Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/63/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216876
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Vanko
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216876.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Vanka a členov senátu JUDr.
Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Ľubice Medveckej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 12C/79/2013-72
zo dňa 20. januára 2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa podaný dňa 28.09.2012, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 523,59 eur
ako náhrady škody a sumy 104,72 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/1043/2010.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 5 ods. 1,

3, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 01.01.2013,
§ 41 ods. 1, 2 písm. c), d), i), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od
01.06.2011, § 41 ods. 1, 2 písm. c), d), i), § 44 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase
začatia exekúcie, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.05.2010, § 44

ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 a § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom od 01.06.2011. Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/1043/2010
súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená
dňa 26.11.2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. O žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 17.12.2010, právoplatným
dňa 07.01.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora udelenie poverenia zamietol. Voči uvedenému

uzneseniu oprávnený nepodal odvolanie, exekučné konanie je právoplatne zastavené. Konštatoval,
že rozhodnuté bolo po 21 dňoch od porania žiadosti na súd. Z vykonaného dokazovania mal súd za
preukázané, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal jednak náhrady škody a jednak náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorý odôvodnil tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty. Súd prvého stupňa mal za to, že návrh navrhovateľa spĺňa náležitosti návrhu, nie

je predčasne podaný ani nárok navrhovateľa nepovažoval za premlčaný. Uviedol, že navrhovateľ sa
domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu s poukazom na § 9 ods. 1 zák. č.514/2003 Z. z. z dôvodu, že došlo k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom
nebola dodržaná zákonom stanovená 15-dňová lehota. Podstatou tohto sporu bolo zistiť, či sa na daný
prípad vzťahujezákonnálehota podľa§44ods.2Exekučnéhoporiadkuaakáno,čidošloknedodržaniu

tejto lehoty a či nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia alebo zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia mu spôsobilo škodu a nemajetkovú ujmu a či mu rozhodnutie o zamietnutí žiadosti mohlo
spôsobiť škodu alebo nemajetkovú ujmu. Majetkovú škodu vyčíslil ako náhradu istiny s príslušenstvom,
ktorá mu nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom
konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného Zmluvou o úvere.

Čo sa týka nemajetkovej ujmy, ktorú si navrhovateľ uplatnil vo výške 20 % z istiny a príslušenstva,
takýto spôsob vyčíslenia nemajetkovej ujmy navrhovateľ nijako nezdôvodnil, ani nepreukázal vznik
nemajetkovej ujmy u navrhovateľa, len formálne uviedol, že došlo k zániku podnikateľských
aktivít navrhovateľa a jeho podnikateľských plánov, čo nebolo bližšie odôvodnené, ani preukázané.
Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od
okolností, ktoré sú v tejto veci konštatované, a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú

satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Z pripojeného exekučného spisu zistil, že exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok. V tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k
nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15-dňová lehota vzťahuje na vyporiadanie
sa súdu so žiadosťou exekútora a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla.
Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala. Navyše uviedol, že táto lehota je uvádzaná v súvislosti s rozhodnutím súdu, ktorým
je vydanie poverenia a nevzťahuje sa na rozhodnutie súdu, ktorým je zamietnutie
žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 určuje lehotu na vydanie
poverenia, nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia. V prípade, že súd má

za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia, zamietne žiadosť o udelenie poverenia, pričom
takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená 15 dňová lehota. Pre
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia žiadna zákonná lehota neexistuje. Konkrétne
v tejto veci došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia v lehote 21 dní od podania návrhu, čo
nepovažovalzaneprimeranúlehotunarozhodnutie,anisanestotožnilsnázoromnavrhovateľa,žebymu

v dôsledku takého postupu súdu mohla vzniknúť nejaká škoda a lebo nemajetková ujma, ktorá nezávisí
automaticky, len od zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v
tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Uvedená lehota, v ktorej bolo exekučným súdom rozhodnuté
je primeraná. Tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol s omeškaním 236 dní (správne malo

byť 168 dní) bolo nepravdivé a zavádzajúce. K navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému
postupu exekučného súdu uviedol, že nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz
vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za škodu z nesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp.

zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhať podľa § 5
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čo však navrhovateľ vyslovene vylúčil a aj to len v prípade, že by
bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné, čo preukázané nebolo. Rozhodovaciu činnosť, ktorá
je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup ( uznesenie NS ČR sp. zn.
25Cdo 1018/2007 zo dňa 25.08.2009). Súd zastal názor, že navrhovateľ sa nemôže domáhať nároku

podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že sa jedná o nesprávny úradný postup, pretože
exekučný súd vo veci rozhodol a svoje rozhodnutie právne zdôvodnil, oprávnený sa proti rozhodnutiu
exekučného súdu odvolal a rozhodnutie exekučného súdu odvolací súd potvrdil. Navyše sa nestotožnil
ani s právnym názorom navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre domáhanie sa
navrhovateľanárokuvočidlžníkovi vobčiansko-právnomkonaní.Rozhodnutieexekučnéhosúdu

bolozákonné,nebolozrušenéakonezákonnéapretotakétorozhodnutienemôžebyťdôvodomprevznik
škody. Neexistuje žiadna súvislosť medzi postupom a rozhodnutím exekučného súdu a údajnou škodou
navrhovateľa. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3 Cdo 50/2012, pokiaľ by exekučný
súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Konštatoval,

že rozhodnutie exekučného súdu nebolo nezákonné, išlo o spravodlivé a po právnej
stránke správne rozhodnutie, takéto rozhodnutie tak nemôže byť dôvodom pre vznik škody. Neexistuje
tak žiadna súvislosť medzi postupom exekučného súdu a údajnou škodou navrhovateľa. Konštatoval,
že exekučný súd má právo preskúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolovydané v súlade so zákonom. Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto

oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Záverom uviedol, že otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd. Súdne konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na

podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad
by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov preto
súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 OSP, pričom odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko odporca si žiadne trovy v konaní neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.
Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného

právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona

č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty

určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom
štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne

práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Záverom uviedol, že navrhovateľ nechápe, aký môže mať na

výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu
so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti,
ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté
procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie

navrhovateľa nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody
v sume 523,59 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 104,72 eur, ktorá mu mala vzniknúť
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 12Er/1043/2010, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15 dní. K
vydaniu rozhodnutia podľa názoru navrhovateľa došlo s omeškaním viac ako 168 dní.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim

vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie

možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného
rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec
zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil

účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.
Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol.

Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o

žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota,
či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu
tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti
s konaním exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 12Er/1043/2010 vyplýva, že
exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 12.08.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie
exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená Okresnému súdu Levice dňa 26.11.2010. O žiadosti o udelenie poverenia
exekučný súd rozhodol uznesením č. k. 12Er/1043/2010-9 zo dňa 17.12.2010, ktorým žiadosť súdneho

exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 28.09.2010,
doručenú Okresnému súdu Levice dňa 26.11.2010 zamietol. Proti predmetnému uzneseniu oprávnený
odvolanie nepodal, preto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.01.2011. Následne Okresný súd
Levice uznesením č. k. 12Er/1043/2010-20 zo dňa 10.03.2011 exekučné konanie zastavil. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 01.04.2011.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 do 01.06.2011, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúciealebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné uviesť, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu, o
ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie súdu,
ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri zohľadnení

jazykového - gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým rozhodnutia
súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V prípade naplnenia podmienok
pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
druhá veta) by uviedol, že súd je povinný rozhodnúť v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej
lehotyzákonodarcajasneprejavilsvojuvôľu,žesúdvprípade,akzistírozporžiadostialebonávrhualebo
exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“,

pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd
podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul vlastnému skúmaniu.

Žiadosť o udelenie poverenia bola teda exekučným súdom zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý
odvolacímsúdom,že15dňoválehotanazamietnutiežiadostiovydaniepoverenianeexistovala,nedošlo

tak zo strany exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote.

Možno preto konštatovať, že exekučný súd rozhodol v primeranej lehote bez meškania tak, že zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Teda k stavu právnej neistoty

a k nesprávnemu úradnému postupu ani nemohlo dôjsť, v plnom rozsahu sa stotožňujúc s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Zároveň je potrebné uviesť, že nemohlo dôjsť k prieťahom v konaní, ktoré
všeobecný súd nie je ani oprávnený konštatovať.

Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,

teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo potrebné
sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval
spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech
a ak mu nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani
prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
citovalust.§9ods.1,ods.2lendonovelyprijatejzák. č.412/2012Z.z.,t.j.vzneníúčinnomvčase
podania návrhu na začatie konania. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že na daný

právny stav správne aplikoval platnú normu, preto odvolanie navrhovateľa je v tejto časti nedôvodné.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,
že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu
trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.