Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/167/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209911
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312209911.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.

5C/195/2012-103 zo dňa 04. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 5C/195/2012-103 zo dňa 04. 12. 2014 návrh zamietol (výrok
I.). Odporkyni (ďalej „odporcovi“) náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). Návrh navrhovateľa na

prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnostipreporušenieprávanavrhovateľanazákonnéhosudcuananestrannýsúdzamietol(výrokIII.).
Konštatoval, že navrhovateľ v návrhu zo dňa 27. 09. 2012 žiadal, aby mu odporca nahradil škodu vo
výške125eurakomajetkovúškoduanemajetkovúujmuvovýške275eurztitulunesprávnehoúradného
postupu súdu, ktorý spočíval v prieťahoch v konaní.
Z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 5Er/480/2012 mal súd preukázané, že navrhovateľ uzavrel

s povinným G. N. zmluvu o úvere dňa 11. 02. 2009 vo výške 350 eur poskytnutého úveru, ktorý bol
zvýšený o poplatok 346 eur, spolu 696 eur s mesačnou splátkou 58 eur od 22. 03. 2009. Aj keď dlžník
nesplácal, návrh na vydanie exekučného titulu rozhodcovskému súdu podal navrhovateľ až dňa 04. 12.
2009. Rozhodcovský súd zaviazal povinného zaplatiť dlh vo výške 628,85 eur so zmenkovým úrokom
0,25 % denne zo sumy 628,85 eur od 27. 06. 2009 do zaplatenia, zákonným úrokom 6 % ročne zo
sumy 628,85 eur od 19. 11. 2009 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 177,79 eur.

Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15. 02. 2010, vykonateľnosť dňa 18. 02. 2010,
návrh na vydanie poverenia bol súdu doručený až 05. 08. 2010, súd rozhodol dňa 26. 08. 2010.
Súd ďalej uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo
nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zákona
č. 514/2003 Z. z.“) je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (§ 3 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z. z.). Všetky podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri
nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok
naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.
Ďalej skúmal jednotlivé podmienky zodpovednosti za škodu a dospel k záveru, že navrhovateľ
nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo
nezákonným rozhodnutím. Nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.

Súd mal zistené, že žiadosť o vydanie poverenia je zo dňa 05. 08. 2010. Poverenie bolo vydané dňa
26. 08. 2010, teda za 21 dní - 15 dní zákonnej lehoty podľa § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len “Exekučného poriadku“) = 6 dní omeškania
zo strany súdu. Tvrdenie navrhovateľa, že poverenie bolo vydané s omeškaním viac ako 174 dní, bolo
nepravdivé. Napriek tomu súd mal za to, že k prieťahom v tomto konaní nedošlo, aj keď nebola dodržaná

lehota 15 dní. V danom prípade exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Súd mal za to, že
možno na tento prípad aplikovať novelu Exekučného poriadku a to § 44 ods. 2 účinnú od 01. 06. 2010,
podľa ktorého lehota 15 dní pre vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/, d/ exekučného poriadku tak, ako tomu bolo v tomto prípade. Exekučným titulom bol rozsudok
rozhodcovského súdu. Súd poukázal aj na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako

zbytočný prieťah v konaní. S poukazom na čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nedodržanie zákonných lehôt sa
nepovažuje vždy a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré
možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00).
Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie už prvej podmienky, nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd
zdôvodnil len okrajovo a nad rámec zákonnej povinnosti.

Okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd,
zamietol.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že právny zástupca navrhovateľa prevzal uznesenie Krajského súdu v
Žiline, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z rozhodovania veci dňa 06. 12. 2013. Dňa 17. 12.

2013 podal dovolanie proti uzneseniu na Najvyšší súd Slovenskej republiky. O dovolaní dovolací súd
rozhodol tak, že dovolacie konanie zastavil, nakoľko nemal právomoc o dovolaní rozhodnúť, nakoľko o
námietke zaujatosti rozhodol Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený a nie ako súd odvolací. Uznesenie
Najvyššieho súdu SR prevzal právny zástupca navrhovateľa dňa 06. 11. 2014, termín pojednávania bol
vytýčený na deň 04. 12. 2014. Procesný návrh na prerušenie konania vzniesol až dňa 28. 11. 2014 podľa

§ 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).
Súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Tento dôvod teda nie je
dôvodom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. Súd ďalej dospel k záveru, že tento
dôvod na prerušenie konania nie je daný ani z toho dôvodu, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú

nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že právo na
nestranný súd spočíva v tom, že každý má právo namietať nestrannosť súdu a ak tak urobí, má právo na
to, aby sa o jeho námietke rozhodlo. Navrhovateľ však opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku
zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Čadca, odmietol platiť súdny poplatok za vznesenú námietku
zaujatosti. Z uvedeného dôvodu nerozhodoval Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený na základe

námietky navrhovateľa, ale na základe toho, že sudcovia Okresného súdu Čadca z vlastnej iniciatívy
podľa § 15 O. s. p. z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 O. s. p. predložili vec predsedovi Okresného
súdu Čadca a ten následne nadriadenému súdu k rozhodnutiu o vylúčení. Navrhovateľ neuplatnil právo
na vylúčenie sudcov Okresného súdu v Čadci, ktoré mu patrí podľa § 15a ods. 1 O. s. p. v nadväznosti
na § 14 ods. 1 O. s. p. Keďže neuplatnil navrhovateľ procesné právo, neuplatnil námietku zaujatosti voči

sudcovi, vec nebola nadriadenému súdu predložená na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti
navrhovateľa.Nadriadenýsúd,anipredsedaOkresnéhosúduvČadci,nerozhodovaloprocesnompráve
navrhovateľa. Procesné právo navrhovateľa rozhodnutím predsedu okresného súdu ani rozhodnutím
nadriadeného súdu preto nemohlo byť porušené. Predseda Okresného súdu v Čadci i nadriadený
súd rozhodovali o procesnom práve sudcu predložiť vec k rozhodnutiu o vylúčení z prejednávania a

rozhodovania veci. V tomto štádiu konania zákonná sudkyňa mala za to, že o návrhu zákonnej sudkyne
na vylúčenie z rozhodovania a prejednávania veci bolo zákonným spôsobom rozhodnuté predsedníčkou
OkresnéhosúduvČadciinadriadenýmsúdom.Zákonnásudkyňatietorozhodnutiarešpektuje,považuje
ich za rozhodnutia v súlade so zákonom, nedomnieva sa, že týmito rozhodnutiami bol porušený zákon,
resp. ústava, zákonné práva sudkyne na vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. V nadväznosti

na § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. preto zákonná sudkyňa nepostúpila návrh na zaujatie stanoviska
ústavnému súdu.
Podľa názoru súdu nebol daný dôvod ani na postup podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., nakoľko
nejde o kogentné ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť. Pokiaľ konanie z toho
dôvodu nie je obligatórne, súd preto konanie neprerušil. Prejudiciálnu otázku si môže súd vyriešiť aj

sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.). V tomto prípade touto otázkou je zaujatosť zákonného sudcu, ktorá už bola
vyriešená zákonným postupom. Zákonná sudkyňa nie je vylúčená z rozhodovania veci. Súd poukázal
aj na tú skutočnosť, že ide o konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
súdu, resp. prieťahmi v konaní, nečinnosťou súdu. Prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore súčelom žaloby, ktorú navrhovateľ podal, nakoľko tvrdí prieťahy v konaní a sám tieto prieťahy spôsobuje
vznášaním procesných návrhov, ktoré sú v rozpore s účelom samotného konania, ktoré začalo na návrh
navrhovateľa.

V závere odôvodnenia súd uviedol, že zamietol návrh navrhovateľa na odročenie pojednávania.
Predvolanie s procesnými poučeniami prevzal dňa 06. 11. 2014 a procesný návrh na odročenie
pojednávania vzniesol až dňa 28. 11. 2014, pričom pojednávanie bolo vytýčené na deň 04. 12.
2014. Okresný súd uviedol, že dôvodom návrhu na odročenie pojednávania bol návrh navrhovateľa
na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre

porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd. Uznesenie, ktorým zákonná
sudkyňa nebola vylúčená z konania prevzal navrhovateľ dňa 06. 12. 2013, pričom vtedy nepodal
procesný návrh na odročenie pojednávania z uvedeného dôvodu. Súd preto konal a rozhodol v
neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, nakoľko tvrdený dôvod nepovažoval za závažný
dôvod pre odročenie pojednávania.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. Úspešným

účastníkom konania bol odporca a tak by mu patrilo právo na náhradu trov konania. Nakoľko si síce
uplatnil právo na náhradu trov konania, trovy nevyčíslil v zákonnej 3-dňovej lehote, preto súd rozhodol
tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.

V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhvoateľa - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o

zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho

manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne

totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;

- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého

dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľtrvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal

a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré
súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za
takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa
na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že

ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).

Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.

Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav.
Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah
a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria

exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, súd sa
v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a

správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o

tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby

tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Tvrdil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody navrhovateľovi znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný
znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Je tak jednoznačne preukázané, že nesprávny
úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku
v určenej výške. V tejto súvislosti vytýkal súdu, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením

sa s predloženým znaleckým posudkom. Z tohto totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady
boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súčasťou znaleckého
posudku sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný
prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného systému,
nákladov na poštovné a na telekomunikačné služby.

K nemajetkovej ujme navrhovateľ uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
čl.6ods.1Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdaprávanarozhodnutiev
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne

udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na
tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
K návrhu na prerušenie konania tvrdil, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie oprejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu, práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej, o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu uvedeného

tvrdenia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/, 2 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní

proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný

vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil

súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 10 NcC/291/2013-17
zo dňa 27. 03. 2013, ktorým rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Čadca Mgr. Andrea Kubjatková je

vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 5C/195/2012,
pričom ostatní sudcovia Okresného súdu Žilina nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci. Bolo tak ako o nevylúčenej sudkyni rozhodnuté aj o zákonnej sudkyni JUDr. Anne Plichtíkovej.
Uznesenie krajského súdu bolo doručené účastníkom konania (č.l. 33 p. v. spisu) a teda aj
splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa dňa 06. 12. 2013. Uznesenie krajského súdu nadobudlo

právoplatnosť dňa 06. 12. 2013. V tejto súvislosti preto odvolací súd posúdil nedôvodnosť námietky
navrhovateľa, že vo veci konal vylúčený sudca a uvádza, že ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť
sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne

závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,
nezaujato a spravodlivo. Pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom môže byť založený predovšetkým
príbuzenským,čiinýmobdobnýmvzťahom,ktorémunaroveňmôžebyťvkonkrétnomprípadepostavený
vzťah priateľský alebo naopak nepriateľský. Teda predpokladom pre vylúčenie sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci je jeho určitý kvalifikovaný pomer k účastníkom, alebo k ich zástupcom, ktorý by

mohol vzbudiť pochybnosti o jeho nezaujatosti v konkrétnom prípade. V danom prípade tieto skutočnosti
zistené neboli. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané
okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre
legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladáani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento
sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely
preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to,

ževykonávasúdnictvonasúde,ktorýúdajne(podľatvrdenianavrhovateľa)svojímnesprávnymúradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku

odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

V preskúmavanej okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva

navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd ako i návrh vo veci samej.

V odvolaní navrhovateľ v súvislosti s návrhom na prerušenie konania namietal, že konečné (meritórne)
rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania

podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu, práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
ÚstavnomsúdeSR,bolsúdpovinnýpredsamotnýmrozhodnutímvovecisamej,otomtonávrhuosobitne

rozhodnúť.

Odvolací súd zo spisového materiálu zistil, že dňa 28. 11. 2014 došlo súdu podanie navrhovateľa
označené ako „návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu“. V tomto uviedol, že navrhovateľovi do daného dňa nebolo doručené

rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Čadca a navrhoval,
aby súd nariadené pojednávanie až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti zákonného
sudcu a v prejednávaní veci nepokračoval, pretože v konaní možno zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Zároveň predložil návrh na doplnenie dokazovania, nakoľko zadal objednávku na
spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody a vypracovaný znalecký posudok

po jeho vyhotovení predloží súdu.

Zo spisu ďalej vyplýva, že navrhovateľ v rovnaký deň t.j. 28. 11. 2014 (č.l. 96 spisu) podal „návrh
na prerušenie konania“ podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. do zodpovedania prejudiciálnej otázky
Súdnym dvorom Európskej únie položenej v konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 7C/6/2010.

V tomto uviedol, že v konaní tohto súdu sa rieši otázka zodpovednosti za porušenie práva Európskej
únie, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní
vedenom proti navrhovateľke na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo
plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z
dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu,

kde na strane odporcov vystupuje 1/ SR - zastúpená MS SR, 2/ Pohotovosť, s.r.o., Bratislava, ul.
Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598. Na základe argumentácie odporcu 1/ s poukazom na rozhodnutia
Súdneho dvora C-40/09 Asturcom Telecomunicaciones a C-76/10 a povinnosť ex offo rozhodnúť
o nekalej povahe sankčného úroku v uvedenej spotrebiteľskej zmluve a s poukazom na zásadu
„vigilantibus iitra scripta“ (práva patria bdelým) boli položené konkrétne prejudiciálne otázky. Podľa

názoru navrhovateľa má zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok v konaní prebiehajúcom
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 vplyv na posúdenie správnosti postupu exekučného
súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný
rozsudok rozhodcovského súdu.

Okresný súd na pojednávaní dňa 04. 12. 2014 v rámci vyhláseného rozsudku zamietol návrh
navrhovateľa majúc za to, že podal návrh na prerušenie konania v súvislosti s podaním ústavnej
sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd. Navrhovateľ
návrh s takýmto obsahom nepodal a to ani v rámci podania došlého dňa 28. 11. 2014 a označeného ako„Návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu (č.l. 92 spisu). Správne mal preto okresný súd rozhodovať o vyššie uvedenom návrhu na
prerušenie konania podanom dňa 28. 11. 2014 (č.l. 96 spisu).

Aj keď navrhovateľ v odvolaní namietal postup súdu v súvislosti so zamietnutím návrhu na prerušenie
konania ale nie toho, ktorý bol obsahom spisu, bol odvolací súd na vadu konania prihliadnuť a napadnutý
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu (ostatné výroky rozhodnutia boli od tohto výroku závislé)
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie

súdu I. stupňa, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku.

V ďalšom konaní okresný súd rozhodne o podanom návrhu na prerušenie konania z č.l. 96 spisu. V
konečnomrozhodnutítaktiežnanovorozhodneajonáhradetrovtakprvostupňového,akoajodvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.