Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/52/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216787
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Libant

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216787.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.StanislavaLibantaačlenovsenátuJUDr.

Štefana Hrvolu a JUDr. Petra Kaňu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova
4, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 15. októbra 2013, č. k. 9C/87/2013-53, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh (ďalej len žalobu) zamietol a odporcovi (ďalej len
žalovanému) náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľ (ďalej len žalobca) sa žalobou domáhal,
aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 125 eur z titulu majetkovej škody a 275 eur z titulu
nemajetkovej ujmy, z dôvodu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nedodržaní 15 dňovej
lehoty na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, pričom súd rozhodol o tejto
žiadosti až dňa 18.08.2009 a to rozhodnutím o poverení, teda s omeškaním viac ako 5 mesiacov vo veci
vedenej exekútorom pod exekučným číslom EX 5008/2009, pre vymoženie pohľadávky proti dlžníkovi

B. E.. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, §
16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 1, 2 písm. d), § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 101 ods. 2,
§ 142 ods. 1 OSP. Zo spisu Okresného súdu Levice sp.zn. 11Er/578/2009 súd prvého stupňa zistil, že
žiadosť o udelenie poverenia bola podaná na súd dňa 06.08.2009. O návrhu na vydanie poverenia
exekučný súd rozhodol dňa 18.08.2009 vydaním poverenia. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu.

Konštatoval, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon,
resp. škodová udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom
(škodovou udalosťou) a vznikom škody, zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri
objektívnej zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie).
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná ako
zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť). Vzťah
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku,

ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda
nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z.len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené
práve (iba) týmto postupom. Teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu
rozhodujúcim t.j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

Súd prvého stupňa uviedol, že žaloba vychádzala z platnej úpravy, nakoľko existuje možnosť domáhať
sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1
Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný
súd. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona

č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na
podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z
hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by
preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu

inštančného princípu v súdnictve.
V súvislosti s vyjadrením žalovaného o aplikácii ustanovení § 43 ods. 1 OSP vzhľadom na zmätočnosť
žaloby, súd prvého stupňa zastal názor, že žaloba spĺňala náležitosti v zmysle § 43 OSP a zákona č.
233/1995Z.z.platnéhovčasejejpodania.Žalobcavpetiteuviedolčohosadomáha,vočikomuazakého
dôvodu. Nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania, ale má vplyv na výsledok sporu

a môže viesť k zamietnutiu žaloby. Súd nárok na náhradu škody nepovažoval za premlčaný. Súd mal k
dispozícii ako dôkaz predmetný exekučný spis. Žalobca sa v podaní zo dňa 25.09.2012 adresovaným
priamo žalovanému domáhal uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu šesťmesačná
lehota neuplynula avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia žiadosti
žalovaným, žalobu tak už nemohol súd považovať za predčasnú.

Žalobca sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia
nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom v konaní.
Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp.
či vôbec nejaká škoda vznikla. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie,
neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd

pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady
by boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Žaloba
bola podaná v roku 2012 súd však mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako
výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného
v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Žalobca tvrdil, že poverenie

bolo vydané po 5 mesiacoch, ktorá skutočnosť nie je pravdivá, nakoľko súd vydal poverenie dňa
18.08.2009vzákonnejlehote15dní.Vdanomprípade lehota15dnínavydanieovereniaboladodržaná.
V predmetnej veci z ktorej sa žalobca domáhal náhrady škody bol exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok. Účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedených lehotách nevznikol stav právnej
neistoty. Žalobcom uvádzaná majetková škoda nebola v konaní okrem tvrdenia žalobcu preukázaná.

Súd poznamenal, že ak žalobcovi vznikla škoda, mal by mať dôkazy, ktorými by ju preukázal. Súd sa
nestotožňuje ani s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej
lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd
však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to že k vzniku škody
ani nedošlo. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP. tak, že žalovanému, ktorý mal vo

veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie. Odôvodnil ho
tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Namietal, že súd rozhodol v merite veci

na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena

takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č.412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd
vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca
nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to
podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby
boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo

vydané v zákonom ustanovenej lehote.
Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota
existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd
však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej
neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces

neakceptovateľné. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom

nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne

faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 OSP bez
prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 213 odsek 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého
stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale

ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu
prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná

ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého
stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu

za škodu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi

predpismi,atýmodňalúčastníkovijehoprocesnépráva.Žalobcavšaknešpecifikovalžiadneskutočnosti,
na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden
takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie
účastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovanýchdôkazov

nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.
Skutočnosť, že súd nevykonaná navrhovaný dôkaz, neopodstatňuje tvrdenie žalobcu o neúplne
zistenom skutkovom stave, vzhľadom k tomu, že v uvedenom prípade sa jedná o právnu otázku, ktorú si
je súd spôsobilý vyriešiť sám vzhľadom na to, že sám posúdi, či vôbec existuje príčinná súvislosť medzi
tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vznikom prípadnej škody.

Žalobca vo svojom odvolaní ďalej namietal, že súd založil odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Ako sám uviedol,
nemal k dispozícii súdny spis a niektoré skutočnosti usudzoval len podľa sekundárnych prejavov, ktoré
malivrealite.Súdprvéhostupňarozhodolnazákladelistinnýchdokladov,ktoréspisobsahoval.Zmyslom

rozhodnutia však bolo konštatovanie nesplnenia podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nie nedôveryhodnosť údajov, tak ako to tvrdil žalobca v podanom
odvolaní.Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však žalobca a
jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo

doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej
lehoty. Ospravedlnenie neúčasti bolo súdu doručené mailom a to až dňa 15.10.2013, teda až v deň
konania pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na základe vykonaného
dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, ako aj žalovaného, ktorý svoju neúčasť
taktiež ospravedlnil.

Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/578/2009, exekučné konanie
v predmetnej veci začalo dňa 03.07.2009, kedy bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie pred súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla
Okresnému súdu Levice dňa 06.08.2009. Exekučným titulom bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 26.05.2009, sp.zn. SR 01925/09. O žiadosti o

udelenie poverenia súd rozhodol tak, že dňa 18.08.2009 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné konštatovať, že predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu,
o ktorej žalobca tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje priamo na rozhodnutie
súdu, ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. V predmetnej veci došla

súdu žiadosť o udelenie poverenia dňa 06.08.2009 a súd o nej rozhodol dňa 18.08.2009 tak, že vydal
poverenie. Súd tak rozhodol v zákonom stanovenej lehote 15 dní a to o 12 dní od doručenia žiadosti
o udelenie poverenia exekučnému súdu, nie ako tvrdil žalobca, že k rozhodnutiu došlo s omeškaním
viac ako 5 mesacov.
Vzhľadomktomujemožnékonštatovať,žeexekučnýsúdrozhodolotejtožiadostivzákonomstanovenej

lehote 15 dní a preto nemohlo dôjsť k žiadnemu omeškaniu, ani prieťahom v konaní namietaných
žalobcom.
Zároveň pre úspešnosť žaloby žalobcu by v tomto prípade bolo potrebné okrem omeškania exekučného
súdu v súvislosti s vydaním poverenia konštatovať aj naplnenie ďalších predpokladov zodpovednosti za
škodu,ktorévšaksplnenéneboli,takakotoužkonštatovalajsúdprvéhostupňa.Žalobcatotižtožiadnym

spôsobom nepreukázal vznik tvrdenej škody, prípadne nemajetkovej ujmy a tiež príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v primeranej lehote, a teda k stavu právnej neistoty a k
prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou je potrebné
poznamenať, že čo sa týka použitia ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd prvého stupňa toto citoval v znení účinnom od
01.01.2013, avšak je potrebné poznamenať, že uvedenou novelou bola v predmetnom ustanovení

pridaná iba časť za bodkočiarkou, netýkajúca sa predmetnej problematiky. Predmetné ustanovenie
ale na daný skutkový stav správne aplikoval. Uvedené preto nemá žiaden vplyv na nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia a preto je aj táto námietka nedôvodná.
Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej
vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona

č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy vsúdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne
upravila prieťahy v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani
jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako
ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej
súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §
151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.