateľ si pohľadávku, ktorá je
predmetom tohto sporu neuplatnil v konkurznom konaní, škoda mu preto ešte nevznikla, a preto nemôže

byť ani daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol navrhovateľ
úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania v konkurznom
konaní, nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako
majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou
konkurzu. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti

štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31.
mája 2006, sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanom odvolaní, týkajúcej sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva,
že prvostupňový súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov založených v súdnom
spise.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s
ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal

a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §

142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na ich
náhradu neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.