Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 6. október 2014

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 9C/390/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813206546
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ružena Vašková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2014:8813206546.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudkyňou JUDr. Ruženou Vaškovou v právnej veci žalobcu:

CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 44 703 015, zast. Havel,
Holásek & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti
žalovanému: Y. X., V.. X.X.XXXX, B. P. T. X. R. XX/X, XXX XX L. V. B., t.č. na neznámom mieste, zast.
opatrovníčkou R. P., T. B. N. T. X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Občianske
združenie slovenských spotrebiteľov AZ, Petrovská č. 10, 909 01 Skalica, IČO: 42 264 154, zast. JUDr.
Jozefom Kempom, advokátom, AK Nám. Josipa Andriča 1, 900 25 Chorvátsky Grob, o zaplatenie sumy
1 579,38 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 130,82 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 130,82 eur od 21.12.2010 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 133,41 eur na účet právneho zástupcu vedľajšieho
účastníka JUDr. Jozefa Kempa a to do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 18.6.2013 domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 1 579,38 eur spolu s úrokom vo výške 17,30% ročne zo sumy 1 347,68 eur od
21.12.2010 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1 347,68 eur od 21.12.2010
do zaplatenia a náhrady trov konania. Podanie žaloby odôvodnil tým, že žalovaný uzatvoril dňa

9.1.2006 so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. zmluvu o splátkovom úvere č. 0561413964 (ďalej
len „zmluva“), ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne účinné od
1.8.2002 (ďalej len „Všeobecné obchodné podmienky“) a Sadzobník poplatkov Slovenskej sporiteľne
(ďalej len „Sadzobník poplatkov“). Žalovaný sa v zmysle zmluvy oboznámil so Všeobecnými obchodnými
podmienkami a Sadzobníkom poplatkov a súhlasil s nimi. Na základe zmluvy bol žalovanému poskytnutý
úver vo výške 663,88 eur (20 000,- Sk), ktorý sa žalovaný zaviazal splácať pravidelnými mesačnými
splátkami vo výške 18,69 eur, pričom dátum splatnosti prvej splátky bol určený dňom 20.2.2006 a

konečná splatnosť úveru bola určená dňom 20.12.2010. Splatnosť splátok bola dohodnutá mesačne
vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalovaný sa zaviazal splácať úver podľa článku I. zmluvy, kde je uvedená
výška úveru, úroková sadzba, poplatok za poskytnutie úveru, poplatok za správu úveru, výška splátok,
periodicitasplátok,splatnosťprvejsplátky,konečnásplatnosťúveru,splatnosťúrokov,úrokzomeškania,spôsob splácania, číslo účtu a iné základné podmienky splácania (ďalej len „Základné podmienky“).
V zmysle Základných podmienok si zmluvné strany dohodli poplatok za správu úveru vo výške 50,-
Sk mesačne. Výška úrokovej sadzby ako odplaty za poskytnutý úver dohodnutá vo výške 17,30 %

ročne. V zmysle zmluvy si zmluvné strany dohodli ročnú percentuálnu mieru nákladov vo výške 10,68
%. Podľa zmluvy, Všeobecných obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že z došlých súm
veriteľ najskôr uhradí splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky a istinu,
a to v tomto poradí. Žalovaný sa v zmysle Všeobecných obchodných podmienok zaviazal uhradiť aj
náklady, ktoré vzniknú v prípade porušenia jeho zmluvnej povinnosti, najmä náklady na mimosúdne a

súdne vymáhanie.

Žalovaný využil možnosť čerpať úver, avšak podmienky pre splácanie riadne nedodržiaval a dostal sa
so splácaním do omeškania. Právny predchodca žalobcu ho na túto skutočnosť upozorňoval a vyzýval
ho na úhradu jeho splatných záväzkov. Slovenskej sporiteľni, a.s. vznikla pohľadávka voči žalovanému
v celkovej výške 1 579,38 eur, ktorá pozostávala z istiny 1 347,68 eur a z úrokov z omeškania z

nezaplatených splátok vyčíslených od prvého dňa omeškania žalovaného so splácaním jeho záväzku do
dňa postúpenia predmetnej pohľadávky, t.j. do 26.10.2010, v sume 231,70 eur. Predmetná pohľadávka
sa nachádza vo výpise z bankovej knihy Slovenskej sporiteľne, a.s. pod č. 910.

V ďalšom uviedol, že spoločnosť Slovenská sporiteľňa a spoločnosť Havel, Holásek & Partners

uzatvorili dňa 21.10.2010 v súlade s ustanovením § 524 a nasl. OZ zmluvu o postúpení pohľadávky
č. 0919/2010/CE, na základe čoho predmetná pohľadávka s účinnosťou od 26.10.2010 na uvedenú
spoločnosť. Slovenská sporiteľňa oznámila postúpenie pohľadávky žalovanému doporučeným listom
zo dňa 12.11.2010. Uvedená spoločnosť uzavrela dňa 1.12.2010 zmluvu o postúpení pohľadávok so
žalobcom,nazákladektorejprešlapohľadávkazozmluvy,jejpríslušenstvoavšetkyprávasňouspojené.

Uvedená spoločnosť oznámila postúpenie pohľadávky žalovanému oznámením zo dňa 3.1.2011, ktorým
ho zároveň vyzvala na okamžitú úhradu pohľadávky. Ďalej žalobca uviedol, že neprikladá k návrhu
zmluvy o postúpení pohľadávky, nakoľko predložené oznámenia o postúpení pohľadávky s odkazom
na judikát Najvyššieho súdu SR R 119/2003 bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka na
vymáhanie postúpenej pohľadávky.

Na záver uviedol, že žalovaný pohľadávku neuhradil ani len čiastočne, preto sa domáha svojho práva
súdnou cestou. Vznikla mu tak pohľadávka v celkovej sume 1 579,38 eur ako je špecifikovaná vyššie.
V zmysle základných podmienok bol medzi zmluvnými stranami dohodnutý zmluvný úrok vo výške 17,30
% ročne, preto žiada od žalovaného úrok v dohodnutej výške. Taktiež žiada aj úrok z omeškania v

zákonnej výške 9% ročne.

V priebehu súdneho konania súd vykonal šetrenie pobytu žalovaného, pričom sa nepodarilo zistiť adresu
jeho terajšieho pobytu. Súd mu na zastupovania v tomto konaní preto ustanovil opatrovníčku.

Opatrovníčka žalovaného vzniesla námietku premlčania.

Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ, Petrovská č. 10, 909 01 Skalica, IČO: 42 264 154,
písomným podaním zo dňa 27.6.2014 a doručeným tunajšiemu súdu dňa 5.6.2014 oznámilo, že v súlade
s ust. § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vstupuje do tohto konania na podporu žalovaného

ako vedľajší účastník.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením so žalobným návrhom a jeho prílohami a to zmluvou o
splátkovom úvere č. 0561413964, Všeobecnými obchodnými podmienkami platnými k 1.1.2006,
oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 12.11.2010 a zo dňa 3.1.2011, správami o zisťovaní

pobytužalovaného,písomnýmvyjadrenímžalobcuzodňa18.4.2014,písomnýmvyjadrenímvedľajšieho
účastníka zo dňa 11.7.2014 výsluchom žalobcu a zistil nasledovný skutkový stav:

Právny predchodca žalobcu - spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ a žalovaný ako dlžník
uzavreli dňa 9.2.2006 zmluvu o splátkovom úvere č. 0561413964 podľa §§ 497 až 507 Obchodného

zákonníka. Podľa čl. I. predmetom zmluvy o úvere bolo poskytnutie splátkového úveru veriteľom
dlžníkovi v sume, mene a za podmienok dohodnutých v zmluve o úvere. Výška úveru predstavovala
sumu 20 000,-Sk, úroková sadzba bola určená ako pevná vo výške 17,30 % ročne a to do konečnej
splatnosti úveru, splatnosť prvej splátky bola dňa 20.2.2006, výška splátky predstavovala sumu 563,-Skpri celkovom počte 55 splátok, bola dohodnutá mesačná periodicita splatnosti vždy k 20. dňu v mesiaci,
splatnosť úrokov mesačne v posledný deň kalendárneho mesiaca a konečná splatnosť úveru na deň
20.12.2010. Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, osobitné

obchodné podmienky pre poskytovanie úverov a povolenie ich prečerpaní, ako i sadzobník poplatkov
SLSP.

V zmysle bodu 1.2 Všeobecných obchodných podmienok ( ďalej len „VOP“ ), tieto VOP upravujú všetky
vzťahy vznikajúce medzi bankou a klientom na základe zmlúv uzatvorených v súvislosti s bankovými

produktmi, ako aj na vzťahy vznikajúce v súvislosti s konaním, ktorého cieľom je uzavretie zmluvy.

VOP tvoria súčasť akejkoľvek zmluvy uzatvorenej medzi bankou a klientom v súvislosti s príslušným
bankovým produktom, bez ohľadu na to, či je príslušný produkt vo VOP upravený ( bod 1.3 VOP ).

Podľa bodu 7. VOP, tieto ustanovenia VOP upravujú záväzkovoprávne vzťahy medzi bankou a klientom

- fyzickou osobou, nepodnikateľom, vzniknuté na základe zmluvy o úvere, v ktorej sa banka ako veriteľ
zaväzuje, že na požiadanie klienta ako dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky v určitej
mene a do určitej sumy a klient ako dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť
úroky, ak nie je dohodnuté inak.

Banka poskytne splátkový úver, t.j. peňažné prostriedky do výšky určenej v zmluve o úvere a po
splnení podmienok uvedených v zmluve o úvere a to takým spôsobom, že pripíše peňažné prostriedky
v prospech účtu klienta uvedeného v základných podmienkach zmluvy o úvere. Vrátenie poskytnutých
peňažných prostriedkov sa uskutoční formou splátok klientom ( bod 7.2.4 VOP ).

V zmysle bodu 7.4.1 VOP, zmluva o úvere určí výšku úrokovej sadzby, t.j. sadzby, na základe ktorej sa
vypočítajú úroky, ktoré je klient povinný zaplatiť banke počas trvania úverového obdobia.

Pri doručovaní písomností poštou sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní
a v cudzine siedmy deň po jej odoslaní (bod 10.3 VOP).

Pôvodný veriteľ - Slovenská sporiteľňa, a.s. listom zo dňa 12.11.2010 žalovanému oznámila postúpenie
pohľadávky , ktorá sa týkala spotrebného úveru č. 561413964. Ďalej bolo oznámené, že SLSP postúpila
na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 21.10.2010 pohľadávku vo výške 1 579,38
eur s príslušenstvom spoločnosti Havel, Holásek & Partners, s.r.o., Mlynské Nivy č. 49, Bratislava.

Z listu spol. Havel, Holásek & Partners, s.r.o. zo dňa 3.1.2011 súd zistil, že uvedená spoločnosť oznámila
žalovanému postúpenie pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy č. 561413964, ktorú uzatvoril so SLSP, a.s.,
ktorá na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 21.10.2010 postúpila pohľadávku voči
žalovanému na spoločnosť Havel, Holásek & Partners, s.r.o. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok

zo dňa 3.1.2011 uzatvorenej medzi spoločnosťou Havel, Holásek & Partners, s.r.o. a spoločnosťou
CASH COLLERCTORS SK, s.r.o. so sídlom Bratislava, bola pohľadávka voči žalovanému postúpená na
žalobcu. Žalovaný bol upozornený, že je povinný plniť svoj záväzok novému veriteľovi, teda žalobcovi
s tým, že ku dňu postúpenia pohľadávky, t. j. ku dňu 1.12.2010 bol záväzok žalovaného voči žalobcovi
evidovaný vo výške 1 579,38 eur.

Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 18.6.2014 uviedol, že právny predchodca žalobcu uzavrel so
žalovaným zmluvu o splátkovom úvere dňa 9.1.2006 podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Podľa
§ 261 ods. 3 Obchodného zákonníka s jedná o tzv. absolútny obchodnozáväzkový vzťah, preto sa
na tento vzťah má aplikovať úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. Žalovanému bol poskytnutý

úver vo výške 663,88 eur a konečná splatnosť úveru bola dňom 20.12.2010. Poukázal na čl. III.
bod 5 zmluvy - výška poslednej splátky bude tvorená zostatkom pohľadávky úveru a vzhľadom na
uvedené, nakoľko posledná splátka bola splatná dňa 20.12.2010 a žaloba bola podaná dňa 14.6.2013,
má za to, že pohľadávka nie je ani čiastočne premlčaná. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Obo 56/2007, 5 Obo 12/2010, 1 Cdo 120/2010, v zmysle ktorých na pohľadávku

uplatnenú zo zmluvy o úvere je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka a jeho
použitie nemožno vylúčiť dohodou účastníkov. Zmluva o úvere reprezentuje doktrinálnu kategóriu tzv.
absolútnych obchodov. V ďalšom uviedol, že Obchodný zákonník obsahuje komplexnú právnu úpravu
premlčania ( poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 35 Odo 619/2002) a vzhľadom nauvedené je toho názoru, že otázka premlčania v danom prípade sa má posudzovať podľa ustanovení
Obchodného zákonníka. Každé ustanovenie, ktoré sa v Občianskom zákonníku líši od ustanovení
v Obchodnom zákonníku, nie je automaticky ustanovením na ochranu spotrebiteľa, ale vyplýva z

rozdielnosti vzťahov, ktoré obe úpravy regulujú. Nemožno pritom zamieňať ustanovenia smerujúce k
ochrane spotrebiteľa od ustanovení, ktoré sa jednoducho len pre jednu zo strán zdajú miernejšie, ale
primárne nesmerujú k ochrane slabšej zmluvnej strany. Preto ustanovenia o dĺžke premlčacej doby
podľa Občianskeho zákonníka nie sú ustanoveniami smerujúcimi k ochrane spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je v právnom poriadku dostatočne zaistená ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách,

adhéznych zmluvách, výlučnou občianskoprávnou zodpovednosťou ... preto by sa zdalo absurdným,
žeby chcel zákonodarca spotrebiteľa chrániť ešte navyše tým, že nepripustí použitie tých ustanovení
Obchodného zákonníka, ktoré sú nahodilo prísnejšie než im podobné ustanovenia Občianskeho
zákonníka. V opačnom prípade sa vytráca zmysel kategórie absolútnych obchodov. Z uvedených
dôvodov je preto nepatričné podraďovať dĺžku premlčacej doby v Občianskom zákonníku pod ochranu
spotrebiteľa. Takýmto postupom by spotrebiteľ získal viac práv, než mu patrí podľa vyvážených

európskych štandardov. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24.7.2012
sp. zn. 32 Cdo 3337/2010, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co 293/2012, Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6MCdo/4/2012.

Vedľajší účastník v písomnom vyjadrení zo dňa 11.7.2014 uviedol, že v danej právnej veci vznáša

námietku premlčania, nakoľko žalobca si uplatnil svoj nárok po uplynutí dvojročnej premlčacej doby.
Podľa jeho názoru, prvý raz mohol svoje právo vykonať a pohľadávku voči žalovanému vymáhať v deň
nasledujúcipodni,kedyodstúpilprávnypredchodcaodzmluvy.Vzmysležalobnéhonávrhu pôvodnému
veriteľovivzniklavočižalovanémupohľadávkavovýške1579,68eur,pričomúrokzomeškaniavyčíslený
ku dňu postúpenia predstavuje sumu 231,70 eur. Z uvedeného je zrejmé, že právny predchodca žalobcu

odstúpil od zmluvy a to ešte pred dňom postúpenia pohľadávky, t.j. pred dňom 26.10.2010, teda
pred týmto dňom začala plynúť dvojročná premlčacia lehota podľa § 107 OZ na podanie žaloby na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Okrem toho uviedol, že namieta aj premlčanie jednotlivých splátok
v trojročnej premlčacej dobe.

Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že na podanej žalobe trvá. Pokiaľ sa jedná o vznesenú námietku
premlčania uviedol, že na premlčanie nie je možné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale
Obchodného zákonníka.

Podľa § 261 ods. 3, písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka platného a účinného v

rozhodnom období ( ďalej len ,,Obchodný zákonník“), touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o
úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§
682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)

a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky

vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

Podľa § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v
splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

Podľa § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky
pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia
peňažných prostriedkov.Podľa § 504 Obchodného zákonníka, dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v
dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka ( ďalej len ,, Občiansky zákonník“)
platného a účinného v rozhodnom období, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými
stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne

ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len neprijateľná podmienka).

Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší ( §
54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka ).

Podľa § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu
dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo
a všetky práva s ňou spojené.

Podľa § 2 písm. a) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky,
úveru alebo v inej právnej forme.

Podľa § 3 ods. 1, ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v rozhodnom
období, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi
sa na účely tohto zákona rozumie konanie, ktoré
a) je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z

pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
b) môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti,
zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných
strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 23a ods. 1. a 2. zákona o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

V zmysle § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať ajlen jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu ( § 3 ods. 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. ) v znení účinnom a platnom od 1.1.2009.

Výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby stanovenej NBS platnou k prvému dňu
omeškania s plnením peňažného dlhu ( § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ) v znení účinnom
a platnom do 31.12.2008.

Súd zistil, že podľa dojednania účastníkov zmluvy sa predmetné právne vzťahy mali riadiť príslušnými
ustanoveniami Obchodného zákonníka. Ide však o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka tak ako ich súd citoval vyššie, pretože ju uzatváral právny predchodca žalobcu
ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy bol daný žalobcom bez možnosti
žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Na uvedený právny vzťah je tiež potrebné aplikovať zákon č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
účinný v čase uzavretia zmluvy a vychádzať pritom z ustanovenia § 23a ods. 1, ods. 2, podľa ktorého
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nepochybne predmetná zmluva je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane
spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle
smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s
dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v

právachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľasúneprijateľnéapretoneplatné.Vychádzasaztoho,
že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné.
Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie
zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ

z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných
podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať

sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na
základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý
používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. Súd
zistil, že podľa zmlúv sa predmetné právne vzťahy mali riadiť príslušnými ustanoveniami Obchodného
zákonníka, ide však o spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože

ich uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmlúv bol daný žalobcom
bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť
podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie
je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo

dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu
aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Pre úplnosť súd poznamenáva, že v slovenskom právnom poriadku existuje duálna právna úprava
záväzkov, pričom rozlišujeme ich občianskoprávnu a obchodnoprávnu úpravu. Vzťah dvoch kódexov
súkromného práva a to Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka je vzťahom lex specialis

ku lex generalis, pričom použitie Občianskeho zákonníka je subsidiárne - právne vzťahy podriadené
režimuObchodnéhozákonníkasabudúriadiťObčianskymzákonníkomvtýchotázkach,ktoréObchodný
zákonník neupravuje. Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv
nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenia Občianskeho
zákonníka, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je

relevantné či ide o relatívne obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo
fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Aj pri zmluvách uzatváraných v zmysle Obchodného zákonníka
je potrebné pri realizácii či aplikácii práva postupovať podľa ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v
Občianskom zákonníku či osobitných právnych predpisoch ako napr. zákon o spotrebiteľských úveroch,
zákon o ochrane spotrebiteľa.

Na základe vykonaného dokazovania teda súd zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu
Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným bola uzavretá zmluva o splátkovom úvere. Aktívna legitimácia
žalobcu v konaní je daná na základe predložených oznámení o postúpení pohľadávky zaslaných
žalovanému ako aj v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR citovaného žalobcom v žalobnom

návrhu.

Nakoľko zo strany opatrovníčky žalovaného a vedľajšieho účastníka konania bola vznesená námietka
premlčania, preto bolo úlohou súdu sa s touto námietkou vysporiadať.

Podľa § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej ( § 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 111 Občianskeho zákonníka zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie
premlčacej doby.

Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia
doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným
celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Pokiaľ ide o aplikáciu premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie podľa Obchodného

zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd považuje za potrebné poukázať na to, že
prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy
v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení §52 až §54 Občianskeho zákonníka. Dualistický
systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia
od zmluvy a pod.) v našom právnom poriadku síce dlhodobo funguje, avšak niet rozumného dôvodu

na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej, a teda typickej občianskoprávnej veci má
dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako
kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia.V predmetnej právnej veci zákon neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu, preto platí všeobecná
trojročná premlčacia doba, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.. Za tento deň
sa všeobecne považuje deň, kedy sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohla byť

dôvodne podaná žaloba.

Všeobecná 3-ročná premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Možnosť vykonania práva po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď
sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. Inak povedané, je to okamih, kedy

oprávnený môže po prvýkrát s úspechom podať žalobu na splnenie záväzku. Je to vlastne časový
moment, keď sa subjektívne právo transformuje do nároku oprávneného. Zákon určuje objektívne
stanovený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený
subjekt vedel alebo nevedel o svojom práve. Všeobecná 3-ročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď
sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby,
ktorý je odvodený od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle

od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve (pozri R 1/1998). Právo
mohlo byť prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé na žalobu, t.j. keď možno podať návrh na začatie
súdneho konania.

Vedľajší účastník tiež vzniesol námietku premlčania s tým, že nárok žalobcu sa premlčal v dvojročnej

premlčacej dobe, nakoľko mal za to, že zo strany pôvodného veriteľa došlo k odstúpeniu od úverovej
zmluvy a to ešte pred postúpením pohľadávky, t.j. predo dňom 26.10.2010. V tomto smere súd
poukazuje, že odstúpenie o zmluvy je samostatný právny inštitút, je to právo účastníkov zmluvného
vzťahu od zmluvy odstúpiť ak dané právo vyplýva z príslušných právnych predpisov alebo z dohody
zmluvných strán. V prípade ak dané právo ten ktorý účastník využije, takýto jeho prejav vôle musí

byť jednoznačný, zrozumiteľný, určitý. Takýto úkon pôvodného veriteľa a ani žalobcu súd nemal za
preukázaný, preto je toho názoru, že od úverovej zmluvy uzatvorenej so žalovaných žalobca a ani jeho
právny predchodca neodstúpil, celý úver sa stal splatným uplynutím doby na ktorú bol uzatvorený a teda
na uplatnený nárok žalobcu sa teda nevzťahuje dvojročná premlčacia doba, ako by to bolo v prípade
odstúpenia od úverovej zmluvy, kedy by účastníkom konania vznikol nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, ale uplatňuje sa tu všeobecná trojročná premlčacia doba.

Celý úver sa stal podľa tvrdenia žalobcu splatným v deň jeho konečnej splatnosti, t.j. v deň 20.12.2010,
a vzhľadom na podanie žaloby na súde dňa 14.6.2013, jeho nárok teda nie je ani čiastočne premlčaný.
Súd sa s daným názorom žalobcu nestotožňuje. V Zmysle uzatvorenej úverovej zmluvy sa žalovaný

zaviazal splácať úver formou pravidelných mesačných splátok, splatných od 20.2.2006 do 20.12.2010,
pričom v danej právnej veci nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru. Vzhľadom na uvedené sa režim
premlčania vzťahuje na každú splátku úveru samostatne, t.j. každá splátka sa premlčuje jednotlivo v
zákonnej premlčacej dobe a to odo dňa jej zročnosti. Dojednanie v úverovej zmluve ( čl. III. bod. 5) nie
je možné vykladať tak, že v prípade ak dlžník nebude splácať úver, tak posledná splátka úveru bude

tvorená celou istinou poskytnutého úveru a tým sa aj predĺži splatnosť všetkých splátok úveru ( čo v
danom prípade pri prvej splátke splatnej dňa 20.2.2006, predstavuje predlženie doby splatnosti o viac
ako 4,5 roka), dané ustanovenie sa týka iba zvyšku pohľadávky úveru, keď môže nastať situácia, že
vzhľadom na výšku poskytnutého úveru, dojednaný spôsob splácania, výška poslednej splátky úveru
môže byť v sume vyššej alebo nižšej, ako je dojednaná výška pravidelnej mesačnej splátky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je iba čiastočne dôvodný.
Žalobanatunajšomsúdebolapodanádňa18.6.2013.Súdpreúplnosťpoukazuje, žežalobcanesprávne
uvádza dátum začiatku súdneho konania v deň 14.6.2013. Konečná splatnosť úveru v tomto prípade
nastaladňa20.12.2010,týmtodňomsastalasplatnouajposlednásplátkaposkytnutéhoúveru.Vzmysle

vyššie uvedeného, premlčané sú tak všetky splátky s príslušenstvom pri ktorých splatnosť nastala
predo dňom 18.6.2010, teda z celkových dojednaných 55 splátok je premlčaných 48 splátok splatných
mesačne v období od 20.2.2006 do 20.5.2010. Nepremlčané sú teda splátky úveru splatné v období od
20.6.2010 do 20.12.2012, t.j. celkovo sedem splátok.

Žalovaný sa zaviazal splácať úver pri výške mesačnej splátky 18,69 eur ( 563,- Sk) pričom táto splátka
pozostávala jednak z časti istiny úveru a jednak z časti úrokov z úveru. V tomto smere súd mal
jednoznačne za preukázané, že žalovaný mal splatiť poskytnutý úver v 55 splátkach po 18,69 eur
mesačne, čo celkovo predstavuje sumu 1 027,85 eur. Po odpočítaní istiny úveru vo výške 663,88 eur sateda žalovaný zaviazal zaplatiť úroky z úveru v celkovej výške 363,97 eur, čo pri úvere vo výške 663,88
Sk a dobe splácania 55 mesiacov predstavuje výšku úrokovej sadzby 11,96 % ročne. Z uvedeného je
zrejmé, že síce medzi účastníkmi konania bola dohodnutá výška úrokovej sadzby 17,30 % ročne ako

pevná výška stanovená do konečnej splatnosti úveru, žalovaný v zmysle vyššie zmluvných dojednaní,
tak ako to súd uviedol, mal zaplatiť iba úrok z istiny úveru vo výške 11,96 % ročne. Vzhľadom na to,
že sa medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluvy, súd sa zaoberal primeranosťou
výšky úroku z úveru a zistil, že výška úrokovej sadzby v bankách v období 01/2006 pri spotrebiteľských
úveroch od 1 do 5 rokov bola 12,52 % ročne a teda dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu na

úroky z úveru vo výške 11,96 % ročne je primeraný.

Vzhľadom na uvedené, súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 130,83 eur (18,96 eur x 7), tj.
iba na zaplatenie nepremlčanej časti istiny úveru a úrokov z úveru a čo do zvyšku, žalobu v tejto časti
zamietol.

Žalobca si ďalej uplatnil nárok na zaplatenie úroku z úveru vo výške 17,30 % za obdobie po splatnosti
celého úveru, t.j. odo dňa 21.12.2010, a pri tomto nároku súd dospel k záveru, že nie je dôvodný.
Podľa zmluvy o splátkovom úvere bol úrok z úveru dojednaný v tejto výške, teda 17,30 % ročne, do
konečnej splatnosti úveru. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá ku dňu 20.12.2010. Je nesporné,
že úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov

má dlžník platiť úroky. Účastníci úveru pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V
takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ však
si účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej
doby nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru iba úroky z omeškania. Ide pritom
o odlišný inštitút oproti odplatných úrokom a ten má sankčnú povahu. Podľa súdu dohodnuté zmluvné

úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu, t. j. do splatnosti poslednej splátky, od
splatnosti celého úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by
na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru,
ako aj z úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.
Preto žalobu v tejto časti zamietol.

Navrhovateľ si súčasne uplatnil aj nárok na úroky z omeškania, ktoré za obdobie do postúpenia
pohľadávky, t.j. do dňa 26.10.2010 si uplatnil v sume 231,70 eur, pričom bližšie tento nárok
nešpecifikoval. Nakoľko spôsob výpočtu takto uplatneného nároku, obdobie za ktoré bol vyčíslený, z
akých súm a v akej výške bol úrok z omeškania vypočítaný, súd nemal za preukázané, v tejto časti

zo strany žalobcu nedošlo k uneseniu dôkazného bremena, pričom ani vykonaným dokazovaním tieto
skutočnosti neboli preukázané, súd preto aj v časti o zaplatenie sumy 231,70 eur žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

Keďžeježalovanýajnaďalejvomeškanísúhradoudlžnejsumy130,83eursúdpriznalžalobcoviajnárok

na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy, ktorá predstavuje priznanú nepremlčanú istinu
úveru a úroky z úveru odo dňa 21.12.2010, t.j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti poslednej splátky
úveru.. Táto výška úroku z omeškania, ktorú požadoval aj žalobca neprevyšuje zákonnú výšku úroku
z omeškania určenú podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.. Vo zvyšnej časti uplatneného
nároku z úveru odo dňa 21.12.2010, vzhľadom na zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie sumy 1 216,85

eur, z ktorej si žalobca nárokoval aj úrok z omeškania, súd žalobu aj v časti úrokov z omeškania z tejto
sumy zamietol.

Podľa § 142 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej len ,, O.s.o.“), ak mal
účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že

žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 137 O.s.p., trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane
súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára
za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby,

ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho
hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.Podľa § 149 ods. 1 O.s.p., ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov
konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Podľa § 151 ods. 1,2 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník
v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku
dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov

právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom
prípade súd
nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí.

Podľa § 151 ods. 8 O.s.p., vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho

zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.

V danej právnej veci súd konanie v časti uplatneného návrhu na zaplatenie sumy zmluvnej pokuty vo
výške 1 448,55 eur s prísl. zamietol a vo zvyšnej časti návrhu žalobcu pokiaľ ide o sumu 130,83 eur
s príslušenstvom vyhovel. V časti zamietnutého nároku žalobcu bola v konaní úspešný žalovaný. Vo

zvyšnej časti uplatneného nároku bol úspešný žalobca.

Žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a ani zo spisu mu nevyplýva žiaden nárok na náhradu trov
konania. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu trov konania vo výške 759,39 eur pozostávajúcich
zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 94,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 664,89 eur,

vedľajší účastník si uplatnil nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v
celkovej výške 158,82 eur. V predmetnej veci mal žalovaný úspech v rozsahu 92 % a žalobca v rozsahu
8 %. Po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu žalovaného ( 92 % - 8% ), žalovanému vznikol nárok na
priznanie náhrady trov konania v rozsahu 84 % z jeho celkových trov konania. Nakoľko však žalovanému
žiadne trovy konania preukázateľne nevznikli a ani z obsahu spisu mu nárok na náhradu trov konania

nevyplýva, súd muj nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Konania v tejto právnej veci sa zúčastnil aj vedľajší účastník a to na strane žalovaného. Vzhľadom
na pomer úspechu žalobcu a žalovaného v tomto konaní, vznikol aj vedľajšiemu účastníkovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu, akom vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanému, t.j. v rozsahu

84 % z jeho celkových priznaných trov konania. Vedľajší účastník v písomnom podaní zo dňa 11.7.2014
prostredníctvom svojho právneho zástupcu si uplatnil nárok na náhradu trov konania pozostávajúci z
trov právneho zastúpenia vo výške 158,82 eur.

Pri hodnote peňažnej pohľadávky - tarifnej hodnote 1 579,38 eur, odmena za jeden úkon právnej služby

predstavuje podľa § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ( ďalej len
„vyhláška“) sumu 71,37 eur. Súd v súlade s vyššie uvedenou vyhláškou priznal vedľajšiemu účastníkovi
nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 158,82 eur, ktorý pozostáva z odmeny za
dva úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia a vyjadrenie zo dňa 11.7.2014 podľa § 13a

ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky spolu v sume 142,74 eur, z režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl.
v sume 16,08 eur (2 x 8,04 eur).

Spolu vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného priznal súd náhradu trov konania vo výške 158,82
eur a vzhľadom na pomer úspechu v konaní zaviazal žalobcu zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy

konania v celkovej výške 133,41 eur (84 % zo sumy 158,82 eur).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým :
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.