Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/217/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210897
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5612210897.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a
náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
6C/134/2012-97 zo dňa 14. augusta 2014,

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6C/134/2012-97 zo dňa 14. augusta 2014
p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol a vyslovil, že žalovanému právo
na náhradu trov konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie

predvolanianapojednávanieriadneavčasvykázané.Vrámcidokazovaniasasúdoboznámilsobsahom
listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.
zn. 6Er/9/2009, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd uviedol, že z obsahu spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6Er/9/2009
vyplýva, že dňa 09.01.2009 bola exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnej U. P., o
vymoženie sumy 21.220,- Sk. Okresný súd Liptovský Mikuláš postupom v súlade s ust. § 44 ods. 2

Exekučnéhoporiadkuúčinnéhodo31.05.2010dňa21.01.2009poverilsúdnehoexekútoraJUDr.Rudolfa
Krutého vykonaním exekúcie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny

úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 330,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupuexekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6Er/9/2009), ktorý
nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v
exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote (§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného
v čase začatia exekučného konania). Podľa názoru prvostupňového súdu k žalobcom namietanému
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúceho v nevydaní poverenia v zákonom
stanovenejlehotevpredmetnomexekučnomkonanínedošlo.Keďžeexekučnýsúdv12deňpodoručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, mu toto poverenie na vykonanie exekúcie udelil a to v

súlade s postupom uvedeným v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekúcie.
Akonepravdivésapreukázaložalobcovotvrdenie,žeexekučnýsúdžiadosťoudeleniepovereniavydals
omeškaním viac ako 183 dní. Dôvodom zamietnutia žaloby je teda skutočnosť, že žalobca nepreukázal v
konaní existenciu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena
v časti základu žalovaného nároku (porušenie právnej povinnosti, vznik škody, príčina súvisu medzi

škodou, ktorá mala vzniknúť a zavineným protiprávnym konaním) sa prvostupňový súd výškou škody
ani nezaoberal.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý bol v konaní
úspešný, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil a z obsahu spisu mu vznik žiadnych trov
nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými

dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca navyše
nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil,
že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu

sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa žalobcu
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah,

rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu
pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť
im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd

o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských

súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí

rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné.
Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho
ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo
veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..

Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom
48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávaazákladnýchslobôdaprávanarozhodnutievzákonomstanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci
dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval

ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie
je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti
s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia, a tieto okolnosti vydáva za
odôvodnenie svojho rozhodnutia. Irelevantné sú preto úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky si žalobca zvolil, rovnako o podstate a rozsahu podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní

kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenia na vykonanie
exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť
so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a

tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z
odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k
presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je možné povedať o nemajetkovej ujme.

Žalovaný zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania,
v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212

ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva
typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie dôvody nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní
žalobcu niet jedinej zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo vzťahu k argumentácii okresného súdu
obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní vo veci Okresného súdu Liptovský Mikuláš

sp. zn. 6Er/9/2009), z ktorej si uplatňuje žalobca svoj nárok žalobou v tomto súdnom konaní, v štádiu
konania o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, nedošlo k prieťahom (t.j. nesprávnemu
úradnému postupu), v dôsledku čoho by žalobcovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 125,00 Eur
a nemajetkovej ujmy vo výške 330,00 Eur s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..

Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn. 9NcC/90/2012

zo dňa 07.01.2013, že sudkyňa Okresného súdu Liptovský Mikuláš JUDr. Iveta Žišková je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 6C/134/2012. Ostatní
sudcovia okresného súdu Liptovský Mikuláš nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto
veci. Zákonná sudkyňa JUDr. Jana Halušková teda nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania
tejto veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre

ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska,
nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je
argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací
súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak
subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o

povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad,
potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný
postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre
jeho vylúčenie.Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom

zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého

súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci

zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr.
Jany Haluškovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom
o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom

pojednávaní. Termín pojednávania (14.08.2014) prvostupňový súd vytýčil dňa 04.08.2014 a žalobcovi
bolo toto predvolanie doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 06.08.2014. Až dňa
07.08.2014 o 15:32 hod. (štvrtok) bol konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu (e-mail) na „zrušenie
pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, ktoré
súd zaevidoval a v ten istý deň, pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonom

predpísaným spôsobom, keď elektronicky (e-mailom) dňa 07.08.2014 obratom oznámil žalobcovi,
že nezistil dôvod na odročenie pojednávania a následne na pojednávaní
uznesením návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol a žiadosti právneho zástupcu žalobcu o
odročenie pojednávania nevyhovel. Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu
odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom

o neopodstatnenosti tvrdení žalobcu o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v
spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne
konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Účasť na pojednávaní súdu je
právom, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto
veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania

bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva
účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie
je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by
viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je
v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.

Nedôvodným je aj tvrdenie žalobcu, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaný svoje
vyjadrenie k návrhu zo dňa 10.04.2013 doručil Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 16.04.2014 (č.l.
43 - 45 spisu), ktoré okresný súd dňa 18.09.2013 zaslal právnemu zástupcovi žalobcu a adresát ho

prevzal dňa 23.09.2013. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalovaný sa k návrhu vyjadril a preto postup
súdu v zmysle § 153b O.s.p. je vylúčený.Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca

akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimisavspiseapodstatnýmobsahomexekučnéhospisuOkresnéhosúduLiptovskýMikuláš
sp. zn. 6Er/9/2009 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť
nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 97 - 102 spisu).

Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez
nariadenia pojednávania. Sám odvolateľ svojím procesným podaním zo dňa 07.08.2014 navrhol
zrušenie nariadeného pojednávania, na ktoré bol riadne a včas predvolaný.

Taktiež nedôvodnou je aj námietka žalobcu o tom, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí

rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd
napadnutým rozsudkom o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania nerozhodoval.
Rozhodol však samostatným uznesením na pojednávaní, na ktorom vyhlásil rozsudok, postup súdu pri
zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania bol správny, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení

uznesenia odvolacieho súdu, ktorým toto jeho procesné rozhodnutie potvrdil (uznesenie Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 6Co/218/2015 zo dňa 29.04.2015). Zákon nevylučuje, aby súd na pojednávaní, na ktorom
meritórne rozhodne vydal procesné rozhodnutie o prerušení konania.

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd v predvolaní na pojednávanie

na deň 17.04.2013 doručil žalobcovi aj poučenie v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a preto tvrdenie
odvolateľa o opaku sa nezakladá na pravde (č. l. 20 spisu). Predmetné poučenie prevzal splnomocnený
zástupca žalobcu dňa 08.04.2013.

Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu

zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho
úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup

exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na rozhodnutie exekučného súdu
o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaným
dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav
popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie

dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne

zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy, ktoré

mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaný náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.