Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. marec 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/324/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612217380
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612217380.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864
421, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné nám. 13, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy s prísl., o

odvolaní žalobkyne proti rozsudku 11C/112/2012-112 z 26.2.2014 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol, návrh žalobkyne na prerušenie konania
zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení rozsudku uviedol, o. i., čoho sa žalobkyňa žalobami, podanými uňho 27.9.2012, domáhala
(poznamenal, že uznesením 11C/112/2012-6 z 9.10.2012, právoplatným 11.10.2012, spojil, poukazujúc

na § 112 ods.1 O. s. p., na spoločné konanie konania vedené na návrh žalobkyne 11C/112/2012,
11C/121/2012, 11C/150/2012, 11C/179/2012, 11C/182/2012, 11C/192/2012, 11C/194/2012,
11C/216/2012, 11C/217/2012, 11C/218/2012, 11C/240/2012, 11C/247/2012, 11C/251/2012,
11C/293/2012, 11C/302/2012, 11C/309/2012, 11C/320/2012, 11C/322/2012 11C/342/2012), čo v
žalobných návrhoch uviedla, konkrétne, čo uviedla v žalobách, v ktorých namietala zamietnutie
žiadosti súdneho exekútora (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ISTINA

RS), v žalobách, ktorými sa domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňovej lehote (NZP), v žalobách, v ktorých
namietala vydanie poverenia exekučným súdom pre exekútora na vykonanie exekúcie po zákonnej 15
dňovej lehote (žaloby označené N P) a v žalobách, v ktorých namietala nesprávny úradný postup z
dôvodu oneskoreného rozhodnutia súdu o zmene exekútora (ZE), na čo poukázala, resp. čo uviedla
žalovaná v písomnom vyjadrení k podaným žalobám, čo uviedla k jednotlivým žalobám pokiaľ sa týka
žalôb, v ktorých sa žalobkyňa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu zamietnutia

žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (žaloby označené ISTINA RS), na
čo poukázala (čo uviedla) k žalobám týkajúcim sa zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia po 15
dňovej zákonnej lehote (žaloby označené NZP), k žalobám týkajúcim sa nerozhodnutia o návrhu
na zmenu exekútora v zák. ustanovenej lehote (žaloby označené ZE), k žalobkyňou uvádzanému
nesprávnemu úradnému postupu rozhodnutím o poverení exekútora po 15 dňovej zákonnej lehote
(žaloby označené NP), k namietaným prieťahom v konaní a k požadovanej materiálnej škode.

Konštatoval, že vo veci vytýčil pojednávanie na termín 20.6.2013, pričom účastníčky konania sa na
pojednávanie nedostavili, že u oboch mal doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na prípravu
na pojednávanie bola u nich zachovaná, že obe svoju „neprítomnosti“ na pojednávaní ospravedlnili, žežalovaná nežiadala o odročenie termínu pojednávania, že žalobkyňa žiadala o zrušenie nariadeného
pojednávania do rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu v prejednávanej
veci a zároveň podala návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) o jej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Krajského súdu
(ďalej len KS) v Košiciach 2NcC/45/2012-12 z 22.10.2012, že o nevylúčení zákonnej sudkyne z
prejednávania a rozhodovania veci bolo rozhodnuté predmetným rozhodnutím KS v Košiciach, že
uvedené rozhodnutie je právoplatné a je záväzné nie len preňho, ale aj pre účastníčky tohto konania,
že vzhľadom na uvedené, pojednávanie odročil a o návrhu žalobkyne na prerušenie konania rozhodol

uznesením 11C/112/2012-56 z 22.8.2013, a to tak že ho zamietol, že proti tomuto rozhodnutiu
podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, že KS v Košiciach uznesením 4Co/299/2013-79 zo
14.11.2013 rozhodnutie súdu 1. stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania potvrdil, že následne
vytýčil termín pojednávania na 26.2.2014, kde žalobkyňa opätovne žiadala o zrušenie nariadeného
pojednávania do rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci,
pričom požiadala i o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia ÚS SR o jej ústavnej sťažnosti

proti uvedenému rozhodnutiu KS v Košiciach, že nepovažoval žalobkyňou uvedený dôvod za dôležitý
dôvod odročenia pojednávania, poukazujúc na § 119 O. s. p. a podľa § 101 ods.2 O. s. p. pojednával
v neprítomnosti účastníčok konania, pričom pri rozhodovaní prihliadol na obsah spisu a vykonané
listinné dôkazy. Vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový
stav: Žalobkyňa v konaní namietala nesprávny úradný postup exekučného súdu. Preto sa oboznámil

s jednotlivými exekučnými spismi, v ktorých bol nesprávny úradný postup namietaný. Žalobkyňa vo
všetkých uvedených exekučných konaniach mala procesné postavenie oprávnenej a exekučnými
titulmi (ďalej len titul) v prevažnej väčšine boli rozhodcovské rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu,
v jednom prípade platobný rozkaz a v jednom prípade notárska zápisnica. Spolu so žiadosťou o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol predložený návrh na vykonanie exekúcie, titul a prevažne

aj Zmluva o úvere (ďalej len zmluva) uzavretá medzi oprávnenou a povinným, z ktorej bolo vo
všetkých prípadoch zistené, že sa jednalo o spotrebiteľské zmluvy. Uviedol, čo bolo zistené (čo zistil)
z uznesenia 8Er/278/2010-17 z 3.8.2010 (pripojeného k 11C/112/2012), 8Er/424/2009-12 z 27.1.2010
(pripojenéhok11C/121/2012),8Er/853/2009-9z15.1.2010(pripojenéhok11C/150/2012),zexekučného
spisu 8Er/249/2003 (pripojeného k 11C/179/2012), 8Er/848/2010 (pripojeného k 11C/182/2012),

z uznesenia 8Er/23/2010-10 (pripojeného k 11C/192/2012), z exekučného spisu 8Er/825/2010
(pripojeného k 11C/194/2012), 8Er/9/2009 (pripojeného k 6C/292/2012), 8Er/761/2009 (pripojeného k
6C/299/2012), 8Er/487/2011 (pripojeného k 11C/216/2012), 8Er/12/2009 (pripojeného k 11C/217/2012),
8Er/534/2010 (pripojeného k 11C/218/2012), 8Er/459/2009 (pripojeného k 11C/240/2012), 8Er/143/2011
(pripojeného k 11C/247/2012), 8Er/81/2011 (pripojeného k 11C/251/2012), z uznesenia 8Er/440/2010-11

(pripojeného k 11C/293/2012, 8Er/162/2009 (pripojeného k 11C/302/2012), 8Er/92/2005 (pripojeného
k 11C/309/2012), 8Er/595/2008 (pripojeného k 6C/167/2012), čo bolo zistené z exekučného spisu
8Er/16/2004 (pripojeného k 11C/320/2012), z uznesenia 8Er/785/2010-9 (pripojeného k 11C/322/2012)
a 8Er/685/2010-37 (pripojeného k 11C/342/2012). Citujúc znenie § 109 ods.1,2 O. s. p. uviedol ďalej,
že podaním z 22.2.2014 žalobkyňa opätovne podala návrh na prerušenie konania do právoplatného

rozhodnutia ÚS SR o jej ústavnej sťažnosti, že v návrhu uviedla tie isté dôvody, ako v podaní z
10.4.2013, že opätovne uviedla, že s rozhodnutím KS v Košiciach o tom, že jeho sudcovia nie sú z
prejednávania veci vylúčení nesúhlasí, hodnotí ho ako nesprávne zakladajúce zásah do jej práv, že k
návrhu pripojila kópiu Sťažnosti na porušovanie základného práva zaručeného čl.46 ods.1 Ústavy SR
(práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu podľa čl.48 ods. 1 prvej vety Ústavy

SR), ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (osobitne práva na nestranný súd zriadený zák.), ktorá
sa týka rozhodnutia uvedeného KS v Košiciach, že ako dôvod prerušenia konania uviedla § 109 ods.1
písm. b) a ods.2 písm. c) O. s. p., že ako účastník konania využila svoje zákonné právo namietať jeho
nestrannosť, že o námietke zaujatosti uplatnenej ňou už v žalobnom návrhu nadriadený súd právoplatne

rozhodol, že KS v Košiciach sa pritom zaoberal všetkými jej dôvodmi, pre ktoré žiadala vylúčenie jeho
sudcov v danej veci, že rozhodnutím KS v Košiciach 2NcC/45/2012-12 z 22.10.2012 je tak viazaný, ale aj
účastníčky tohto konania, že okrem toho ani opätovným preskúmaním návrhu žalobkyne nebolo zistené,
aby všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka tejto veci bol v rozpore s ústavou, zák. alebo
medzinárodnou zmluvou, že ústavná sťažnosť podaná žalobkyňou nezakladá konanie, v ktorom by sa

riešilaotázkamajúcavýznamprejehorozhodnutievovecisamej,zuvedenýchdôvodovnávrhžalobkyne
na prerušenie konania opätovne zamietol. Citoval znenie § 3,§ 5 ods.1,§ 6 ods.1,2,§ 9 ods.1,2,§ 15
ods.1,§ 17 ods.1,2,§ 19 ods.1,2 zák.č.514/03 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,§ 41 ods.2 písm. c),d),§ 44 ods.1,2,8 zák.č.233/95 Z. z. osúdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len EP) a § 45 ods.1,2 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Konštatoval, že predmetom
tohto konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáha, poukazujúc na

jeho nesprávny úradný postup v uvedených exekučných konaniach. Podľa § 15 ods.1 zák.č.514/03
Z. z. predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
predbežne prerokovanie tohto nároku na základe písomnej žiadosti poškodeného príslušným orgánom.
Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že zo strany žalobkyne jej boli doručené žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a to 23.4.2012. V čase jeho rozhodovania teda už uplynula 6

mesačná lehota od prijatia týchto žiadosti. Vzhľadom „k tomu“ má za to, že žalobkyňa si splnila svoju
povinnosť, keďže podala žalovanej pred podaním žaloby žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, pričom nemal preukázané, aby jej nárok na náhradu škody alebo jeho časť bol
do rozhodnutia súdu uspokojený. Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na nedostatky žalobných
návrhov a navrhla aplikáciu § 43 ods.1 O. s. p. Podľa jeho názoru žalobné návrhy podané žalobkyňou
majú všetky náležitosti žaloby podľa § 42 ods.3 a § 79 ods.1 O. s. p., žalobkyňa správne označila

účastníkov konania, opísala skutočnosti, na základe ktorých uplatnila svoj nárok, označila dôkazy a
uviedla čoho sa domáha. preto postup podľa § 43 ods.1 O. s. p. považoval za nedôvodný. Žalovaná
vo svojom písomnom vyjadrení tiež uplatnila námietku premlčania nároku žalobkyne na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že k premlčaniu žalobkyňou uplatneného
nároku nedošlo a teda žalobný návrh bol podaný v rámci plynutia 3 ročnej premlčacej doby. V konaniach

vedených pôvodne pod 11C/112/2012, 11C/121/2012, 11C/150/2012, 11C/182/2012, 11C/192/2012,
11C/194/2012, 11C/218/2012, 11C/240/2012, 11C/247/2012 a 11C/251/2012 žalobkyňa namietala
nesprávny úradný postup, spočívajúci v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a v konaniach vedených pôvodne pod 11C/293/2012, 11C/302/2012, 11C/322/2012
a 11C/342/2012 v nerozhodnutí o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej

15 dňovej lehote. V daných veciach 3 ročná premlčacia doba mohla začať plynúť až momentom
doručenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žalobkyni,
resp. jej zástupcovi v exekučných konaniach, keďže až vtedy sa mohla dozvedieť o škode, ku ktorej
malo dôjsť práve rozhodnutiami o zamietnutí žiadostí exekútora. Z exekučných spisov pripojených
k uvedeným konaniam pritom bolo zistené, že o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bolo rozhodnuté ním (súdom) ako súdom exekučným v priebehu r.2010 a 2011, kedy aj
boli rozhodnutia doručované zástupcovi oprávnenej. Žalobné návrhy boli žalobkyňou uňho podané
27.9.2012, t.j. vo všetkých uvedených veciach v rámci plynutia 3 ročnej premlčacej doby. V konaní
11C/179/2012 a 11C/309/2012, v ktorých žalobkyňa namietala neskoré rozhodnutie o jej návrhu na
zmenu exekútora, premlčacia doba začala plynúť od doručenia rozhodnutia exekučného súdu o zmene

exekútora žalobkyni. V oboch prípadoch sa tak udialo v priebehu r.2011 a teda aj v tomto prípade
žalobný návrh bol podaný včas. V konaní pôvodne vedenom pod 11C/216/2012, 11C/217/2012 a
11C/320/2012 žalobkyňa namietala nesprávny úradný postup spočívajúci vo vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie po zákonnej 15 dňovej lehote. V konaní 8Er/9/2009 (11C/216/2012) bolo rozhodnuté
uznesením z 13.1.2009, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čiastočne v

časti trov právneho zast. oprávnenej v exekúcii zamietnutá a zároveň bolo vydané na zvyšok nároku
14.1.2009 poverenie. Rovnaká situácia bola i v konaní 8Er/12/2009 (11C/217/2012), kde tiež uznesením
z 13.1.2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čiastočne v časti trov právneho
zast. oprávnenej v exekúcii zamietol a zároveň vydal na zvyšok nároku 14.1.2009 poverenie i v
konaní 8Er/595/2008 (11C/320/2012), kde uznesením z 20.11.2008 žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie čiastočne v časti trov právneho zast. oprávnenej v exekúcii zamietol a zároveň
vydal na zvyšok nároku 2.12.2008 poverenie. Premlčacia doba mohla začať plynúť až momentom
doručenia uznesenia zástupcovi oprávnenej, pretože z uvedeného uznesenia sa mohla oprávnená
tieto skutočnosti dozvedieť. Písomnosti boli v týchto prípadoch zástupcovi oprávnenej doručené
3.2.2009 u 8Er/9/2012 (11C/216/2012) a 8Er/12/2009 (11C/217/2012) a 15.12.2008 u 8Er/595/2008

(11C/320/2012), teda v týchto prípadoch je možné konštatovať, že nárok žalobkyne je premlčaný,
pretože lehota na podanie žaloby po 3 rokoch od doručenia t.j. 4.2.2012 a 16.12.2011, teda ešte
pred podaním žaloby 27.9.2012 uplynula. K samotnému nároku žalobkyne na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu podľa zák.č.514/03
Z. z. je súčasné splnenie 3 podmienok a to preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia, resp.

nesprávneho úradného postupu, existencia škody, t.j. majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch,
resp. nemajetkovej ujmy a preukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a škodou. Nesprávny úradný postup spočíva v akejkoľvek činnosti
určitého štátneho orgánu spojenej s výkonom jeho právomoci, ak v súvislosti s ňou dôjde k porušeniupravidiel stanovených právnymi predpismi. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie,
resp. oneskorené vydanie rozhodnutia dôsledkom porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na
jeho vydanie, teda nečinnosť štátneho orgánu. Škodou je majetková ujma predstavujúca zmenšenie

majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje hodnoty,
ktoré je potrebné vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. Charakter majetkovej ujmy má aj
zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktoré nastalo v súvislosti so zmarením možnosti uspokojenia
jeho pohľadávky v exekučnom konaní. O príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak medzi nesprávnym úradným postupom,

resp. nezákonným rozhodnutím a škodou je vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný a neprerušený. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa
§ 3 zák.č.514/03 Z. z. je objektívnou zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť a za splnenia
uvedených podmienok za túto škodu zodpovedá. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť pritom
splnené všetky zák. požadované podmienky súčasne. Podľa žalobkyne k nesprávnemu úradnému
postupu vo veciach, ktoré boli ním spojené a sú vedené pod 11C/112/2012 malo dôjsť tým, že v

exekučných konaniach, v ktorých mala procesné postavenie oprávnenej: 1. zamietol žiadosť exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (ISTINA RS), 2. rozhodol o zamietnutí žiadosti exekútora
o vydanie poverenia po zákonnej 15 dňovej lehote určenej v § 44 ods.2 EP (NZP), 3. vydal poverenie
na vykonanie exekúcie po 15 dňovej zákonnej lehote podľa § 44 ods. 2 EP (NP) a 4. rozhodol o jej
návrhu na zmenu exekútora po 30 dňovej zákonnej lehote podľa § 44 ods.8 EP (ZE). V konaniach

vedených pôvodne pod 11C/112/2012, 11C/121/2012, 11C/150/2012, 11C/182/2012 , 11C/192/2012,
11C/194/2012, 11C/218/2012, 11C/240/2012, 11C/247/2012 a 11C/251/2012 žalobkyňa namietala,
že exekučný súd zamietol žiadosť exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (ISTINA
RS). Poukázala na to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie preskúmaval titul nad rámec právomoci zverenej mu tým, že preskúmaval

skutkový stav veci a konal tak, akoby sám rozhodoval vo veci samej, čím vykonal úradný postup
bez splnenia zákonných podmienok. Z oboznámených exekučných spisov pripojených k uvedeným
konaniam bolo zistené, že vo všetkých prípadoch boli žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietnuté. Vo všetkých uvedených veciach boli titulom rozsudky rozhodcovského
súdu. Vo všetkých prípadoch právny vzťah medzi oprávnenou a povinným bol hodnotený exekučným

súdom ako spotrebiteľský právny vzťah a to, či už na základe predložených zmlúv, resp. aj na základe
skutočností uvedených v odôvodneniach titulov. Poukazujúc na § 45 ods.2 zák.č.244/02 Z. z., v daných
prípadoch exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania,t.j.ajprirozhodovaníožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,skúmaťzákonnosť
titulu, t.j. rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti poukázal, napr. na rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) 5Cdo 439/2012, 6Cdo 290/2012, či ÚS SR I.ÚS278/2013,
IV.ÚS 55/2011. Posudzovanie zákonnosti rozhodcovských rozsudkov v rámci exekučného konania tak
nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Mal tiež za to, že rozhodnutím exekučného súdu,
ktorým bola zamietnutá žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo k
reálnej nevymožiteľnosti istiny a jej prísl., o ktorých už rozhodoval rozhodcovský súd. Pokiaľ aj nedošlo

k zrušeniu rozhodcovských rozsudkov, ktoré boli v exekučných konaniach titulmi a na základe ktorých
nedošlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 40 zák.č.244/2002 Z. z.,
žalobkyňa má právo iniciovať konanie pred všeobecným súdom, ktorý v občianskom súdnom konaní
posúdi dôvod, pre ktorý rozhodcovský rozsudok nemôže byť titulom. Napr. v prípade, že rozhodcovský
súd rozhodoval na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže založiť prekážku rei iudicatae a

to z dôvodu, že rozhodcovský súd nemal právomoc na rozhodovanie o uplatnenom nároku a teda o
takomto nároku môže byť znova rozhodnuté všeobecným súdom. V konečnom dôsledku je mu známe,
že uňho sú vedené konania, v ktorých je uplatnený nárok zo zmeniek vystavených práve žalobkyňou v
tomto konaní. Zmenky žalobkyňa postúpila na iný subjekt a pritom „sa jedná“ sa o zmenky vystavené na
zabezpečenie pohľadávok zo zmlúv uzavretých s ňou, o nárokoch ktorých už bolo taktiež rozhodnuté

rozhodcovským súdom a taktiež už boli uňho vedené exekučné konania v týchto veciach. Žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj v týchto prípadoch boli prevažne zamietnuté. Okrem
toho, že exekučný súd mal oprávnenie preskúmavať titul, uviedol, že v uvedených veciach nie je
možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu, t.j. rozhodnutí o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Oboznámením sa s exekučnými spismi, pripojenými k

uvedenýmkonaniam,bolototižzistené,žeanijednojehorozhodnutieakosúduexekučnéhoozamietnutí
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo zrušené, resp. zmenené pre
nezákonnosť. Žalobkyňa ako oprávnená v niektorých týchto exekučných konaniach ani nevyužila svoje
právo na podanie riadnych, resp. mimoriadnych opravných prostriedkov. Odvolanie bolo žalobkyňouako oprávnenou podané len v konaní 8Er/424/2009 (11C/121/2012), 8Er/23/2010 (11C/192/2012) a
8Er/459/2010 (11C/240/2012), kde boli rozhodnutia súdu 1. stupňa potvrdené a v konaní 8Er/534/2010
(11C/218/2012), kde odvolací súd odvolacie konanie pre späťvzatie odvolania zastavil. Skutočnosť,

že súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15
dňovej lehote (NZP), žalobkyňa uviedla ako dôvod náhrady škody a nemajetkovej ujmy v konaniach
vedených pôvodne pod 11C/293/2012, 11C/302/2012, 11C/322/2012 a 11C/342/2012. Oboznámením
sa s exekučnými spismi pripojenými k uvedeným veciam bolo preukázané, že v prípade konania
8Er/440/2010 (11C/293/2012) bola žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietnutá pre nezákonnosť titulu, ktorý priznával nedovolené plnenie, bol v rozpore s dobrými mravmi
a bol nevykonateľný. V konaní 8Er/162/2009 oprávnená nedoložila zmluvu potrebnú na preskúmanie
zákonnosti rozhodcovského rozsudku a všeobecné obchodné podmienky „sa“ to napriek opakovaným
urgenciám.Poichdoloženíboloexekučnékonanieuznesením8Er/162/2009-22z26.11.2009zastavené
pre nezákonnosť titulu, ktorý priznával nedovolené plnenie, bol v rozpore s dobrými mravmi a bol
nevykonateľný. Obdobná situácia bola i v konaniach 8Er/785/2010 (11C/322/2012) a 8Er/685/2010

(11C/342/2012), kde bol titulom rozsudok stáleho rozhodcovského súdu. Po ich preskúmaní boli
žiadosti o udelenie poverenia zamietnuté a následne boli exekučné konanie zastavené. V súvislosti s
tým poukázal na tú skutočnosť, že v uvedených veciach titulmi boli rozsudky rozhodcovského súdu, kde
okrem žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a titulu sa zaoberal aj zmluvami
a všeobecnými zmluvnými podmienkami (ďalej len VZP) žalobkyne a to z dôvodu, že vo všetkých

prípadoch „sa jednalo“ o spotrebiteľské zmluvy. Uvedené teda neposudzoval len podľa ust. EP, ale aj
zák.č.244/02 Z. z., zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia predložených
zmlúv, podľa všeobecných ust. O. z. týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako aj podľa Smernice č.93/13/
EHS (ďalej len smernica). Okrem toho mal za to, že podľa § 44 ods.2 EP zákonná 15 dňová lehota platí
v prípadoch, kedy exekučný súd vo veci vydá poverenie na vykonanie exekúcie a teda nie v prípadoch

zamietnutia žiadosti exekútora, ako to bolo vo uvádzaných prípadoch. V súvislosti s namietanými
skutočnosťami uvádzanými žalobkyňou v žalobnom návrhu pokiaľ sa týka oneskoreného rozhodnutia
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie považoval za potrebné uviesť, že v konaní
nepreukázala existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo prieťahy v daným exekučných konaniach
a teda nepreukázala nesprávny úradný postup spočívajúci v jeho nečinnosti v uvedených veciach. V

žalobnomnávrhuuviedla,ževyvinulaenormnéúsilie,abydocielilavecnýposunvexekučnýchkonaniach
a uviedla konkrétne žiadosti o informáciu o stave konania a sťažnosti na prieťahy v konaní, ktoré boli z
jej strany podané uňho 30.8. a 23.11.2010 a 25.5.2011. Na uvedené uviedol, že podľa oboznámených
Spr. č.22/2010, č.34/2010 a č.12/2011 a odpovedí na sťažnosti žalobkyne na prieťahy v konaní, jej
sťažnosti boli vyhodnotené v celom rozsahu ako neopodstatnené. V konaní teda bolo preukázané,

že pri vybavovaní jej sťažnosti na prieťahy v exekučných konaniach vedených ním neboli zo strany
vedeniasúdukonštatovanéprieťahyvkonaní.Vneposlednomradevsúvislostisprieťahmivexekučných
konaniach, na ktoré poukazuje žalobkyňa a ku ktorým malo dôjsť neskorým rozhodnutím exekučného
súdu, poukázal na čl.48 ods.2 Ústavy SR s tým, že porušenie uvedeného čl. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ÚS SR, on teda nemá právomoc konštatovať prieťahy

vsúdnomkonaní.Vzhľadomnauvedenéskutočnostiatonepredloženierozhodnutiapríslušnéhoorgánu
o existencii prieťahov v daných exekučných konaniach a nedostatok jeho právomoci na rozhodnutie
o prieťahoch, mal za to, že v uvedených veciach nebol z jej strany preukázaný nesprávny úradný
postup exekučného súdu a v tomto smere teda neuniesla dôkazné bremeno. Pokiaľ sa týka konaní
vedených pôvodne pod 11C/216/2012, 11C/217/2012 a 11C/320/2012 žalobkyňa v týchto veciach

namietala nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúci vo vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie po zákonnej 15 dňovej lehote (NP). Z oboznámených exekučných spisov mal preukázané,
že v konaní 8Er/9/2009 (11C/216/2012) bola mu žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie doručená 9.1.2009. V konaní bolo rozhodnuté uznesením z 13.1.2009, ktorým bola žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čiastočne v časti trov právneho zast. oprávnenej v exekúcii

zamietnutá a zároveň bolo vydané na zvyšok nároku 14.1.2009 poverenie. Rovnaká situácia bola
i v konaní 8Er/12/2009 (11C/217/2012), kde mu bola žiadosť exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie doručená taktiež 9.1.2009 a uznesením z 13.1.2009 žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie čiastočne v časti trov právneho zast. oprávnenej v exekúcii zamietol a zároveň
vydal na zvyšok nároku 14.1.2009 poverenie a obdobne i v konaní 8Er/595/2008 (11C/320/2012), kde

mu bola žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená taktiež 18.11.2008
a uznesením z 20.11.2008 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čiastočne v časti
trov právneho zast. oprávnenej v exekúcii zamietol a zároveň vydal na zvyšok nároku 2.12.2008
poverenie. Poverenia teda boli v týchto prípadoch vydané exekučným súdom v 15 dňovej lehote oddoručenia mu žiadosti exekútora. Navyše v uvedených prípadoch je nutné konštatovať, vzhľadom
na žalovanou vznesenú námietku premlčania, že tu skutočne došlo k premlčaniu nároku žalobkyne,
tak ako to bolo odôvodnené. V súvislosti s týmito konaniami opätovne poukázal na skutočnosť, že

v uvedených veciach titulmi boli rozsudky rozhodcovského súdu, kde sa okrem žiadosti o udelenie
poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a titulu musí zaoberať aj zmluvami a VZP žalobkyne a to z
dôvodu, že vo všetkých prípadoch „sa jednalo“ o spotrebiteľské zmluvy. Uvedené teda neposudzoval
len podľa ust. EP, ale aj zák.č.244/02, zák.č.258/01 Z. z., platného v čase uzavretia predložených zmlúv,
podľa všeobecných ust. O. z. týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako aj podľa smernice. V týchto 3

exekučných konaniach bolo postupované plynulo, bez zbytočných prieťahov, podľa toho ako si svoje
povinnosti na predloženie požadovaných dokladov plnila oprávnená. Vo veciach pôvodne vedených
pod 11C/179/2012 a 11C/309/2012 malo dôjsť podľa žalobkyne k nesprávnemu úradnému postupu
exekučného súdu tým, že nerozhodol o návrhu oprávnenej na zmenu exekútora v zák. stanovenom
čase t.j. do 30 dní od doručenia návrhu na zmenu exekútora (ZE). Z oboznámeného exekučného spisu
8Er/24/2003 (11C/179/2012) a 8Er/92/2005 (11C/309/2012) bolo zistené, že po podaní návrhu na

zmenu exekútora bola v oboch prípadoch exekučným súdom zaslaná pôvodnému exekútorovi žiadosť
na vyjadrenie spolu so žiadosťou o vyčíslenie trov a predloženie exekučného spisu. Ihneď po predložení
vyjadrenia, exekučného spisu a vyčíslení dovtedy vzniknutých trov exekúcie boli exekučným súdom
vydané uznesenia o zmene exekútora. V oboch týchto prípadoch bola teda potrebná súčinnosť pôvodne
povereného exekútora a mohol vo veci rozhodnúť až po doložení požadovaných dokladov. Zároveň

považoval za potrebné poukázať na § 44 ods.8 a 9 EP, z ktorého vyplýva, že pôvodný exekútor vykonáva
úkony v rámci exekučného konania až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o zmene exekútora, teda v
súvislosti s nerozhodnutím v lehote tak nemohlo dôjsť k vzniku škody. Tu však považoval za potrebné
uviesť, že rozhodnutie súdu je výsledkom štúdia spisového materiálu, právnych predpisov, aplikácie
právnych noriem na ten ktorý prípad, na čo je potrebný určitý čas, vzhľadom na skutočne veľký počet

exekučných konaní s obdobným skutkovým základom toto rozhodnutie bolo v primeranej lehote. Okrem
toho poukázal na judikatúru ÚS SR I.ÚS16/02 prieťahy sa posudzujú podľa jednotlivých okolností
prípadu a nedodržanie lehoty sa nepovažuje automaticky za zbytočný prieťah, ktorý by mal spôsobilosť
porušiť právo účastníka na včasné prejednanie a rozhodnutie veci. Pokiaľ sa týka žalobkyňou uplatnenej
škody a nemajetkovej ujmy, napriek uvedenému konštatoval, že z jej strany výška ňou uplatnenej

náhrady škody a nemajetkovej ujmy nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Žalobkyňa síce v návrhu
na zrušenie pojednávania určeného na 26.2.2014 predložila návrh na doplnenie dokazovania s tým, že
zadala objednávku na spracovanie znaleckého posudku (ďalej len ZP) na vyčíslenie vzniknutej škody v
dôsledku v žalobách opísaných skutočností a to znalcom v odbore 330000 - Právne vzťahy k cudzine,
odvetvie 330300 - Európske právo, ktorý by mal zodpovedať otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie

smernice z 5.4.1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ, avšak
tento návrh mu doručil už aj v iných konaniach dávno predtým, napr. u konania 11C/120/2012 to bolo
10.5.2013. Napriek tomu, že od dátumu doručenia tohto podania uplynulo už viac ako 9 mesiacov,
žalobkyňa nielen že mu tento listinný dôkaz nepredložila, ale nepredložila ani žiadny relevantný dôkaz
o jeho zadaní. Na základe uvedeného bol toho názoru, že tvrdenie žalobkyne o zadaní ZP je účelové

a ničím nepodložené a preto tento návrh na doplnenie dokazovania zamietol. Na záver považoval
za nutné uviesť, že znaleckým dokazovaním sa v súdnom konaní dokazujú veci odborné, na ktoré
nemá požadovanú kvalifikáciu, tu však ide o otázku právnu a na právne posúdenie predmetnej veci je
kompetentný súd, ktorý vo veci rozhoduje. Poukazujúc na uvedené skutočnosti súd konštatoval, že zo
strany žalobkyne nebol v konaní preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedených

exekučných konaniach, ani nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky
uplatnenia nároku škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť
splnené súčasne, pričom zo strany žalobkyne nebola preukázaná už prvá z uvedených podmienok.
Preto pre nepreukázanie existencie podmienok priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo strany
žalobkyne, jej žalobu v celom rozsahu zamietol. Napokon, citujúc znenie § 142 ods.1 a § 151 ods.1,2 O.

s. p., uviedol, že o trovách konania rozhodol na pojednávaní 26.2.2014 podľa cit. § 142 ods.1 O. s. p. tak,
že ich náhradu priznal žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná, že žalovaná si uplatnila nárok na náhradu
trov konania v jej písomnom vyjadrení, v zák. stanovenej lehote ale trovy nevyčíslila a z obsahu spisu
jej žiadne trovy nevyplynuli, vyčíslenie trov konania je nevyhnutné nie len u zástupcu, ale aj u účastníka,
ktorý nie je zastúpený, že ak účastník v stanovenej lehote trovy nevyčísli možno mu priznať náhradu

trov konania vyplývajúcich zo spisu, v prípade, že zo spisu výška náhrady trov nevyplýva je oprávnený
namiesto vyhláseného výroku o priznaní trov konania zmeniť tento výrok a účastníkovi náhradu trov
nepriznať.Žalobkyňa proti označenému rozhodnutiu podala v celosti v zákonnej lehote toto odvolanie z dôvodu,
že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm.

f) O. s. p.); b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - rozhodoval vylúčený sudca
[§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. g) O. s. p.]; c) v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ust.
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s §
221 ods.1 písm. h) O. s. p.]; d) súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods.2 písm. C O. s. p.], e) rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.].. K dôvodom
odvolania bližšie uviedla: 1) Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec
v neprítomnosti žalovanej a jej (žalobkyne) zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.2 O. s. p. preto,
že sa ona (žalobkyňa) bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavila. 2) Citovala znenie § 101
ods.2 O. s. p. Z cit. ust. je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená

splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého
dôvodu. 3) Ona (žalobkyňa) riadne a včas požiadala o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody
a predložila súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101
ods.2 O. s. p. a vec prejednať v jej neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal jej tým právo na konanie pred
súdom. 4) Citovala znenie § 15 ods.1 O. s. p. 5) Uskutočnila podanie (obsiahnuté v texte žaloby),

ktorým upovedomila súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť,
že KS nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na „to“, že
v jej očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie KS je v rozpore s ustálenou

rozhodovacou praxou iných KS v skutkovo a právne totožných veciach. Upozornila, že jej právny názor
vyslovil KS v Trnave, napr. v rozhodnutí 11NcC/46/2012-24 zo 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej
veci, pričom vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu (ďalej len OS) Dunajská Streda „s“ rozhodovania
a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie a rozhodnutie OS Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie,
ale obdobne rozhodol v ďalších 50 veciach a taktiež v mnohých ďalších veciach rovnako rozhodli o

skutkovo a právne rovnakých veciach sťažovateľa KS v Nitre a KS v Prešove. Citovala, čo KS v
Prešove a KS v Nitre k tomu v odôvodnení rozhodnutia uviedli. Je tiež v rozpore s judikatúrou ÚS
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v oblasti zachovávania práva na nestranný
súd. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie
podmienok spravodlivého procesu (IV.US 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci

nestranným súdom podľa čl.36 ods.1 Listiny (a čl.46 ods.1 Ústavy SR) je v občianskom súdnom konaní
zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až
16 O. s. p.). (I.ÚS27/98). Osobitne je nutné uviesť, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu
zákonný sudca podľa čl.48 ods.1 vety prvej Ústavy SR (III.ÚS16/2000). Pre rozhodnutie, či súd možno
považovať za nezávislý, musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka

ich mandátu, existencia garancií proti nátlaku zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti.
Koncepcia nezávislosti a objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Findlay v.
Spojené kráľovstvo z 25.2.1997, ods.73). Dôkaz: Náhodne vybrané rozhodnutia KS v skutkovo a právne
zhodných veciach. 6) Za takýchto okolností a s vedomím, že: názor KS vo veci nestrannosti pre rozpor
z rozhodovacou praxou iných KS, ÚS SR a ESĽP v Štrasburgu, neobstojí; podala ústavnú sťažnosť pre

porušovanie svojho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia KS; nebolo a
niejeprípustné,abykonaniepokračovaloústnym„pojednávaní“,vktoromvykonávalúkonyarozhodoval
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. 7)
Konečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania

do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jej návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Podáva proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok
správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia

o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jej
práva na súdnu ochranu, osobitne maria jej možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu
je prinajmenšom predčasné! 8) Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jej žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitéhodôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval § 101 ods.2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za jej
neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti zástupcu

na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 9)
Nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemala sa možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred

súdom. 10) V konkrétnostiach, napr. uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp.
na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu
je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment,
kedy poverenie doručil príslušnému exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie).

Abysúdmoholkonštatovať,ževpríslušnomexekučnomkonanísanevyskytolnesprávnyúradnýpostup,
je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na
vydanie poverenia). 11) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne
konanie,vktoromstranymusiamaťmožnosťnielenpredložiťdôkazynevyhnutnénapodporuúspešnosti
svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a

vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z
18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 12) Súd rozhodol bez toho, aby jej
umožnil s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam
veci. 13) Ako strana konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala možnosť
sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich

protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto
skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 14) Kontradiktórnosť súdneho procesu
sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či

tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani
druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese
pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). K
skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. 1) Tvrdí, že v danej veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácií, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie

navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec
nevyjadrila k podanej žalobe, mal jej (žalobkyni) súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým,
ale aj „právny“ otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol,
porušil jej právo na kontradiktórnv súdny proces. 2) V prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe

informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v
dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (upozorňuje, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a
rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám), zistil, že exituje okolnosť brániaca vydať pre
žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a
umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. 3) V súlade s judikatúrou ÚS SR účastník konania

má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na
základe správneho a adekvátneho právneho základu. 4) Koncepcia spravodlivého súdneho konania
zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy
nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky

Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33).
5)Kontradiktórnosťsúdnehoprocesusavšakneobmedzujelennaoprávnenievyjadrovaťsaktvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich.
Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako

aj občianskoprávnom procese a procese pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z
3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). 6) Dodala, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise.
Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom kfaktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. K skutočnosti, že sa žalovaná vo
veci nevyjadrila napriek výzve súdu a doručenému žalobnému návrhu. 1) Ak žalovaná nereagovala na
výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods.3 O. s. p., mal

súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal
stať ňou (žalobkyňou) tvrdený skutkový stav. 2) Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil
skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám (navrhovala vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a „na následne“ vo veci meritórne rozhodol ignorujúc §
153b O. s. p. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala zrušiť rozsudok

a vrátiť vec súdu na opätovné prejednanie.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j.
neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal
odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O.
s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie
rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením stotožňuje, lebo

dôvody rozsudku sú správne.
Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
K niektorým skutočnostiam tvrdeným v odvolaní odvolací súd uvádza:
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumieť taký jeho procesný postup alebo aj
rozhodnutie, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých konkrétnych procesných práv, ktoré

mu O. s. p. priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní.
Podľa § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Podľa § 115 ods.1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej

pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.
Podľa ods.2 cit. ust. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Súdna prax sa ustálila na výklade, že účastníkovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom, ak nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, ani sa ho nezúčastnil, hoci o pojednávaní bol

riadne a s dostatočným predstihom upovedomený.
Dôvod uvedený žalobkyňou v žiadosti o odročenie pojednávania nie je dôležitý, lebo jej muselo byť
známe, že ÚS SR odmietol všetky jej sťažnosti, ktorými namietala porušenie svojich základných práv
podľa Čl.46 ods.1 a Čl.48 ods.1 Ústavy SR a práva podľa čl.6 ods.1 Dohovoru uzneseniami KS
v Košiciach (a aj iných KS), ktorým bolo rozhodnuté, že ňou namietaní sudcovia nie sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania v ňou uvedených veciach (napr. uznesením I.ÚS293/2013-10 z
29.5.2013, I.ÚS311/2013-10 z 29.5.2013, III.351/2013-11 z 18.7.2013, IV.ÚS508/2013-8 z 15.8.2013
atď.), pre nedostatok svojej právomoci na preskúmanie podaných sťažností, a preto nemala žiaden
dôvod predpokladať, že k tomu nedôjde aj v prípade jej sťažnosti proti uzneseniu 2NcC/45/2012-12 z
22.10.2013 KS v Košiciach, ktorým sudkyňa JUDr. Júlia Weiserová nebola vylúčená z prejednávania a

rozhodovania tejto veci (čo sa napokon aj uznesením IV. ÚS693/2013-11 z 12.12.2013 ÚS SR aj stalo).
Súd preto mohol nariadiť pojednávanie a rozhodnúť o veci samej.
Uznesenie súdu 11C/112/2012-56 z 22.8.2013 o zamietnutí návrhu žalobkyne na prerušenie konania
bolo potvrdené uznesením 4Co/299/2013,4Co/300/2013-79 zo 14.11.2013 KS v Košiciach.
Vyjadrenie žalovanej zo 4.2.2013 (č.l.28-35) k žalobe bolo zástupcovi žalobkyne doručené 18.2.2013,

čoho dôkazom je doručenka pri č.l.36, preto nedošlo k degradácii zásady kontradiktórnosti a k porušeniu
jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred súdom tým, že nemala sa možnosť
vyjadriť k tvrdeniam žalovanej z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia a stav, že nemala možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal
a založil na nich svoje rozhodnutie si spôsobila sama tým, že sa bez dôležitého dôvodu neustanovila

na pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté.
Právny názor žalobkyne, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a
na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment
kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému exekútorovi
(pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie), resp. aby súd mohol konštatovať, že v príslušnom

exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment skutočného
doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia), nemá oporu v § 44 ods.2
druhá a tretia veta EP, v znení účinnom do 31.12.2012), podľa ktorého ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučnéhotitulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne, a teda ani v súdnej praxi.
Vo veci bolo rozhodnuté po nariadenom pojednávaní, dôkazom čoho je zápisnica o pojednávaní z
26.2.2014 (č.l.109-111), na ktorom sa však žalobkyňa - ako už bolo uvedené - bez dôležitého dôvodu
nezúčastnila, preto jej právo na kontradiktórny súdny proces nebolo porušené.
Pôvod listín, ktorými súd vykonal dokazovanie je z odôvodnenia rozsudku jednoznačne a nad akúkoľvek

pochybnosť poznateľný, lebo je výslovne uvedené, že šlo o listiny založené v exekučnom spise.
Žalovaná sa - ako už bolo uvedené - vo veci na výzvu súdu vyjadrila k doručenému žalobnému návrhu,
preto súd nemal dôvod rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p.
Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie
konanie.
Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa§151ods.1prvávetaO.s.p.opovinnostinahradiťtrovykonaniarozhodujesúdnanávrhspravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná
žiadne trovy neuplatnila.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.