Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21CoE/83/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713216241
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8713216241.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5,
Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava,
IČO: 36 613 843, proti povinnému P. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/XX, N., o vymoženie
310,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k.
13Er/648/2013-16 zo dňa 24.02.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch.

Konštatoval, že v posudzovanej veci podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na
základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Dojednanie rozhodcovskej doložky je v
tomto prípade neprijateľnou podmienkou, lebo nebola individuálne dojednaná a núti spotrebiteľa, aby

spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka bola súčasťou Dohody
o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ktorej obsah nemohol spotrebiteľ ovplyvniť.
Neprijateľná podmienka je neplatná, a preto rozhodcovský súd nemal právomoc takýto spor rozhodovať.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci. Odvolateľ mal za to, že exekučný súd v prejedávanej veci prekročil rámec

svojej preskúmavanej činnosti, ktorú mu zveril zákon, pretože exekučný súd nemôže skúmať vecnú
správnosť exekučného titulu. Konštatoval, že súdy často nesprávne interpretujú rozhodnutie Súdneho
dvora vo veci ASTURCOM v dôsledku nesprávneho slovenského prekladu tohto rozhodnutia. Exekučný
súd má totiž len „posúdiť“, resp. „vyhodnotiť“ nekalosť rozhodcovskej doložky a nie vykonať cielenú
procesnú aktivitu smerujúcu k preskúmavaniu okolností prípadu. Podľa jeho názoru Súdny dvor nemal
v úmysle uložiť exekučným súdom, aby zrušili rozhodcovské nálezy so silou res iudicata v prípadoch,

keď takýto postup podľa vnútroštátneho práva nie je možný. Poukázal tiež na to, že neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky nie je možné konštatovať ani s odvolaním sa na ustanovenia Smernice 93/13/
EHS. Oprávnený považuje postup súdu za neoprávnený zásah do jeho základného práva na súdnu
ochranu a porušovanie princípov právnej istoty. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca súdu prvého
stupňauviedol,žeodvolaniuoprávnenéhoniejemožnévyhovieťvcelomrozsahuanariadilvecpredložiť

na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 O.s.p.).

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci kompetencií podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal
napadnuté uznesenie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia
§ 212 ods. 1, O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. ) a dospel k záveru, že odvolanie

oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd na náležité a presvedčivé odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa v celom rozsahu
poukazuje. Čo do odvolacích námietok zo strany oprávneného však považuje za potrebné doplniť ďalšie
dôvody na potvrdenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa.

Už vo viacerých rozhodnutiach odvolací súd konštatoval, že nespochybňuje význam materiálnej
právoplatnosti súdneho rozhodnutia, a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z
právoplatného súdneho rozhodnutia. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je
bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (napr. účinky rozhodnutia v
blokovom konaní, ktorým súd nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.). O takýto prípad ide aj v

ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní („ZoRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť ale ukladá
dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského
rozsudku. Zastavením exekučného konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť
rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením
exekučného konania podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res iudicatae na

uplatnenie práva na súde.

Súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom
vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú
dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 ZoRK. Jediným

obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania
sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh [§ 45
ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK].

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, týkajúcej sa právneho posúdenia veci, odvolací súd

konštatuje, že nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl
v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka

platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie
exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd
judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,

nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so

zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 01.11.2011.

Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj na stav, keď
rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve,
pretože podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná, a teda
nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet.Rozhodcovská doložka, ako vyplýva z Dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach
(v čl. 4) , vyžaduje riešenie sporov v rozhodcovskom konaní, ak žalujúca strana podá žalobu na

rozhodcovskom súde.

V tom smere odvolací súd poukazuje aj na spoločné stanovisko občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka
v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných obchodných

podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni
tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným
titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť

sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom
2008.“

Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné,

či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná
klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti
možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus
spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami“ (Štandardné zmluvy, str. 214,Vydavateľ
Aleš Čeněk).

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu 11.10.2010) sa za
neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní.

Vo vzťahu konkrétne k rozhodcovskej doložke upravenej v Dohode o uznaní záväzku a o úhrade
pohľadávky v splátkach sa navyše odvolací súd plne stotožňuje s odôvodnením uznesenia Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 20/2012 zo dňa 28.06.2012 podľa ktorého „Dohoda o splátkach je typickým
formulárovým ošetrovaním vzniknutého krízového stavu, kedy sa na podpis spotrebiteľom predkladá

zdanlivo výhodný formulár o splátkach s podsunutou rozhodcovskou klauzulou. Pri vyhodnocovaní
praktiky veriteľa súd musí operovať priemerným spotrebiteľom (smernica Rady a EP 2005/29, bod 18
preambuly) a existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ podpíše dokument
sledujúc dosiahnutie splátok. V skutočnosti ide preto podľa citovanej smernice (čl. 5 až 9) o nekalú
obchodnú praktiku a nie o odbornú starostlivosť dodávateľa v záujme vyššej kvality života ľudí. Skutočný

cieľ je evidentne o dosiahnutí arbitráže a aby sa zdanlivo vyvolal pocit, že si to želá spotrebiteľ. Nekalá
obchodná praktika je zakázaná a treba pred ňou chrániť spotrebiteľa. Odvolací súd preto odmieta
argumenty oprávneného o nezodpovednom spotrebiteľovi a prekročení medze s odkazom na českú
literatúru vytrhnutú z kontextu.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“)
vychádza nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového
okruhu klauzúl. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53
ods. 4 OZ upravil postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná
sankcia pod písm. k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od

1.1.2008, kým hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 1.4.2004).“

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého predstavuje
rozhodcovská doložka neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka.Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav,
ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad
(čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Takže aj

v predmetnej veci v celom rozsahu je súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti
rozhodcovskej doložky opodstatnená (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 66/2012).

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-
I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací
súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.