Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. apríl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/116/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223480
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6112223480.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej

a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica, č. k.: 20C/251/2012 - 92 zo dňa 07. 11. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania
do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd, zamietol návrh navrhovateľa vo veci
samej, odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ sa domáha zaplatenia majetkovej škody, ktorá predstavuje

náhradu účelne vyložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a
vymáhania pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o tejto žiadosti, a zároveň nemajetkovej ujmy z dôvodu, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu nesprávnym úradným postupom.

V odôvodnení rozsudku k výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania uviedol, že

navrhovateľ e-mailom dňa 06. 11. 2013 o 18.45 hod. poslal návrh na zrušenie pojednávania spolu s
návrhom na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti
pre porušenie práva na zákonného sudcu. Prvostupňový súd konštatoval, že návrh navrhovateľ poslal
06. 11. 2013, hoci predvolanie na pojednávanie prevzal právny zástupca dňa 06. 09. 2013
(pojednávanie vytýčené na 07. 11. 2013). Súd aplikoval ust. § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm.
c) O. s. p., pričom poukázal na to, že o námietkach zaujatosti v spojených veciach už rozhodol Krajský
súd v Banskej Bystrici, pričom z konania vylúčil sudkyne Okresného súdu Banská Bystrica JUDr. Beátu

Vrťovú, JUDr. Ivetu Šnapkovú a JUDr. Evu Benčovú, teda o námietkach zaujatosti bolo právoplatne
rozhodnuté.Pokiaľ ide o dôvod podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., poukázal na nález Ústavného súdu SR č.
I. ÚS/21/2000, podľa ktorého nie je dôvodom na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c)
O. s. p. tá skutočnosť, že prebieha konanie na ústavnom súde o porušení základných práv postupom,

ktorý sa týkal rozhodovania o námietke zaujatosti sudcu, nakoľko meritórne rozhodnutie vo veci nebude
závisieť od rozhodnutia ústavného súdu a prerušené konania by sa mohlo kvalifikovať ako porušenie
práva na konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti na tieto závery konal podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a rozhodoval v neprítomnosti

účastníkov, keď odporca sa riadne ospravedlnil, navrhovateľ aj keď podal návrh na prerušenie konania,
mal sa pojednávania zúčastniť. Podľa ust. § 119 ods. 1. 2 O. s. p. súd nezistil žiadny dôležitý dôvod
na odročenie pojednávania.

Vo veci samej sa navrhovateľ domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
ktorý spočíval v tom, že Okresný súd Banská Bystrica nevydal rozhodnutia v zákonom stanovenej

lehote a zároveň, že boli vydané uznesenia, ktorými došlo k zamietnutiu žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm.
a) § 9 ods. 1, § 15 ods. 1 a § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Zaberal sa námietkou premlčania vznesenou odporcom, pričom dospel k záveru, že nebola vznesená
dôvodne.

Zdôraznil, že predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci nesprávnym úradným postupom podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je preukázanie základných

predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti, preukázanie vzniku
škody a príčinnej súvislosti.

Prvostupňový súd spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. 20C/251/2012, 20C/252/2012,
20C/253/2012, 20C/308/2012, 20C/309/2012, 20C/310/2012, 20C/311/2012, 20C/312/2012,

20C/313/2012, 20C/314/2012, 20C/315/2012, 20C/316/2012, ktoré boli ďalej vedené pod sp. zn.
20C/251/2012, a to podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania, a to s poukazom na obsah
návrhov, skutkovú i právnu súvislosť ako aj totožnosť účastníkov konania.

V uvedených veciach spojených na spoločné konanie navrhovateľ namietal nedodržanie procesnej

15-dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.

Prvostupňový súd konštatoval, že vo veci rozhodoval s prihliadnutím na platnú judikatúru Ústavného
súdu SR, ktorá je ustálená v tom, že je potrebné skúmať, či v konkrétnom prípade

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa zložitosti veci, správania
účastníka konania a postupu súdu (I. ÚS 41/2002). Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v článku 48
ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na zákonnom
ustanovené lehoty na vykonanie úkonu súdu a nedodržanie lehôt automaticky nevyvoláva porušenie
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, pretože v danom prípade sú tiež rozhodujúce

všetky okolnosti danej veci (I. ÚS 70/2002).

Lehota 15 dní na vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je procesná a zákonná
lehota, zámerom ktorej bolo zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na
vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Exekučný poriadok neuvádza

sankciu za prekročenie uvedenej lehoty, a preto je potrebné danú lehotu považovať za poriadkovú.
O zbytočných prieťahoch pri postupe súdu nestačí len prekročenie 15-dňovej lehoty, ale aj ďalšie
relevantné okolnosti prípadu ako napríklad správanie oprávneného, súdneho exekútora, ich súčinnosť.
Ustanovenie § 44 Exekučného poriadku bolo viackrát novelizované, zákonom č. 144/2010, ktorý
nadobudol účinnosť od 01. 06. 2010, bolo novelizované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

tak, že v druhej vete sa bodka nahrádza čiarkou a pripájajú sa slová. „Táto lehota neplatí, ak ide
o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/“, kde písm. d/ uvádzalo vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Úprava § 41 ods. 2 písm. d/ bola novelouč. 102/2011 účinnou od 01. 06. 2011 vykonaná tak, že za slovo rozhodnutí sa vkladajú slová
rozhodcovských súdov.

Pre účely odôvodnenia rozhodnutia skutkové okolnosti prvostupňový súd spojené veci rozdelil do skupín
I. rozhodnutia exekučného súdu vydané v 15-dňovej lehote, II. žiadosti súdneho exekútora doručené
exekučnému súdu pred 01. 05. 2010, III. žiadosti súdneho exekútora doručené exekučnému súdu v
období od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, IV. žiadosti súdneho exekútora doručené exekučnému súdu
po 01. 06. 2011.

I. Rozhodnutia exekučného súdu vydané v 15-dňovej lehote (sp. zn. 20C/308/2012, sp. zn.
20C/310/2012, sp. zn. 20C/314/2012, sp. zn. 20C/315/2012).

Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora po uplynutí 15-dňovej lehoty
uvedenej v § 44 ods. 2 EP. Súd však v uvedených konaniach takéto skutočnosti nezistil, pretože od

doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia uplynula krátka doba a poverenie bolo
vydané ešte pred uplynutím zákonnej 15-dňovej lehoty, a to konkrétne v konaní sp. zn. 20C/308/2012
žiadosť doručená súdu dňa 10. 12. 2010, poverenie vydané dňa 15. 12. 2010, v konaní sp. zn.
20C/314/2012 žiadosť doručená dňa 16. 09. 2009, poverenie vydané dňa 17. 09. 2009, v konaní
sp. zn. 20C/315/2012 žiadosť doručená súdu dňa 03. 04. 2009, poverenie vydané dňa 07. 04. 2009, v

konaní sp. zn. 20C/310/2012 bola žiadosť doručená dňa 06. 03. 2009, poverenie vydané dňa 09. 03.
2009. V daných konaniach navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal svoje
tvrdenia a súd konštatuje, že k nečinnosti exekučného súdu nedošlo. Súd potom bez ďalšieho skúmania
nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu zamietol.

II. Žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia doručené exekučnému súdu pred 01. 05. 2010 (týka
sa konaní sp. zn. 20C/309/2012, sp. zn. 20C/311/2012, sp. zn. 20C/313/2012 a sp. zn. 20C/316/2012).

Pri zameraní sa na systematiku ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31. 05. 2010 možno zistiť, že o 15-dňovej lehote sa zákonodarca zmieňuje v

druhej vete ,,ak súd nezistí rozpor žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora aby vykonal exekúciu“ až v tretej vete je upravený postup exekučného súdu v prípade
nesplnenia podmienok pre udelenie poverenia, ktorá neobsahuje žiadnu lehotu. Takto systematicky je
zachované poradie a úprava aj v nasledujúcich novelách exekučného

poriadku. Vo vyššie uvedených konaniach, a to sp. zn. 20C/309/2012, sp. zn. 20C/311/2012 a sp. zn.
20C/316/2012 došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, v konaní sp. zn.
20C/311/2012 po rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo vydané poverenie dňa 13. 07. 2010
a v konaní sp. zn. 20C/316/2012 bolo vydané poverenie 12. 10. 2010 a v konaní sp. zn. 20C/313/2012
bolo vydané poverenie po doručení rozhodcovského spisu dňa 12. 08. 2010, exekúcia bola zastavená

dňa 17. 04. 2012. V uvedených konaniach platila 15-dňová lehota len pre udelenie poverenia, nie aj
pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora a skúmanie, či sú splnené zákonnom dané predpoklady, a
to existencia exekučného titulu. Pokiaľ aj po zrušení rozhodnutia došlo k vydaniu poverenia nedošlo k
prieťahom v konaní, keďže tieto boli následne vydané po rozhodnutí odvolacieho súdu a nebola zistená
žiadna nečinnosť v konaní, preto v daných konaniach súd nárok navrhovateľa považoval za nedôvodný.

III. Žiadosti súdneho exekútora doručené exekučnému súdu v období od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011
(konania sp. zn. 20C/251/2012, sp. zn. 20C/252/2012, sp. zn. 20C/312/2012).

V rozhodnom období došlo od 01. 06. 2010 k novelizácii exekučného poriadku zákonnom č. 144/2010 Z.

z., a to ustanovenia § 44 ods. 2 EP, keď zákonodarca odkazom na ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c/ a d/
Exekučného poriadku uviedol, že pre tieto exekučné tituly lehota 15 dní pre udelenie poverenia súdnemu
exekútorovi neplatí a navrhovateľ tvrdil, že v danom období znenie § 41 malo na mysli rozhodnutia
rozhodcovských komisií v pracovných sporoch a rozhodnutia rozhodcovských
komisií a rozhodcovských súdov považoval za dva úplne odlišné pojmy a veci, odporkyňa názory

alebo tvrdenia navrhovateľa vyvracala opierajúc sa o dôvodovú správu k novelizovanému zneniu, podľa
ktorej sa ustanovenie aplikuje aj na rozhodcovský rozsudok. Z prílohy k uzneseniu ústavnoprávneho
výboru NR SR č. 820/2010 Z. z. bola potreba prijatia novely zákona č. 144/2010 odôvodnená tak,
že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora v prípadoch, ak je exekučným titulom notárskazápisnica alebo rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou na objektívne posúdenie zákonnosti
exekúcie najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcii a zbytočnom vzniku

trov exekučného konania. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ - Asturcom C 40/2008 sa nevylučuje
posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Negatívny dopad na štátny rozpočet to
malo aj v súvislosti s podanými žiadosťami o náhradu škody z dôvodu, že sa v súdnej exekúcii vymohli
plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok, a to najmä neprimeraných sankcií a súdy
nemali časový priestor ani na vyžiadanie napríklad spotrebiteľskej zmluvy. Úmyslom zákonodarcu bolo

teda neaplikovať 15-dňovú lehotu pri poverení exekútora aj v tých prípadoch, keď exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok, aj keď to nebolo výslovne upravené v exekučnom poriadku.
Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 243/2007 uviedol, že v prípade výkladu právneho predpisu platí, že
jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikácii právnej normy. Je východiskom
na objasnenie a ujasnenie si jej obsahu, zmyslu a účelu a súd nie je absolútne viazaný
doslovným znením zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie a musí odchýliť ak si to zo závažných

dôvodov vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov,
ktorý majú svoj základ v ústavne komfortnom právnom poriadku. Vyššie uvedený zámer zákonodarcu
nemožno nahrádzať neautentickým výkladom v odbornej literatúre.

Na základe uvedených skutočností prvostupňový súd v týchto prípadoch nemal za preukázaný

nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúci v rozhodnutí po uplynutí zákonnom stanovenej
lehoty. Vo všetkých prejednávaných veciach uvedených pod bodom III. nemal za preukázaný nesprávny
úradný postup, keďže došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia a následne
po rozhodnutí krajského súdu došlo k zastaveniu exekučného konania, vo väčšine prípadov došlo k
späťvzatiu odvolania oprávneným. V konaní sp. zn. 20C/247/2012 došlo k udeleniu

poverenia potom čo súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia a po rozhodnutí Krajského
súdu Banská Bystrica a teda nemohla sa uplatniť lehota 15 dní na udelenie poverenia, keďže žiadosť
súdneho exekútora bola pred jeho vydaním zamietnutá a následne po zrušení rozhodnutia odvolacím
súdom nie je možné hovoriť o nečinnosti exekučného súdu, ktorý rozhodnutie doručoval účastníkom
konania a až následne po právoplatnosti uznesenia krajského súdu, ktoré bolo právoplatné dňa 31. 05.

2011 udelil poverenie zo dňa 14. 06. 2011.

IV. Žiadosti súdneho exekútora doručené exekučnému súdu po 01. 06. 2011 (sp. zn. 20C/253/2012).

Dňa 01. 06. 2011 došlo k zmene exekučného poriadku ohľadne lehoty na udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Zákon ustanovil, že lehota na vydanie poverenia neplatí ak sú exekučnými titulmi
rozsudky rozhodcovských súdov, a preto je v danom prípade irelevantné tvrdenie navrhovateľa, že
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa týkal rozhodnutia rozhodcovských komisií alebo zmierov nimi
schválených. Vo vyššie uvedených konaniach boli exekučnými titulmi rozsudky rozhodcovských súdov.
Súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia po 01. 06. 2011 konkrétne dňa 21. 07.

2011, preto exekučný súd nemal lehotu na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia ani
lehotu na poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Uvedený spis bol postúpený Okresnému
súdu Rožňava, ktorý aj konal a právoplatne rozhodol.

Z dôvodu, že ani v jednom konaní, ktoré súd spojil nebol preukázaný prvý predpoklad vzniku škody,

a to navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup, prvostupňový súd potom existenciu ďalších
predpokladov neskúmal z dôvodu, že zákon vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých predpokladov, a
preto ak čo len jeden z nich chýba nemôže dôjsť ku vzniku škody. Navrhovateľ nepreukázal tvrdenú
nečinnosť exekučného súdu. Z pripojených exekučných spisov do jednotlivých konaní je zrejmé, že
po celú dobu od doručenia žiadosti na udelenie poverenia až po rozhodnutie súd zisťoval splnenie

predpokladov na udelenie poverenia a o žiadostiach aj po zistení potrebných skutočností
rozhodol, a preto nie je možné mať za dôvodné vytýkanie konania v neprimerane dlhej dobe.

Súd preto dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu a tým

nie je splnená základná podmienka vzniku zodpovednosti odporcu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z.Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd dospel k záveru, že nie sú splnené hmotnoprávne
podmienky pre zodpovednosť štátu, preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ. Ako odvolacie dôvody uviedol ustanovenie
§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f, g, h, c, d, e O. s. p. Navrhol rozsudok
okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Namietal, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody, súd preto nemohol postupovať
podľa § 101 ods. 2 O. s. p., ak tak spravil, odňal mu právo konať pred súdom. V žiadosti o zrušenie
pojednávania trval na účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude
vedené nestranným sudcom na nestrannom súde.

Poukázal na to, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou

pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
s konaním dlžníka. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému. Namietol, že súd v rozhodnutí
nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právu na

prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Súd sám
zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd
zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie.

Namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku, pretože z neho nie je vôbec zrejmé, akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Taktiež sa to týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Namietal aj to, že súd je v odôvodnení nekoherentný. Taktiež, že skutkový dej a
aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi

opísanými tými istými vetami ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľ a odporca,
avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ. Súd tak vytvára odôvodnenia
rozsudkov formulárovým spôsobom.

Nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil povinný.

Rozhodnutie súdu považoval za vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zisti porušenie práva,
nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie.

Za irelevantné považoval úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil,
úvahy o rozsahu podnikateľského rizika a o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora.

Namietal,žeakodporcanereagovalnavýzvusúdu,abypredložilpísomnévyjadrenieknávrhunazačatie
konania, v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa §
153b O. s. p.

K dôvodom odvolania uviedol, že koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi
alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhovateľ nebol pred
vynesením rozsudku oboznámený s písomnými vyjadreniami žalovaného v žalobe, ani so súdom aj
vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise. Súd tak porušil právo na kontradiktórny

súdny proces. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise.

S poukazom na § 15 O. s. p. namietal, že súd upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že
sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je

potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti
nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak preto, že rozhodnutie krajského súdu je v
rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov skutkovo a právne totožných veciach.Poukázal na nesprávny názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou
iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v
Štrasburgu, ako aj na to, že podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej

výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu.

Namietal, že meritórne rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj
preto, lebo súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 2 psím. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie, pričom v čase

odania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania.

V závere odvolania v konkrétnostiach uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že
žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Zdôraznil, že je dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy

exekučný súd rozhodoval o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu
exekútorovi.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd, preskúmal vec v rozsahu daným ust. § 212 ods. 1 O.
s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu vo veci samej
ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Navrhovateľ sa vo veci samej domáhal majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003

Z. z. z dôvodu, že Okresný súd Banská Bystrica v hore uvedených exekučných veciach nerozhodol
v lehote 15 dní (podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a že vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok,
pretože nelegálnym spôsobom opätovne posudzoval právo navrhovateľ na zaplatenie dlhu.

Prvým odvolacím dôvodom, na ktorý poukázal navrhovateľ, bolo, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O. s. p., teda účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Namietal, že okresný súd rozhodol v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti účastníkov
konania, pričom z citovaného ustanovenia je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka
je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z

dôležitéhodôvodu.Navrhovateľriadneavčaspožiadalozrušeniepojednávania,uviedoldôležitédôvody
a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, preto súd nemohol postupovať podľa § 101
ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľ. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo
konať pred súdom.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi

konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak
urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie

pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,
ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník
nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v
tom bráni vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle

účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v
danej situácii - najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka - za dôležité.Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou

zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov
konania (§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5
dní pred dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v
neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu

o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka
(zástupcu), treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať
na zreteli, že zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka
konania, a to v každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom
práve účastník trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť
ktorého bráni súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka.

Účastníci konania boli na pojednávanie vytýčené na deň 07. 11. 2013 riadne a včas písomne predvolaní.
Právnemu zástupcovi navrhovateľ bolo doručené predvolanie na pojednávanie dňa 16. 09. 2013,
odporcovi dňa 09. 09. 2013.

V ustanovení § 101 ods. 2 O. s. p. je dôsledne vyjadrený princíp arbitrárneho poriadku a princíp
oficiality. Sporové konanie je ovplyvňované princípom dispozičným, ktorý predvída aktivitu účastníkov
konania. Aj v prípade procesnej pasivity účastníkov konania je súd povinný uskutočniť konanie a
rozhodnúť. V prípade, ak účastník konania však požiadal odročenie pojednávania, súd zváži dôležitosť
dôvodov, pričom zároveň posúdi, či nejde zo strany účastníka konania o obštrukčnú žiadosť o odročenie

pojednávania, ktoré by zbytočne predlžovalo prebiehajúce konanie.

Žiadosť o odročenie pojednávanie je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo
všeobecnosti vtedy, ak účastník uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé
jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť,

riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z
hľadísk objektívnych i subjektívnych (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/122/2010).

Navrhovateľ doručil na Okresný súd Banská Bystrica dňa 06. 11. 2013 o 18.45 hod. (deň pred
pojednávaním) „návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia

zásady nestrannosti súdu a sudcu“ z dôvodu námietky porušenia nestrannosti súdu, pretože podľa
názoru navrhovateľa vo veci koná nie nestranný a zákonný sudca, a preto navrhol zrušiť nariadenie
pojednávania až do konečného, ústavne konformného rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke
zákonného sudcu v prejednávanej veci, pričom zároveň poukázal na to, že podal na ústavný súd
sťažnosť na porušovanie základného práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu,

ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces a práva na nestranný súd zriadený zákonom.
Zároveň navrhol prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho

prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 a 16 O. s. p.). Okolnosť, že o veci napriek tomu
rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej
prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkovpodľapríslušnýchustanoveníObčianskehosúdnehoporiadku.Obsahomzákladnéhopráva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť

návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom
okresného súdu) a vylúčením označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre
zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto
prípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)
a rozhodnúť o ňom (pozri uznesenie Ústavného súdu SR I.ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02. 2013).

O námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom bolo rozhodnuté uzneseniami Krajského súdu v
Banskej Bystrici tak, že z prejednávania a rozhodovania veci vylúčil iba JUDr. Ivetu Šnapkovú, JUDr.Beátu Vrťovú a JUDr. Evu Benčovú, ostatných sudcov Okresného súdu Banská Bystrica z prejednávania
a rozhodovania veci nevylúčil.

O nevylúčení konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci bolo riadne rozhodnuté
nadriadeným súdom v zmysle § 16 ods. 1 O. s. p. Z tohto hľadiska poukaz navrhovateľa na skutočnosť
ohľadne nedostatku nestrannosti sudcu nie je dôvodný.

K rozhodnutiu ohľadom prerušenia konania prvostupňový súd dostatočne odôvodnil, avšak na doplnenie

veci odvolací súd dodáva, že prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane
prekážka postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Procesná teória
hovorí o tzv. obligatórnom a fakultatívnom prerušení konania. Okresný súd správne dospel k záveru, že
neexistuje žiaden dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 O. s. p., teda ani podľa § 109 ods.
1 písm. b) O. s. p. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od
otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci

dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s
ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom
prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

O námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom rozhodol krajský súd vo vyššie citovanom rozhodnutí.

V danej veci nebol podľa názoru odvolacieho súdu dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O. s. p., pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho
stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov,
nie ústavný súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa, ktorými namieta porušenie svojich základných

práv podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako to vyplýva z uznesení Ústavného
súdu Slovenskej republiky v skutkovo a právne totožnej veci napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 06. 02.
2013, I. ÚS 92/2013 z 13. 02. 2013, ktorými sťažnosti obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s. r. o. proti
uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorými rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov

okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci na návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Ust. § 109 ods. 2 O. s. p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená, také prerušenie

konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Pod uvedený prípad spadá aj rozhodovanie o
návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Pokiaľ zo strany navrhovateľa
bol podaný na prvostupňový súd návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd, takýto návrh automaticky nezakladá povinnosť súdu

prerušiť konanie. okresný súd správne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. I. ÚS/21/2000.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že návrh na prerušenie konania bol podaný
na prvostupňový súd jeden deň pred pojednávaním.

Odvolací súd dodáva, že o ústavných sťažnostiach navrhovateľa rozhodol Ústavný súd SR v stovkách

(tisíckach) rozhodnutí, ktorými sťažnosti navrhovateľa odmietol, pričom zaujal principiálne názory napr.
sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013,
sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra
2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta
2013, preto okresný súd dospel k správnemu názoru, že neexistuje dôvod na prerušenie konania ani

podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka
majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.

V uvedenom prípade nerešpektovanie požiadavky navrhovateľa na osobnú účasť právneho zástupcu
navrhovateľa na pojednávaní nie je možné považovať za nesprávnu aplikáciu ust. § 101 ods. 2 O.

s. p. Rovnako nie je možné ani prihliadnuť ani na to, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia.Substancovať svoje skutkové tvrdenia je navrhovateľ povinný už v žalobe. Civilný proces sa uberá
trendom koncentrácie civilného súdneho konania, a preto nie je možné uvažovať o degradácii zásady
kontradiktórnosti, na ktorú poukazuje navrhovateľ. Navrhovateľ sám svojou neúčasťou na pojednávaní,

na ktoré bol riadne a včas predvolaný, zmaril svoju možnosť vlastným zavinením dôsledne uplatňovať
svoje práva a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 O. s. p.) umožňuje v
rámciprincípuarbitrárnehoporiadkuuskutočniťkonanietak,abybolovydanémeritórnerozhodnutieibez
súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu práva
účastníkov na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť priebehu súdneho

konania. Prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu navrhnutých dôkazov navrhovateľom, a to
spismi exekučného súdu, kde navrhovateľ bol účastníkom tohto exekučného konania. Je teda zrejmé, že
súd rozhodol na základe skutočností tvrdených navrhovateľom a na základe skutkového stavu zisteného
vykonaním dokazovania, ktoré navrhol navrhovateľ. Navrhovateľ a jeho právny zástupca boli včas na
súdne pojednávanie predvolaní, ktorého sa nezúčastnili nie z objektívnych ospravedlniteľných dôvodov,
ale preto, že v dôsledku subjektívneho názoru nepovažovali svoju účasť na pojednávaní za potrebnú

predpokladajúc, že ústavnej sťažnosti bude vyhovené, hoci vedeli, že v obdobnej veci už Ústavný súd
Slovenskej republiky rozhodol.

Pokiaľ v odvolaní navrhovateľ argumentuje, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberá len škodou,
ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v

príčinnej súvislosti s konaním dlžníka, tieto námietky sú zmätočné a svedčia o paušálnosti podávaných
odvolaní, pretože súd sa v odôvodnení rozhodnutia škodou nezaoberal, pretože nebol zistený základný
predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti súdom ani nesprávny
úradný postup.

Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, na súdený
prípad správne aplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z., pričom po vykonaní dôkazov
oboznámením sa s predmetnými exekučnými spismi dospel k záveru, že nedošlo k namietanému
nesprávnemu úradnému postupu, a zo strany navrhovateľa bol návrh podaný bezdôvodne. V konaní
bolo preukázané, že súd pri rozhodovaní žiadnu lehotu neporušil. Správne uviedol, že je nutné

preukázať základné predpoklady vzniku zodpovednosti na náhradu škody, pretože nebolo preukázané
porušenie povinnosti, návrh zamietol. Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych
obligatórnych predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(t. j. nesprávny úradný postup exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo
potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej

ujmy.Tátoskutočnosťpretovžiadnomprípadenespôsobujenavrhovateľomtvrdenúnepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku.

Pokiaľ navrhovateľ namieta, že súd sa dopustil viacerých omylov ohľadom namietaných lehôt, odvolací
súd konštatuje, že navrhovateľ vznáša námietku bez bližšej vecnej argumentácie v čom tento omyl

spočíva. Okresný súd dostatočne určite v tomto smere svoje rozhodnutie odôvodnil.

K námietke navrhovateľa, že súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, odvolací súd uvádza, že
predpokladyprevydanierozsudkuprezmeškaniepodľaust.§114ods.5apodľa§153bods.1O.s.p.sú
rozdielne. V prvom prípade sa nevyžaduje nariadenie pojednávania. Navrhovateľ si v odvolaní protirečí,

keď na jednej strane namieta, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a na druhej strane sa domáha
vydania rozsudku pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., ktoré predpokladá nariadenie pojednávania. V
obidvoch prípadoch zákon takto dovoľuje súdu pri splnení podmienok takto postupovať, neukladá mu
však takúto povinnosť („...súd môže rozhodnúť..“).

Neobstojí ani námietka, že súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
navrhovateľa, pretože vzhľadom na vyššie uvedené podrobné argumenty súdu, pretože súd tento
záver produkovaný navrhovateľom nezistil a nemal dôvod to ani konštatovať. Tvrdenie navrhovateľa v
odvolaní, že aj keď súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, nie je pravdivé, preto neobstojí tvrdenie,
že rozhodnutie je nesprávne, ak je postavené na takomto závere. Súd z takéhoto záveru nevychádzal.

Neobstojí ani všeobecné tvrdenie navrhovateľa, že súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou nesúvisia,
práve naopak, navrhovateľ sa odvoláva proti niečomu, čo nie je pravda, pretože súd sa v rozhodnutí
nezaoberá udržiavaním kontaktu súdneho exekútora, podnikateľským rizikom a spôsobom judikovania
pohľadávky.Pokiaľ navrhovateľ súdu vytýka vytváranie odôvodnení rozsudkov formulárovým spôsobom, ani s týmto
argumentom sa nemožno stotožniť. Navrhovateľ podal tisícky žalôb, ktoré aj keď súd každá jedinečná,

z hľadiska formy vyhotovenia ide o formulárové žaloby s rovnakou právnou argumentáciou. Líšia sa len
dôvodmi, ktoré v tom ktorom prípade prichádzajú do úvahy, ako ich aj sám navrhovateľ označuje (istina
RS, NZP, NP, ZE). Je pochopiteľné, že po vykonaní dokazovania v danom množstve
návrhov na začatie konania súd dospeje k rovnakým právnym záverom. Z hľadiska právnej istoty a
predvídateľnosti rozhodnutia je logické, že rozhodnutia sú rovnako právne (nie skutkovo) odôvodnené.

Tomu zodpovedajú aj formulárové odvolania s tým rozdielom, že sú paušálne vyhotovené a obsahujú
argumenty, ktoré sa možno hodia na všeobecnú masu právnych problémov v daných sporoch riešených,
avšak vo vzťahu ku konkrétnej veci je zjavné, že nie všetky všeobecne použité námietky sa na danú vec
nevzťahujú. Preto odvolací súd aj túto námietku považuje za nedôvodnú.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1

O. s. p., keď v odvolacom konaní bol úspešný odporca, náhradu trov odvolacieho konania nenavrhol
nahradiť, preto mu ich súd nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.