Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. október 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/193/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114209680
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8114209680.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o. so sídlom
v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o. so sídlom v Bratislave,
na ul. Gr?sslingovej č. 4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 20.5.2014, č. k. 12C/155/2014-6, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e p
r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom
nepriznal.

Súd vec právne posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1 - 3, § 19 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z.; § 44 ods. 1- 9, § 41 ods. 1- 3 zákona 233/1995
Z.z.. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje

nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej lehote.

Pokiaľ sa týka lehoty 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora uvedenej v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, túto súd považoval za mimoriadne krátku na to, aby mohol exekučný súd
náležite preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok, ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie.

V súvislosti so vstupom do Európskej únie sa Slovenská republika zaviazala poskytnúť spotrebiteľom
zvýšenú ochranu vzhľadom na ich postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, pričom v ust. § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka bolo zakotvené, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné, teda v akomkoľvek štádiu exekučného konania je oprávnený exekučný súd
skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, a po zistení, že
rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaví s poukazom na ust. § 45 ods. 1 až
3 Zákona o rozhodcovskom konaní. V súvislosti s uvedeným poukázal na názor Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení zo dňa 9.12.2010 pod sp. zn. II. ÚS 545/2010, ako aj záverNajvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 29.3.2011 pod sp. zn. 5Cdo 291/2010, v zmysle
ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku
z hľadísk uvedených v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko ide o exekučný titul s určitými

špecifikami.

Súd v danej veci poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. IV. ÚS 606/2012 zo dňa
14.12.2012, v ktorej sa zaoberal sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci ako vo vzťahu k namietanému
porušeniu postupu Okresného súdu v Prešove a to porušením jeho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote pod sp. zn. 15Er 684/2011. Podľa
zistení Ústavného súdu bola Okresnému súdu dňa 15.8.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia, na vykonanie exekúcie, kedy 16.4.2012 súd vyzval žalobcu na predloženie
rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo dňa 5.10.2012 bola zamietnutá
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené zistenia poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
nie je každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy. Pojem zbytočné prieťahy
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým
materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí

vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy zbytočné v zmysle ust.
čl. 48 ods. 2 Ústavy (napr. nález Ústavného súdu IÚS63/00). Ústavný súd poukázal na to, že už v
predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu v trvaní aj niekoľkých mesiacov,
ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Uviedol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2011 už 15 -

dňová lehota od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia neplatí, ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti
na vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení je výslovne uvedené, že táto lehota sa nevzťahuje
na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, teda
notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej

existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomnosti, ktoré nie sú prílohou návrhu na
vykonanieexekúcie.VčaserozhodovaniapredÚstavnýmsúdomboloužožiadostisúdnehoexekútorao
udelenie poverenia rozhodnuté a doba rozhodovania o tejto žiadosti v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo
všeobecnosti nebola ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď Ústavnému súdu je z
jeho rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľka podávala žiadosti o udelenie poverení na vykonanie

exekúciehromadne,tedavrovnakomčasezaťažovalavšeobecnýsúdväčšímpočtompodaní,vzhľadom
na čo musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré
spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je možné považovať za
ústavne akceptovateľné. Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť sťažovateľky - žalobcu odmietnutá ako
neopodstatnená.

V predmetnom konaní súd nemal za preukázané nesprávny úradný postup - existenciu prieťahov v
konaniach ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Zo zhodného dôvodu a s poukazom na vyššie citované rozhodnutie Ústavného súdu SR nebolo podľa
názoru súdu možné konštatovať zbytočné prieťahy v konaniach exekučného súdu v zmysle čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky. V uvedených veciach exekučný súd konal sústredene bez prieťahov
a tvrdená nečinnosť exekučného súdu žalobcom v predmetných spojených žalobách nezodpovedala
skutočnosti.

K ustanoveniu § 44 ods. 2 exekučného poriadku súd dodal, že je v ňom zvýraznená zodpovednosť
exekučného súdu za vydanie tohto poverenia, pretože jeho vydanie musí by výsledkom náležitého
skúmania exekučného titulu, všetky namietané návrhy na vydanie exekúcie boli žiadané na základe
titulu rozhodcovského rozsudku. Keďže však exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je potrebné

vychádzať aj zo spomínaného zákona o rozhodcovskom konaní, v kontexte ktorého pätnásťdňová
lehota na vydanie poverenia je extrémne krátka, aby zodpovedne exekučný súd preskúmal predložené
rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, a to vzhľadom na zložitosť
veci, posúdenie súladu exekučného titulu zmenu so štátnym právnym poriadkom, ale aj predpismi EÚ.Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval
zákonom stanovených lehotách.

Súd dospel k záveru, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie poverenia bola bez
zbytočných prieťahov a až následným postupom súdu bola exekúcia vyhlásená ako neprípustná.

Podľa názoru súdu v ďalšom žalobca nepreukázal ani predpoklad zodpovednosti za škodu, a

to existenciou majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pričom súd v tomto smere sa stotožnil s
argumentácioužalovanéhoadospelkzáveru,žežalobcavkonanínepreukázalvynaloženieuplatnených
nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky, pretože nepostačuje len jeho tvrdenia o tom, že mu tieto
náklady vznikli.

Na základe uvedených skutočností preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Výrok o trovách konania

odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť
a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.,
pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania

ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,
ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a aplikoval na vec správne ustanovenia relevantných
právnych predpisov. Aj odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, že v konaní
nebolo preukázané porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Tiež
je podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné zohľadniť pri hodnotení tejto veci aj to, že žalobca
svojimi hromadnými podaniami enormne zaťažil exekučné súdy a tým sa aj sám podieľal na tom, že

rozhodovanie o jeho nárokoch trvalo dlhšie.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienokustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,

b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo

uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15

dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so

zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení

neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a
povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že súd prvého stupňa pri aplikácii právnych predpisov a
argumentácii vo svojom odôvodnení rozhodnutia nevychádzal z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z., ako to paušálne tvrdí žalobca vo svojom odvolaní. Argumentácia súdu prvého stupňa je
založená na úplne iných okolnostiach, tak ako to bolo citované vyššie z odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvého stupňa.

V každom prípade je však možné konštatovať, že nevyplýva zo spisu, že v predmetnej exekučnej
veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti
alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.

V danom prípade nesprávny úradný postup má spočívať v nedodržaní 15 - dňovej zákonnej lehoty
stanovenej ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.

Argumentácia, ktorú použil súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, sa v celom rozsahu
vzťahuje na vec sp. zn. 10Er 1121/08 Okresného súdu Humenné proti povinnej A. S., kedy návrh o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol doručený exekučnému súdu dňa 1.12.2008, exekučným
titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 7.8.2008. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo
vyhotovené dňa 18.12.2008, exekútorskému úradu doručené dňa 12.1.2009. Následne súd prvého

stupňa vyžiadal od oprávneného listom zo dňa 5.11.2009 predloženie zmluvy o úvere, všeobecné
obchodné podmienky. Uznesením zo dňa v 9.1.2012 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a súčasne
exekučné konanie zastavené, proti tomuto bolo podané odvolanie, pričom toto uznesenie okresného
súdu bolo odvolacím súdom uznesením č.k. 12CoE 77/2012 - 76 potvrdené.

Nesúlad exekučného titulu so zákonom je tiež dôvodom na zastavenie exekúcie podľa ustanovenia
§ 57 Exekučného poriadku. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu ( § 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto
rozhodnutiu ( § 57 ods. 2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne okamih, kedy tak
má alebo môže urobiť nie je v ňom ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda akrozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom

rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo
exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva jednoznačná potreba materiálneho prieskumu súladnosti
exekučného titulu so zákonom. Za takejto situácie je 15 - dňová lehota na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom a práve preto zákon pri predpokladanom zistení
rozporu exekučného titulu so zákonom nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, na zastavenie exekúcie alebo na zastavenie exekučného konania.

Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody a rovnako nepreukázal žalobca žiadnym
spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe.

Jepotrebnézdôrazniť,ženebolapreukázanáanipríčinnásúvislosťmedzipostupomsúduprvéhostupňa
v predmetnej exekučnej veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy
v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Taktiež nijakým spôsobom žalobca nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť
spôsobená tým, že súd prvého stupňa v exekučnom konaní nerozhodol v zákonom stanovenej 15 -
dňovej lehote na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa

§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a
žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada

nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.