Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14C/237/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233416
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2014:5112233416.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom, v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, právne
zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská
republika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSR,sosídlomŽupnénám.č.13,Bratislava,onáhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 17.9.2012 domáhal voči odporcovi zaplatenia majetkovej škody v sume

175,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy zaplatenia 829,80 eur.
Návrh odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a v súlade s
pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt, veriteľ zo zmluvy o úvere navrhol písomným
podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. §38 a nasl, zákona č.233/1995 Z.z. (ďalej len
„Exekučný poriadok") súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných
dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka.

Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere s dlžníkom W.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 401/2004. Iné informácie nemá, pretože exekučný súd
mu neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom
súde. Na základe návrhu súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a súdnemu exekútorovi
vydal poverenie. Pre obavy o faktický a právny osud pohľadávky spísal postupom podľa § 44 ods. 8

Exekučného poriadku návrh na zmenu súdneho exekútora a legitímne očakával, že súd mu svojou
činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k zmene
súdneho exekútora v stanovenej lehote. Potom poukázal na právnu úpravu ust. §44 ods.7 Exekučného
poriadku v znení od 1.9.2005 podľa ktorého „Ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd
po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako

keby došlo k zastaveniu exekúcie.“ a ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od 1.12.2006
podľa ktorého „Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu
podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do
30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.“. Uviedol, že napriek tomu, že vecnevykazovala prvky nadmernej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdenia a rozhodnutiu, vo
veci súd nerozhodol o návrhu v zákonom stanovenom čase.

Uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ktorý pripojil k návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučné konanie generálne inicioval formou zápisnice u zvoleného exekútora.
Opísaný postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust.
§44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia

o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej
republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). O
všetkých okolnostiach a priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, sa dozvedel po

doručení uznesenia o zmene súdneho exekútora.
Žalobca uviedol, že postupoval podľa ust. §15 ods.l zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou
požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do
podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.
Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej

škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Poškodený vynaložil v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- EUR;

na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- EUR; na administráciu a správu listín a
komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom 50,- EUR, na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou
stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- EUR, celkovo vynaložil poškodený vo veci správy a

vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu
súdneho exekútora a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu
márnesumu125,-EUR.Tátosumabynezaťažilapoškodeného,akbyexekučnýsúdpostupovalsprávne
a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu.
Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia

práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný

postup okresného súdu je podľa navrhovateľovho názoru dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej
intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových
práv poškodeného. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že
správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných
rizík neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného; neskorým ukončením

procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým
ukončením procedúry exekučným súdom k insolvencii povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca
vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov. Poukázal na dôvody
priznania náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodov, neexistencie akéhokoľvek účinného vnútroštátneho
prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných

nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času,
vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; Úplne zbytočné a
právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti
s vymáhanou pohľadávkou a j ej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít

žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného
obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov a nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.Zdôraznil s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, že do obsahu základného
práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,
ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 77/02). Všeobecný súd pri realizácii základného

práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo
na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 120/2010 z 12. mája 2010). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené

základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov
zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu,
ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno
obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (napr. Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 271/05).
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z možnej analógie z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa
na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca 660,00 EUR. (III.
ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06-28, III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55,

III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36, III. ÚS 301/05-38, III. ÚS
82/03-25), a uplatnil si ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky spôsobené v

priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu sumu určenú alikvotným
pomerom 55,32 EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie
vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu.

Odporca k výzve súdu na oznámenie skutočností ohľadom predbežného prerokovania návrhu uviedol,

že Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012
doručených spolu 43 597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Na
výzvy na doplnenie žiadosti, ktoré ministerstvo adresovalo žalobcovi po doručení žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, bola ministerstvu doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca
nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie (dátumy, kedy sa žalobca dozvedel

o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu a „ohrozenie" práv zánikom povinného,
resp. jeho insolvenciou, stratu kontaktu s povinným a pod.), a nedokázal uviesť skutočnosť, či boli
podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu
súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne
prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo ako orgán

príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za
predbežne prerokovaný. Vzhľadom na to, že žalobca ani na výzvu žiadosť v potrebnom rozsahu
nedoplnil a nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu,
resp. zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden ; uplatnených
nárokov uspokojený nebol. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený

nárok bol aj obsahom prijatých žiadostí predbežné prerokovanie nároku zdôraznil, že dôkazné bremeno
v smere preukázania predbežného prerokovania nároku je na strane žalobcu a nemôže zaťažovať
žalovanú stranu, ktorá nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené nároky boli aj predmetom
doručených žiadostí o predbežné prerokovanie.

Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP") dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne
ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať
rozhodnutie, teda formuluje podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesnépodmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za nedostatok sa považuje aj zmätočnosť
podania. Poukázal na to, že v návrhu sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú zmätočne označení
povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy narodenia, žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú

značku príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje
ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa
žalobca dozvedel o vzniku škody. Namietal, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by
preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej
ujmy, atď... Žalobca síce uviedol časť dôkazov s odkazom na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša

celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať žalobca sám. Zdôraznil,
že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde,
má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní,
ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a
jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie
spisovýchznačiekexekučnýchkonaní,vktorýchmalodôjsťknesprávnemuúradnémupostupuzostrany

exekučnéhosúdu(tedanesplneniezákonompredpísanýchnáležitostí),bolojednýmzdôvodov,prektoré
Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného
súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp.
zn. IV. ÚS 374/2012).
K navrhovateľom uvádzaným prieťahom v konaní poukázal odporca na to, že žalobca neuvádza kroky,

ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Navrhovateľ neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti
v rámci predbežného prerokovania zo strany navrhovateľa, či využil možnosť podania sťažnosti na
zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej
sťažnosti, teda či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania. Judikatúra Ústavného
súdu SR, konkrétne v náleze z 3. 5. 2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že

sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. Ďalej vyjadril názor, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba
predseda súdu alebo Ústavný súd SR.
Ďalej odporca uviedol, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom čas doručenia žaloby je zrejmé, že žalobca
ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Pritom poškodený sa práva na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo
dňa prijatia jeho žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie
nárokuje zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku

mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76,
uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978), teda nárok bol uplatnený predčasne. Zároveň napriek
výzve na doplnenie žiadosti, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola
doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané

informácie (dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu a „ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratu kontaktu s povinným a
pod.) a nedokázal uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné
sťažnosti. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí,
a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie

sám požiadal. Ministerstvo spravodlivostí SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č.
514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Ďalej uviedol, že zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých
štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to 1/
nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou pričom pre vznik
zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne, t. j. nesplnenie čo i len jednej
spôsobuje, že zodpovednosť štátu za škodu nevzniká.
Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti
súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odkázal na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné
vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy
potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil.K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaná
viedla, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu
súdneho exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora.

V praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho
predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších
trov (keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto
uznesení aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u
pôvodného exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti

vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučnýporiadok")(súdvrozhodnutíozmeneexekútorapodľaodseku8zároveňvykonanímexekúcie
poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnenú, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho
exekútora, ktorú bol vykonaním exekúcie pôvodne poverenú). Žalovaná pripustila, že v niektorých
jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho

exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu, najmä
v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť; v takých
prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu
žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách
exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný

spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v prípadoch podozrenia, že exekučný
súdnekonalonávrhochžalobcuakooprávnenéhonazmenusúdnehoexekútora,žalobcoviničnebránilo
využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného
súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s
§ 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal

svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ustanovenia § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník"), keďže si nepočínal tak, aby
nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa tvrdenia žalobcu ku škode/nemajetkovej ujme malo
dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej
lehote).

Poukázala aj na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, podľa ktorej z uvedeného vyplýva,
že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo
skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú
právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu

spotrebiteľských zmlúv.
Knavrhovateľomviacnásobnémunamietaniuprieťahovvkonaníuviedla,žeaksinavrhovateľodvodzuje
svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody z tohto dôvodu, s poukazom na
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., je explicitne uvedené, z čoho
výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v

zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci
o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov
v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,

ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v

konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a odporca nepovažuje existenciu
prieťahov v konaní za preukázanú. Zároveň odporca opätovne zdôraznil, že otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu

najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr.
I. ÚS 41/02). Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti,
resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že byexistovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v
súdnom konaní môže len Ústavný súd SR, dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR, pretože podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993

Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov, sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. V tejto súvislosti
poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR podľa rozhodnutí ktorého s poukazom na ust.

§ 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba
v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných
práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu súdnych prieťahov a
nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
tak Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba

eštepredtýmneúspešnenedomáhalatohtonárokupodľazákonač.514/2003Z.z.(tedaprostredníctvom
účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či
bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z.z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže
konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy (v opačnom prípade by sa

ústavnou sťažnosťou Ústavný súd SR meritórne zaoberal až po neúspešnom uplatnení nároku v režime
podľa zákona č. 514/2003 Z. z.).
Odporca ďalej uviedol, že súd konajúci o náhrade škody by mal pri posudzovaní nároku na náhradu
škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované
predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. Poukázal na to, že podľa odôvodnenia uznesenia

Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012, I. ÚS 476/2012-12, ktorým Ústavný súd SR rozhodoval o
sťažnostiach žalobcu, ústavný súd konštatoval, že: „O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď
namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).... Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných
konaní sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť

namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených okresným súdom ...... zasiahla
samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie (m. m. II. ÚS 93/03).“ Existenciu prieťahov v konaní nepovažuje za preukázanú.
Ďalej k uplatneným nárokom na náhradu majetkovej škody uviedol, že podľa ustanovenia § 17

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa jeho názoru však žalobca nepreukázal
existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Podľa tvrdení žalobcu
tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v

administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila
žalobcu výlučne v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvompracovnýchvýkonovzamestnancapomocouinformačnéhosystému,udržiavanieasprávuinformačného
systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ v
žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie
majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich
náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Tiež poukázal na to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém,
ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých

prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom
exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných
nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/
vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Ak
navrhovateľ uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie“ systému, ide taktiež o činnosť,
ktorú musí vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich

poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa
špecializuje na poskytnutie a vymáhanie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne
sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti
s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a
publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom, na

skutočnosť,ževäčšinauvádzanýchzaslanýchžiadostíoposkytnutieinformáciisamohlahospodárnejšie
vykonaťajelektronicky).Nadruhejstrane,samotnýzástupcanavrhovateľauvádzavosvojomstanovisku
k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, že „disponuje
jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v
automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané

v tejto forme rovnako tak elektronicky“. Z tohto dôvodu uplatňovanie nároku na majetkovú škodu
je nepodložené, nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami
alebo skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k
ľubovoľnémuasubjektívnemuvyčíslovaniuškodyzostranyžalobcuapreskúmaniepredmetnéhonároku
je znemožnené. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo

podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného
tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej
povinnosti odôvodňuje.

K navrhovateľom uplatňovanej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenej v pomernej výške

k čiastke 663,38 € za rok, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za rok prieťahov
poukázal na to, že podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.

z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Poukázal na
to, že v časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ poukazuje

na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za
zbytočné prieťahy. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému
skúmaniu prípadu zo strany ústavného súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z
paušálnejsumy663,38€,ktorámusíbyťpriznanázakaždýrokprieťahov,považujezanesprávnuúvahu.
Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom pri žalobe

na strane navrhovateľa ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR
prihliadol aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok
nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov
Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Odporca ďalej
poukázal na to, že je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických

osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje
spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovúujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na
činnostiprávnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,leboimnevznikáujmapriamo.Žalobcauvádza
aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované.

Taktiež žalobca neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“.
Taktiež odporca poukázal na to, že navrhovateľ pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobných návrhov nevyplýva preukázaný vznik nemajetkovej ujmy ani to, že by sa mala poskytovať
jej náhrada v peniazoch.

Odporca ďalej s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2 a 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. uviedol, že nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na

trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov
je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu. Upozornil na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť
pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri
Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami

žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia
na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom
návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove
(Vec C-76/10), kde bolo konštatované, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi

tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa
javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa. ... Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom

Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých
aspektoch, z ktorých niektoré uvádza ďalej. .... Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa,
že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od

spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky. ... Podľa
bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne. .... Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu
pred termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej

výške. ... Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel
na ochranu spotrebiteľa...“ Aj s poukazom na medializované informácie (napr. článok v denníku SME
zo dňa 16.07.2012), rozhodnutie Asociácie organizácií splátkového predaja, ktorá vylúčila navrhovateľa
zo svojich radov, uviedol, že praktiky navrhovateľa sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku

práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto v takomto prípade aj súdna
moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie
exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva

spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia
nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie
exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je
spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú
charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje odporca za konanie v rozpore s dobrými

mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala
žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v
takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia právmusí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.
Taktiež uviedol, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je

nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody
či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami, ktorá podľa ustálenej
súdnej praxe sa je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina)
vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je
následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť

všaknemožnorobiťzávislounaneobmedzenejkauzalite.Atribútompríčinnejsúvislostijetotiž„priamosť“
pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a
vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí,
ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho
a bezprostredného vzťahu príčiny a následku nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom
okresného súdu.

V konaní zároveň navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou
univerzitou v Bratislave, Znaleckým ústavom, kde znalecký ústav posúdil činnosti a ich ekonomické
náročnosť s vymáhaním pohľadávok spoločnosti pohotovosť, s.r.o. v súvislosti s neprávnym úradným
postupom exekučných súdov Slovenskej republiky, pretože neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti

o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie NZP, neskoro rozhodli alebo nerozhodli o vydaní poverenia
na vykonanie exekúcie NVP alebo neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora ZE,
celkove pri podaní 10.897 návrhov v agende, kde súdy neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o
nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie, 8.890 návrhov v agende, kde súdy neskoro rozhodli alebo
nerozhodli o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a 8.661 návrhov v agende, kde súdy neskoro

rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora. Znalecký ústav objasňoval zvýšené náklady na
mzdové náklady, tlač, náklady na úpravu informačného systému a náklady na telekomunikačná služby
a poštovné. Znalecký ústav pritom vychádzal z podaní od 2.7.2009 do 25.5.2011 pri neskoro vydaných
alebo nevydaných povereniach a z podaní od 18.2.2009 do 15.3.2012 pri neskoro rozhodnutých
alebo nerozhodnutých návrhoch na zmenu súdneho exekútora, vyplatených miezd a benefitov pre

zamestnancov,zpriemernéhostavuzamestnancov,nákladovnazriadeniepracovnéhomiesta,nákladmi
na poštovné, nákladov na telekomunikačné služby a nákladov na tlač, úpravu informačného systému
pri zlúčení spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. s LUKA & BREMER, spol. s r.o. a LBG, s.r.o. a vyslovil
záver, že náklady na žaloby NZP a NP predstavujú 30,76 eur a to mzdové náklady 4,15 , náklady na tlač
5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur, náklady na poštovné 3,01 eur, náklady

na telekomunikačné služby 4,43 eur, náklady na žalobu ZE predstavujú náklady spolu 31,68 eur a to
mzdové náklady 5,07 eur, náklady na tlač 5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur,
náklady na poštovné 3,01 eur, náklady na telekomunikačné služby 4,43 eur.

Odporca vo vyjadrení k znaleckému posudku uviedol, že súd by nemal na navrhovateľom predložený

posudok prihliadať, a to vzhľadom na to, že znalca neustanovil v konaní ani vypracovanie znaleckého
posudku neinicioval sám, s prihliadnutím na mimosúdny spôsob zadania predmetnej zákazky, ku
ktorému došlo až po doručení jednotlivých žalôb na súd, bola odporkyni priamo odňatá možnosť
akýmkoľvek spôsobom participovať na postupe pri vypracovaní posudku, ktorý preto odpovedá výlučne
na otázky kladené navrhovateľom bez prihliadnutia na možné argumenty, resp. protiargumenty odporcu,

ako aj to, že náklady na poštovné a náklady na tlač, posudzovanie ktorých je tiež predmetom
posudku, nespĺňajú zákonom predpokladané kritérium skutočností, na preukázanie ktorých by bolo
nutné disponovať odbornými znalosťami. Podľa názoru navrhovateľa je posudok je vo svojej podstate
výrazne jednostranný, následkom čoho je spochybňovanie jeho vierohodnosti odporcom. Poukázal
na to, že pri vypracovaní znaleckého posudku sa vychádzalo zo skutočností, ktoré boli zistené z

podkladov poskytnutých zadávateľom. Podklady boli kontrolované len po formálnej stránke a vecná
stránka obsiahnutá v ekonomických a účtovných výstupoch je garantovaná poskytovateľom informácií.,
teda pri vypracovávaní posudku sa vychádzalo z údajov poskytnutých zadávateľom, t.j. žalobcom,
pritom podľa judikatúry v prípade „ak sa vyžaduje znalecký posudok, je potrebné dbať na to, aby
súd predtým náležite zistil všetky potrebné skutočnosti, ktoré by boli podkladom, z ktorého by znalec

pri spracovaní znaleckého posudku vychádzal, a aby pri ustanovení znalca bol dodržaný postup
podľa ustanovenia § 127 ods. 1 prvá veta OSP. (Sborník stanovisek, zpráv a rozhodování soudů a
soudních rozhodnutí NS ČSSR, ČSR a SSR 1970-1983, sv. IV, s 26) Vzhľadom na jednostranné
zadanie požiadavky na vypracovanie znaleckého posudku odignorovaním procesnej úlohy súdu aodignorovaním práv žalovanej pri znaleckom dokazovaní, ako aj vzhľadom na spornosť vstupných
neverifikovaných údajov poskytnutých žalobcom, je zrejmé, že požiadavky kladené právnym predpisom
a judikatúrou na relevantné znalecké dokazovanie neboli splnené, a to vinou žalobcu. V tejto súvislosti

je nemenej významným faktom, že podklady, z ktorých mal znalecký ústav vyčíslenú škodu odvodiť, nie
sú v znaleckom posudku jednoznačne identifikované a nie sú súdu ani žalovanej vôbec známe (hoci
aby bolo znalecké dokazovanie vykonané lege artis, mali byť súdu známe ešte pred zadaním úlohy
znalcovi). V tejto súvislosti odporcovi, ako i súdu z úradnej činnosti známe, že zadávateľ i v samotnej
žalobe (ale nielen), na podklade ktorej bolo začaté predmetné konanie, uvádza nesprávne údaje či už

ohľadom dĺžky lehoty, v ktorej mal súd rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, resp. o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Je teda dôvodné prijať záver,
že údajom predloženým žalobcom ako zadávateľom posudku nie je možné bezvýhradne dôverovať,
nakoľko tieto vykazujú so železnou pravidelnosťou nezanedbateľné nepresnosti. Z uvedeného dôvodu
preto žalovanej nie je zrejmé, ako mohol znalecký ústav na str. 7 a na str. 8 vysloviť záver, že v konaniach
exekučných okresných súdov došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pri jeho konštatovaniach o

oneskorenom rozhodnutí alebo nerozhodnutí. Taktiež poukázal na to, že znalecký ústav sa mal vo
vzťahu k otázkam, ktoré nie je zo zákona oprávnený odborne posúdiť, vyjadrovať výlučne v spôsobe
podmieňovacom a nie oznamovacom. K záveru znaleckého ústavu ohľadom existencie nesprávneho
úradného postupu poukázal aj na doterajšiu rozhodovacú činnosť súdov, podľa ktorej je časť návrhov
právoplatne rozhodnutá a to zamietnutím návrhu.

Posudok predstavuje len prepočet nepreukázaných a žalobcom tvrdených sumárnych údajov a tvrdení
(výstupov žalobcu) na počet žalôb, čo je neprípustné a nespôsobilé jednoznačne určiť, ktorý konkrétny
nesprávny úradný postup spôsobil ktorú konkrétnu škodu; škoda je tak stále výlučne paušálnou
bez dopadu na konkrétne jednotlivo uplatnené nároky. Skutočnosť, že znalecký ústav operoval pri
vypracovávaní posudku so štatistickými údajmi, vedie taktiež k záveru o jeho nedôveryhodnosti. Výpočty

pri jednotlivých položkách žalovanej pripomínajú skôr voľnú úvahu, ako presný výpočet údajnej škody,
ktorá mala byť žalobcovi spôsobená v príčinnej súvislosti s postupom toho - ktorého exekučného súdu.
Ústav pri vypracovaní posudku teda znalecký ústav nesprávne predpokladal, že každé jedno konanie
posudzované v predmetnom posudku prebiehalo v rámci celého skúmaného obdobia bez zohľadnenia,
či každé jedno konanie prebiehalo vo všetkých uvedených rokoch (t. j. či sa každé konanie začalo

už v roku 2009 a či každé jedno konanie skončilo v roku 2012). Samotný súd z úradnej činnosti
musí vedieť, a vyplýva to i z jednotlivých žalôb žalobcu, že väčšina konaní neprebiehala v celom
posudzovanom období. I z uvedeného dôvodu je možné označiť predmetný posudok za dôkaz, ktorým
nie je možné náležite zistiť skutkový stav predmetnej veci. Pokiaľ sa jedná o zvýšený výpočet zvýšených
mzdových nákladov odporca spochybnil skutočnosť, že k zvýšeniu počtu zamestnancov došlo výlučne

z dôvodu namietaného postupu exekučného súdu, nakoľko uvedenú skutočnosť posudok žiadnym
relevantným spôsobom nepreukazuje. Predložený posudok žiadnym spôsobom nepreukazuje, že k
zvýšeniu počtu zamestnancov nedošlo napríklad v dôsledku prirodzeného hospodárskeho rastu žalobcu
ako takého. Vo výpočtoch týkajúcich sa zvýšených mzdových nákladov žalobcu sú zahrnutí i pracovníci
pre trestné konanie a pracovníci pre styk s verejnosťou, čo zároveň vylučuje akúkoľvek súvislosť s

namietaným pochybením exekučného súdu. Príčinná súvislosť medzi zvýšenými mzdovými nákladmi a
nesprávnym úradným postupom súdu absentuje i vo vzťahu k činnostiam, ktoré boli predmetom výkonu
práce práve tých zamestnancov, o ktorých sa mal kolektív pracovníkov žalobcu rozrásť. K činnosti v
posudku označenej ako „overovanie skutočnosti, či súd rozhodol v exekučnej veci“ by títo, resp. žalobca
pristúpil bez ohľadu na prípadnú existenciu namietaného postupu exekučného súdu. Taktiež agenda

úhrady poplatkov je v predmetnej veci bezpredmetná, nakoľko žiadne iné poplatky, ako poplatok za
návrh na vykonanie exekúcie, ktorý by žalobca musel uhradiť bez ohľadu na existenciu namietaného
postupu, neprichádzajú do úvahy. Rovnako nemôže ísť na ťarchu žalovanej, že sa žalobca v rámci
svojej zmluvnej slobody mal rozhodnúť uzatvoriť pracovné zmluvy, v ktorých mal svojim zamestnancom
poskytnúť ním uvádzanú hodinovú mzdu, hoci v danom čase štátnym zamestnancom v kvalifikovaných

pozíciách v rezorte justície (napr. vo funkcii odborný radca na pozícii vyššieho súdneho úradníka v 7.
platovej triede) prislúchal funkčný plat vo výške približne 3,90 eur na hodinu (viď prílohu č. 3 zákona č.
400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov). V prípade nákladov na úpravu
informačného systému sa zo znaleckého posudku vôbec nie je možné dozvedieť, k akým úpravám
informačnéhosystémumalodôjsťavôbecniejezrejmásúvislosťtýchtoprípadnýchúpravsnamietanými

nesprávnymi úradnými postupmi. Znalecký ústav opäť len prepočítava nepreukázané náklady na úpravu
informačného systému s neznámym obsahom týchto na počet žalôb. Je tiež potrebné zdôrazniť, že
otázky týkajúce sa potreby vykonania zmien v informačnom systéme a otázky týkajúce sa obsahu týchtozmien nie sú predmetom odborov Ekonomika a riadenie podnikov, resp. Ekonómia a manažment, pre
ktoré je znalecký ústav zapísaný v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.

Na nariadené pojednávanie sa účastníci konania nedostavili, doručenie predvolania mali riadne
vykázané.
Právny zástupca navrhovateľa žiadal termín pojednávania zrušiť z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu, pretože mu neboli oznámené výsledky procesných postupov sudcu
pre vyriešenie nestrannosti zákonného sudcu ako aj z dôvodu zadania objednávky na vypracovanie

znaleckého posudku na preukázanie nesprávnosti postupu exekučného súdu ohľadom interpretácie a
aplikácie smernice Rady 93/13/EHS.

Odporca neúčasť ospravedlnil a súhlasil, aby súd vec prejednal v jeho neprítomnosti.

Vo veci súd oboznámil rozhodnutie Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu, na základe ktorého

nedošlo ku konštatovaniu vylúčeniu zákonného sudcu. Napriek tomu, že navrhovateľ výslovne uviedol,
že námietku predpojatosti voči sudcovi nevznáša a predpojatý sa necítil ani sudca, vzhľadom na
navrhovateľove možné obavy predložil vec na rozhodnutie nadriadenému súdu, pričom k vylúčeniu
sudcu nedošlo. Napriek tomu, že súd teda nerozhodoval o návrhu navrhovateľa a nemal žiadnu
povinnosť oznamovať navrhovateľovi výsledky rozhodnutia o nevylúčení sudcu z rozhodovania a

prejednania veci, pretože k zmene zákonného sudcu nedošlo, rozhodnutie spolu s predvolaním
navrhovateľovi doručil. Nakoľko súd nezistil ani iné dôvody pre odročenie pojednávania (zadanie
zákazky na vypracovanie znaleckého posudku), súd vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania,
ktorý nevyužili svoje zákonné právo byť prítomný na pojednávaní, právo na verejné a ústne prejednanie
veci, súd vec prejednal podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníkov konania.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a zistil nasledovný skutkový stav:

Súd z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp.zn. 24Er/973/2004 zistil, že súdny exekútor súdny
JUDr. Jozef Rišian požiadal návrhom zo dňa 8.9.2004 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na

základe návrhu PZ navrhovateľa zo dňa 26.8.2004 podľa not. zápisnice N540/2004 NZ 50726/2004,
pričom súd poveril exekútora na vykonanie exekúcie dňa 24.9.2004.
Právny zástupca navrhovateľa požiadal dňa 16.9.2010 o zmenu súdneho exekútora, pričom pôvodný
súdnyexekútornavýzvusúduvyčísliltrovykonaniadňaaždňa17.10.2011.Ozmenesúdnehoexekútora
súd rozhodol uznesením 24Er/973/2004 dňa 13.12.2011, pričom zároveň rozhodol o náhrade trov

exekúcie a zastavení konania v časti úroku z omeškania 0,25 % denne zo sumy 1036,41 eur od
28.1.2004 do zaplatenia. Súd rozhodol o zmene exekútora za dobu menej ako dva mesiace po tom, ako
pôvodný súdny exekútor vyhovel výzve súdu na zaslanie exekučného spisu a vyčíslenie trov exekúcie
Navrhovateľ na preukázanie vzniku majetkovej škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý dňa
17.1.2014 vypracoval znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave vo veci stanovenia majetkovej

škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, ktorý je registrovaný v registri tunajšieho súdu pod č.k. 1SprV
563/14, ktorým navrhovateľ žiadal určiť výšku majetkovej škody, ktorá bola spôsobená nesprávnymi
úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutia okresných súdov SR v exekučných konaniach, a to
najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučnom
konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Súd navrhovateľom predložený posudok hodnotil
ako listinný dôkaz, ktorý skôr preukazuje prípadnú efektivitu či neefektivitu navrhovateľa a pracovnú
snímku ako výšku škody. Súd musí súhlasiť s hodnotením odporcu, ktorý poukázal na to, že v posudku
vychádzal ústav jednak len z údajov poskytnutých navrhovateľom uvedených v účtovníctve (účtových
nákladov) bez akéhokoľvek auditu, porovnania aj základnej činnosti v poskytnutých úveroch, nie len

v podaných návrhoch na vykonanie exekúcie, správu úverov, nie len správu úverov predložených
na exekučné konanie, vychádzal z prezumpcie nesprávneho úradného postupu bez náležitej opory v
zákone, nerozlišoval jednotlivé konania, konkrétny čas v konaní a pod.. Predložený posudok môže slúžiť
možno pre štatistické ukazovatele ale nemôže v každom prípade preukazovať konkrétnu škodu v tom
ktorom konaní. Je nepredstaviteľné, že ak konanie pred súdom malo trvať napr. 9 mesiacov, aby sa

zohľadňovali úkony za štyri roky.

Pokiaľ navrhovateľ navrhoval vyčkať aj na posudok k výške škody, aplikácii práva EÚ, interpretácie a
aplikácie smernice Rady 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a judikatúru súdneho dvora EÚ.Súd takýto nárok nepovažoval za dôvodný nakoľko práva vykladá súd, nejedná sa o odborné otázky
na ktoré by sa vyžadovali osobitné znalosti znalca a teda ani sa nejedná o otázku, ktorá by mohla
byť podrobená znaleckému dokazovaniu, na náhradu škodu už predložil jeden posudok, pričom súd

preukázanie navrhovateľom v žalobe tvrdenej náhrady nepovažoval za tak zložité skutočnosti, že by súd
takýto nárok nedokázal posúdiť aj bez ďalšieho znaleckého dokazovania.

O nesprávnej aplikácii práva prvostupňovým súdom môže rozhodnúť na základe riadnych opravných
prostriedkov odvolací súd, najvyšší súd na základe mimoriadnych opravných prostriedkov a prípadne

Ústavný súd SR alebo ESĽP na základe podanej sťažnosti.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení zákona č. 508/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013),
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím,
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj
nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne
prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len

"žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., (s účinnosťou do 31.12.2012), uhrádza sa skutočná škoda
a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovujú inak

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., (s účinnosťou do 31.12.2012), v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak.

Súd v konaní postupoval podľa § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa ust. §44 ods.7 Exekučného poriadku v znení od 1.9.2005 Ak oprávnený požiada súd o zmenu

exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí
súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od 1.12.2006 podľa ktorého „Oprávnený môže
kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný
súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.“.Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu
(odporcu) konať, súd vychádzajúc z cit. ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení

zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013 dospel k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v
mene odporcu je Ministerstvo spravodlivosti SR, teda navrhovateľ správne označil v návrhu príslušný
orgán.

Súd sa zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania (§ 104 O.s.p.) spočívajúcej v tom, že

navrhovateľ požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu. Navrhovateľ žiadne
podanie preukazujúce, že by požiadal príslušný orgán štátu písomne o predbežné prerokovanie nároku
v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nepredložil, odkazoval na listiny, ktoré
má odporca. V odporcom predloženom zozname, ktorý je registrovaný v registri tunajšieho súdu pod
1SprS/289/2014 súd zistil uvádzanie nárokov zhodných s menom osoby povinnej v exekučnom konaní

a zhody s predmetom uplatnených nárokov, teda s poukazom na závery nariadeného súdu vychádzal
zo skutočnosti, že nárok bol uplatnený v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. avšak
jeho nebol v lehote podľa cit. ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uspokojený.

Navrhovateľom uplatnený nárok je potrebné právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej
škody podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Aktívna vecná legitimáciu navrhovateľa
v spore (že je nositeľom ním uplatneného práva) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z. z. a pasívna vecná legitimácia odporcu (že je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej
navrhovateľom uplatnenému právu) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

Nárok odvodzoval navrhovateľ od toho, že je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o zmene
súdneho exekútora do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a nesprávny úradný postup exekučného súdu

nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a v nečinnosti (zbytočnými
prieťahmi) v konaní, keď súd konal nesústredene a poverenie na vykonanie exekúcie vydal v omeškaní.

Súd s poukazom na navrhovateľom konštatované porušenie jeho základného práva a tvrdenie prieťahov
v konaní sa stotožňuje s vyjadrením odporcu s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR ako a

predpisy upravujúce postup pri zisťovaní alebo konštatovaní prieťahov v konaní (§ 55 a § 56 zák.
č. 757/2004 Z.z., § 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z., ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení pred a
po 31.12.2012, § 116 zák. č. 385/2000 Z.z.) je zrejmé, že okresný súd ako prvostupňový súd nie je
oprávnenýskúmať,čivinomsúdnomkonanídošloalebonedošlokporušeniuzákladnýchprávúčastníka
tým, že konanie súdu bolo nesústredené alebo že je poznačené prieťahmi v konaní.

Podľa ust. § 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne
veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby
nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby
sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné
právneveci,ktorévyplývajúzobčianskoprávnych,pracovných,rodinných,obchodnýchahospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a
rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej
samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne
záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich

podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak
to ustanovuje zákon.Z uvedeného zákonného vymedzenia právomocí súdu je zrejmé, že všeobecný súd nie je oprávnený
preskúmavať konanie súdu, ale len ak sú prieťahy konštatované oprávneným subjektom (§ 55 a §

56 zák. č. 757/2004 Z.z., § 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z., ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení
pred a po 31.12.2012, § 116 zák. č. 385/2000 Z.z., § 49 zák. č. 38/1993 Z.z.), všeobecný súd môže
rozhodnúť za splnenia zákonom predpokladanej hypotézy právnej normy o priznaní náhrady škody a
o výške škody. Súd pritom nezistil, že by konanie pred exekučným súdom bolo aj predmetom konania
o sťažnosti podľa § 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z., podľa § 49 zák. č. 38/1993 Z.z. alebo, že by

existencia prieťahov bola inak konštatovaná. Naviac s poukazom na opis rozhodných skutočností v
návrhu navrhovateľa, navrhovateľ konštatuje len dĺžku konania, avšak vôbec neakcentuje na povinnosti
súdu, ktorý mal rozhodnúť o zmene exekúrora, avšak ak o trovách exekúcie a všetkých náležitostiach
pôvodného exekútora, vrátene odovzdania spisu a poverenia.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že exekučný súd predmetnú zákonnú lehotu nedodržal, keď o

návrhu oprávneného na zmenu exekútora nerozhodol v lehote 30 dní od doručenia návrhu oprávneného.
Súd však v prvom rade poukazuje na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR napr. rozhodnutie I.ÚS
16/2002 podľa ktorého Ústavný súd síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone,
ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, pretože sú rozhodujúce aj v týchto prípadoch všetky okolnosti danej veci. Teda

i pri nedržaní zákonnej lehoty sa nemusí zároveň jednať o zbytočné prieťahy v zmysle § 48 ods. 2
ÚstavySR.Pretoprerozhodnutiesúdubolanevyhnutnásúčinnosťsúdnehoexekútora.Takistonemožno
opomenúť ani skutočnosť, že navrhovateľ v danom čase podal na súd značné množstvo návrhom a
to nie len na zmenu súdneho exekútora, pod náporom ktorých ani nebolo možné objektívne dodržať
zákonom stanovenú lehotu.

Naviac, súd zastáva názor, že až do rozhodnutia o zmene súdneho exekútora mohol pôvodný
exekútor vykonávať všetky úkony v exekúcii, vymáhať a uplatňovať nároky, teda ak mal byť frustrovaný
navrhovateľ z konania exekútora pre jeho nečinnosť, prípadne pre spôsobenú škodu, mal si nároky
vymáhať od pôvodného súdneho exekútora, podať sťažnosť na súdneho exekútora a pod.. Súd zároveň
nemôže ani opomenúť skutočnosť, že navrhovateľ vôbec nepreukázal, že by počas obdobia v ktorom

rozhodoval súd o zmene exekútora došlo vôbec k nejakej zmene na strane povinného, že by takéto
skutočnosti zistil zmenený súdny exekútor alebo oprávnený a pod.. Zlá vymožiteľnosť pohľadávky v
tomto prípade nie je následkom nečinnosti súdu, ale nesprávneho posúdenia schopnosti dlžníka splácať
požičané prostriedky, nesprávneho posúdenia jeho majetkovej situácie, či prípadnej činnosti súdnych
exekútorov.

Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom § 153 ods. 2 O.s.p., ale aj viazaný
skutkom t.j. žalobnými tvrdeniami ( § 79 ods. 1 O.s.p.), inými tvrdeniami ( § 101 ods. 1 O.s.p.) o
právne významných skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok, po vyhodnotení
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované

peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na nim tvrdenom skutkovom základe.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
súčasne (kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom

a vznikom škody. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup
vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu
resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny
úradný postup je vymedzený v ustanovení § 9 ods. 1 veta druhá a podľa konkrétnych okolností bolo

potrebné v danej veci správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého
postup smeruje.

Je nepochybné, že exekučný súd v namietanom konaní rozhodol o zmene súdneho exekútora, dokonca
rozhodol aj o čiastočnom zastavení konania, nerozhodol o zmene síce v zákonom predpokladanej

lehote, ale vzhľadom na okolnosti rozhodovania vôbec nemožno usudzovať, že v konaní došlo k
neodôvodneným prieťahov.Súd však tak, ako vyjadril svoj názor na začiatku odôvodnenia rozsudku, nezistil konštatovanie zistených
prieťahov oprávneným orgánom (predsedom súdu, revíznou komisiou, rozhodnutím disciplinárneho
súdu, z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky či ESĽP) a neodôvodnené prieťahy v konaní

súd nezistil ani z iných dôvodov.

Naviac hoci navrhovateľ poukazoval na ujmy mu spôsobené tým, že exekúcia nemohla byť vykonaná,
povinný sa stal nemajetným a pod., podľa podania súdneho exekútora založeného v exekučnom spise,
svoje tvrdenia nijako nepreukázal, teda že by od poskytnutia úveru či podania žiadosti na vydanie

poverenia povinný vykonával úkony smerujúce k zmenšeniu majetku, bol na povinného vyhlásený
konkurz a pod., teda dôkazné bremeno v tejto časti neuniesol a všetky takéto tvrdenia sú len v rovine
účelových úvah. Súd poukazuje na to, že práve oprávnený v súčinnosti so súdnym exekútorom, ktorý
zisťuje stav majetku povinného môže a má takéto skutočnosti pri riadnej starostlivosti zistiť.

Taktiež súd okrem rozhodnutí citovaných odporcom a rozhodnutie US SR č. k. II. US 520/2012-39 zo

dňa 10.07.2013 poukazuje na to, že nie každý prieťah, resp. určité obdobie nečinnosti v konaní možno
vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní, a podľa judikatúry Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 86/02,
IV. ÚS 440/2012 ktorá konštatuje, že „pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy
(obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého

úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno

preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách."

Nakoľko súd nezistil existenciu relevantných nárokov pre uplatnenie náhrady škody z nesprávneho
úradného postupu súdu v namietanom konaní, súd návrh v plnom rozsahu zamietol.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku, ktorý je pravdepodobný a relevantný. Nakoľko nárok navrhovateľa
na náhradu škody nebol preukázaný, súd sa vznesenou námietkou premlčania nezaoberal.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal v spojení s §
151 ods. 1 veta prvá o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania neuplatnil a
zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto súd odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch podľa § 4 ods. 1 písm. k) (účinnosť do 30.9.2012) v zmysle ktorého
zákonnéhoustanoveniaodpoplatkujeoslobodenésúdnekonanievoveciachnáhradyškodyspôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa § 2

ods. 2 veta prvá citovaného zákona, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel,
zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku
oslobodený. Vzhľadom na procesný výsledok v tomto konaní, kedy súd návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol, a preto nezaviazal odporcu ako úspešného účastníka konania na zaplatenie súdneho
poplatku z podaného návrhu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho

robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiusmeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný

počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).