Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/118/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217727
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Kubáňová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217727.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubomíryKubáňovejačlenovsenátu

JUDr. Ľubice Medveckej, PhD. a JUDr. Lenky Kováčovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: XX XXX XXX, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 12C/322/2012-44
zo dňa 12. marca 2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy
660 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice sp.
zn. 16Er/535/2010.

Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., §
9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom od 01.01.2013, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19
ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 01.01.2013, § 41 ods. 1, 2 písm. c), d), i), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom od 01.06.2011, § 41 ods. 1, 2 písm. c), d), i), § 44 ods. 1 Exekučného

poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 01.02.2002 do 31.05.2010, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 do
31.05.2011 a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011. Zo spisu Okresného
súdu Levice sp. zn. 16Er/535/2010 súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola exekučnému súdu doručená dňa 24.06.2010. Exekučný súd výzvou zo dňa 30.06.2010 vyzval
oprávneného cestou súdneho exekútora na doručenie zmluvy o úvere, ktorá bola doručená exekučnému
súdu dňa 16.09.2010. Exekučný súd vydal poverenia dňa 13.10.2010. Poverenie bolo vydané po

uplynutí zákonom stanovenej 15 - dňovej lehoty s omeškaním 3 mesiacov a nie 12 mesiacov tak, ako
to uvádzal navrhovateľ vo svojom návrhu. Súd prvého stupňa mal za to, že návrh navrhovateľa spĺňa
náležitosti návrhu, nie je predčasne podaný ani nárok navrhovateľa nepovažoval za premlčaný. Uviedol,
že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu s poukazom na §9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnom
stanovenej 15-dňovej lehote. Podstatou tohto sporu bolo zistiť a vecou navrhovateľa bolo preukázať, či
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia mu spôsobilo škodu a nemajetkovú ujmu, ktorých sa

domáhal. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal
žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na navrhovateľovi je preukázať svoje tvrdenia.
Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku
škody ani nedošlo. Súd sa nestotožnil ani s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu
za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR

za prieťahy v konaní. Nevidel dôvod, aby sa nemajetkovou ujmou a jej výškou škody vôbec zaoberal,
keďže mal za to že k vzniku škody ani nemajetkovej ujmy nedošlo, jednak navrhovateľ
ani vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal, len formálne uviedol, že došlo k zániku jeho podnikateľských
aktivít a jeho podnikateľských plánov, čo nebolo bližšie odôvodnené, ani
preukázané. Z pripojeného exekučného spisu zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok.
V tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej

lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15-dňová lehota vzťahuje na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou
exekútora a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Súd prvého stupňa
teda dospel k záveru, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie lehota
na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Navyše
uviedol, že na vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch pri postupe súdu pri vydávaní poverenia by

ani nestačilo konštatovanie prekročenia 15 - dňovej lehoty, pretože podstatné sú aj ďalšie relevantné
okolnosti prípadu, napr. súčinnosť exekútora, oprávneného, konkrétne v tejto veci na výzvu exekučného
súdu na doloženie dokladov z júna 2010 reagoval oprávnený - navrhovateľ v septembri 2010 a
následnesúdvydalpoverenievoktóbri2010,čosúdnepovažovalzaneprimeranúlehotunarozhodnutie,
pretože sa nejednalo o nečinnosť súdu, úkony v exekučnej veci robené boli a smerovali

k rozhodnutiu vo veci, súd sa nestotožnil ani s názorom navrhovateľa, že by mu v dôsledku takého
postupu súdu mohla vzniknúť nejaká škoda a lebo nemajetková ujma, ktorá nezávisí automaticky, len od
zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení
konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej
ujmy. K navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu uviedol, že

nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady
konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999).
Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhať podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čo však

navrhovateľ vyslovene vylúčil a aj to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné,
čo preukázané nebolo. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako
nesprávny úradný postup ( uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1018/2007 zo dňa 25.08.2009). Záverom
uviedol, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný

preskúmať ústavný súd. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp.
predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu
z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa návrh v celom

rozsahu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom odporcovi, ktorý
bol v konaní v celom rozsahu úspešný náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si žiadne trovy
v konaní neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.

Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že súd rozhodol v merite

veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vznikuprávnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd

bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému

rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Záverom uviedol, že navrhovateľ nechápe, aký môže mať na výsledok konania

dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o
prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie

navrhovateľa nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody
v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 660 eur, ktorá mu mala vzniknúť v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 16Er/535/2010, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15 dní. K

vydaniu rozhodnutia podľa názoru navrhovateľa došlo s omeškaním viac ako 12 mesiacov.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo

podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal

len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,

nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného
rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec
zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol.

Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota,
či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu

tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti
s konaním exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 16Er/535/2010 vyplýva, že
exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 21.04.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie

exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená Okresnému súdu Levice dňa 24.06.2010. Exekučný súd dňa 30.06.2010
vyzval oprávneného prostredníctvom súdneho exekútora, aby zaslal súdu zmluvu o úvere. Oprávnený
dňa 16.09.2010 zaslal exekučnému súdu vyžiadanú zmluvu o úvere. Následne exekučný súd dňa
13.10.2010 vydal poverenie č. 5402 072243 súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému.

V súčasnosti exekúcia naďalej prebieha.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný
titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanieexekúciealeboexekučnéhotitulusozákonomdo15dníoddoručeniažiadostipísomnepoverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.

c/ a d/.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.05.2011 písm. d/ podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených a písm. i/ podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných

rozhodnutí a schválený zmierov, ktorých zákon pripúšťa.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

Z uvedenej úpravy ust. § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 Exekučného poriadku potom vyplýva, že až novela
Exekučného poriadku v § 41 ods. 2 od 01.06.2011 zaviedla pod písm. d/, že rozhodcovské rozsudky
sú vykonateľné exekučné tituly. Podľa názoru odvolacieho súdu sú preto rozhodcovské rozsudky
exekučnými titulmi do uvedeného obdobia aj podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku. Keďže až

novela od 01.06.2011 zaviedla definíciu rozhodcovských rozsudkov v § 44 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku bolo možné až od tohto obdobia aplikovať ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o tom, že 15
dňová lehota na vydanie poverenia neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/.Z exekučného spisu vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia bola podaná na súd 24.06.2010. Súd
vydal poverenie dňa 13.10.2010.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na tom, že i keď poverenie bolo vydané súdnemu
exekútorovi po zákonnej lehote 15 dní, exekučný súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu z
dôvodu, že lehota na vydanie poverenia neplatila, pretože sa jednalo o rozhodcovský rozsudok.

Vzhľadom na to, že exekučné konanie začalo dňa 21.04.2010 bolo potrebné na danú vec aplikovať

ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.05.2010, z ktorého vyplýva, že lehota
15 dní na vydanie poverenia platí bez výnimky. Odvolací súd teda dospel k záveru, že k vydaniu
poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote, a preto nemožno tvrdiť, že exekučný súd sa nedopustil
nesprávneho úradného postupu.

Odvolací súd sa však plne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom smere, že aj keď došlo

k prekročeniu lehoty ustanovenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, táto skutočnosť nemala za
následokvzniknavrhovateľomtvrdenejškodyanemajetkovejujmy.Navrhovateľtedaneuniesoldôkazné
bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil súdu relevantné dôkazy dokumentujúce
skutočnú výšku škody, a preto jeho námietky uvádzané v odvolaní sú irelevantné. Navrhovateľ taktiež
nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v návrhu. Keďže

nebol preukázaný vznik škody, nebolo už potrebné ďalej sa zaoberať ani príčinnou súvislosťou medzi
postupom súdu v exekučnom konaní a eventuálnym vznikom škody alebo nemajetkovej ujmy.

K jednotlivým odvolacím dôvodom navrhovateľa Krajský súd v Nitre udáva nasledovné:

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
citoval ust. § 9 ods. 1, ods. 2 do novely prijatej zák. č. 412/2012 Z. z. ako aj po nej.
Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013 a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2012.
Predmetné ustanovenie novely citovaného zákona však bral do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri

skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie
poverenia. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že na daný právny stav správne
aplikoval platnú normu, preto odvolanie navrhovateľa je v tejto časti nedôvodné. Odvolací súd v tejto
častizároveňpoukazujenadôvodovúsprávuk§9ods.2zák.č.412/2012Z.z.zktorejvyplýva,žesúdne
konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003

Z. z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci
súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov, znamenal by
to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom by to
mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom konaní
je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy v konaní, odvolací

súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že ju použil výkladovo pri aplikácii pôvodného
znenia zákona.

Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov navrhovateľa, týkajúcich sa otázky trvania stavu právnej neistoty,
k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa svoje

rozhodnutie na takýchto dôvodoch nezaložil, preto takéto odvolacie dôvody sú z pohľadu odvolacieho
súdu irelevantné.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,
že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu
trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.