Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/457/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613208559
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7613208559.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.Pavla

Tkáča a JUDr.Dany Ferkovej v právnej veci žalobcu E.. Q. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., M. Č.. XX,
zastúpeného JUDr. W. M., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Q., A. Č.. XX, proti žalovanej
R. H., Ž. Q. L..V.. so sídlom v Z.Š., P. X, IČO: XX XXX XXX zastúpenej F.. P. P., advokátom Advokátskej
kancelárie so sídlom v Z., M..S. Č.. XX, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 27.6.2013 č.k. 7C 160/2013-131 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Zamieta návrh na prerušenie konania.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice
so sídlom v Košiciach, Alžbetina č. 61, sp.zn. 2C 1378/2012 zo dňa 19.1.2012 ktorý nadobudol
právoplatnosť 23.4.2013. Zároveň odložil vykonateľnosť uvedeného rozhodcovského rozsudku do
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi trovy právneho
zastúpenia v sume 244,36 eur na účet jeho právneho zástupcu v lehote do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku a taktiež ho zaviazal zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 eur.

Týmtorozsudkomsúdprvéhostupňarozhodolonárokužalobcu,ktorýsadomáhalzrušeniaoznačeného
rozhodcovského rozsudku zo dňa 19.1.2012 a taktiež odložiť jeho vykonateľnosť.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený dňa 15.4.2013 a návrh na jeho zrušenie

bol podaný na súde dňa 10.5.2013 teda v zákonom stanovenej lehote. Konštatoval, že z dokazovania
je nesporné, že žalovaný pod predchádzajúcim obchodným menom Q. Č.-V. Q. R. L..V.. a žalobca
uzavreli dňa 29.12.2007 poistnú zmluvu, ktorej súčasťou boli aj VPP prevzatie ktorých žalobca podpísal
dňa 29.12.2007. Súčasťou VPP je ich osobitné zmluvné dojednanie č. 01/2007 na základe ktorého
účastníci spoločne a každý zároveň samostatne vyjadrili svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek
sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a
rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle článku XV týchto VPP a zároveň prehlásili, že

toto ustanovenie chápu ako rozhodcovskú doložku. Zároveň v článku XV VPP sa účastníci nedohodli na
osobe rozhodcu, nedohodli sa ani na postupe jeho dodatočného ustanovenia, ani na tom, že svoj spor
predložia na rozhodnutie určitému konkrétne vymedzenému stálemu rozhodcovskému súdu. Uvedené
ustanovenie súd prvého stupňa vyhodnotil ako neurčitý právny úkon, ktorý považoval v súlade v zmysle§ 37 Obč. zákonníka za neplatný v rozpore so zákonom č. 244/2002 Z.z. a teda aj podľa § 39 Obč.
zákonníka za neplatný právny úkon. Na základe týchto skutočností považoval rozhodcovskú zmluvu
(rozhodcovskú doložku) za neplatnú v zmysle § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že z rozhodcovského rozsudku nevyplýva, či rozhodca predmet
sporu posudzoval ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, či toto ustanovenie VPP bolo individuálne
dojednané a mal a to, že z predloženého Zoznamu o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej
zmluve nevyplýva, že by o predmete rozhodcovského konania žalobca touto formou žalovaného vôbec

poučoval. V náväznosti na to, teda konštatoval aj existenciu dôvodov pre zrušenie rozhodcovského
rozsudku v zmysle §40 ods. 1 písm. j/ zák.č. 244/2002 Z.z.. S poukazom na tieto dôvody považoval
nárok žalobcu za dôvodný a preto mu vyhovel.

Ohľadne návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že
lustráciou síce nezistil prebiehajúce exekučné konanie, konštatoval však, že zástupca žalobcu pred

súdom vyhlásil, že priebežne na základe právoplatných rozhodcovských rozsudkov sú predexekučné
výzvy účastníkom rozhodcovských konaní zasielané a preto s poukazom na ust. § 40 ods. 2 zák.č.
244/2002 Z.z. rozhodol i o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.

S poukazom na to, že žalobca je v zmysle § 4 ods. 2 písm. za zák.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch

ako spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva oslobodený od súdnych poplatkov, preto s odkazom
na jeho úspech v konaní zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku žalovanú.

Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal ich
náhradu z titulu trov jeho právneho zastúpenia za 3 úkony právnej pomoci po 60,07 eur, 3x 7,81 eur

režijného paušálu, čo s pripočítaním DPH predstavuje sumu 244,36 eur.

Protirozsudkupodalavčasodvolaniežalovaná.Tátožiadalanapadnutýrozsudokzrušiťavecvrátiťsúdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladala na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods.
2 písm. a/ a c/ O.s.p.. Má za to, že súd neobjasnil skutkový stav veci a jeho rozhodnutie je založené na

nesprávnom právnom posúdení. V odvolaní poukázala na to, že medzičasom došlo ku dňu 30.4.2009 k
zániku poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX v dôsledku žiadosti žalobcu doručenej žalovanej dňa 13.3.2009
s nedoplatkom poistného. Má za to, že uvedenú skutočnosť mal súd prvého stupňa zobrať do úvahy,
keďže poistný vzťah ukončil žalobca z vlastnej iniciatívy už v 2.roku trvania záväzku. Je toho názoru,
že túto podstatnú skutočnosť mal súd podrobiť prieskumu. Namieta postup súdu prvého stupňa, keď

sa tento vôbec nezaoberal otázkou právnej nárokovateľnosti osobitnej pohľadávky vo výške 154,35 eur
podľa článku XVII bod 7a VPP. Považuje túto podstatnú skutočnosť za právne významnú, pretože jej
žaloba zo dňa 2.1.2012 podaná rozhodcovskému súdu je stále aktuálna a v merite o nej okrem vydaného
rozhodcovského rozsudku, ktorý súd týmto napadnutým rozhodnutím zrušil doteraz nebolo rozhodnuté.
Bez tohto vyhodnotenia nemohol súd rozhodnúť náležite a so znalosťou veci o žalobnom návrhu, keď

neskúmal, ako predbežnú otázku pôvodný záväzkový vzťah. Má za to, že napadnutým rozsudkom
mu bol s konečnou platnosťou upretý prístup ku spravodlivosti na uplatnenie zmluvného nároku zo
zaniknutej poistnej zmluvy so žalobcom. Bez existencie ďalšieho výroku o pokračovaní konania v merite
sporu s poukazom na § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní mu bol s konečnou platnosťou upretý
prístup ku spravodlivosti na uplatnenie zmluvného nároku zo zaniknutej poistnej zmluvy od žalobcu.

Zanesprávnyskutkovýzáversúduprvéhostupňapovažujeajto,žerozhodcovskádoložkanebolaplatná
aj keď ju považoval za individuálne dojednanú. Uviedla, že zo znenia rozhodcovskej doložky vyplýva, že
bola predtým vysvetlená žalobcovi tretím nezávislým subjektom, bola doložená podpisom oboch strán
a teda bola jednoznačne individuálne dojednaná a preto ju treba považovať aj za platný úkon oboch

strán v spore. Poukázal na to, že v obdobnej veci bol úspešný so svojou žiadosťou na Ústavnom súde
SR pod číslom konania II ÚS 499/2013 keď tento svojím rozhodnutím zo dňa 10.7.2013 na neverejnom
zasadnutí rozhodol o zrušení uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 5/2012 zo dňa 31.1.2012 a
o vrátení veci na ďalšie konanie pre porušenie ústavných práv sťažovateľa. Má za to, že uvedená vec
sa dotýkala posudzovania identickej rozhodcovskej doložky ako v tomto prejednávanom prípade.

K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť podľa § 219 ods.
1 O.s.p. a žalobcovi priznať náhradu trov odvolacieho konania. Vo vyjadrení uviedol, že odvolaniežalovanej považuje za neopodstatnené, má za to, že prvostupňový súd dostatočne vykonal všetky
dôkazy potrebné a nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu a vec správne právne posúdil.

Písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 17.10.2013 žalovaná podala návrh na
prerušeniekonaniapodľa§109ods.2písm.c/O.s.p..Tentonávrhodôvodnilatým,žesúdprvéhostupňa
v preskúmavanom rozsudku opieral svoje závery o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 1/2012
z 21.3.2012. Poukázal na to, že obdržal Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 499/2012 z 10.7.2013,
ktorým Ústavný súd konštatoval porušenie základného práva žalovanej na spravodlivý proces a to

postupom Najvyššieho súdu SR v exekučnej veci vedenej pod sp.zn. 2Cdo 5/2012. Má za to, že
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ktoré bolo ústavným súdom zrušené je takmer totožné s rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 1/2012 teda s týmto uznesením Najvyššieho súdu SR o ktoré žalobca
opiera svoju argumentáciu v tomto konaní. V uvedenom uznesení Ústavný súd SR prijal na ďalšie
konanie sťažnosť žalovanej, ktorou namietala porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa
článku46ods.1Ústavyaprávanaspravodlivésúdnekonaniepodľačlánku6ods.1Dohovoruoochrane

ľudských práv a základných slobôd, okrem iného aj postupom a Uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn.
6Cdo 1/2012 z 21.3.2012. Z prijatia ústavnej sťažnosti vyplýva pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 1/2012 bude zrušené. Vzhľadom na okolnosť, že v konaní
pred Ústavným súdom SR sa zjavne rieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto súdne konanie,
žalovaná z dôvodu hospodárnosti konania navrhuje prebiehajúce konanie prerušiť až do právoplatného

ukončenia konania o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 1/2012 vedeného pred Ústavným
súdom SR pod sp.zn. II ÚS 382/2013.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania

v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e), f) O.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.

Rovnako nie je možné vyhovieť ani návrhu žalovanej na prerušenie konania do ukončenia konania
vedeného na Ústavnom súde SR pod Rvp 5052/2012, keďže pred ústavným súdom sa nerieši otázka,
ktorá by mohla mať význam pre rozhodnutie súdu a otázka, ktorá podľa žalovanej by mohla byť dôvodom
prerušenia konania, bola súdnou praxou už vyriešená.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. súd môže prerušiť konanie, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa právnej teórie v tomto ustanovení zákon stanovuje, že predbežné otázky, t.j. právne otázky, ktoré

nie sú samy predmetom občianskeho súdneho konania, ale od ktorých vyriešenia závisí rozhodnutie vo
veci samej, si môže súd v civilnom konaní posúdiť sám, môže však aj prerušiť konanie, ak prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na
takéto konanie podnet. Súd v civilnom konaní je viazaný rozhodnutiami uvedenými v ust. § 135 ods.
1 O.s.p..

Citované ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, t. zn. prerušenie konania, ktoré
nie je pre konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných situácií, v ktorých súd
môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho
súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Súd má najskôr

zvážiť možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber
vhodného opatrenia (napr. spojenie veci, prerušenie konania, vyriešenie predbežnej otázky), slúžiaceho
účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania, má súd podriadiť aj zákonnej
požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.s.p.) a spomedzi
viacerých opatrení použiť to, ktorým sa ochrana práv účastníkov konania zabezpečí čo najrýchlejšie a

najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie
konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.Odvolací súd v prejednávanej veci uzavrel, že sťažnosť žalovanej, podaná na ústavnom súde nie je
konaním, ktoré by riešilo otázku, majúcu význam pre rozhodnutie a postup súdu v prejednávanej veci.

Sťažnosti žalovanej, prijaté Ústavným súdom SR v konaní vedenom pod sp. zn. II ÚS 382/2013 na
ďalšie konanie sa týkajú posudzovania odňatia práva na spravodlivý proces súdmi všetkých stupňov
v rámci exekučného konania namietaného predovšetkým z dôvodu, že v rámci exekučného konania
bolo vykonané dokazovanie oboznámením sa so všeobecnými podmienkami žalovanej a z týchto bol
vyvodený iný skutkový záver, aký z neho vykonal rozhodcovský súd. Oprávnenej nebola pritom daná

možnosť vyjadriť sa k výsledkom takéhoto hodnotenia dôkazov. Ide preto o otázky, vyriešenie ktorých
nie je pre toto konanie významné.

Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 24.10.2013 sp. zn. I.
ÚS 38/2013-50 v obdobnej právnej veci bolo rozhodnuté o tom, že právo žalovanej porušené nebolo.
Ústavný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň konštatoval, že aj keď rozhodol vo veci sp. zn.

II. ÚS 499/2012 inak/opačne, resp. že v niektorých iných prípadoch návrhy sťažovateľky boli eventuálne
prijaté na ďalšie konanie, toto opačné rozhodnutie možno bez ďalšieho považovať za ojedinelé a
vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nevyhovel návrhu žalovanej na prerušenie konania.

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok rozsudok, odvolací súd dospel k záveru, že tento je vo výroku o zrušení
rozhodcovského rozsudku, ale aj vo výroku o odložení vykonateľnosti tohto rozhodcovského rozsudku
vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu alebo, žeby na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne
vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nedošlo ani k vadám konania uvedeným v § 221 ods.
1 O.s.p., resp. k iným vadám konania.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci všetky dôkazy potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Súd prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru o
splnení zákonných podmienok pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle ust. § 40 ods. 1 písm.
c/ zákona č. 244/2002 Z.z., lebo rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského

súdu je neplatná, keďže správne bola vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka. Súd prvého
stupňa podrobne skutkové a právne závery odôvodnil, odvolací súd konštatuje ich správnosť a s týmito
sa stotožňuje.

Nárok, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2C 1378/2012 z
19.1.2012 žalovaná opiera o zmluvné dojednanie, ktoré súvisí s poistnou zmluvou, uzavretou medzi
účastníkmikonaniadňa29.12.2007,ktorájejednoznačnezmluvouspotrebiteľskou,keďženapĺňavšetky
znaky v zmysle § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy. Vo vzťahu
k odvolacím námietkam niet pochýb o tom, že poistnú zmluvu uzavrela žalovaná, ktorá pri poskytovaní

poistenia vystupovala v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako dodávateľ a žalobca vystupoval ako
fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Súčasne išlo o štandardnú
formulárovúzmluvu,keďžedanýzmluvnývzťahsariadilajobsahomzmluvnýchdojednaní,obsiahnutých
vo VPP, ktoré sa stali súčasťou zmluvy, a ktoré spĺňajú všetky znaky zmluvy formulárovej.

Preto súd prvého stupňa pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky túto správne skúmal aj z
pohľadu ochrany spotrebiteľa a správne uzavrel aj neprijateľnosť a tým aj neplatnosť preskúmavanej
rozhodcovskej doložky.V prejednávanej veci žalobca dôvodne spochybnil platnosť rozhodcovskej doložky, keďže táto nebola

individuálne dojednaná a spôsobila nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech žalobcu ako spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Obč. zákonníka).

Rozhodcovská doložka, tak ako bola zakomponovaná vo VPP splynula totiž s ostatnými poistnými

podmienkami, jej obsah spotrebiteľ nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a ani sa s ním dôsledne
oboznámiť. Aj keď rozhodcovská doložka bola vo VPP zvýraznená v tabuľke a označená ako
„Osobitné zmluvné dojednania“ možno jednoznačne uzavrieť, že fakticky splynula s ostatnými poistnými
podmienkami, keďže nasledovala ako pokračovanie predtlačeného formulára v neprehľadnom texte,
písanom drobným písmom, a tiež bola podpísaná v rovnaký deň ako VPP, preto správne uzavrel
súd prvého stupňa, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná. Žalovaná v konaní

nepreukázala ani tú skutočnosť, že žalobca mohol jej uzavretie vylúčiť, resp. zmeniť obsah tohto
zmluvného dojednania, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalovanú (§53 ods. 3 Obč.
zákonníka). Nemožno opomenúť ani tú rozhodujúcu skutočnosť, že výslovne v rozhodcovskej doložke
bolo odkázané na čl. XV VPP, ktoré sa jednoznačne stali súčasťou poistných podmienok.

Svojím obsahom a formou rozhodcovská doložka z dôvodov vyššie uvedených spôsobila nevyváženosť
práv a na povinností zmluvných strán v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa.

Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a
rozhodnutie a súčasne je dôvodom pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c)
zákona č. 244/2002 Z.z.

Pokiaľ žalovaná poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca slobodne Osobitné zmluvné dojednania
podpísal,tátoskutočnosťnebolavkonaníspochybnená,avšakspoukazomnavyššieuvedenénemožno
vyvodiť iný záver ako ten, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a z týchto dôvodov
podlieha kontrole neprijateľných zmluvných dojednaní súdom.

Pokiaľ ide o námietky žalovanej, týkajúce sa rozhodnutia Ústavného súdu SR 382/2013 zo dňa
10.7.2013, v tej súvislosti odvolací súd udáva, že sú mu známe aj iné uznesenia Ústavného súdu SR,
ktorými boli sťažnosti odmietnuté (III. ÚS 433/2013-23, III. ÚS 455/2013-16, I. ÚS 675/2013-23 a iné).

Z dôvodov vyššie uvedených je aj úvaha súdu prvého stupňa o odložení vykonateľnosti rozhodcovského
rozsudku vecne správna a v súlade s § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. Možno sa len stotožniť aj s
výrokom o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok z návrhu z dôvodov uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa vrátane výroku o trovách konania a výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok
z návrhu ako vecne správny.

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešnému
žalobcovi v odvolacom konaní patrí náhrada trov odvolacieho konania a preto odvolací súd vo
vyhlásenom znení svojho rozsudku priznal žalobcovi náhradu trov konania. Bolo povinnosťou žalobcu v

súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. vyčísliť tieto trovy konania najneskôr do 3 pracovných dní od vyhlásenia
rozsudku. Keďže si tento svoju povinnosť v tomto smere nesplnil a z obsahu spisu ku dňu vyhlásenia
rozhodnutia nevyplývajú iné trovy ako trovy právneho zastúpenia, odvolací súd v súlade s ust. § 151ods. 2 O.s.p. v písomnom vyhotovení rozsudku žalobcovi náhradu trov konania nepriznal vychádzajúc
z toho, že v danom prípade nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania žalobcovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.