Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. apríl 2015

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 12C/257/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813206708
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Kušnírová

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2015:7813206708.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, sudkyňou JUDr. Editou Kušnírovou, v právnej veci žalobcu JUDr. Ladislav

Csákó, advokát zapísaný v zozname advokátov pod č. 0947, so sídlom Rožňava, Hviezdoslavova 4,
IČO: 355441163, práv. zast. JUDr. Pavol Kontra, advokát, so sídlom Rožňava, Čučmianska dlhá 21,
proti žalovanej Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné
námestie, IČO: 00166073, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej náhrady škody vo výške 4.892,13 Eur a náhrady

trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že žalobca ako advokát bol opatrením Okresného súdu Rožňava sp. zn.
0TP/286/2008 zo dňa 07. 11. 2008 ustanovený za obhajcu ex offo vtedy obvinenej, teraz už odsúdenej
K. E., na základe čoho mu vnikol nárok na odmenu a náhradu hotových výdavkov. Dňa 12. 01. 2011
žalobca požiadal o priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov vo výške 9.891,83 Eur. Uznesením
č. k. 3T/89/ 2009 zo dňa 27. 12. 2011, ktoré vypracoval vyšší súdny úradník, mu bola priznaná čiastka
vo výške 8.361,49 Eur. Proti uvedenému uzneseniu žalobca podal dňa 08. 02. 2012 sťažnosť, ktorou

sa domáhal zrušenia uvedeného rozhodnutia a žiadal, aby bolo vyhovené aj v prevyšujúcej časti, tzn.
aj v časti, v ktorej tento návrh nebol akceptovaný. Zdôraznil, že uvedenou sťažnosťou nenapadol
celé uznesenie, ale ju smeroval len do tej časti, v ktorej nebol akceptovaný jeho návrh na priznanie
odmeny a náhrady hotových výdavkov. V zmysle príslušných ustanovení Trestného zákona, v takomto
prípade je takýmto sťažnostným súdom ten istý súd, ktorý v prvom stupni rozhodol vyšším súdnym
úradníkom, o sťažnosti však už rozhoduje predseda senátu. Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam,
o sťažnosti rozhodol súd dňa 22. 03. 2012 v rozpore so zákonom, použijúc zásadu reformatio in peius

v neprospech žalobcu, pričom napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Žalobca zdôraznil, že
sťažnostný súd rozhodoval o celej priznanej sume vo výške 8.361,49 Eur tak, že priznal týmto titulom
len sumu 3.469,36 Eur. V predmetnej veci došlo k flagrantnému porušeniu jednej zo základných zásad
trestného práva, a to zásady zákazu reformatio in peius. Zásada vyjadruje neprípustnosť rozhodnutia
v neprospech odvolateľa, za predpokladu, že nebolo podané odvolanie aj inou oprávnenou osobou
v jeho neprospech. V posudzovanom prípade voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, nikto iný,
oprávnený /ani neoprávnená osoba/, nepodala sťažnosť, tzn. že predseda senátu rozhodoval len o

sťažnosti podanej žalobcom. Rozhodnutím predsedu senátu došlo k porušeniu ust. § 195 ods. 1
Trestného poriadku (ďalej len „TP“), v zmysle ktorého orgán rozhodujúci o sťažnosti, nemôže z jej
podnetu zmeniť uznesenie v neprospech osoby, ktorá sťažnosť podala alebo v ktorej prospech bola
sťažnosť podaná /táto právna norma nepripúšťa nijakú zmenu v neprospech obvineného a neobmedzujesa len na obvineného/. TP nepripúšťa žiadny, ani riadny, ani mimoriadny opravný prostriedok proti
takémuto rozhodnutiu sťažnostného súdu. Žalobca poukázal na porušenie čl. 143c ods. 1 Ústavy SR,
čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca tiež namietol, že

súd rozhodol v nezákonnom zložení a jeho postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Krajský súd v Košiciach rozhodujúc o tejto sťažnosti, uznesením č. k. 7Tos/29/2012 zo dňa 19. 04. 2012
z dôvodov uvedených v ust. § 193 ods. 1 písm. a.) TP sťažnosť zamietol s tým, že nie je prípustná , i keď
konštatoval, že predseda senátu postupoval v rozpore s ust. § 195 ods. 1 TP. Nezákonným rozhodnutím
Okresného súdu v Rožňave sp. zn. 3T/89/2009 a postupom, ktorý mu predchádzal, vznikla žalobcovi

škoda minimálne vo výške 4.892,13 Eur. Uvedená suma predstavuje rozdiel medzi odmenou priznanou
uznesením tunajšieho súdu zo dňa 27. 12. 2011 a uznesením č. k. 3T/89/2009 zo dňa 22. 03. 2012.
V súlade s ust. § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z., podal žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa ust. § 4 a 11 uvedeného zákona. Žiadosť podal
dňa 10. 08. 2012 na Ministerstvo spravodlivosti SR ako vecne príslušný orgán. V písomnom oznámení
ministerstva zo dňa 26. 02. 2013 bolo oznámené, že žiadosti nevyhovelo z dôvodov v nej uvedených.

V tejto súvislosti žalobca namietol i právnu kvalitu rozhodnutia, pretože odôvodnenie rozhodnutia
považoval za nedostatočné, nepresvedčivé, čím sa javilo uvedené rozhodnutie ako svojvoľné, bez opory
v práve. V zmysle ust. § 16 ods. 4 uvedeného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody, alebo iba jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať

uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde, pričom lehota v prípade neuspokojenia
nároku na náhradu škody začne plynúť uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku.
Súčasne s podanou žalobou namietal žalobca možnú zaujatosť všetkých sudcov tunajšieho súdu v
spore, nakoľko o veci, v ktorej došlo k porušeniu zákona s následkom škody, rozhodoval kolega sudcov
Okresného súdu Rožňava.

K podanej žalobe žalobca pripojil sťažnosť vo veci č. k. 3T/89/2009 zo dňa 08. 02. 2012, uznesenie
Krajského súdu v Košiciach č. k. 7Tos/29/2012 - 692 zo dňa 19. 04. 2012, žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody adresovanú Ministerstvu spravodlivosti SR Bratislava zo dňa
10. 08. 2012, doplnenie uvedenej žiadosti zo dňa 17. 12. 2012, oznámenie o výsledku predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody.

Vzhľadomnapodanúnámietkuzaujatostipodanúžalobcom,súdpredložilvecnarozhodnutieKrajskému
súdu v Košiciach, po predchádzajúcom vyjadrení všetkých sudcov tunajšieho súdu.
Uznesením č. k. 6NcC/3/2014 - 25 zo dňa 28. 02. 2014 rozhodol krajský súd tak, že nevylúčil sudkyňu
JUDr. Editu Kušnírovú z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Rožňava

pod sp. zn. 12C/257/2013.

K žalobe sa vyjadrila žalovaná. Žalobu navrhla zamietnuť, s poukazom na znenie ust. § 6 ods.
1 Zákona č. 514/2003 Z. z. V zmysle uvedeného ustanovenia, zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, resp. nesprávnym úradným postupom, je založená na

súčasnom kumulatívnom splnení troch podmienok: existencii nezákonného rozhodnutia/nesprávneho
úradného postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím/nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. V prejednávanej veci nie je splnená už prvá zákonná
podmienka, a to existencia nezákonného rozhodnutia, keďže žalobcom namietané súdne rozhodnutie
je doteraz právoplatné a vykonateľné, nebolo ako právoplatné zrušené alebo zmenené pre

nezákonnosť príslušným orgánom. Orgánom, ktorý mohol konštatovať nezákonnosť napádaného
súdneho rozhodnutia, bol aj Ústavný súd SR, ktorý však ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozhodnutiu
Okresného súdu Rožňava sp. zn. 3T/89/2009 zo dňa 22. 03. 2012, uznesením sp. zn. I.ÚS 342/2012
- 11 zo dňa 04. 07. 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. K namietanému porušeniu základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie malo dôjsť tým, že bolo rozhodnuté

v neprospech sťažovateľa a bola porušená týmto rozhodnutím zásada zákazu reformatio in peius
zakotvenávust.§195ods.1TP.ÚstavnýsúdSRpoznamenal,žeužvminulostiriešil otázkuobdobného
charakteru (napr. uznesenie I. ÚS 150/09 z 20. 05. 2009) a dospel k záveru, že vzhľadom na predmet
a účel trestného konania, sa táto zásada na konanie o návrhu obhajcu na odmenu a náhradu výdavkov
nevzťahuje. Vzťahuje sa iba na obvineného a v žiadnom prípade ju nemožno aplikovať pri rozhodovaní

o sťažnosti advokáta proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ktorým bolo rozhodnuté o trovách
obhajoby.
V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/24/2004, všeobecne a v súlade s ustálenou
súdnou praxou, možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normouustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho
orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí - nenašiel
svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o akúkoľvek

činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri nej alebo v jej dôsledku dôjde k porušeniu
pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho orgánu, alebo k porušeniu poriadku
určeného povahou a funkciou postupu. V prejednávanej veci žalobcom prezentovaný postup súdu, ktorý
predchádzal tvrdenému nezákonnému rozhodnutiu, pozostáva z toho, že súd mal flagrantne porušiť
jednu zo základných zásad trestného práva, zásadu zákazu reformatio in peius. Označený postup súdu

našiel bezprostredné vyjadrenie v napádanom nezákonnom rozhodnutí, v súlade s vyššie uvedenou
judikatúrou nemožno toto konanie súdu považovať za nesprávny postup súdu. Na základe uvedeného
navrhla žalovaná žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Súčasne pripojila uznesenie Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 342/2012 - 11 zo dňa 04. 07. 2012.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, písomným vyjadrením žalovaného, oboznámením

sa s pripojenými listinnými dôkazmi, pripojenými spismi a zistil nasledovný skutkový stav.

Žalobca trval na podanej žalobe. Uviedol, že pri obhajovaní toho času odsúdenej K. E. si vyčíslil a
vyúčtoval odmenu a náklady spojené s obhajobou v celkovej sume 9.891,83 Eur. O tomto nároku
rozhodol vyšší súdny úradník dňa 27. 12. 2011 uznesením sp. zn. 3T/89/2009. Priznal odmenu žalobcovi

vo výške 8.361,49 Eur. Proti uzneseniu bola podaná sťažnosť, ale len v tej časti, v ktorej nebola
priznaná odmena a náhrada výdavkov. O sťažnosti rozhodol sudca, ktorý uznesenie zrušil a priznal
nižšiu sumu vo výške 3.469,36 Eur. Podľa názoru žalobcu, došlo k porušeniu zásady vyplývajúcej z
TP, tak ako to uviedol v žalobe. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť žalobca z dôvodu, že proti
uvedenému uzneseniu nie je možné podať odvolanie. Krajský súd v Košiciach sťažnosť zamietol a

súčasne konštatoval, že došlo k porušeniu ust. § 195 ods. 1 TP. Z toho dôvodu si žalobca uplatnil nárok
na náhradu škody v zmysle Zákona č. 514/2003 Z. z., pričom podal žiadosť aj o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody na Ministerstve spravodlivosti SR. Žalobca uviedol, že napriek doterajším
stanoviskám a vyjadreniam, trvá na tom, že bola porušená zásada reformatio in peius a preto nesúhlasí s
názorom, ktorý bol prezentovaný, že sa uvedená zásada nevzťahuje na náhradu trov konania v prípade

rozhodovania o nároku obhajcu na náhradu trov konania. Práve v zmysle zásady ust. § 195 ods. 1 TP,
orgán rozhodujúci o sťažnosti nemôže zmeniť uznesenie v neprospech osoby, ktorá sťažnosť podala.
V súvislosti s vysloveným názorom žalovanej, ktorý poukazoval na rozhodnutie Ústavného súdu SR
o ústavnej sťažnosti, žalobca uviedol, že v tomto prípade je toho názoru, že na našom území platí
kontinentálny typ práva, nie anglosaský systém formou precedensov. Z toho dôvodu očakával, že v tejto

konkrétnej veci si súd vytvorí vlastný názor na postup súdu v trestnom konaní, už aj s poukazom na
to, že o sťažnosti rozhodoval sudca, s ktorým bol žalobca v minulosti v spore. Tento sudca už počas
uplynulého obdobia konštatoval v niekoľkých veciach, kde zastupoval žalobcu, svoju zaujatosť. Nie je
zrejmé, prečo tak neurobil aj v tejto konkrétnej veci. V tej súvislosti žalobca navrhol súdu, aby lustráciou
spisov zistil, či JUDr. Ján Gallo rozhodoval podobným spôsobom vo veciach trov obhajoby, pokiaľ áno,

žalobca sa domnieval, že len ojedinele. Doplnil aj konania, v ktorých vystupoval žalobca ako obhajca,
kde sa nechal JUDr. Ján Gallo vylúčiť z prejednávania a rozhodovania vo veci. Išlo o konania: sp.zn.
1T/22/2011, 1T/150/2009, 1T/141/2011.
Žalobca potvrdil, že mu bol doručený rozsudok vo veci sp. zn. 3T/89/2009, kde rozhodoval aj vo veci
samej sudca, JUDr. Ján Gallo. Z rozsudku nebolo zrejmé, že by mal rozhodovať o trovách konania práve

sudca JUDr. Gallo, už aj s poukazom na to, že o vine a treste rozhodoval senát a žalobca sa domnieval,
že to bude rovnaké aj v prípade náhrady trov, alebo že bude rozhodovať predseda senátu. Rozhodoval
však JUDr. Gallo ako samosudca.

Žalovaný písomným podaním zo dňa 14. 04. 2015 ospravedlnil neúčasť na pojednávaní, v celom

rozsahu zotrval na písomnom vyjadrení zo dňa 26. 08. 2014 a s poukazom na uznesenie Ústavného
súdu SR I. ÚS 342/2012 - 11 zo dňa 04. 07. 2012 navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

Z pripojenej sťažnosti žalobcu vo veci sp. zn. 3T/89/2009 zo dňa 08. 02. 2012 vyplynulo, že žalobca
poukázalnaporušeniejehozákladnýchľudskýchpráv,konkrétnenaspravodlivésúdnekonanievzmysle

Medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré boli ratifikované Slovenskou
republikou a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečia väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V
uvedenej sťažnosti zdôraznil porušenie základnej zásady TP, zákazu reformatio in peius, pretože súd
rozhodol v jeho neprospech ako sťažovateľa, čím porušil ust. § 195 ods. 1 TP. Ďalej namietal, že voveci rozhodol JUDr. Gallo, ako samosudca, nie ako predseda senátu, pretože podľa názoru žalobcu sa
jednalo o senátnu vec, nakoľko aj na odvolacích súdoch rozhoduje o odvolaniach alebo o sťažnostiach
trojčlenný senát. Ďalším dôvodom pre podanie sťažnosti bola skutočnosť, že vo veci rozhodol vylúčený

sudca. S uvedeným sudcom bol v súdnom spore, ktorý sa viedol na Okresnom súde Spišská Nová
Vec, v konaní „5C“, následne účastníkom exekučného konania vedeného u súdnej exekútorky Z.. Z. T.,
so sídlom Z.. K tomuto názoru dospel aj v súvislosti s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, kde sudca
kritizuje kvalitu žalobcom vykonaných úkonov, hoci mu to vôbec neprislúcha (viď rozhodnutie NS SR
42/91). Advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať záujmy klienta a riadiť sa jeho

pokynmi. Z toho vyplýva, že uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za
prospešné. Z toho pohľadu je nezlučiteľné so zásadami demokratickej spoločnosti, ak súd mieni posúdiť,
a to aj bez podnetu dotknutých osôb, kedy, v akom počte, v akom rozsahu, prípadne na akú tému má
vykonať poradu obhajca so svojim klientom. Je to výlučne vec klienta a advokáta. Ďalším dôvodom pre
podanie sťažnosti bola skutočnosť, že súd sa náležite nevysporiadal so sťažnostnými dôvodmi žalobcu
a rozhodnutie náležite neodôvodnil.

Uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 7Tos/29/2012 - 692 zo dňa 19. 04. 2012 odvolací súd
zamietol sťažnosť JUDr. Ladislava Csáka. Z odôvodnenia uznesenia vyplynulo, že podľa ust. § 185 ods.
2 TP možno uznesenie súdu alebo prokuratúra napadnúť sťažnosťou len v tých prípadoch, v ktorých to
zákon pripúšťa a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni. Podľa ust. § 190 ods. 1 TP, orgán proti ktorého

uzneseniu sťažnosť smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv
inej strany trestného konania. V tej súvislosti v zmysle odseku 2 uvedeného ustanovenia, ak lehota na
podanie sťažnosti už uplynula všetkým oprávneným osobám, predloží vec na rozhodnutie podľa písm.
c.) citovaného zákonného ustanovenia vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi senátu
a v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie, ktorí majú pri tomto rozhodovaní postavenie

nadriadeného orgánu. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že predseda senátu porušil ust. §
195 ods. 1 TP, ale keďže predseda senátu JUDr. Gallo rozhodoval v zmysle ust. § 190 ods. 2 písm. c.)
TP ako nadriadený orgán, správne do poučenia o možnosti podať opravný prostriedok uviedol, že proti
tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Súčasť listinných dôkazov tvorila žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
uplatnenánaMinisterstvespravodlivostiSRvBratislavezodňa10.08.2012,ktoráboladoplnenáďalším
písomným podaním zo dňa 17. 12. 2012. Predmetom žiadosti bolo prerokovanie náhrady škody, ktorá
vznikla žalobcovi ako obhajcovi ex offo v trestnej veci sp. zn. 3T/89/2009 vedenej na Okresnom súde
Rožňava. Obsah uvedenej sťažnosti korešponduje s dôvodmi, ktoré boli podané v žalobe, ktoré boli

odcitované v žalobe, nakoľko žalobca poukázal na nesprávnosť vydaného rozhodnutia, ktorým mu bola
priznaná odmena a náhrada hotových výdavkov v nižšej sume, ako v ktorej priznal svojim rozhodnutím
vyšší súdny úradník. Rozdiel medzi priznanou a nepriznanou sumou, ktorý si uplatňoval žalobca titulom
náhrady škody aj v rámci predbežného prerokovania, predstavoval výšku 4.892,13 Eur. V doplnení
písomnej žiadosti uviedol žalobca dôvod, ktorý mal tiež viesť k nesprávnemu postupu v konaní a síce

že rozhodoval vo veci vylúčený sudca, ktorý v iných konaniach, kde bol obhajcom žalobca, sa nechal
spravidla vylúčiť.

Dňa 26. 02. 2013 oznámilo Ministerstvo spravodlivosti SR žalobcovi, že žiadosť bola predbežne
prerokovaná a žiadosti nebolo vyhovené. Dôvodom pre takéto stanovisko bola skutočnosť, že v zmysle

Zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné pre naplnenie zodpovednosti za takto vzniknutú škodu viacero
predpokladov, a to v danej veci nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodu. Tieto zákonné predpoklady neboli preukázané.

Z pripojeného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 342/2012 - 11 zo dňa 04. 07. 2012

bolo zistené, že Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí dňa 04. 06. 2012 predbežne prerokoval
sťažnosť žalobcu vo veci namietaného porušenia základného práva v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy
SR, čl. 46 ods. 4 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Rožňava sp. zn. 3T/89/2009 z 22. 03. 2012 a uznesením Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 7Tos/29/2012 z 19. 04. 2012 a sťažnosť žalobcu odmietol. Z odôvodnenia uznesenia

vyplynulo, že Ústavný súd SR sa v rámci predbežného prerokovania zaoberal s dôvodmi, pre ktoré
podával sťažnosť žalobca a ktoré sú súčasne aj dôvodmi žaloby aj v tomto konaní. K námietkam žalobcu
smerujúcim proti uzneseniu Krajského súdu Košice sp. zn. 7Tos/29/2012 zdôraznil, že Ústavný súd SR
nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav, čo už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, napr. I. ÚS 31/05. Z toho dôvodu nemôže
vo svojej činnosti preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov , pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti
postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu, v zmysle siedmeho oddielu druhej hlavy

Ústavy (č. l. 46 až 50 Ústavy). Z tohto pohľadu pristúpil k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského
súdu. Z citovanej časti rozhodnutia krajského súdu vyplynulo, že tento stručne a jasne a zreteľne uviedol,
prečo bola sťažnosť zamietnutá, a to predovšetkým s poukazom na neprípustnosť riadneho opravného
prostriedku proti rozhodnutiu. Krajský súd použil správne ustanovenie procesno-právneho predpisu. Z
toho dôvodu Ústavný súd SR skonštatoval v tejto časti sťažnosť za neopodstatnenú, pre absenciu

príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením práv.
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie tým, že bolo
rozhodnuté v neprospech sťažovateľa a bola porušená zásada zákazu reformatio in peius zakotvená v
ust. § 195 ods. 1 TP , Ústavný súd SR poznamenal, že už v minulosti riešil otázku obdobného charakteru
(napr. uznesenie sp. zn. I. ÚS 150/09 z 20. 05. 2009) a dospel k záveru, že vzhľadom na predmet a
účel trestného konania, sa táto zásada na konanie o návrhu obhajcu na odmenu a náhradu výdavkov

nevzťahuje. V tejto časti rovnako vyhodnotil sťažnosť ako neopodstatnenú.
K časti sťažnosti, kde namietal žalobca nesprávne, nezákonné zloženie súdu, ktorý rozhodoval v tejto
veci uznesením sp. zn. 3T/89/2009 z 22. 03. 2012 z dôvodu, že vo veci rozhodoval nie predseda senátu
ale samosudca, Ústavný súd SR poukázal na ust. § 10 ods. 6 TP (predsedom senátu sa na účely
tohto zákona rozumie aj samosudca, ak z jednotlivých ustanovení zákona nevyplýva niečo iné). Pokiaľ

v posudzovanom prípade nerozhodoval predseda senátu alebo samosudca vzhľadom na citované
ustanovenia, vyhodnotil námietku žalobcu ako irelevantnú. Ak by aj v rozhodnutí bolo prípadne použité
nesprávne slovné spojenie „predseda senátu“, avšak bez akéhokoľvek materiálneho dopadu na proces
rozhodovania, táto skutočnosť sama o sebe nie je podľa názoru Ústavného súdu SR spôsobilá porušiť
základné práva a slobody sťažovateľa - žalobcu.

Vo vzťahu k námietke, že vo veci proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka rozhodol sudca, Ústavný
súd SR poznamenal, že z rozsudku č. k. 3T/89/2009 z 03. 07. 2009 vyplynulo, že vo veci rozhodoval
JUDr. Ján Gallo /podpísal rozsudok/, z toho dôvodu mal mať sťažovateľ - žalobca ako osoba práva
znalá vedomosť, s poukazom na ustanovenie TP, ust. § 553 ods. 5, § 190 ods. 2 písm. c.), že o
jeho sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka bude rozhodovať práve uvedený sudca.

Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu namietal zaujatosť konajúceho sudcu Okresného súdu JUDr.
Jána Galla, avšak z obsahu sťažnosti, ktorá bola podaná Ústavnému súdu SR nevyplynulo, že by
sťažovateľ namietal kedykoľvek predtým, tzn. „ v základnom“ konaní o merite veci, teda o vine a treste
obvinenej. Žalobca mohol uvedenú argumentáciu predniesť už v konaní pred všeobecným súdom.
Pokiaľ bol sťažovateľ - žalobca presvedčený o zaujatosti sudcu okresného súdu v súvislosti s konaním,

kde boli obaja účastníci, sp. zn. 5C/179/1997 na Okresnom súde Spišská Nová Ves, mohol a mal využiť
jemu dostupné prostriedky pred všeobecným súdom a nečakať až do obdobia, kedy bude vo veci
rozhodnuté a podľa výsledku rozhodnutia sa domáhať ochrany svojich práv ústavnou sťažnosťou.
Pri posúdení časti sťažnosti, ktorej sťažovateľ -žalobca namietal porušenie základného práva
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, Ústavný súd SR skonštatoval, že absencia porušenia ústavno-

právnych princípov v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, vylučuje v zásade založenie
sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotno-
právneho charakteru.
Z týchto dôvodov Ústavný súd SR, sťažnosť žalobcu odmietol ako neopodstatnenú.

Z pripojeného trestného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 3T/89/2009 vyplynulo, že dňa 04. 02. 2011 žalobca
vyúčtoval v trestnej veci T. B.T.K. a spol., ako ustanovený obhajca odsúdenej K. E. odmenu a náhradu
hotových výdavkov, kde celková suma vyúčtovaná žalobcom predstavovala výšku 9.974,95 Eur. Vo
veci samej bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 3T/89/2009 - 612 zo dňa 03.07.2009, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňom 03. 07. 2009. Rozsudok bol doručený žalobcovi dňa 06. 07. 2009. Uznesením

č. k. 3T/89/2009 - 660 zo dňa 27. 12. 2011 priznal vyšší súdny úradník žalobcovi sumu 8.361,49 Eur.
Dňa 09. 02. 2012 podal žalobca ako obhajca sťažnosť proti uvedenému uzneseniu, pretože nesúhlasil
s vyhodnotením niektorých úkonov, ktoré mu neboli priznané uznesením a namietol aj skutočnosť,
že uznesenie nebolo riadne odôvodnené a teda v tej súvislosti nepreskúmateľné. Dňa 22. 03.
2012 o sťažnosti proti priznanej odmene a hotovým výdavkom rozhodol sudca JUDr. Ján Gallo, ktorý

zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a priznal náhradu odmeny a hotových výdavkov v sume
3.469,36 Eur, s poukazom na ust. § 190 ods. 1 TP a § 194 ods. 1 písm. a.) TP, v zmysle ktorého ak
nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie a ak je podľa povahy veci potrebnénové rozhodnutie, rozhodne vo veci sám. Z poučenia vyplynulo, že proti uvedenému uzneseniu nie je
prípustný ďalší opravný prostriedok.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť žalobca ako obhajca odsúdenej K. E. so zdôraznením porušenia
zásady zákazu reformatio in peius. Namietol rovnako, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, s
poukazom na rovnaké dôvody, ako sú vyššie uvedené a vytýkal súdu prvého stupňa, že sa náležitostne
nevysporiadal so sťažnostnými dôvodmi. Uvedené uznesenie č. k. 3T/89/2009 nadobudlo právoplatnosť
dňom 19. 04. 2012 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7Tos/29/2012. Sťažnosť

doplnil žalobca dňa 11. 04. 2012 v tom zmysle, že okrem dôvodov ktoré uviedol v pôvodnej sťažnosti,
označil aj ďalší dôvod, a to že pôvodne sťažnosť smeroval čo do časti, v ktorej nebol akceptovaný jeho
názor na priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov, tzn. že podľa názoru žalobcu, v ostatnej časti
uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Súd teda nemal rozhodovať o tejto právoplatne skončenej časti
pre prekážku res iudicatae.

Krajský súd v Košiciach č. k. 7Tos/29/2012 - 692 zo dňa 19. 04. 2012 sťažnosť žalobcu zamietol, s
poukazom na to, že uznesenie súdu možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to
zákon pripúšťa a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni. V súvislosti ust. § 190 ods. 2 TP, odvolací súd
zdôraznil, že vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predloží vec na rozhodnutie podľa písm. c.)
citovaného ustanovenia predsedovi senátu a v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie, ktorí

majú pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu. Odvolací súd pripustil, že bolo porušené
ust. § 195 ods. 1 TP, ale keďže predseda senátu JUDr. Gallo rozhodoval v zmysle ust. § 190 ods. 2
písm. c.) TP ako nadriadený orgán, správne do poučenia o možnosti podať opravný prostriedok uviedol,
že proti uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľaust.§190ods.1Zákonač.301/2005Z.z. Trestnéhoporiadku (ďalejlen„TP“), orgán,protiktorého
uzneseniu sťažnosť smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne
práv inej strany trestného konania. Ak ide o uznesenie policajta, ktoré bolo vydané s predchádzajúcim
súhlasom prokurátora alebo na jeho pokyn, môže policajt sám sťažnosti vyhovieť len s predchádzajúcim
súhlasom prokurátora.

Podľa odseku 2 písm. c) uvedeného ustanovenia, ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým
oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie ,
vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi senátu a v prípravnom konaní sudcovi pre
prípravné konanie, ktorí majú pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu.

Podľa ust. § 195 ods. 1 TP, orgán rozhodujúci o sťažnosti nemôže z jej podnetu zmeniť uznesenie v
neprospech osoby, ktorá sťažnosť podala alebo v ktorej prospech bola sťažnosť podaná.

Podľa ust. § 3 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, v znení účinnom ku dňu rozhodnutia sudcom o odmene a výdavkoch, štát zodpovedá

za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa ust. § 9 ods. 1 uvedeného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa ust. § 15 ods. 1 uvedeného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadostipoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa ust. § 16 ods. 1 uvedeného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ust. § 17 ods. 1, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Rozhodovanie o náhrade škody, ku ktorej vzniku došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu je

závislé od náležitého posúdenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, predovšetkým
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom/nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní jednotlivých úkonov v
rámci konania, predovšetkým ich nesprávne vykonanie alebo ich vykonanie bez splnenia zákonných
podmienok, či iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických

osôb. V prípade uplatňovaných nárokov na náhradu škody voči štátu vyplýva pre poškodený subjekt
povinnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody (ust. § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z.).
Poškodené subjekty sa obracajú s uplatnením svojich nárokov na súd vtedy, pokiaľ ich požiadavkám
nevyhovel príslušný orgán. Predbežné prerokovanie nároku je predpokladom uplatnenia ochrany práv
a oprávnených záujmov poškodeného subjektu na súde. Bez aplikácie tohto inštitútu by súd síce

nemohol žalobu bez ďalšieho zamietnuť, ani konanie zastaviť, ale v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku by musel poškodený subjekt vyzvať na odstránenie nedostatku tejto
podmienky, a to v primeranej lehote.

V danom prípade si žalobca splnil uvedenú povinnosť predbežného prerokovania nároku na náhradu

škody, čo vyplynulo nielen z pripojenej žiadosti ale aj z oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR, o
výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 04.
03. 2012 (zrejme omyl, pretože datovanie oznámenia bolo dňa 26. 02. 2013). Žiadosť bola podávaná
zo dňa 10. 08. 2012, doplnená podaním zo dňa 17. 12. 2012. Je možné konštatovať, že v 6- mesačnej
lehote bola žiadosť prerokovaná. Uplatnený nárok žalobcom nebol akceptovaný, pretože žiadosť bola

posúdená ako nedôvodná.

V tomto prípade sa žalobca domáhal náhrady škody v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia
Okresného súdu Rožňava sp. zn. 3T/89/2009 zo dňa 22. 03. 2012, ktorému predchádzal nesprávny
postup, tak ako to vyplynulo z tvrdenia žalobcu.

Vykonaným dokazovaním súd považoval za preukázané, že tunajší súd uznesením č. k. 3T/89/2009 -
668 zo dňa 22. 03. 2012 zrušil pôvodné uznesenie vyššieho súdneho úradníka a rozhodol o uplatnenej
odmene a náhrade hotových výdavkov obhajcu tak, že obhajcovi priznal nižšiu sumu, ako bola pôvodne
priznaná uznesením vyššieho súdneho úradníka. Týmto spôsobom v zmysle žaloby, mala byť porušená

základná zásada trestného práva a to zásada zákazu reformatio in peius. V tejto súvislosti súd jednak
s poukazom na ust. § 195 ods. 1 TP, ale aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR, ktorý riešil
podanú sťažnosť v tejto konkrétnej veci, konštatuje, že v zmysle tejto zásady síce bolo rozhodnuté v
neprospech žalobcu, avšak podľa vysloveného právneho názoru Ústavného súdu SR, sa táto zásada
nevzťahuje na konanie o návrhu obhajcu na odmenu a náhradu hotových výdavkov. Za predpokladu

že nedošlo k porušeniu tejto zásady a uznesenie vydané sudcom JUDr. Jánom Gallom č. k. 3T/89/2009
- 668 zo dňa 22. 03. 2012 je právoplatné, doposiaľ nebolo zrušené, je potrebné akceptovať uvedené
rozhodnutie ako zákonné.

Ďalší dôvodom pre konštatovanie nezákonnosti a nesprávneho postupu bola skutočnosť, že JUDr. Ján

Gallo rozhodoval o odmene a náhrade výdavkov ako vylúčený sudca, s poukazom na to, že v minulosti
bol v spore so žalobcom, vo veci sp. zn. 5C/179/1997, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová
Ves, a a tiež v exekučnom konaní, teda mal pochybnosti o nezaujatom rozhodovaní uvedeného sudcu.
V tejto súvislosti súd konštatuje, že pokiaľ predmetnému uzneseniu predchádzalo už rozhodnutie, ato rozsudok sp. zn. 3T/89/2009 - 612 zo dňa 03. 07. 2009, ktorý vydával sudca JUDr. Ján Gallo,
musel žalobca ako obhajca, dôvodne predpokladať, že o odmene a náhrade hotových výdavkov bude
rozhodovať, za predpokladu postupu podľa ust. § 190 ods. 2 písm. c.) TP, sudca. To znamená, že

v tomto prípade musel predpokladať, že v prípade takéhoto postupu, by rozhodujúcim orgánom bol
JUDr. Ján Gallo. Pokiaľ mal žalobca pochybnosti o zaujatosti sudcu, ktorý vo veci rozhodoval, nič
mu nebránilo využiť procesné prostriedky, vzniesť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý vo veci
rozhodoval. Informácie o tom, že bol v spore s uvedeným sudcom, mal totiž žalobca prinajmenšom od
obdobia, kedy bola žaloba podaná, tzn. od roku 1997. Od uvedeného obdobia určite vystupoval ako

obhajca vo veciach, kde rozhodoval uvedený sudca, pričom z písomného podania, z listinných dôkazov,
nevyplynulo, že by bol práve žalobca namietal zaujatosť uvedeného sudcu, skôr naopak. Vyplynulo z
nich, že sudca požiadal o vylúčenie v niektorých veciach, ktoré označil v konaní aj žalobca, a to napr.
vo veciach sp. zn. 1T/22/2011 vo veci odsúdenej B. S., vo veci sp. zn. 1T/141/2011 vo veci odsúdeného
Q. U..

Žalobca požiadal, aby súd v súvislosti s týmito vylúčeniami JUDr. Jána Galla, vykonal lustráciu trestných
spisov za účelom zistenia, v koľkých veciach sa nechal uvedený sudca vylúčiť a tiež vykonať lustráciu
všetkých spisov prejednávaných JUDr. Jánom Gallom, aby bolo možné zistiť, či sa aj v iných trestných
veciach uvedený sudca odklonil od zásady reformatio in peius.

Súd nevyhovel vykonaniu tohto dôkazu, pretože podľa názoru súdu nie je podstatné, v ktorých spisoch
sa nechal vylúčiť JUDr. Ján Gallo z prejednania a rozhodovania vo veci, kde vystupoval ako obhajca
žalobca. Za nepodstatné to súd považuje z dôvodu, že pokiaľ tak neurobil uvedený sudca, nič nebránilo
žalobcovi, vzniesť námietku zaujatosti a navrhnúť jeho vylúčenie z rozhodovania vo veci. Ani vykonanie
dôkazu, ktorým mali byť lustrované trestné spisy, za účelom zistenia, či sa uvedený sudca odklonil v

iných spisoch od zásady reformatio in peius, súd nepovažoval za účelné, pretože porušenie tejto zásady,
súd musí skúmať v konkrétnej veci, a nie všeobecne.

Podľa ust. § 553 ods. 5 TP, o výške odmeny a náhrady rozhodne na návrh obhajcu alebo zástupcu z
radov advokátov, ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6 orgán činný v trestnom konaní,

ktorého rozhodnutím sa trestné stíhanie právoplatne skončilo; v prípravnom konaní môže rozhodnutím
poveriť prokurátor asistenta prokurátora a v konaní pred súdom rozhodne predseda senátu súdu prvého
stupňa alebo ním poverený vyšší súdny úradník.

Podľa ust. § 10 ods. 6 TP, predsedom senátu sa na účely tohto zákona rozumie aj samosudca, ak z

jednotlivých ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné.

Okrem uvedených dôvodov, žalobca namietol aj nezákonné rozhodnutie z dôvodu, že o veci rozhodoval
uvedený sudca ako samosudca a nie predseda senátu. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že
uznesenie zo dňa 22. 03. 2012 bolo podpisované sudcom JUDr. Jánom Gallom, ako predsedom

senátu. Súd zdôrazňuje, že vo veci rozhodoval sudca, či už pod označením predseda senátu, alebo
ako samosudca a teda namietané označenie sudcu, ako orgánu, ktorý rozhodol, súd považuje za
nepodstatné, aj s poukazom na znenie ust. § 10 ods. 6 TP.

Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že neboli naplnené zákonné

predpoklady zodpovednosti za škodu, nakoľko žalobca nepreukázal existenciu protiprávneho konania,
ani vzniku škody v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z. Z toho dôvodu súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý
mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie

práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V danom prípade žalobca nemal úspech v konaní, úspešný bol žalovaný, ktorý si však neuplatnil
náhradu trov konania, z toho dôvodu súd nepriznal náhradu trov žiadnemu z účastníkov konania.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie, v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský
súd v Košiciach, prostredníctvom tunajšieho súdu.
Podľa ust. § 205 ods. 1,2 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.