Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/830/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312218010
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312218010.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr.

Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 3. júna 2014 č. k. 7C/348/2012-35 a
uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 14. augusta 2014 č. k. 7C/348/2012-58, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č.

514/2003 Z. z.), § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti účinného do 31. 05. 2011 (ďalej len Exekučný poriadok) a zistením, že žalobca
podal návrh na vykonanie exekúcie vo forme spísania zápisnice pred JUDr. Rudolfom Krutým, súdnym
exekútorom, dňa 08. 02. 2011. Súdny exekútor podal dňa 28. 02. 2011 na Okresný súd Levice žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vec bola vedená na Okresnom súde Levice pod sp. zn.
10Er/64/2011. Exekučný súd svojim uznesením zo dňa 03. 03. 2011 č. k. 10Er/64/2011-10 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Následne exekučný súd

svojim uznesením zo dňa 23. 05. 2011 č. k. 10Er/64/2011-20 exekúciu zastavil. Žalobca sa obrátil
na žalovaného so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 25. 09. 2012.
V prvom rade skúmal, či nárok na náhradu škody nebol na súde uplatnený predčasne a zistil, že
žalobca uplatnil svoj nárok na súde pred uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
žiadosti. Následne skúmal, či v danej veci boli splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu,
a to protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody
a zistil, že v danej veci bolo exekučné konanie začaté spísaním zápisnice pred súdnym exekútorom,

ktorého si oprávnený vybral, dňa 08. 02. 2011. V zmysle ustanovení Exekučného poriadku bolo na
uvedenú vec potrebné aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2011. To
znamenalo, že lehota na vydanie poverenia ustanovená zákonom na 15 dní neplatila, ak išlo o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) exekučného poriadku v zneníúčinnom do 31. 05. 2011 uvádzalo ako exekučný titul "vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií
a zmiere nimi schválené", pričom podľa názoru súdu bolo uvedené ustanovenie aj v tomto znení správne
aplikovať aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý v danej veci bol exekučným titulom, a preto v danej veci

lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatila. Napriek tomu, že v danej veci
lehota 15 dní na vydanie poverenia neplatila, z vykonaného dokazovania pripojeným spisom Okresného
súdu Levice sp. zn. 10Er/64/2011, mal súd prvého stupňa preukázané, že medzi podaním žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 28. 02. 2011 (č. l. 1 pripojeného spisu) a rozhodnutím
exekučnéhosúduozamietnutížiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepovereniadňa03.03.2011(č.l.10

pripojeného spisu), uplynuli len 3 dni, preto konštatoval, že nesprávny úradný postup exekučného súdu
v dôsledku porušenia povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, či v dôsledku nečinnosti orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, nezistil.
Postup exekučného súdu bol v súlade so zákonom, keď rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia do
3 dní. Čo sa týkalo žalobcom tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, spočívajúci v preskúmavaní práva žalobcu na

zaplatenie pohľadávky, poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého bol
exekučný súd ex offo povinný skúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul, či sú v súlade so zákonom. Pri posudzovaní súladu exekučného
titulu so zákonom bol exekučný súd povinný skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to
mal právomoc, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V prípade, ak exekučný titul vydal

orgán, ktorý na to právomoc nemal, bolo takéto rozhodnutie ničotné (nulitné) a teda z právneho hľadiska
neexistujúce a nezaväzujúce. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal,
tak nebolo spôsobilé ani založiť prekážku rozhodnutej veci. Povinnosť súdu skúmať žiadosť o udelenie
poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska súladu so zákonom, znamenala
skúmať, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul

opatrenýdoložkouvykonateľnosti,čijeexekučnýtitul materiálnevykonateľný,čisúoprávnenýapovinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a, či sú splnené všeobecné podmienky konania podľa § 103
OSP. V tomto štádiu skúmania exekučný súd nevykonáva dokazovanie, ako procesnú činnosť súdu
upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP, nakoľko by to bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti
exekučného konania. Dokazovanie vyžadujúce nariadenie pojednávania v možnosti účasti oprávneného

a povinného v tejto časti exekučného konania neprichádzala do úvahy z dôvodu, že by sa tým zmaril
účel exekúcie, o ktorej sa má povinný dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie. K
rovnakému právnemu záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 29. 04.
2013 sp. zn. 5MCdo 11/2012. Okrem toho v danej veci bolo nesporné, že žiadne konanie, v ktorom by
bol posudzovaný postup exekučného súdu v exekučnom konaní z hľadiska zbytočných prieťahov sa

neviedlo, preto sa súd otázkou porušenia práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
nezaoberal a dospel k záveru, že tvrdenie žalobcu o vzniku škody postupom exekučného súdu v konaní
preukázané nebolo. Pokiaľ išlo o nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu uplatnený podľa § 17 ods. 2 a
3 zákona č. 514/2003 Z. z. uviedol, že nárok na nemajetkovú ujmu nie je automatický vo vzťahu k
porušeniu práva, ale predpokladá objektívne zistenie, že samotné porušenie práva nie je dostatočným

zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom. V nadväznosti na vyššie uvedené, pokiaľ súd konštatoval, že nesprávny úradný postup
exekučného súdu nezistil a rovnako ani vznik škody na strane žalobcu v konaní preukázaný nebol,
nebolo dôvodné, aby sa nezaoberal uplatneným nárokom žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch,keďprerozhodnutieopriznaníprávananemajetkovúujmujezákladnýmpredpokladomvznik

ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Na základe vyššie
uvedených skutkových okolnosti a ich právneho vyhodnotenia súd prvého stupňa dospel k záveru, že
žalobný návrh nie je dôvodný, preto ho v celom rozsahu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 OSP z dôvodu, že žalovaný mal v konaní plný úspech, ale nepriznal mu náhradu trov
konania, pretože si žiadne neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku

právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné.Okremtohonamietal,žesúdvôbecnevysvetlil,prečozastalnázor,žeúčastníkomnevznikol
stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného

práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V ďalšej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege

ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak

súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Záverom sa
vyjadril aj k oboznámeniu sa so Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody a k návrhu
na prerušenie konania. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto

uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vo
vyššie uvedenej právnej veci podal žalobca odvolanie voči rozsudku, pričom nezaplatil súdny poplatok
za odvolanie splatný podaním odvolania, preto súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie vo výške podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov účinného ku
dňu začatia odvolacieho konania. Záverom poučil, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude

ho súd vymáhať.

Aj proti tomuto uzneseniu, v časti týkajúcej sa súdneho poplatku za odvolanie podal žalobca v zákonom
stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým, že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu
rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté uznesenie neobsahovalo žiadne dôvody, ktoré

viedli súd k jeho vydaniu, mohol ich len hádať. Poukázal pritom, že podľa položky 7a sadzobníka
súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície
spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehalo podanie žaloby na náhradu škody, a teda mal za to,
že spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie. Zdôraznil,

že podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nebol oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Preto nemohol byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za
podané odvolanie. Uvedené právne závery boli v súlade s publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. Okrem toho namietal, že v prílohe zák.
č. 71/1992 Zb. nebola jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči

rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom. Žalobcovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť
v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavovalo podľa neho zásah do jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva naspravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie
analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené.

Navyše dodal, že podľa ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých
alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.
septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh podaný
pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto bolo nutné v
súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo

konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil bez náhrady.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k

záveru, že odvolania žalobcu nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil, keď súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vyhovel exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za

škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup
okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupoma škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve
nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených
zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci

nesprávnym úradným postupom.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu

vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou od žalovaného domáhal náhrady majetkovej škody
v sume 3.725,92 eura a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 745,18 eura, ktorá mu mala vzniknúť

nesprávnym úradným postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde
Levice v exekučnej veci sp. zn. 10Er/64/2011. Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého
stupňa zistil, že zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 10Er/64/2011 súd prvého stupňa správne zistil,
že návrh na vydanie poverenia bol exekučnému súdu doručený dňa 28. 02. 2011 pre vymoženie sumy

1.030,13 eura s príslušenstvom proti povinnému: U. Y., na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., sp. zn. SR 11258/10.
Následne, dňa 03. 03. 2011 exekučný súd rozhodol o návrhu na vydanie poverenia tak, že žiadosť o
udelenie poverenia zamietol. Proti tomuto uzneseniu oprávnený odvolanie nepodal, v dôsledku čoho
súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011,
teda v znení v čase začatia exekúcie, obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia, avšak s tým,
že táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). S poukazom na
uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že rozhodcovský rozsudok bolo

potrebné považovať za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d). Exekučný poriadok rozhodcovský
rozsudok za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) označuje iba od 01. 06. 2011, napriek tomu
treba rozhodcovský rozsudok za exekučný titul považovať podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku aj pred účinnosťou novely Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z. z.
z dôvodu, že vložením slov "rozhodcovských súdov a" do § 41ods. 2 písm. d) sa podľa dôvodovej

správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod
vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených sa nimi rozumejú aj
rozhodcovské rozsudky. Naviac je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté v zákonnej lehote. Odvolací súd taktiež
zvýrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky platí, že ani samotné

nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, keďže je
potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote a zohľadniť
tak všetky okolnosti konkrétneho prípadu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012). V konaní
nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jednej z podmienok zodpovednosti

štátu za škodu, vznik škody, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. V exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, bolo rozhodnuté v primeranom čase.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom žalobcu dodáva, že keďže žalobca postup súdu, ktorým malo

dôjsťkodňatiumožnostikonaťpredsúdom,vodvolanínešpecifikovalaodvolacísúdpopreskúmaníveci
akonania,ktorémupredchádzalo,žiadentakýtodôvodnezistil,vtejtočastipovažovalodvolaniežalobcu
za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým
by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná,
patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie žalobcu, že súd v danej veci

aplikovalustanovenie§9ods.2zák.č.514/2003Z.z.vznení,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadku
až po vzniku právnej skutočnosti a potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu,
je nesprávne. Súd prvého stupňa citoval dané ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka
žalobcu nedôvodná. K zamietnutiu žaloby žalobcu nedošlo nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, alenesplnením podmienok na náhradu škody. Keďže pre rozhodovanie súdu nebola stanovená žiadna
lehota, ako i vzhľadom k dĺžke konania exekučného súdu, nedošlo k predĺženiu trvania stavu právnej
neistoty žalobcu. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom
na prerokovanie veci v primeranom čase. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,

teda v znení účinnom od 01. 01. 2014 (ďalej len citovaného zákona) súdne poplatky (ďalej len "poplatky")
sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov
štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych
poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,

pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ

a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012

sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobníksúdnychpoplatkov)jesúdnypoplatokzožalobyna náhradu škodyspôsobenejnezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa uložil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa
zaoberal aj preskúmaním napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa. K námietke žalobcu, uvedenej

v odvolaní, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací
súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku je súčasťou základného
práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý
proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o
poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s

uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch, vyhovuje
požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2
OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia
napadnutého uznesenia. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej
ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre

dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie
súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo
odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je
poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky. K tvrdeniu žalobcu, že spoplatneniu
podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci

samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že tento výklad žalobcu ignoruje ustanovenia Zákona o
súdnych poplatkoch, a to § 2 ods. 4 tohto zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie,
§ 5 ods. 1 písm. a), podľa ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2,
podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýtovýklad žalobcu je účelový, v rozpore so zákonom, i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že
v podstate žiadne odvolacie konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť
za odvolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Rozhodnutím súdu

prvého stupňa nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov, podliehajúcich súdnemu poplatku a
použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku, ale len k aplikácii ustanovení Zákona o súdnych
poplatkoch. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací
súd k tomu dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku
za určitý druh konania v sadzobníku, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v

sadzobníku, v rámci k tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom
prípade však už v čase podania odvolania poplatková povinnosť za tento druh konania - žaloba na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu vo verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca odvolací súd ešte dodáva, že
toto ustanovenie stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. 09. 2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012. Keďže

v danej veci bolo odvolanie podané dňa 11. 07. 2014, pričom išlo o súdny poplatok za konanie
(odvolacie konanie), pričom bolo podané až po 30. 09. 2012, nešlo ani o úkon, ani o konanie začaté do
30. 09. 2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil žalobcovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa
položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací
súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.