Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. december 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/803/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209996
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209996.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocneným zástupcom
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika -Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Čadca č. k. 16C/203/2012-154 zo dňa 25. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

N a r i a ď u j e okresnému súdu vykonať opravu označenia identifikačného čísla spisu sp. zn.
16C/203/2012 tak, že správne má znieť: „5312209996“.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 16C/203/2012-154 zo dňa 25. 06. 2014 žalobu zamietol (výrok
I.). Žalovanej (ďalej „žalovanému“) náhradu trov konania nepriznal (II.). Súd konanie o návrhu žalobcu
na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej

predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd,
zastavil.
Konštatoval, že žalobca v návrhu žiadal, aby mu žalovaný nahradil škodu vo výške 125 eur a
nemajetkovú ujmu vo výške 770 eur, ktorá škoda vznikla nesprávnym úradným postupom súdu. Tento
mal spočívať v nevydaní rozhodnutia bez zbytočných prieťahov (v lehote do 15 dní od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia). Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 22. 06. 2009, a to rozhodnutím o poverení s omeškaním viac ako 14

mesiacov.
Na daný právny vzťah súd primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov (ďalej len
„zákona č. 514/2003 Zb.“), ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 07. 2004.
Ďalej mal zistené, že dňa 20. 06. 2014 zaslal právny zástupca žalobcu súdu návrh na zrušenie
nariadeného termínu pojednávania až do konečného konformného rozhodnutia o nestrannosti súdu a
otázke zákonného sudcu vzhľadom na ním podanú sťažnosť na ÚS SR podľa čl. 127 Ústavy SR, v

ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Zároveň uviedol, že žalobca trvá
na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným
sudcom na nestrannom súde. Uvedený návrh súd vyhodnotil ako návrh na odročenie pojednávania.
Podľa súdu zároveň opätovne ako dňa 11. 10. 2013 (č.l. 44 - 46 spisu) podal žalobca aj v celomrozsahu totožný návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia ÚS SR o ústavnej sťažnosti,
ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu o nevylúčení sudcu povereného

pojednávaním veci (č.l. 137 - 139 spisu). Z podaných návrhov č.l. 44 - 46, č.l. 137 - 139 spisu na
prerušenie konania vyplýva, že sa jedná o návrhy totožné, pričom o tomto návrhu už súd prvého stupňa
v rozsudku č. k. 16C/203/2012-70 zo dňa 11. 10. 2013 rozhodol. Krajský súd Žilina rozsudkom č. k.
8Co/51/2014-115 zo dňa 28. 02. 2014 rozsudok v časti, v ktorej okresný súd návrh žalobcu na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na

zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol, ponechal nedotknutý a rozsudok v tejto časti nadobudol
právoplatnosť dňa 11. 12. 2013. Preto s poukazom na citované ustanovenia § 167 ods. 1, 2, § 103, §
104 ods. 1 prvá veta, § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) súd konanie o
návrhu žalobcu na prerušenie konania zastavil.
Súd zamietol návrh žalobcu na zrušenie pojednávania, ktorý návrh podľa jeho obsahu posúdil ako návrh
na odročenie pojednávania. Nakoľko o návrhu žalobcu na prerušenie konania už bolo rozhodnuté, súd

nezistil dôležitý dôvod na odročenie pojednávania na neurčito do času, kým vo veci nerozhodne Ústavný
súd o sťažnosti žalobcu a v konaní pokračoval a vec rozhodol v neprítomnosti žalobcu, jeho zákonného
zástupcu a žalovaného s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
Z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 4Er/198/09 mal súd zistené, že dňa 23. 04. 2009 sa začalo
exekučné konanie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO:

35 807 598 proti povinnému F. Z., bytom D., ul. A.. XXX/XX, kde exekučným titulom bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 05. 12. 2008 sp. zn. SR 11677/08, a to spísaním zápisnice
pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Dňa 25. 05. 2009 došla okresnému súdu žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podaním došlým súdu dňa 18. 06.
2009 súdny exekútor urgoval vydanie poverenia. Dňa 29. 06. 2009 súd vyzval súdneho exekútora, aby

v lehote 15 dní vyzval oprávneného na predloženie dokladu, ktorým preukáže skutočnosť, že všetky
spory medzi účastníkmi sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní, zároveň súd vyzval aj na predloženie
zmluvy o úvere, ktorú výzvu súdny exekútor prevzal dňa 08. 07. 2009. Súdny exekútor dňa 25. 07.
2009 vyzval oprávneného na predloženie uvedených dokladov s tým, aby ich zaslal priamo okresnému
súdu, o ktorej skutočnosti informoval okresný súd, na ktorú žiadosť oprávnený nereagoval. Dňa 28. 09.

2009 došla súdu žiadosť oprávneného o podanie informácie o stave konania. Na túto výzvu exekútor
a oprávnený nereagoval. Dňa 29. 09. 2009 súd exekútorovi oznámil, že poverenie nemôže vydať,
nakoľko mu neboli doručené požadované listinné doklady a tak nemôže náležite posúdiť, či žiadosť
o udelenie poverenia - návrhu - exekučného titulu sú vydané v súlade so zákonom. Opätovne bol
exekútor súdom vyzvaný, aby predložil v lehote 10 dní návrh v zmysle výzvy súdu zo dňa 29. 06.

2009. Dňa 28. 10. 2009 súdny exekútor urgoval oprávneného na predloženie listinných dokladov, ktorú
skutočnosť súdu oznámil podaním došlým dňa 02. 11. 2009. Dňa 13. 11. 2009 oprávnený súdu oznámil,
že žiada o predĺženie lehoty na vybavenie o 60 dní (č.l. 14 spisu). Dňa 15. 01. 2010 oprávnený súdu
oznámil, že mu požadovanú zmluvu o úvere nezašle, nakoľko exekučný súd nie je v zmysle § 44 ods.
2 zákona NR SR č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a

o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučného poriadku“) oprávnený skúmať exekučný
titul z hľadiska hmotnoprávnych vzťahov, na základe ktorých bol vydaný. Spis bol vyššiemu súdnemu
úradníkovi predložený dňa 21. 01. 2010. Z poverenia č. 5502015422 (č.l. 16 spisu) vyplýva, že vyšší
súdny úradník vydal poverenie dňa 22. 06. 2009. Z doručenky, ktorá potvrdzuje doručenie poverenia
súdnemu exekútorovi je zrejmé, že poverenie mu bolo doručené dňa 07. 07. 2010. Z úradného záznamu

vedúcej oddelenia Er (č.l. 36 spisu) súd zistil, že pri písomnom vyhotovení poverenia došlo zrejme k
nesprávnosti, a to ku chybe v dátume vydania poverenia, pričom správne poverenie nebolo vydané dňa
22. 06. 2009, ale dňa 22. 06. 2010.
Súd konštatoval, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo udelené po uplynutí zákonom stanovenej
15-dňovej lehoty, ktorá uplynula dňa 09. 06. 2009, avšak tvrdenie žalobcu, že v danej veci bol exekučný

súd bezdôvodne nečinný viac ako 445 dní, nie je pravdivé. Poverenie bolo vydané 378 dní po
uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa súdu nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle judikatúry SR (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS
66/02). Poukázal na charakter rozhodovania v danej veci - udelenie poverenia súdnemu exekútorovi

na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti považoval za potrebné podotknúť, že exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené aleboodporuje dobrým mravom. Z toho dôvodu exekučný súd za účelom preskúmania charakteru plnenia
priznaného rozhodcovským rozsudkom oprávnenému vyzýval oprávneného prostredníctvom exekútora
a následne vlastnými výzvami na predloženie zmluvy o úvere a rozhodcovskej doložky, ktoré listinné

dôkazy oprávnený súdu nepredložil. Oprávnený nebol napriek opakovaným výzvam súdneho exekútora
súčinný. Sám požiadal súd o predĺženie lehoty na predloženie dokladov o 60 dní, ktoré aj napriek
poskytnutiu mu tejto lehoty súdu nepredložil, ktorú skutočnosť oznámil súdu až podaním došlým súdu
dňa 15. 01. 2010. Podľa názoru súdu k nevydaniu poverenia v období od 23. 04. 2009 do 15. 01. 2010
došlo práve v dôsledku tohto, že oprávnený nebol súčinný ani s exekútorom a ani so súdom. Nejednalo

sa o bezdôvodný prieťah zo strany súdu, ale o prieťah v konaní spôsobený právne oprávneným. V
neposlednom rade poukázal na pasívny prístup žalobcu v exekučnom konaní, súd žiadnym spôsobom
na porušenie svojho práva neupozornil, neobrátil sa na predsedu súdu so sťažnosťou na zbytočné
prieťahy v konaní, resp. nepodal ústavnú sťažnosť na ÚS SR, keď je nepochybné, že sa jedná o účinné
prostriedky nápravy v prípade zbytočných prieťahov v konaní. Pokiaľ však ide o obdobie od 16. 01. 2010
do 22. 06. 2010 (t.j. 157 dní), mal za to, že k prieťahom zo strany súdu došlo.

Súd tiež skúmal v konaní, či je prítomný ďalší nevyhnutný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a
to vznik majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy.
Podľa súdu v tomto štádiu konania žalobca nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy) ani jej výšku
a ani nenavrhol žiadne relevantné dôkazy. Táto škoda nevyplýva ani z pripojeného exekučného spisu.
Žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkovej škody paušálnou sumou 125 eur. Takéto paušalizovanie

výšky škody nie je možné akceptovať - v zmysle zákona sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, pričom
paušálne sumy uvádzané žalobcom nepredstavujú ani skutočnú škodu (tú by musel žalobca presne
vyčísliť) ani ušlý zisk. Neobstojí skutkové tvrdenie, že skutočnú škodu nie je možné vyčísliť, resp. len s
nepomernými ťažkosťami. Ak mal byť žalovaný zaviazaný k náhrade škody, musí byť výška tejto škody
vyčíslená presne. Pokiaľ ide o písomné vyjadrenie žalobcu o založení originálu Znaleckého posudku EÚ

vBratislavevovecistanoveniamajetkovejškodynasúdepodSpr410/14,tentoposudoknevypovedánič
o skutočnej výške škody, ktorá mala údajne žalobcovi konkrétne vo veci sp. zn. 16C/203/2012 vzniknúť.
Súd záver znaleckého posudku nespochybňoval, ale považoval za potrebné uviesť, že znalci v tomto
posudku vypočítali iba priemerné sumy výšky údajnej škody v konaniach žalobcu vedených na súdoch
na celom Slovensku. Pre rozhodnutie v danej veci však znalecký posudok Znaleckého ústavu EÚ nie je

relevantný.Súdnemôženahrádzaťznalecképosúdenievlastnýmposúdením.Bolopovinnosťoužalobcu
doložiť alebo navrhnúť súdu dôkazy o konkrétnej škode a jej výške, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu v konkrétnom ním označenom konaní. Ak žalobca nepredložil
dôkazy k vyčísleniu skutočnej škody, resp. ušlého zisku, potom neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide
o výšku ním tvrdenej škody. Rovnako žalobca nepredložil a ani nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie

príčinnej súvislosti medzi omeškaním súdu a ním tvrdenou škodou. Nepreukázal, že práve v čase medzi
podanímžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciearozhodnutímotejtožiadostiaprávekvôli
omeškaniu súdu s rozhodnutím o tejto žiadosti mu vznikla škoda práve vo výške 125 eur. Nepreukázal
ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaného.
Podobne súd nemohol priznať žalobcovi ani náhradu nemajetkovej ujmy, a to jednak z dôvodu,

že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že by samotné konštatovanie porušenia práv nebolo
dostatočným zadosťučinením a najmä preto, že žalobca nepreukázal ani nemajetkovú ujmu. Ani v tomto
prípade neobstojí paušalizovaná náhrada vo výške 660 eur za rok prieťahov, keďže je potrebné (najmä
u právnických osôb) prihliadať na význam sporu pre žalobcov (v tomto prípade nie je žalobca právnická
osoba poskytujúca veľké množstvo úverov). Ak žalobca uvádzal, že márnym uplynutím času boli

ohrozené jeho očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež
došlo k vyvolaniu rizík zániku povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a
insolventnosti povinného a ďalej uvádzal (bližšie nešpecifikovanú) hospodársku stratu na strane žalobcu
na strane jeho majiteľov, súd k tomu uviedol, že žiadna z uvedených okolností, ak by ich aj žalobca
bol preukázal (čo však neurobil), by nebola dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy, pretože všetky

tieto okolnosti predstavujú potenciálnu majetkovú škodu, ktorú je potrebné presne vyčísliť (čo žalobca
takisto neurobil), nie majetkovú ujmu. Ani pocity členov riadiacich orgánov žalobcu (frustrácia, neistota,
nedôvera) ako na ne odkazoval žalobca, nie sú relevantné pre konštatovanie nemajetkovej ujmy
právnickej osoby a pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že táto situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské
postupy a plány, toto žalobca nijako nekonkretizoval ani nepodložil žiadnymi dôkazmi.

Keďže žaloba bola nedôvodná, nebol dôvod o právnom základe uplatneného nároku rozhodovať
medzitýmnym rozsudkom.
Na pojednávaní súdu o trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, ďalej len „O. s. p.“ tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania, ako budúuvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. Nakoľko si však žalovaný trovy konania nevyčíslil v lehote
podľa § 151 ods. 1 O. s. p. a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, súd rozhodol tak, že mu náhradu
trov konania nepriznáva, keď v zmysle § 151 ods. 2 O. s. p. súd nie je viazaný výrokom o prisúdení

náhrady trov konania vyhláseným na pojednávaní.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil

tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného (správne malo byť uvedené žalobcu - poznámka

odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože
sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak

aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež
s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva
na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu

pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie
je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca.
Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v

čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie,
pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania.

Ďalej žalobca vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za
neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej

účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným
sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto

procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,

resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).Žalobca v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť

len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa žalobcu ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému
návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa
§ 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho,

súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil
sám (žalobca vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a následne vo veci
meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).

Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia

rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu
o tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme.Žalobcatvrdil,žehodlalvkonanípredsúdomprostredníctvomvykonanéhopojednávaniapredložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu

nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Tvrdil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody žalobcovi znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný
znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Je tak jednoznačne preukázané, že nesprávny
úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku

v určenej výške. V tejto súvislosti vytýkal súdu, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom. Z tohto totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli
žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súčasťou znaleckého posudku
sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o
vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného systému, nákladov na

poštovné a na telekomunikačné služby.
K nemajetkovej ujme žalobca uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že
došlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovzaručenéhočl.48ods.2
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom

stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné objektívne dôvody.
Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
K návrhu na prerušenie konania tvrdil, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému

súdnemu pojednávaniu jeho návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej
otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu, práva na nestranný súd na
základeústavnejsťažnostipodanejnaÚstavnomsúdeSR,bolsúdpovinnýpredsamotnýmrozhodnutím
vo veci samej, o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu uvedeného tvrdenia poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací
súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutomrozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ v odvolaní žalobca namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť, odvolací sud v prvom
rade poukazuje na vyjadrenie žalobcu, ktorý na výzvu súdu uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a
ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 9 spisu). Okrem toho Krajský súd v Žiline uznesením č.
k. 7NcC/67/2013-17 zo dňa 30. 01. 2013 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Čadca JUDr. Alena

Jančulová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Čadca
pod sp. zn. 16C/203/2012. Uznesenie krajského súdu bolo doručené aj účastníkom konania. Nadobudlo
právoplatnosť dňa 02. 04. 2013. V tejto súvislosti preto odvolací súd posúdil nedôvodnosť námietky
žalobcu, že vo veci konal vylúčený sudca a uvádza, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§
14anasl.O.s.p.)predstavujúvýnimkuzvýznamnejústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmu

zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré
sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Pomer k
účastníkom alebo k ich zástupcom môže byť založený predovšetkým príbuzenským, či iným obdobným
vzťahom, ktorému na roveň môže byť v konkrétnom prípade postavený vzťah priateľský alebo naopak

nepriateľský. Teda predpokladom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je jeho
určitý kvalifikovaný pomer k účastníkom, alebo k ich zástupcom, ktorý by mohol vzbudiť pochybnosti
o jeho nezaujatosti v konkrétnom prípade. V danom prípade tieto skutočnosti zistené neboli. Samotný
subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho

nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej
veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným postupom v

inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako
aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom

sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného

pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol
pojednávanienaktoromzaneprítomnostižalobcumeritórnerozhodol(vžiadostisapritomzdôrazňovalo,
že žalobca trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré
bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť sa vyjadriť k

tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k
porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, odvolací
súd k týmto uvádza:

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 25. 06. 2014 pojednávanie. Žalobca a
jeho splnomocnený zástupca prevzali predvolanie dňa 26. 05. 2014 (č.l. 131 p.v. spisu). Dňa 20. 06.
2014 doručil žalobca zo strany splnomocneného zástupcu návrh na zrušenie pojednávania z dôvoduobjektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu nakoľko podal sťažnosť na ÚS SR, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na nezákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného

prejednaním veci. Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia ÚS SR.
Okresný súd vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania a splnomocneného
zástupcu žalobcu. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že neakceptoval žiadosť
žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu o odročenie nariadeného pojednávania z ním uvádzaných
dôvodov, vec prejednal v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. aj v neprítomností účastníkov prihliadajúc na

obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. O návrhu žalobcu na prerušenie konania okresný súd rozhodol
na pojednávaní v rámci rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu v prejednávanej veci bol postup okresného
súdu v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Žalobca nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého
dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.),
požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, ktorý dôvod (ako už
bolo opakovane uvedené vyššie) nebol dôvodný. Naviac žalobca podal rovnaký návrh na prerušenie

konania ako v podaní zo dňa 10. 10. 2013, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté dňa 11. 12. 2013.
Žalobca a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred
termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa preto tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si
žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam

protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.
s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobcu, že nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď boli v zmysle

ust. 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a jeho
splnomocneného zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy vykonal, neodňal
tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie, okresný súd vykonal dokazovanie
navrhnuté samotným žalobcom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp. zn.
4Er/198/2009, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Podľa odvolacieho súdu pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného k žalobe, toto bolo doručené okresnému
súdu dňa 26. 08. 2013. Súd ho doručil splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 06. 09. 2013. Nebolo
preto pravdivým tvrdenie žalobcu, nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného.

Nebolo preukázaným tvrdenie žalobcu v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci. Jeho
uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č.l. 151 - 152 spisu).

Pokiaľ žalobca namietol postup okresného súdu s tým, že tento rozhodol rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O. s. p., poukazuje odvolací súd na to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v

zmysle § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že
skutkový stav tvrdený žalobcom považuje súd za nesporný. Je zrejmé aj vzhľadom na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.

Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v

čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Táto námietka žalobcu nie je dôvodná, pretože z ničoho nevyplýva, že by postup okresného
súdu nebol správny. Okrem toho odvolací súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že nebolo
potrebné opätovne rozhodovať o ďalšom návrhu žalobcu na prerušenie konania doručeného súdu dňa

20. 6. 2014, nakoľko sa jedná o totožnú vec a rovnakých účastníkov ako v podaní zo dňa 10. 10. 2013,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté (11. 12. 2013).

Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich

procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd po predchádzajúcom zrušujúcom uznesení
odvolacieho súdu č. k. 8Co/51/2014-115 zo dňa 28. 02. 2014 vykonal vo veci dostatočné dokazovanie,pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil.
Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2

O. s. p. Námietka žalobcu v odvolaní, sa súd dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, však v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú, je nedôvodná. Okresný súd konštatoval, že poverenie na vykonanie
exekúcie bolo udelené po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty, ktorá uplynula dňa 09. 06.
2009. V tejto súvislosti odvolací súd, rovnako ako okresný súd, poukazuje na to, že so zreteľom

na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/200, I.ÚS 70/2002,
I.ÚS 16/2002, I.ÚS 63/2000) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky
vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od
ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na
jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, ako to správne

učinil v tomto konaní aj okresný súd. Tento sa dostatočne zaoberal aj ďalšími atribútmi zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t. j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.

Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§142ods.1O.s.p.vspojenísust.§224ods.
1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Podľa ust. § 222 ods. 3 O. s. p. za podmienok ust. § 164 O. s. p. odvolací súd nariadil okresnému
súdu vykonať opravu označenia identifikačného čísla spisu sp. zn. 16C/203/2012, ktoré bolo uvedené
nesprávne (č. 5312209923 namiesto 5312209996).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é