Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 6. október 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/133/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114201717
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8114201717.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Evy Šofrankovej v právnej veci žalobcu Pohotovosť, s.r.o. so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti
žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné námestie
č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 28.02.2014 č.k. 10C 29/2014 - 5 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom
nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia prvostupňový súd poukázal na to, že pred zvoleným súdnym exekútorom v
pozícii oprávneného subjektu navrhol vykonať exekúciu. Exekučný súd bol povinný v zmysle ustanovení
Exekučného poriadku po posúdení návrhu, exekučného titulu a žiadosti súdneho exekútora v 15-
dňovej lehote udeliť poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, prípadne v uvedenej

lehote o žiadosti rozhodnúť inak. Okresný súd Vranov n/Topľou o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodol oneskorene po uplynutí zákonom stanovenej doby v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa poukázal na konanie Okresného súdu Vranov n/Topľou
sp. zn. 12Er 1868/2009. Išlo o exekúciu vedenú proti povinnej Q. Y., žiadosť o udelenie poverenia
napadla na súd 17.09.2009, výzvou zo dňa 22.09.2009 bol žiadaný rozhodcovský spis od príslušného
rozhodcovského súdu a dňa 30.11.2009 bolo vydané poverenie. Súd prvého stupňa poukázal na
ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. a ustanovenie § 41 a § 44 Exekučného poriadku. Dospel k

záveru, že v danom prípade dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie poverenia
do vydania poverenia rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práv žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V uvedenej veci bol postup exekučného súdu, ktorý po
doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovské rozsudky, ktoré
boli podkladmi pre jej vykonanie, nezaväzujú povinných na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
prípadne právom nedovolené, alebo ide o povolenie odporujúce dobrým mravom, plne opodstatnený
a zákonom podložený. Súd nemal vedomosť o tom, že by ohľadom žalobcov tvrdených prieťahov v

predmetnom konaní boli vedené disciplinárne konania a riešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní. Ďalej
uviedol, že podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie predpokladov vzniku tohto
nároku, a to existencia nesprávneho úradného postupu, škoda, príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Existenciu nesprávneho úradného postupu žalobca v konanínepreukázal. Ohľadom preukázania škody žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal
vynaloženie uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky. Žalobca uplatnil aj nemajetkovú
ujmu, pri ktorej nepreukázal, že žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu došlo k

ohrozeniu legitímnych očakávaní, že by došlo k zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, insolvencii povinného, ide iba o hypotetické uvažovanie žalobcu. Žalobca už
vôbec nepreukázal výšku uplatnenej náhrady škody, a to tak majetkovej škody, ako aj nemajetkovej
ujmy. Nebola preukázaná napokon ani príčinná súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Súd prvého stupňa tiež posudzoval vznesenú námietku premlčania

zo strany žalovanej a dospel k názoru, že právo žalobcu domáhať sa náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom v tomto prípade premlčané nie je, keďže žiadosť o udelenie poverenia
bola exekučnému súdu doručená až po dni 23.04.2009. Z uvádzaných dôvodov žalobu zamietol. O
trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok

zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Nesúhlasí s aplikáciou novej úpravy § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Namieta skutočnosť, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v tomto
zákonnom ustanovení. Uvádza, že v právnom štáte a osobne v spravodlivom súdnom konaní nie

je možné, aby súd interpretoval hmotné právoplatné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vznik právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu. Súd prvého stupňa ďalej nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej

lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Súdu neprislúši polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými
lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustnými súdnymi
aktivizmami, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd neguje vytvorenú a stabilizovanú

judikatúru ESĽP, ktorá je základným štandardom ochrany základných práv v Európe, teda aj práva
na spravodlivý súdny proces a na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca nechápe, aký môže
mať na výsledok dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s
predmetomkonanianesúviseli.Vzmysletýchtodôvodovnavrholžalobcapodanémuodvolaniuvyhovieť.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1,2 O.s.p. spolu
s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2

O.s.p.) a zistil, že odvolanie dôvodné nie je.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti

tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak

1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,

ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento

návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na

podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici

s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Predovšetkým je potrebné súhlasiť s námietkou žalobcu v tom zmysle, že aplikácia ustanovenia §9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno
usúdiť na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nemožno aplikovať na
právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred
účinnosťou tohto zákonného ustanovenia, keďže by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu.
Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto zákona novelou vykonanou zákonom

č. 412/2012 Z.z. účinnou od 01.01.2013, a preto je toto zákonné ustanovenie priamo aplikovateľné len
na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z., ktoré vznikli od 01.01.2013.

To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti
uvedené v tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré musí

súd vykonať, aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v
konaní) pohybuje v právnom rámci danom ustanovením § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo účinné v
čase, keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavanej
exekučnej veci uvedenej v žalobe a v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/,
d/ Exekučného poriadku.

Zákon (Exekučný poriadok) ustanovuje lehotu v zmysle vyššie uvedeného v trvaní 15 dní na udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, avšak neustanovuje lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia alebo na zastavenie exekučného konania.

Vo veci preskúmavanej súdom prvého stupňa (OS Vranov n/Topľou sp. zn. 12Er 1868/2009) žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená 17.09.2009, výzvou zo dňa 22.09.2009

bol žiadaný rozhodcovský spis od príslušného rozhodcovského súdu a dňa 30.11.2009 bolo vydané
poverenie.Taktouvádzanádĺžkaexekučnéhokonaniarozhodneniejetakejpovahy,žebypredstavovala
porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň z dokazovania
nevyplynulo, že by v predmetnej exekučnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k
disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho

súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.

Žalobca v tejto súvislosti neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody a v tejto súvislosti sú jeho námietky
uvádzané v odvolaní právne bezvýznamné. Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre

priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod
pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť k zániku
povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolventnosti povinného,
prípadne že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a

príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného
podloženia a preukázania.

Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom súdu prvého stupňa v predmetnej exekučnej
veci (ktorý v zmysle vyššie spomínaného nemožno považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym

vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy. Pokiaľ ide o trvanie stavu udávanej právnej neistoty, je
potrebné konštatovať, že tento žaloba taktiež nijako nepreukázal a neobjasnil príčinnú súvislosť medzi
jeho eventuálnym vznikom a škodou alebo nemateriálnou ujmou, ktorá mu mala takýmto spôsobom
vzniknúť.Pokiaľideoposudzovanievhodnostidĺžkykonaniazákonnoulehotou,jepotrebnékonštatovať,že súd prvého stupňa poukázal len na obtiažnosť problematiky, ktorá sa v exekučnom konaní
preskúmava, zvlášť pokiaľ ide o tzv. materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu so zákonom,
ktorý je potrebné vykladať aj v kontexte z.č. 244/2002 Zb. s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1,2.

Rozhodujúcou okolnosťou, o ktorú sa súd oprel pri zamietnutí žaloby žalobcu v predmetnej veci bolo
však nepreukázanie základných okolností rozhodujúcich pre priznanie nárokov na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie spomínaných záverov.

Odvolací súd preto rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na ich náhradu a žalovanej v tomto
štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.