Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Co/13/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213691
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213691.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miriam Sninskej v právnej
veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota, č.k. 8C 294/2012-65 zo dňa
16. septembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, č.k. 8C 294/2012-65 zo dňa 16. septembra 2014
potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Rimavská Sobota ( ďalej len „ okresný súd“ ) zamietol
návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Zároveň zamietol návrh navrhovateľa
na prerušenie konania. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom
domáhal vydania medzitímneho rozsudku, v ktorom žiadal, aby súd rozhodol o základe veci tak, že
odporkyňa je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Rimavská Sobota a ďalej rozsudkom zaviazal odporkyňu na zaplatenie majetkovej

škody a nemajtkovej ujmy.

Z exekučného spisu Exekučného súdu sp.zn. 2Er 321/2011 okresný súd zistil, že oprávnený podal
návrh na vykonanie exekúcie dňa 21.1.2011 a súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia
dňa 11.2.2011. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s. O žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia súd rozhodol uznesením zo dňa
8.6.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 11.8.2011 a následne bola exekúcia zastavená uznesením
zo dňa 7.10.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.11.2011.

Okresný súd uviedol, že okresný súd v danej exekučnej veci nerozhodol v lehote ustanovenej
Exekučným poriadkom tak, ako na to poukazuje navrhovateľ, avšak touto lehotou okresný súd nebol
viazaný v zmysle § 44 ods. 2 EP. V čase začatia exekúcie totiž lehota 15 dní od doručenia žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie
exekúcie. Okresný súd tiež poukázal na to, že v uvedenom ustanovení je výslovne uvedené, že táto
lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) EP, teda notársku
zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. V danom prípade teda v konkrétnej exekučnej veci existovali obadôvody, pri ktorých neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Na základe uvedeného súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal jednu zo zákonných podmienok
pre vznik prípadného nároku na náhradu škodu, prípadne nároku na nemajetkovú ujmu, a to nesprávny
úradný postup okresného súdu, a preto sa súd ďalej nezaoberal skúmaním otázky, či na strane
navrhovateľa týmto prípadným nesprávnym úradným postupom vznikla škoda alebo iná nemajetková
ujma.

Následne okresný súd uviedol, že zo strany okresného súdu v rámci exekučného konania nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu a súd nemôže konštatovať, že došlo k zbytočným prieťahom
pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré
by zakladali právo navrhovateľa na náhradu škody, prípadne nemajetkovú ujmu, a preto súd návrh
navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

K návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, ktoré navrhovateľ žiadal prerušiť do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a nestranný súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm.c) Občianskeho súdneho poriadku
súd uviedol, že návrh na prerušenie konania je nedôvodný s poukazom na to, že v danom prípade sa
nerieši otázka, ktorá nespadá do kompetencie súdu. V konaní rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici,

ako súd nadriadený, ktorým rozhodnutím je súd viazaný a ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, teda
nie je dôvod na prerušenie konania, a preto návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi ako v spore
úspešnému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si odporca trovy konania v zmysle § 151 ods. 1

O.s.p. nevyčíslil a zo spisu žiadne trovy odporcu nevyplývajú, a preto mu trovy podľa § 151 ods. 2 O.s.p.
nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie a žiadal,
aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie právne

odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 O.s.p. s použitím § 221 ods. 1 O.s.p.

Konkrétne poukázal na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti
jeho právneho zástupcu, s odôvodnením, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavili. V
tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody

a súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi, a preto okresný súd nemohol postupovať
podľa § 101 ods. 2 O.s.p., čím mu odňal právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol, že v návrhu
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Krajský súd však
na túto okolnosť neprihliadol. V jeho očiach a objektívne i v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu

považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Keďže podal ústavnú sťažnosť pre
porušenie jeho práva na nestranný súd, nebolo prípustné, aby konania pokračovala pojednávaním v
ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho

návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm.c) O.s.p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania preto podáva
odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie ( odročenie ) nariadeného pojednávania z

dôležitého dôvodu, pričom na pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil,
že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam
odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým
došlo k degradácií zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k

odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Okrem toho namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v
odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Aby okresný súd mohol konštatovať,
že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať ajmoment doručenia riadneho poverenia ( rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia ). Okresný súd
rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a navrhnúť

dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa jeho názoru, v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania. Bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami
založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k návrhu, mu mal
okresný súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj k právnym otázkam v súvislosti s
nesprávnymúradnýmpostupomavýškouspôsobenejškody.Keďokresnýsúdzistil,žeexistujeokolnosť

brániaca vydať pre neho pozitívne rozhodnutia, mal vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a
umožniť im , aby sa kontradiktórne vyjadrili. Okresný súd vykonal dokazovanie listiny, ktorých pôvod
nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom
k tomu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal okresný

súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O.s.p. Skutkovým
základom sa mal stať ním ( navrhovateľom ) tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia
pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne
vo veci meritórne rozhodol, ignorujúc ustanovenie § 153b O.s.p. Okresný súd zamietol návrh v časti
náhrady skutočnej škody z dôvodu jej neodôvodnenosti. V odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len

škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu, opisoval ju ako škodu,
ktorá vznikla z príčinnej súvislosti s konaním dlžníka ( povinného ) , pričom ignoroval všetky jeho
tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z dôvodu udržiavania a správy informačného systému a
výdajov na administratívne spracovanie textov, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií,
na poštovné a telekomunikačné výdaje ( urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde),

preto je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu. Z
odôvodneniarozsudkuvôbecniejezrejmé,akouúvahousúddospelkpresvedčeniuotom,žemajetková
škoda a nemajetková ujma nevznikla. Okresný súd nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení nekoherentný. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými
skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú,

treba také rozhodnutie považovať za rozhodnutie, ktoré je v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd ( mutatis mutandis Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1.ÚS 243/07 z 19. júna 2008 ). Okresný súd odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie
úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých
vystupujú totožní účastníci, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej, a teda skutkový základ. Pri

dodržiavaní jeho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že
okresný súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Nesúhlasí ani s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník ( povinný ). V prípade, ak by
došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora
a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v danej veci

nesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúdu, zaktorýdlžníknemôženiesťzodpovednosť.Prišpecifikácií
majetkovej škody v návrhu výslovne uviedol, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy. Z dôvodu
ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné korešpodenčne
predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Na pojednávaní chcel predložiť dôkazy
o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku. Okresný súd vykonal dokazovanie ex

offo, nepoučil ho podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že chce vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej. Množstvo dôkazov vzniklo po podaní návrhu, ktoré nemohol predložiť spolu s návrhom a
nemohol ich predložiť ani neskôr, pretože nebol poučený a informovaný. Okresný súd vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie

veci v primeranej lehote zaručeného v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Okresný súd zistil, že o
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný
postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. V súvislosti s majetkovou ujmou
analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom

stanovenej lehoty, preto sú irelevantné úvahy okresného súdu o tom:
1) aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil,
2) o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,3) o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, ktorý nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na
vykonanie exekúcie od exekučného súdu.

K zamietnutiu návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že súd bol povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej osobitne rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania, keďže bol súdu
doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu. V súvislosti s uvedeným
poukázal na judikatúru krajských súdov, a to napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 9Co
174/2014, z ktorého vyplýva: „ Tým, že okresný súd nerozhodol osobitne o žiadosti navrhovateľa na

prerušenie konania, odňal mu možnosť konať pred súdom, zbavil ho možnosti podať proti svojmu
rozhodnutiu opravný prostriedok, pokiaľ sa navrhovateľ s postupom okresného súdu nestotožní. Z
postupu okresného súdu je možné vyvodiť, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania neakceptoval,
keď v konaní ďalej pokračoval a o veci rozhodol, však ním zvolený postup, ktorým návrh navrhovateľa
na prerušenie konania odignoroval, je v rozpore s ustanovením § 167 ods. 1, 2 , § 168 ods. 1, 2 a § 169
ods. 1 O.s.p., v ktorých o návrhu na prerušenie konania sa rozhoduje uznesením“.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu ustanovenia § 212 ods. 1
O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnutý rozsudok okresného súdu
podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p., ako vecne správny potvrdil. Rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 1 O.s.p. V zmysle ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p.

bolo verejné vyhlásenie rozsudku oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa
21.4.2015.

Podľaustanovenia§3ods.1,2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012 ( ďalej len „ zákon č. 514/2003 Z.z.“ ), štát zodpovedá

za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona 514/2003 Z.z. , štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 O.s.p., súd konanie preruší, ak
a) účastník stratil spôsobilosť konať pred súdom a nie je zastúpený zástupcom s plnomocenstvom pre
celé konanie;
b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je

v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,
c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy. 12).

Podľa § 109 ods. 2 O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
a) sa účastník nemôže konania zúčastniť pre prekážku trvalejšej povahy alebo preto, že jeho pobyt nie
je známy;
b) zákonný zástupca účastníka zomrel alebo stratil spôsobilosť konať pred súdom;
c) prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak

súd dal na takéto konanie podnet.

Z definície verejnej moci vyplýva, že sa jedná o takú moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach
a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebopovinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a
obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým
prostredníctvom orgánov moci zákonnodárnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže

vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov, ktorými sú
a) územné samosprávy a správne celky
b) záujmové, resp. profesijné ( stavovské ) samosprávy
c) verejnoprávne inštitúcie
d) fyzické osoby, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci ( napr. činnosť notára alebo súdneho

exekútora.
Verejná moc teda predstavuje vo svojej podstate určitý ucelený, presne organizovaný systém konkrétne
( Ústavou, prípadne zákonom ) definovaných prvkov a vzťahov, ktorý je determinovaný vývojom
spoločnosti.

Základným právnym prameňom aktuálnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci je Ústava Slovenskej republiky, ktorá v druhej hlave - základné práva a slobody, v siedmom
oddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, v článku 46 ods. 3 priamo zakotvuje, že „ každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Ďalším prameňom aktuálnej právnej úpravy
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je tiež článok 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd ( týkajúcich sa odškodnenia za nezákonné pozbavenie osobnej
slobody ), ale aj článok 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
( týkajúcich sa odškodnenia za justičný omyl a zákon č. 514/2003 Z.z. ).

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná

ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i praxi
označujú, ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu týchto
predpokladov ( podmienok ):
1) porušenie právnej povinnosti ( protiprávny úkon ), prípadne relevantná udalosť

spôsobujúca škodu ( škodná udalosť ) ;
2) nepriaznivý následok protiprávneho úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda
( ujma );
3) príčinná súvislosť ( kauzálny nexus ) medzi porušením právnej povinnosti ( protiprávnym
úkonom ), resp. právne relevantnou udalosťou spôsobujúcou škodu, ( škodnou udalosťou) a

nepriaznivým následkom ( teda ujmou ) škodou.

Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Ide o činnosť orgánu verejnej moci, ktorá je v rozpore s objektívnym právom. Protiprávnosti, resp.

nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nesprávnym úradným postupom
c) rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody ( za
podmienok uvedených v § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. ),

d) rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe ( za podmienok
uvedených v § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. ).

Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá
sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy ( t.j. vo forme skutočnej škody, ušlého zisku )

alebo vo forme nemajetkovej ujmy.

Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosť ( kauzálny nexus ) medzi protiprávnosťou ( nezákonnosťou ) pri rozhodovaní alebo úradnom
postupe orgánu verejnej moci a vznikom škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak

škoda vznikla v dôsledku ( ako priamy následok ) nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, inak povedané, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a
škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo
k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody.Príčinou škody môže byť taká okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pretože
zákonná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako
objektívna zodpovednosť, resp. presnejšie ako absolútna objektívna zodpovednosť, od poškodeného

sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje preukázanie len vyššie uvedených
zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený povinnosťou preukazovať i
zavinenie zodpovedného subjektu, ako by to bolo v prípade, ak by zákonná úprava zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bola založená na subjektívnom princípe - na zavinení
zodpovedného subjektu ( t.j. ak by sa jednalo o subjektívnu zodpovednosť ) .

Jedným, osobitne vymedzeným zákonným dôvodom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je
zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti
považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných
orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda
o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho

ustanovuje právny predpis. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý
pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v
rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Aktuálna právna úprava v
ustanovení § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady, ktoré sa považujú
za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný nezákonný zásah
do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Vzhľadom na širokú škálu rozličností a náročností jednotlivých vecí, ktoré sú prejednávané, či už v rámci
občianskoprávneho konania, trestného konania alebo správneho konania, nie je objektívne možné ( až

na určité výnimky ) určiť konkrétnu lehotu, v ktorej mal alebo musel orgán verejnej moci ( spravidla
súd ) rozhodnúť. Východiskom pri skúmaní otázky „ včasnosti rozhodnutia“, resp. „ prieťahov v konaní“
je potom najmä článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s príslušnými ustanoveniami jednotlivých procesných predpisov
( napr. § 6 O.s.p. ) . Hľadisko včasnosti rozhodnutia, v ktorom sa realizuje zásada rýchlosti konania, ktorá

je eminentnou podmienkou subjektívneho práva účastníka konania na rozhodnutie veci bez zbytočných
prieťahov a v primeranej lehote, je síce veľmi dôležité hľadisko, ale nejde o absolútne hľadisko, ktoré
by dominovalo nad ďalšími relevantnými požiadavkami, ktoré sú spojené s rozhodovaním, napr. nad
povinnosťou súdu vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, najmä v
prípadoch, keď sú napr. v civilnom konaní niektoré skutočnosti medzi účastníkmi sporné. Za porušenie

zásady rýchlosti konania, ktorá je vo svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom, je možno preto
považovať len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá zložitosti, skutkovej
a právnej náročnosti prejednávanej veci, a keď dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z
pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Štát však nemôže zodpovedať za prieťahy v konaní, ktoré sú
spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo zámerným pôsobením zo strany účastníkov konania, alebo

ak sú vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdov a v ich inštitucionálnom a
organizačnom vybavení. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že s ohľadom na konkrétne okolnosti
môže byť za nesprávny úradný postup považovaná akákoľvek činnosť verejnej moci, ktorá je spojená
s výkonom verejnej moci, ak pri jej vykonávaní, alebo v súvislosti s ňou došlo k porušeniu pravidiel
predpísaných právnymi normami pre jej výkon, alebo k porušeniu poriadku, ktorý je určený povahou

alebo funkciou konkrétneho postupu. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že podmienkou na aplikáciou
ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je to, aby štát ( prostredníctvom svojich orgánov alebo iných
orgánov verejnej moci ) vystupoval ako nositeľ verejnej moci pri jej uplatňovaní. Pre úplnosť je potrebné
konštatovať, že i v prípade tejto zodpovednosti - zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradnýmpostupomsavyžadujeexistenciavšeobecnýchpredpokladovškody,atovznikškodyapríčinná

súvislosť ( kauzálny nexus ) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Oprávneným
subjektom nároku na náhradu škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom môže byť každá ( teda
fyzická i právnická ) osoba, ktorej bola spôsobená škoda v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom.

Súčasná právna úprava ( § 15 až § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. ) ako podmienku uplatniteľnosti
nároku na súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnymúradným postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Obligatórnosť predbežného
prerokovania nároku spočíva v tom, že podľa ustanovenia § 16 ods. 1, s použitím § 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. sa poškodený môže ( úspešne ) domáhať uplatnenia nároku ( alebo jeho neuspokojenej

časti ) na súde len v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí jeho nárok na náhradu škody
( alebo je časť ) do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie
nároku. Z daného vyplýva, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predstavuje
zákonom stanovenú podmienku procesného charakteru preto, aby tento nárok mohol byť prejednaný v
občianskom súdnom konaní. Pri určovaní príslušných orgánov na predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody zákon č. 514/2003 Z.z. explicitne odkazuje na konkrétne orgány, ktoré sú v jednotlivých
zodpovednostných vzťahoch oprávnené za štát
( § 4 ). Vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia §
3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v
prípade, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom. Ak príslušný orgán neuspokojil nárok poškodeného na náhradu škody ( alebo jeho

časť ), poškodený sa po uplynutí 6 mesiacov odo dňa, ako oprávnený orgán prijal jeho žiadosť ( odo dňa,
keď mu bola fakticky bola doručená), môže domáhať uspokojenia nároku ( alebo jeho neuspokojenej
časti ) na súde ( § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ). Táto 6-mesačná lehota má význam v tom, že
až po jej uplynutí je nárok poškodeného splatný.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky navrhovateľa je potrebné v prvom rade zdôrazniť,
že odvolací súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi ( § 212 ods. 1 O.s.p.). V danom
prípade je zrejmé, že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní
navrhovateľom na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov

reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia návrhov okresnými súdmi SR v obdobných veciach.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania
riadne a včas.

Právny zástupca navrhovateľa doručil súdu návrh „ na zrušenie“ nariadeného pojednávania zo dňa
11.9.2014 z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Poukázal na to, že podal
sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky pre porušenie jeho práva na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd, ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia Krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného pojednávaním veci, pričom navrhol, aby okresný súd prerušil súdneho konanie, a to

do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti.

Na pojednávaní okresný súd rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania tak, že návrh
navrhovateľa na prerušenie konania, až do právoplatného rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný

súd zamietol a následne rozhodol vo veci samej. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že v
danom prípade neboli splnené obligatórne ani fakultatívne podmienky pre prerušenie konania podľa
ustanovenia § 109 ods. 1, 2 O.s.p., preto okresný súd postupoval správne, keď návrh navrhovateľa na
prerušenie konania zamietol. Skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania, a následne rozhodol vo veci samej ( vzhľadom na neodôvodnenosť návrhu na

prerušenie konania a vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania ) nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ( s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania ),
ako procesný postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

V priebehu občianskeho súdneho konania môžu nastať určité okolnosti, ktoré znemožňujú pokračovať
v konaní o danej veci buď na prechodný čas, alebo na trvalo. Občiansky súdny poriadok ich označuje
ako prekážky postupu konania s odkazom na ustanovenie § 107 O.s.p. Ak nastane okolnosť, ktorá
trvalo znemožňuje pokračovať v konaní a vec meritórne rozhodnúť, súd uznesením konanie zastaví.
Súd uznesením preruší konanie, ak nastane okolnosť, ktorá bráni pokračovať v konaní na prechodný

čas. Súd ex offo obligatórne preruší konanie v prípadoch taxatívne vymenovaných v ustanovení §
109 ods. 1 O.s.p. Súd môže fakultatívne prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 2 O.s.p., ak
pred prerušením konania urobil iné vhodné opatrenia procesného charakteru, ktoré ale neodstránili
okolnosť brániacu v pokračovaní v konaní. Osobitný spôsob obligatórneho prerušenia konania vyplýva zustanovenia § 110 O.s.p., ktorý je v dispozícií účastníkov konania a závisí od ich a) komisívneho konania
( zhodného návrhu všetkých účastníkov týkajúceho sa prerušenia konania ), b) omisívneho konania
( zhodný konkludentný prejav vôle všetkých účastníkov, ktorí sa neustanovia bez predchádzajúceho

ospravedlnenia na pojednávanie ), pričom súd preruší konanie v prípade, ak sa to neprieči účelu konania
svýnimkoukonania orozvod,ktorésúdprerušívždybezskúmaniaexistencierozporusúčelomkonania.

Odvolací súd mal preukázané, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp.zn. 8C 194/2012 Krajský
súd v Banskej Bystrici o námietke zaujatosti nerozhodol uznesením sp. zn. 24NcC 458/2012 tak, ako

tvrdí navrhovateľ v návrhu na prerušenie konania, ale rozhodol uznesením č.k. 23 NcC 405/2012-10
zo dňa 15. októbra 2012, ktorým sudcovia Okresného súdu v Rimavskej Sobote neboli vylúčení z
prejednávania a rozhodovania veci. Keďže o vznesenej námietke zaujatosti rozhodol nadriadený súd,
nebol daný dôvod na obligatórne prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm b) O.s.p.,
pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa na
základe riadnych resp. mimoriadnych opravných prostriedkov a nie Ústavný súd v konaní o sťažnosti

navrhovateľa, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa článku 46 ods. 1 a článku 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa článku ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že uznesenie Krajského súdu v
Banskej Bystrici č.k. 23 NcC 405/2012-10 zo dňa 15.10.2012, ktorým bolo rozhodnuté o nevylúčení
sudcov Okresného súdu Rimavská Sobota z prejednávania a rozhodovania vo veci, je právoplatné, a

teda zásadne nezmeniteľné, pričom je záväzné pre účastníkov v predmetnom súdnom konaní.

So zreteľom na to, že žiadna z odvolacích námietok navrhovateľa ohľadne neprerušenia konania zo
strany prvostupňového súdu nebola uplatnená dôvodne, pričom prvostupňový súd postupoval správne,
keď návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol, lebo aplikoval správny právny predpis, správne

ho aj vyložil s poukazom na to, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre obligatórne ani
fakultatívne prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., alebo ustanovenia § 109
ods.2písm.c) O.s.p., pretoževdanomprípaderozhodnutiesúdunezávisíodotázky,ktorúniejevtomto
konaní oprávnený súd riešiť ani ako otázku predbežnú, a taktiež neprebieha žiadne konanie, v ktorom sa
rieši otázka, ktorá mať význam pre rozhodnutie súdu a ani súd nedal na takéto konanie podnet, zároveň

teda nie sú splnené podmienky pre prerušenie konania podľa ustanovenia § 110 O.s.p., a preto odvolací
súd v časti zamietnutia návrhu na prerušenie konania považuje výrok rozsudku za vecne správny.

K námietke navrhovateľa, že súd bol povinný o prerušení konania rozhodnúť samostatným uznesením
odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd nepochybil, keď zamietnutie návrhu na prerušenie konania

poňal do vyhláseného rozsudku, a to do samostatného výroku, ktorý je možné napadnúť samostatne
odvolaním popri ostatných výrokoch rozsudku. Z tohto dôvodu uvedenú námietku navrhovateľa
nepovažoval odvolací súd za dôvodnú.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok

predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p.
umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, ak
účastník požiada z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, alebo súd mu neoznámi, či jeho
žiadosti vyhovuje, alebo nevyhovuje, je účastník povinný sa na pojednávanie dostaviť.

Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi
možnosťkonaťpredsúdom,nakoľkosatejtomožnostisámzbaviltým,žesanapojednávanienedostavil,
hoci bol na pojednávanie včas predvolaný ( viac ako 5 dní pred termínom pojednávania ) podľa
ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané navrhovateľom

nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia § 101 ods.
2 O.s.p., a preto navrhovateľ a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávaní
svojeprocesnéoprávnenia(napr.navrhovaťdôkazy,vyjadrovaťsakvykonanýmdôkazomaktvrdeniam
protistrany ). Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, nakoľko
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici o nevylúčení zákonného sudcu bolo navrhovateľovi

doručené.

Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že okresný súd disponoval spisovým materiálom dostatočne
preukazujúcim skutkový stav veci. Navrhovateľ v návrhu označil konkrétne dôkazy na preukázaniesvojich tvrdení pričom z ním označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil konkrétny
exekučnýspis,oboznámilsasjehoobsahom,pretoneobstojínámietkanavrhovateľa,ženemalmožnosť
sa vyjadriť k dôkazom a k tvrdeniam odporcu, a to i s poukazom na to, že mu bolo doručené vyjadrenie

odporcu k návrhu, ku ktorému sa nevyjadril.

Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne ( v súlade s
ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. ), keď prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, pretože boli naplnené
všetky zákonné podmienky aj pre vyhlásenie meritórneho rozhodnutia, čomu nebránila ani skutočnosť,

že navrhovateľ podal návrh na prerušenie konania, o ktorom okresný súd na pojednávaní rozhodol
( ako už bolo uvedené vyššie ), rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania, a teda okresný súd svojím
postupom neznemožnil realizáciu procesných práv navrhovateľa, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, t.j. neodňal mu možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1

O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval Krajský súd v Banskej
Bystrici ,tak ako bolo uvedené vyššie, ktorým nebola z prejednávania a rozhodovania vo veci vylúčená
zákonná sudkyňa J.V., pretože u nej neboli zistené okolnosti, ktoré by ju z prejednávania a rozhodovania
veci vylučovali. Odvolací súd takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť
zákonného sudcu. Sudcu je možné vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom

výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť vec v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v
osobe určitého sudcu existujú okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá
ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil názor, že

dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo ( viď napr. uznesenie NS SR sp.zn. 3Nc
14/2010 z 31.5.2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na
súde, ktorý údajne ( podľa tvrdenia navrhovateľa ) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej
veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

( viď napr. uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo 201/2013 z 19.6.2013, sp.zn. 3Cdo 202/2013 z 12.9.2013 ).

Odvolací súd konštatuje, že exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovijepovinnýskúmať,čisúsplnenéformálneimateriálnepredpokladyprevedenieexekúcie.Je
predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty

a či nie je v rozpore so zákonom ( § 44 ods. 2 EP ). V prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovské
rozhodnutie ( rozhodcovský rozsudok ) je nevyhnutné vychádzať okrem Exekučného poriadku (ďalej len
EP ), aj zo zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v
zmysle § 44 ods. 2 EP oprávnený aj bez návrhu ( ex offo ) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy ( doložky ), je oprávnený vyvodiť všetky
dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

zmluvou viazaná ( viď uznesenie NS SR z 10.10.2012 sp.zn. 6Cdo 105/2011, R 66/2013 ).

Exekučný súd písomne poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní od doručenia jeho
žiadosti o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so

zákonom.

Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietne podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP. V prípade zamietnutia žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15-dňová zákonná lehota neplatí.

Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie exekučného súdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože došlo k zamietnutiužiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods.
2 EP.

K okolnostiam daného prípadu odvolací súd uvádza, že z jeho rozhodovacej činnosti je mu známe,
že navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil
exekučný súd väčším počtom podaní, a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodnutiu
exekučného súdu s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené aj tým, že exekučný súd
náležitým spôsobom preskúmal exekučný titul

[vrátanezmluvyuzavretejmedziúčastníkmi,návrhunavykonanieexekúcieižiadostisúdnehoexekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v dôsledku čoho došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda exekučný súd adekvátnym spôsobom
procesne zareagoval na nezákonnosť vedenia exekúcie na základe návrhu na vykonanie exekúcie
navrhovateľom ( v pozícií oprávneného ) ], a preto nie je možné stotožniť sa stvrdením navrhovateľa, že
na strane exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu ( viď uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 606/2012-20 zo dňa 14.12.2012 ).

Nakoľko navrhovateľ v súdnom konaní nepreukázal
a) existenciu nesprávneho úradného postupu,
b) vznik škody,

c) príčinnú súvislosť ( kauzálny nexus )
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, preto navrhovateľovi nevzniklo právo na
náhraduškody,aninemajetkovejujmy.Odvolacísúdpretorozsudokokresnéhosúdu,akovecnesprávny
podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, lebo odporca ako v spore úspešný návrh na
ich náhradu nepodal ( § 151 ods. 1 O.s.p. ).

Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.