Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. november 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/554/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225353
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112225353.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: X., s.r.o., so sídlom X. XX, B.,
IČO: 35 807 598, právne zastúpený G. X., s.r.o., so sídlom U. 4, B., IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Q.
J.,zastúpenáF.Q.,sosídlomI.Z.XX,B.,onáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,naodvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 08. apríla 2014, č.k. 11C/227/2012-86,

jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ

domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 1.254,81 Eur z titulu majetkovej škody a sumu
250,96 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného
dokazovania za preukázané, že súdny exekútor JUDr. J. A. so sídlom v B. podal dňa 17.02.2012 na
Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného X.,
s.r.o. (navrhovateľa) proti povinnému K. F. pre vymoženie istiny vo výške 360,- Eur s príslušenstvom.
Okresný súd Trenčín uznesením č.k. 49Er/429/2012-12 zo dňa 24.02.2012žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol. Ďalším uznesením č.k. 49Er/429/2012-14 zo dňa 28.03.2012 exekučný
súd exekúciu zastavil. Od podania žiadosti o poverenie na exekúciu dňa 17.02.2012 do vydania
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na exekúciu dňa 24.02.2012 exekučným súdom
uplynula doba 7 dní, teda exekučný súd rozhodol o žiadosti v zákonnej lehote. Súd prvého stupňa
po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 6 ods. 1, 2 a 4, § 9 ods.
1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 ,3 zákona č. 514/2003 Z.z., ďalej ust. § 44 ods.

2, 3, § 41 ods. 2 písm. c), d) Exekučného poriadku, ako aj čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 5
Ústavy SR a čl. 3 ods. 1, 2, čl. 4 ods. 1, 2, čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS
z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V prejednávanej veci skúmal,
či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu. Poukázal na to, že podľa ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a z ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie

o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Dospel k záveru, že povinnosťou
orgánu štátu je len v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom
stanovené podmienky a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
účinného pred novelou č. 102/2011 Z.z. Zdôraznil, že postup exekučného súdu nebol v rozpore so
zákonom, nakoľko o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol v zákonnej lehote,
resp. 7. deň do doručení žiadosti. Ďalej uviedol, že so vstupom Slovenskej republiky do európskeho

hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka Zákonom č. 150/2004 Z.z. s
účinnosťou od 01.04.2004 v Hlave V. začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až§ 60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Zdôraznil, že podľa prechodných a záverečných ustanovení
k úpravám účinným od 01.04.2004 (§ 897f ods. 3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto
zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ust. §
55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53, 54
a 57 tohto zákona podľa ods. 3, sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto

zákona. Z ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka mu vyplynulo, že zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Pripomenul,
že spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší. Poukázal na skutočnosť, že Slovenská republika je viazaná medzinárodnými
záväzkami, zmluvami a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/

EHS, a medzinárodné záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, majú
prednosť pred právnym poriadkom platným na území SR. Podľa čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby
v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré
by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo

strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluvu o úvere, na základe ktorej si navrhovateľ uplatňoval svoje
peňažné nároky voči povinnej v rámci exekučného konania, označil za zmluvu spotrebiteľskú a doplnil,
že táto zmluva, ako aj exekučný titul, podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok na
základe čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Uviedol, že na súd bola kauza predložená až v rámci exekučného
konania a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný

rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a
neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia
na exekúciu podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade
so záväzkami, vyplývajúcimi pre štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom podľa jeho názoru
exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a navrhovateľ si mohol

svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate
okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a na
jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Tvrdenia navrhovateľa, že už nebolo možné získať iný exekučný
titul na vymoženie tej istej pohľadávky pre prekážku veci rozhodnutej, nepovažoval za ničím podložené
a preukázané ani jediným zastavujúcim uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto skutočnosti

vyplývali. V danej súvislosti zdôraznil, že v konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z
dôvodu, že navrhovateľ si z dvoch možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny
orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto
orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok,
ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex

offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali
by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a Zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci
exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť,
resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto

dôvodov dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval
normy medzinárodného práva, ktorými je Slovenská republika ako člen Európskej únie viazaná a ktoré
majú prednosť pred ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú
súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami. V danom prípade teda nemal za preukázaný
žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody

v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej škody. Navrhovateľ poskytol
povinnému v exekúcii úver v určitej výške, avšak nebol predložený žiadny dôkaz o tom, kedy mala
navrhovateľovi vzniknúť škoda jeho nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel; čo presne obsahuje dlžná
istina, čo je jej príslušenstvom a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným medzitým uhradené a že za
zostatok neuhradeného dlhu zodpovedá práve odporca. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že nie

je možné navrhovateľovi priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom ani
nemajetkovú ujmu z dôvodu nesplnenia preukázania zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej
za akúkoľvek škodu, v tejto súvislosti a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Onáhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov
konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v ust. § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust.

§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie

pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa

týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil
s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k

tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto

dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek

dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich.
Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je

zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe

týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 22.03.2012, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 19.01.2012, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom

stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 63 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
Okresný súd Trenčín dňa 17.02.2012 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 24.02.2012.

Odvolací súd v tomto prípade v prvom rade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

lehota 15 dní od doručenia žiadosti, z prekročenia ktorej vychádzal navrhovateľ v rámci odôvodňovania
uplatneného nároku, sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekútora,
aby vykonal exekúciu. Z textu zákonného ustanovenia teda nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní
dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom
a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom

nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd v príslušnej
exekučnej veci rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím už v 7.
deň od doručenia žiadosti, z čoho vyplýva, že nemohlo dôjsť k prieťahom v súdnom konaní, ako uvádza

navrhovateľ, pričom o prekročení lehoty by v tejto súvislosti nebolo možné hovoriť ani v prípade, ak by
sa uvedená 15-dňová lehota vzťahovala aj na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.
V tomto smere preto základné skutkové tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že súd prvého stupňa nevydal
poverenie pre súdneho exekútora v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, neobstojí.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex
offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené
a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum exekučný súd vykonal, zistil, že exekúciu nemožno z

týchto dôvodov vykonať, pričom spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho
spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s
tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj

zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V

zmyslezáverovÚstavnéhosúdupotommožnokonštatovať,žezamietnutiežiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie za stavu, kedy Exekučný poriadok nestanovoval žiadnu lehotu, v ktorej má
exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia (čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie
poverenia), v lehote 7 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný
súd, nemožno v žiadnom prípade považovať za prieťahy v súdnom konaní.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.

by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti zákonného
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 pod sp. zn. 19NcC/94/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa

Okresného súdu Trenčín JUDr. V. A. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka
samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo
uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu

v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. Súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku vysporiadal s otázkou
splnenia predpokladov pre uskutočnenie pojednávania napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní
účastníci sa na pojednávanie nedostavili. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na

vecne správne odôvodnenie súdu prvého stupňa, v ktorom poukázal na príslušný nález Ústavného súdu
SR, na strane 7 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie síce navrhovateľovi nebolo doručené,

no súd prvého stupňa vytýčil vo veci celkovo dva termíny pojednávania, čím bola aj pre navrhovateľa
vytvorená opakovaná možnosť sa s obsahom predmetného vyjadrenia riadne oboznámiť. Odhliadnuc
od uvedeného treba v tejto súvislosti rovnako zdôrazniť, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie
vo veci založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet vyjadrenia odporcu k návrhu. Prvý
termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 20.08.2013 a predvolanie doručené dňa

12.07.2013, druhý termín pojednávania súd prvého stupňa vytýčil na 08.04.2014 a predvolanie doručil
dňa 25.02.2014, teda navrhovateľovi nebola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o
tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a

O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len
za podmienok uvedených v ust. § 205a. Poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.
bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 12.07.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu
prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné anezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .